„Keď som bola dievča, zbierali sme sedmokrásky a trhali lupienok po lupienku tak, že sme pri tom odriekali “ľúbi ma, neľúbi ma.” Cieľom bolo zistiť, či ti chlapec, ktorý sa ti páčil, opätuje tvoju lásku. Nemusíme to robiť vo vzťahu s Otcom. Miluje nás a vždy bude. Nezávisí to od nás. Žalm 103 je zoznam toho, ako veľmi nás miluje. Každé vyhlásenie je ekvivalentné lupienku sedmokrásky a každý lupienok hovorí, ako veľmi nás miluje. Miluje nás tak, že nám odpúšťa všetky naše hriechy a uzdravuje nás zvnútra i zvonka. Miluje nás tak, že nás zachraňuje pred peklom a zlom a korunuje nás láskou a milosrdenstvom. Je láskavý a nežný a pomaly do hnevu. Miluje nás tak, že s nami nezaobchádza podľa našich hriechov. Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť.
Môžeš sa pozrieť na tento zoznam a spočítať lupienky Otcovej lásky, ktorú ti dal? Je dobré byť konkrétny. U mňa to je: Odpustil mi môj hnev. Uzdravil mi chrbát a svojou láskou zmenil moje srdce. Nikdy sa na mňa nehneval, neposudzoval ma ani neodsúdil … Takže aj ja, rovnako ako Dávid, môžem chváliť Pána. Pripojíš sa ku mne vo chvále?
Je nám odpustené. Všetko je odpustené. Ježiš zomrel na kríži, aby nám boli odpustené hriechy. Predstav si, že vezmeš hárok papiera a celý ho počarbeš čiernym atramentom. Tento papier predstavuje mňa a moje hriechy. Na odstránenie čiernych značiek nemôžem urobiť nič. Je ich toľko, že sú ako človek, ktorý má obrovský dlh. Ale Boh vo svojej dobrote vezme môj kúsok papiera a vráti mi ho čistý a nedotknutý. Môj dlh je vymazaný. Je mi odpustené. Teraz si predstav, že vidím iného človeka. Vidím aj jeho papier s niekoľkými symbolmi. Predstavujú nejaké veci, ktorými ma zranil a ja sa zameriavam na jeho chyby. Som nahnevaný, zatrpknutý a prechovávam zášť vo svojom srdci a neodpustím mu. Aké nespravodlivé! Zažil som veľké milosrdenstvo za svoje previnenie, ale ja nepreukážem ani trochu milosrdenstva inému človeku. Ježiš nás vyzýva, aby sme odpúšťali, tak ako nám bolo odpustené. Ak to neurobíme, potom nás zožerie hnev, horkosť a nenávisť a budeme ako muž, ktorý bol uvrhnutý do väzenia a mučený. Nie je to Otec, kto nás týra. Chce nám odpustiť. Sú to naše vlastné postoje, ktoré nám spôsobujú muky.
Uvedomuješ si, že v sebe prechovávaš hnev, nenávisť alebo trpkosť? Máš pocit, že si uväznený alebo prenasledovaný? Si schopný odpustiť každému, kto ti ublížil, a byť slobodný?“
Vlastná úvaha
Predstava, že odpustím každému, je pre mňa skutočne len predstavou. Ako to môžem povedať? Neviem o čom hovorím? Nezažil som odpustenie a lásku a prijatie? Môžem to povedať, pretože si myslím, že to tak je. Dať niekomu odpustenie pre mňa znamená prijať Božie milosrdenstvo, prijať Boží zákrok – zásah do môjho vlastného srdca, podstúpiť operáciu, kde sa Boh dotýka môjho zranenia, môjho boľavého miesta, krivdy, utrpenia, bolesti… Dať odpustenie druhému, to je Boží zázrak a nové stvorenie v mojom vlastnom srdci.
Ak odpúšťam sám zo seba, zvyčajne len prejdem do akejsi otupenosti na zlo druhého, zaujmem postoj ľahostajnosti k tomu, čo urobil alebo robí, alebo sa povýšim nad toho človeka, arogantne a pyšne sa tváriac, že som nad vecou. Či len ignorujem a odsúvam do zabudnutia, čo sa stalo. Niekedy „púšťam“ tú bolesť, krivdu, utrpenie von a používam k tomu rôzne ventily prejedanie, masturbáciu, cvičenie a pohyb s prekonávaním bolesti, hladovanie a odriekanie si, nakupovanie, alebo emócie, kedy sa vyzúrim, vyhnevám, vykričím, vyplačem. Týmto ventilom vylejem nádobu bolesti, ktorá sa plní z neodpustenia, a ona sa v zápätí začne znovu napĺňať.
„Koľko krát mám odpustiť,“ pýta sa Peter Ježiša. „77 ráz,“ odpovedá Ježiš. „To je nemožné,“ reaguje Peter. „Človeku je to nemožné, ale Bohu je všetko možné,“ zakončuje Ježiš.
Odpustenie druhému prijímam od Boha ako dar – pre seba samého! Odpustiť neznamená tváriť sa, že sa nič nestalo. Stalo sa. Potrebujem sa dokonca chrániť pred tým, aby sa rovnaká vec nestala znovu. Odpustením ja sám dovoľujem Bohu, aby, aj keď to bolí, uzdravil zranené miesta v mojom srdci. Mám potom dar rozumu, aby som sa nenechal znovu zraňovať.
Neverím na rýchle odpúšťanie. V živote ma najbližší vedia vážne zraňovať denno denne. Vážne zraňovať. Preto, teda aj preto vnímam odpustenie ako x-tý bod toho, čo sa vo mne odohrá v mojom vzťahu k tomu druhému človeku. Pripodobnil by som to k mokvajúcej, hnisajúcej, zapálenej rane. Kým sa zacelí, trvá to dlho. A ak do nej neustále niekto udiera, vŕta v nej – v živom a prináša do nej nečistoty, hojí sa len veľmi veľmi ťažko.
Povedať niekomu „Však mu/jej odpusti!“ môže byť ako povedať „Však si už konečne uzdrav tú otvorenú krvácajúcu, zapálenú a hnisajúcu ranu.“ Nešťastné je, keď by som to povedal človeku, ktorému z nej ešte trčí ruka toho druhého…
