Všetky príspevky Ľuboš Tkáčik

Z môjho vnútra 4.

Dnešné ráno patrí k tým zvláštnejším ránam poslednej doby. Na jednej strane cítim v sebe energiu do dňa a aj akýsi drive akýsi vnútorný popud niečo robiť. Na strane druhej je to celé akoby pod závojom, za nejakou hmlou, akoby som sa k tej energii a k tomu pohybu vpred nevedel dostať. Na tretej strane je to akási ťažoba z vecí, ktoré prídu: už teraz mám stres z toho, ako nestihnem dočítať skriptá z dogmatiky, už teraz mám stres ako budem neschopne habkať u profesora Krupu, už teraz mám stres z toho, ako si Mariológiu a Eschatológiu budem musieť preniesť do budúceho ročníka, už teraz mám stres ako sa naobedujem, a kde sa naobedujem, a čo vôbec budem jesť a z toho, že zase dám sa obed veľa peňazí, a mám stres z toho ako budem doučovať poobede, ako a čo budem učiť Daniela a Denisa a Mareka a Xéniu a ako sa ja sám budem učiť angličtinu. Je to ako ťažoba zo dňa, ktorým som ešte neprešiel. A k tomu sa na štvrtej strane pridávajú obavy z budúcnosti: či budem mať dosť peňazí na školné a na bývanie, či zvládnem brigádu cez leto a ako vôbec mám brigádovať, keď som PN, a ako to bude s tým mojim invalidným dôchodkom a či si zas neublížim, a v auguste to bude rok od príhody s Maximusom a či ma tie spomienky úplne nezničia vnútorne…

Som hore hodinu, a pijem druhú kávu, instantnú, lebo na zrnkovú nemám peniaze. A toto je moja štartovná pozícia do dňa. Hovorí sa tomu úzkostne depresívna porucha. To, čo sa mi odohráva v hlave, ale aj s telom, to, čo popisujem v toto ráno, sú niektoré jej prejavy u mňa. U iného človeka by mohli byť úplne iné, dokonca aj opačné. Namiesto strachu a smútku by tam v tom všetkom mohol dominovať hnev. Spoločná by bola akurát bezmocnosť.

Cítim, ako ma držia modlitby a myšlienky a obety ľudí okolo mňa. Ako ma vzpierajú vyššie. Ako vďaka nim stojím a som vzpriamený, namiesto toho, aby mi na pleciach spočíval obrovský balvan a fyzicky ma ťahal k zemi; namiesto toho, aby mi na nohách viseli ťažké závažia a každý krok a pohyb robili veľmi namáhavým.

Myslím, že môžem ísť do dňa a nechať všetko to ťažké niekde mimo mňa, stále blízko, na dohľad a na dosah, ale mimo mňa. A nie je to tak, žeby som to všetko nechcel zahodiť do ďaleka. Jasné, že chcel. Len… len to teraz neviem. Netvrdím, že to nedokážem, iba to teraz neviem spraviť. Zatiaľ som, myslím, že vďaka liekom a vďaka modlitbám, schopný kráčať tak nejak popri tom… neviem ako inak to opísať. Stačí neopatrná myšlienka odo mňa, stačí nezvládnuté stretnutie, stačí prehnať niekde záťaž a nezvládnuť včas odísť, a som hlboko ponorený v tom všetkom, čo som popisoval. Ale ak sa nič z toho nestane, ak budem správne kľučkovať a narábať s energiou, čo mám, ak si budem skutočne dávať pozor na seba a na vzťahy… mám šancu prejsť týmto dňom bez ujmy, ba naopak, o maličký dielik silnejší a schopnejší v budúcnosti obstáť.

Nie je toho veľa, čo môžem spraviť, ale aspoň to málo skúsim spraviť.

Z môjho vnútra 3.

Dnes asi nemám svoj deň…
Koniec koncov čo som očakával po noci, v ktorej som prakticky nespal…
Hm…
Dnes to chce proste prežiť…
Zajtra bude zase lepšie… asi… možno… aspoň to hovoria tí druhí… moje vnútro klasicky ručí, že to peklo bude navždy…

Z môjho vnútra 2.

Prežil som pondelok. Neublížil som si veľa. Manikúrovými nožničkami som si obnovil jednu jazvu na ruke, jazvu po písmene M. Potom som si štyri krát vryl hrot nožničiek do predlaktia pri zápästí. Posledný, piaty, vryp bol na žile na zápästí. Nakoniec som si žilu neprerazil a len som sa zrútil na stôl v zúfalom plači. Fyzická bolesť stačila odviesť pozornosť od tej duševnej natoľko, kým zabrali lieky.

Po mojom niekoľkohodinovom odmlčaní sa s vypnutým mobilom a čiernou profilovou fotografiou na všetkých sociálnych sieťach… Som spôsobil veľa strachu a paniky medzi mojimi priateľmi… Vzhľadom na to, čo som behom tých niekoľkých hodín podnikal, panika a strach boli úplne na mieste… Mrzí ma a je mi ľúto, že toto spôsobujem ľuďom, ktorým na mne skutočne záleží. Je to jeden z mojich najtypickejších a najstarších prejavov depresie. Teraz toto odmlčanie trvalo niekoľko hodín. V minulosti takéto moje odmlčania trvali aj niekoľko týždňov – bez akejkoľvek interakcie na internete – doslova so zrušenými účtami na sociálnych sieťach… Vtedy som sa zatvoril v izbe a potme tam zostával celé dni, ani som nevnímal, či je vonku svetlo, alebo tma… Celé to začalo niekedy v puberte, v mojich dvanástich rokoch, a teda ja som na sociálnych sieťach a s mobilom fungoval až od šestnástich… takže do tej doby to nemalo taký veľký rozsah…

Priznám bez mučenia, že prvý krát som vážne vyslovil slová, že by som sa chcel zabiť, keď som mal dvanásť. Povedal som našim, že ani neviem, či ma majú radi, a že by si zrejme ani nevšimli, keby som skočil z balkóna dole. Zo štvrtého poschodia podotýkam. To bolo prvý krát, čo som to povedal nahlas.

Od tej doby som začal robiť skutočne šialené a nebezpečné kúsky. Sám som chodieval do jaskýň. Lozieval som na neprelozených skalách bez istenia. Skutočne nebezpečne som jazdieval na bicykli. Keď nikto nebol doma a mrzlo, vystavoval som sa mrazu. Skúšal som koľko dní vydržím bez vody. Inak tri dni, potom bola bolesť hlavy už neznesiteľná. A tak ďalej…

To bolo moje dospievanie do dospelosti. Potom to nabralo iné grády…

Z môjho vnútra 1.

Rád by som vedel, kde začať, ale asi nepoznám skutočný začiatok udalostí a rozhodnutí, ktoré ma doviedli tam, kde som teraz. Aj to, čo aktuálne píšem, píšem pod vplyvom benzodiazepínov, aby som vôbec dokázal niečo komunikovať. Kto vie, či si tento text reálne niekto prečíta. A pýtam sa sám seba, prečo ho píšem.
Prežívam svoju samotu a aktuálnu opustenosť. Chýba mi muž, ku ktorému by som sa vedel pritúliť a byť s ním a aspoň na moment sa cítil v bezpečí. Asi je toto moje prvé verejné priznanie, že som gay.
Cítim sa ako prehra, ako zlyhanie, ako slabosť, ako chyba, ako nedostatočný, ako prázdny, ako zbytočný, ako neschopný, ako neustále odmietaný… Už toľko krát som vstával po neúspešnom boji, už toľko krát som odchádzal z bojiska, ako porazený, aby som sa opäť pripravil na ešte väčšiu bitku. Teraz bojujem o každé zdvihnutie sa a neviem, či ešte nájdem síl vstať. Chcel by som zomrieť, aby už tá neustála bolesť prestala. Aby sa to stále nevracalo. Chcel by som vedieť žiť.

Cesnaková polievka

Varenie / Polievky

Aby sme prestali blbnúť so sto a jedným vylepšením niečoho, čo netreba vylepšovať, dávam tu do pozornosti úplne základnú cesnakovú polievku. Poznáme rôzne cesnakové polievky s pripravenou múčnou jíškou, na masle, s pórom, s kmínom, s paprikou, s majoránkou, so syrom, so šunkou… no jednoducho od výmyslu sveta… Povedzme si ale úprimne, to čo očakávame od cesnakovej polievky je predovšetkým cesnak, cesnaková chuť, cesnaková vôňa a cesnaková pálivosť. Toto je základ, na ktorom má stáť cesnaková polievka. Všetko ostatné ju podfarbí, dokreslí, dochutí, zvýrazní… akokoľvek… Pustime sa mi teda do prípravy základnej cesnakovej polievky.

Tri bežne veľké strúčiky cesnaku majú približne 10 g. Hlavička má približne 12 takýchto strúčikov. Týmto výpočtom chce autor povedať, že si treba našúpiť cesnak a navážiť si asi 60 g, bude to niečo kolo 20 strúžikov a k tomu si nechajte ešte 4 strúčiky bokom.

Záleží koľko si dávate ako porciu polievky: dávate si 250 ml, 330 ml alebo 500 ml alebo dokonca 750 ml. „Bežná“ porcia je pre každého niečo iné. Na 750 ml hotovej polievky počítajte s 30 g cesnaku. Budeme pripravovať 1500 ml polievky.

Podľa toho, ako veľmi fit chcem túto polievku spraviť použijem masť, maslo, olej alebo olivový olej. Fit klasikou je oliváč.

Pripravím si 500 g ošúpaných, umytých a na 1 cm kúsky nakrájaných zemiakov.

Dám rozpáliť olivový olej a na ňom nechám piecť zemiaky, kým chytia farbu.

Keď majú zemiaky farbu, pridám prelisovaný cesnak a pečiem ho cca minútu, aby nezhorkol.

Po minúte zalejem pečené zemiaky a cesnak čistou studenou vodou. Osolím, okorením čerstvo mletým čiernym korením, pridám dva väčšie sušené bobkové lístky. Kto skutočne nemôže inak, nech pridá kmín / rascu, ale jemne mletú prosím, úplne stačí 1/2 ČL.

Varím na miernom plameni, kým zemiaky zmäknú.

Odstavíme a do odstavenej polievky prelisujeme zvyšné 4 strúčiky cesnaku.

Ochutnáme a dochutíme podľa potreby čerstvo mletým čiernym korením, soľou, mletou rascou, prelisovaným cesnakom.

Ak si niekto potrpí na kainšmetken štýl, potom polievku nech servíruje do misiek. Do každej misky nech opatrne pustí jedno žĺtko. Prisype pár kociek 40% ného Eidamu alebo Ementála. A celú misku zasype čerstvou petržlenovou vňaťou. Takto podávaná je to cesnačka ako od profesionála.

Ale vychutnať si ju vie každý aj bez týchto tentononcov. Čistú, horúcu, silnú.

Aperitív pre talianske menu

Varenie / Talianske menu 2.00

Aperitív je prvý nápoj určený:
– na prvý prípitok,
– na kvalitné naštartovanie trávenia a
– na vyčistenie chuťových buniek, aby bol gastronomický zážitok čo najintenzívnejší.

Moderná gastronómia už tak prísne netrvá na týchto troch základných úlohách aperitívnu a môžeme sa stretnúť s jeho rôznymi podobami ako sú:
– sladké aperitívy,
– miešané nápoje ako aperitívy,
– džúsy ako aperitívy,
– či rôzny tvrdý alkohol ako aperitívy.

Tradičné aperitívy dbajú na všetky tri svoje základné úlohy a v tomto duchu odporúčame:
– veľmi suché vína (extra dry) alebo
– veľmi suché perlivé vína alebo
– veľmi suché perlivé vínové nápoje alebo
– veľmi suché perlivé či neperlivé odalkoholizované nápoje
Chuťovo sú tieto nápoje menej výrazné, dobre čistia chuťové poháriky a áno rozumejú si s kyslejším ovocím, napríklad bobuľovým ovocím a lesným ovocím (jahody, čučoriedky, citrón, pomaranč). Neodporúčame sladkú cukrovú glazúru na poháry pre aperitív. Takáto sladká úprava je vhodná pre niektorý z následných prípitkov, ktorý nie je zahajujúci, ale skôr vrcholiaci.

Šunková rolka trochu inak

Ingrediencie:
(pre 4 osoby )
250 g Prosciutto crudo
polovička žltého melóna
polovica z viazaničky spargľe
Barbecue omáčka na dresing

1/2 balíček
šalátový mix
1 ks
melón cantaloupe
200 g
Prosciutto
1 KL
med
1 KL
balzamikový ocot
2 KL
olivový olej
podľa chuti
soľ, mleté čierne korenie