Ahojte priatelia.
Mám pre vás svedectvo o zázraku.
Ako jeden mladý muž prežil, aby mohol žiť:
„Tento krát som sa vo štvrtok začítal do článku o 16-ročnom chlapcovi – hokejistovi z Nitry, ktorý v stredu 29. januára skočil pod vlak. Tragédia, ktorá by sa ma nijako nedotýkala, keby to nebol chlapec z Nitry a hokejista. Keďže mám kamarátov z Nitry práve z tejto skupiny, tak pre nich to bola veľmi intenzívna skutočnosť. Písal som si s nimi o tom chlapcovi.
Úplne som sa pri tom písaní tými emóciami nechal pohltiť. Ukážkový protiprenos emócií, kde preberiem emóciu druhej strany a sám ju intenzívne prežívam ako vlastnú, teda nezdravý typ empatie.
Nasledovali spontánne slzy.
Potom pocit, že svet okolo nie je skutočný alebo skôr, že som akosi oddelený od okolitého sveta. Bol to až fyzický pocit, pri ktorom som skúmal svoje ruky, či sú tam, kde majú byť. Boli. Ale akoby sa vzduch okolo nich chvel a cítil som na koži, že sú niekde inde. Tomuto stavu sa hovorí derealizácia.
Po nej prišlo tunelové videnie: Tu ide o stav, v ktorom sa selektujú vonkajšie aj vnútorné vnemy len na istú oblasť, a tie ostatné sú vytesnené. Myslia sa tým aj zmyslové vnemy a aj emocionálne vnemy. Funguje to ako sitko, ktoré prepúšťa len nejaký tvar a žiaden iný. V tomto prípade to boli veľmi ťažké myšlienky a úvahy a pocity o zmysle života a o vnútornej sile k životu.
Takýto stav vie byť veľmi vážny:
- V kombinácii s osobnosťou s emočne nestabilnou poruchou hraničného typu, ktorá všetky veci stavia do extrémnych polôh…
- V kombinácii s inou obsesívne kompulzívnou poruchou, ktorá kladie chorobný dôraz na perfekcionizmus a zmysel vecí vidí iba v dosiahnutí dokonalosti, inak povedané: -Buď to je na 100%, alebo sa to ani neoplatí a je to celé zle!-…
- V kombinácii s úzkostne depresívnou poruchou, ktorá selektuje emócie výlučne na tie nepríjemné, ťažké, bolestivé, a ostatné nevidí…
- a ktorá v úzkosti rýchlo eskaluje do intenzívneho fyzického prežívania pripomínajúceho infarkt:
— pichanie na hrudi (pri infarkte je to trvalá bolesť a tlak),
— stiahnuté hrdlo (toto nie je symptóm infarktu),
— pocit obruče okolo hlavy (toto nie je symptóm infarktu),
— brnenie v temene hlavy (toto nie je symptóm infarktu),
— zvýšený pulz (toto nie je symptóm infarktu ak pri tom nie je zmenený aj tlak),
— zrýchlené a plytké dýchanie -hyperventilácia- (môže byť symptómom infarktu, ale v tom prípade sa nedá ani na krátku chvíľu zmeniť, teda je trvalá),
— nasledujúca nerovnováha kyslíka a oxidu uhličitého v krvi v prospech kyslíka,
— spôsobí enormne rýchle vyčerpanie zásob magnézia v tele,
— čo následne vedie k párovému brneniu v končatinách (pri infarkte je toto brnenie alebo bolesť sústredená na ľavú stranu tela a nie je párová),
— tu sa zo spontánneho slzenia stáva usedavý plač, ktorý ešte sťažuje dýchanie
— a umocňuje celkový efekt prežívania „zomieram“.
Vedel som, že v tomto stave potrebujem „len“ nebyť sám:
písať si s niekým,
volať si s niekým,
hovoriť s niekým,
byť fyzicky pri niekom, či
ideálne byť fyzicky s niekým
a behom niekoľko desiatok minút ten stav odíde rovnako, ako prišiel.
Namiesto toho som v sebe našiel vetu, ideu: „Keď má 16-ročný chlapec dosť vnútornej sily a odvahy, aby spáchal samovraždu, potom ja to dokážem tiež.“ a taktiež vetu: „Moje okolie si myslí, že sa snažím svojimi pokusmi len demonštrovať, že by som chcel viac pozornosti od nich. Nedôverujú, keď im hovorím o mojej vnútornej bolesti a o tom aká je neznesiteľná.“ S tým som nenapísal kamarátke, ktorá je výslovne pripravená mi kedykoľvek poskytnúť podporu. Týmto ďakujem @xanaxicek za všetku podporu doteraz. Namiesto toho som v mojom myšlienkovom procese zavítal do oblasti plánov pre rôzne situácie. Mal som tam šuflík so zložkou „Štedrý deň“. Ten som otvoril a vstúpil do procesu. Zložka „Štedrý deň“ obsahovala podrobný plán, ako na Štedrý deň spáchať samovraždu, vrátane presného návodu, koľko liekov užiť, v akom poradí ich užiť, v akom množstve ich užiť a aký čas je potrebný do nezvratného stavu. Napríklad:
- ak pri lieku na zníženie tlaku Noliprel mám šancu na prežitie štyroch dní bez lekárskej pomoci 2%, aká bude šanca na prežitie pri užití lieku Noliprel forte, ktorý má dvojnásobné množstvo účinných látok? Takže tuba s 30 tabletkami, vysypať do dlane a prehltnúť. Hotovo.
- ďalej… Ak Atarax uspáva hoci len slabučko a jeho účinok sa navyšuje v kombinácii s inými liekmi s efektom sedácie (Noliprel, Neurol, Kventiapin), aký bude účinok 50-tich tabliet, 12,5 mg? Vylúpem celé balenie a prehĺtam. Hotovo.
- … a ako sa navýši účinok pri užití spolu s 2 mg Neurolu? Viac ho nemám, aha.
- … a ak si dám k tomu Kventiapin a trebárs 30 tabliet, 6 g? aká bude šanca prežitia po 24 hodinách bez pomoci? Aha 0% výborne. Plán schválený. Ideme realizovať…
Tak som siahol po pláne, ktorý mal niekoľko násobnú istotu, že ak ma nik nezachráni do 24 hodín, tak ma už nik nezachráni.
Počas toho, ako som užíval hrste liekov, som
— Rozprával sa s Bohom, že neviem už ďalej ísť, že je toho príliš a už nemám jednoducho sily, že prosím o odpustenie, že utekám z bojiska. Bol to ťažký rozhovor.
— Napísal list na rozlúčku.
— Napísal báseň o tom, čo aktuálne cítim.
— A keď už som mal všetko užité, nahral som na YTB rozlúčkové video.
A išiel som spať… bolo 19:00…
…O 39 hodín neskôr, v sobotu na obed, som sa prebral z bezvedomia na internom oddelení jednotky intenzívnej starostlivosti v nemocnici. Moja prvá myšlienka bola:
„Bože? Už zase? Zase si ma zachránil? Ako vážne? To už je koľký krát? Štvrtý krát, čo som realizoval samovraždu? A koľký, desiaty? pätnásty krát, čo som bol na okraji útesu? Okej Bože, takže ma tu stále chceš mať? Nervy! Keď teda fakt chceš, tak ja to ešte skúsim nejak, ale vieš sám, ako mizerne mi to ide! Keď sa niečo poserie, bude to na Teba.“
Tá myšlienka sa realizovala po kúskoch a v stave, kedy som ešte bol mimo. Až v nedeľu ráno som prišiel k sebe a vedel o sebe a bol schopný komunikovať. Spýtal som sa pani upratovačky, aký je deň a keď som zistil, že nedeľa, tak som len konštatoval: „To mi jeden deň chýba!“ V toto nedeľné ráno som potom aj dal dokopy a utriasol si už vyššie spomínanú modlitbu a vyslovil som ju nahlas. Asi to muselo znieť pre personál riadne uletene, keď videli ako sa rozprávam takto, akoby sám so sebou.
- V nedeľu prišiel kňaz, ktorého som si dal zavolať. Vyspovedal som sa. Prijal sviatosť pomazania chorých a Ježiša a trochu sa porozprával s tým kňazom.
- Absolvoval som aj rozhovor s psychiatričkou. Už som mal jasnú myseľ, asi tak, ako vo štvrtok doobeda.
- Vedel som, že chcem žiť, že mám prečo žiť, že som mega požehnaný a zahrnutý neskutočnou hojnosťou, že mi Boh neustále prejavuje svoju lásku a stále, stále, stále dokola mi ukazuje, aký márnotratný pre mňa vie byť. Kúsok po kúsku ma presviedča, že ma miluje, že je v poriadku, že ma miluje, že som milovania hodný… a znova a znova a znova…
Od soboty obeda ma trápilo najmä to, čo sa bude diať s ľuďmi, ktorí si teraz myslia, že som zomrel. Chcel som dať o sebe vedieť, ale nevedel som to vysloviť pred personálom, jednoducho som ešte nedokázal rozprávať. A večer, keď som už dokázal formulovať slová do viet, som videl, že nemám so sebou mobil a že sa teda nemám ako spojiť s ľuďmi. Presviedčal som personál, aby mi požičali mobil, aby som sa mohol ozvať, ale boli neoblomní a nedovolili mi nič. Premýšľal som, že ujdem, aby som dal o sebe vedieť a že sa potom vrátim naspäť na hospitalizáciu: aj tak vedia, že som psycho, takže by ich to asi príliš neprekvapilo. Akurát, že som ešte nedokázal chodiť… čo nie je ideálne, keď chcete odniekiaľ utekať. Nakoniec aspoň povedali, že sestra o mne vie a zavolali jej ešte raz, že už som pri vedomí. Viac som z personálu nedostal… A tak som ležal v posteli… pozeral sa na hodinky so sekundovou ručičkou na stene oproti mne, pozoroval personál a mal som pocit, že sa čas nejako spomalil. Čo robia? Čo si myslia? Hnevajú sa? Videli to? Asi hej, keď som tu… Niekto to zrejme videl… Boja sa o mňa? Ten čas sa tak zvláštne ohýba, keď ste v takomto stave: Niekedy letí a ani neviete, kde ste stratili celý deň. Niekedy stojí. Zavriete oči a dúfate, že ubehli dve hodiny. Otvoríte oči a zistíte, že to nebolo ani desať minút… Čo robiť. Čo robiť. Čo robiť!
Ležať, dýchať, oddychovať, spať, piť, spať. Čo spraviť, aby som sa odtiaľto čím skôr dostal? Čo spraviť, aby som dal o sebe vedieť. Sestra vie. OK. Aspoň to. Hnevá sa? Je sklamaná? Bojí sa? Určite ju to zranilo. Sakra, prečo to nemôže byť iba moja bolesť!!! Bože? A tak sa modlím.
„Nádych. Boh. Výdych. Tu. Nádych. Ja. Výdych. Tu…“ a dookola, celé hodiny. Vymenúvam rad za radom mená ľudí a prosím, aby ich Ježiš obmyl Jeho Krvou, aby ich celých obmyl, aby k nim nemohol zlý cez to, čo som spravil, aby Ježiš bol v tej rane, ktorú som spravil, aby ich uzdravoval. Aby ich Panna Mária zahalila pod svoj plášť a chránila ich od akéhokoľvek ďalšieho útoku, aby sme spolu s ňou išli za Ježišom. Meno za menom. Človek za človekom. Tvár za tvárou.
Sekundy sa vlečú. Zdá sa mi, že sa sekundová ručička nejak nehýbe, alebo sa hýbe nejak pomalšie.
V pondelok ma prepustili domov, ešte pred obedom.
Kde v tom celom je ten zázrak? Tak v tomto:
Priateľov kamarát Miloš zo Žiliny videl moje rozlúčkové video na YouTube. Videl ho celé. Kontaktoval priateľa z Martina s tým, že asi je niečo skutočne veľmi nie v poriadku s mojou maličkosťou, nech si pozrie to video. Priateľ z Martina, Goran, si pozrel kúsok videa a povedal si, že asi mám len slabú chvíľku a vyplakávam na internete. Ale nesedela mu radikálna reakcia Miloša. Nie k tomu, čo videl doposiaľ. Tak sa po chvíli vrátil opäť k video a dopozeral ho do konca. Pochopil, že nielen, že sa niečo vážne deje, ono sa už udialo, keďže video hovorí aj o tom, že lieky sú užité a už treba len počkať na koniec. Goran na krátky moment zaváhal: -Áno, je môj najbližší priateľ, ale keď tak strašne chce zomrieť, tak ho nechám?- Následne si ale odpovedal: -Je to len choroba, musím ho zachrániť!- Zavolal mojej sestre, povedal jej, že sa so mnou deje niečo skutočne vážne a poslal jej to video. Sestra si pozrela kúsok z neho a konštatovala pred Goranom, že zrejme mám len slabú chvíľku a že sa mi ozve na druhý deň. S tým ukončili svoj telefonát. Goranovi sa ale reakcia sestry nepozdávala. Prišla mu málo radikálna oproti obsahu videa. „Čo ak sa jej stalo to isté, čo mne? Ak si pozrela len kúsok videa? Ak si nepozrela celé video, možno si rovnako ako ja pomyslela, že to nie je až tak vážne!“ keďže tie vážne veci som hovoril až v druhej polovici videa. Zavolal teda sestre znovu a povedal jej, aby si pozrela skutočne celé video. Keď ho sestra dopozerala, vedela, že je zle a rozhodla sa konať. Zavolali spolu na 158, na políciu.
Tak sa stalo, že asi 9 hodín po mojom užití a uložení do postele, v piatok, asi o tretej ráno, prišli policajti a záchranári, ktorých vďaka tomu rozlúčkovému videu zavolala moja sestra.
Nasledoval klasický postup:
komplet výplach žalúdka a čriev, transport do nemocnice a hospitalizácia na internom na JIS – Jednotke Intenzívnej Starostlivosti. Intenzívna terapia infúziami a iónmy, pretože bolo treba Draslík a Sodík dostať do normálu a opäť zavodniť organizmus. Tá kombinácia liekov bola nastavená tak, aby extrémnou diurézou došlo k preťaženiu a následnému zlyhaniu obličiek. Zároveň, aby pritom bola výrazne obmedzená dodávka kyslíka do vnútorných orgánov spomalením činnosti srdca. Tieto dve veci vyvolajú kaskádový efekt s následným kolapsom pečene, potom srdca a pľúc, pričom nezvratný stav nastáva po 24 hodinách.
Zhoda okolností v takej kaskáde náhod, ktorá je skutočne absurdná. Zázrak? Myslím, že to slovo je na mieste!
A tak som teda prežil, aby som mohol žiť.“
