Archív kategorií: Osobné meditácie

Zamyslel som sa som

hm… Ak máme psychiatra, ktorý si plní svoje základné povinnosti, tak jasne vysvetľuje a dookola hovorí o tom, že lieky sú predovšetkým na to, aby pacientovi umožnili pracovať na príčine jeho problémov, aby bol schopný mať stabilný denný režim, aby bol schopný postarať sa o základné sebaobslužné činnosti, aby bol schopný vyjsť von, hýbať sa, navštevovať psychológa, terapeuta, sociálneho pracovníka, koucha, kňaza, spoločenstvo, kohokoľvek potrebuje.

Rovnako v dobre vedenej psychoterapii nie je na prvom mieste mať odpovede na príčiny tráum a nejakého prežívania a správania sa. Prvé kroky dobre vedenej psychoterapie smerujú ku nadobúdaniu kompetencií, ku zvládacím stratégiám, ku uschopňovaniu korigovať svoje správanie v súlade s tým, čo je potrebné pre nevyhnutné fungovanie: bývanie, spolubývajúci, rodina, práca, cestovanie, nakupovanie… Toto je zvyčajný prvý krok terapie.

Takto môžeme pokračovať ďalej aj s ostatnými profesiami vo vzťahu k napredovaniu človeka. Pomoc je potrebná v čase zraniteľnosti a krehkosti. Nasleduje ju to, čomu sa hovorí uschopňovanie, a riadi sa princípom subsidiarity. Jedinec je samostatná slobodný bytosť a preto by mal robiť samostatné rozhodnutia, mal by sám robiť to, čo už sám dokáže a mal by skúšať tieto svoje hranice posúvať. Do istej miery sa toto dá nacvičiť v bezpečnom prostredí spoločenstiev, liečební, psychologických poradní, terapeutických kliník, či psychiatrov… Potom však je na mieste svoje nadobudnuté zručnosti používať samostatne v bežnom živote. Teda na toľko, na koľko je daný jedinec toho schopný, alebo sa tomu aspoň blížiť. To je podľa mňa tiež napĺňaním potenciálu daného človeka pre tú ktorú chvíľu.

Denný blog

Radi píšeme úvahy. Nech už sú to akékoľvek myšlienkové kolotoče o nepreberných témach, máme to radi. Dnes to bude o bolesti.

Všetko sa to začína nevinne, myšlienkou. Uvedomením si skutočností, ktoré sa telo snaží komunikovať mysli. Zvyčajne túto komunikáciu nazývame emócie. Ako inak, nie je to jediné využitie emócií, avšak v tomto rozjímaní nad nesmrteľnosťou chrústa sa budeme venovať práve jemu.

Emócia nerada chodí sama, a tak si privádza svoje sestry, sesternice, susedy, náhodné okoloidúce, a aj miestne čarodejnice. Emócie sú takpovediac spoločenskí tvorovia: čím viac, tým viac. Tak si čas od času, pod čím si treba predstaviť niekoľkokrát do dňa, usporiadajú párty.

Ako sme spomenuli vyššie, uvedomíme si skutočnosť, že tieto slečny a panie a dámy sa domáhajú našej pozornosti, pričom majú pádne argumenty s váhou tehly obalenej kabelkou rútiacej sa na našu lebku. Myšlienočka je to vskutku jednoduchá: niečo cítime. Medzi prvým a druhým bodom životného rébusu nájdeme otázku: „Čo to sakra je?“ Príhodný postreh, že v daný moment netušíme, čo to je, nakoľko je to dav skandujúcich hormónov vo farbách dúhy, nás nijako neupokojí. Guľáš! Guľáš prázdnoty čiernej diery v srdci, okolo ktorej zápasí o prvenstvo v závode strach s hnevom a vinou, nad nimi pulzuje šedá opustenosť s krvavým zlyhaním. Kaleidoskopický tanec preludov: Sú skutočné vo svojej prítomnosti, vo svojej sile, vo svojom tlaku, vo svojej bolesti, a predsa sú len myšlienkou. V úvodzovkách „len“, lebo, čo je v hlave. to vraj nie je skutočné. Nám to príde mimoriadne skutočné!

Spočiatku vidíme chaos bezo zmyslu. Spočiatku. Ak necháme myseľ otvorenú, párty sa rozbehne v plnom prúde. Nereagujme. Dovoľme si to! Stretnime sa s naším vnútrom. Bude to bolieť. To nie je žiadna tuc-tuc a ping-ping párty. To je ťažko-kovové ááágrhhh. Škriabanie na srdce zvnútra. Škrípanie zubami. Zúrivý rev a ryk do straty hlasu, do prázdna, do ticha. Zavíjanie na mesiac. Skrúcanie sa vo vypätí v snahe o uvoľnenie, ktoré neprichádza a nepríde. A nevadí! Tak to má byť!

Nakoniec… po mnohých a mnohých návštevách do vlastných útrob srdca… Začneme nachádzať spoločný krok, takt, rytmus a tempo… ja a môj démon. Tancujeme spolu. V divokých zvukoch čardáša a s vášňou tanga, salsa erotikou.

Tancujme životom so svojím démonom.

Z Centra pre akciu a kontempláciu od Richarda Rohra: Sustained Breath by Breath

Tak nádherné svedectvo o Božej prítomnosti…

Sustained Breath by Breath

CAC teacher James Finley shares how he experienced “the oneness of presence that alone is ultimately real” when he was a monk at the Abbey of Gethsemane:

One day as I walked back and forth in the loft of the barn reading the Psalms, I began to realize that what we tend to think of as the air is actually God. In a subtle, interior way I sensed that I was walking back and forth in the atmospheric, all-encompassing presence of God, who was sustaining me breath by breath….

The most intimate depth of this awakening moment was a simple awareness that God, who was sustaining my life breath by breath, knew me through and through as mercy within mercy within mercy. I was so overtaken by the intimate depths of my very presence being accessed by the presence of God in this way that I stopped reading the Psalms and simply sat on a bale of straw breathing God as I looked out over the meadow….

What was even more amazing is that this graced awareness of God and I inhaling and exhaling ourselves into each other continued for the next three days. It’s not that I walked around in some kind of trance. Quite the opposite, actually, in that I felt very present to each thing that I did throughout the day, but present in a pervasive underlying awareness of being in the presence of God, sustaining me breath by breath, knowing me through and through with an infused sense of mercy without end.

The third day of my God-breathing way of life fell on a Sunday…. As I walked along [a] narrow dirt path with its overarching canopy of trees, I paused and touched a leaf hanging from a low-lying branch. As I touched the leaf, I looked up and saw a single cloud hanging in the clear blue sky and whispered, “It’s one!” The infinite presence of God I was breathing, the cloud in the sky, the leaf I was touching, the earth on which I was standing, and the immediacy of feeling myself blessed and awakened to this all-encompassing presence were, in that instant, realized to be inexplicably and all-pervasively one. Please know that the words I am using in attempting to describe this intimately realized oneness are impoverished in a superficial, wordy kind of way compared to the transcendent oneness beyond words that I was so graced and privileged to experience.

Moved by the all-encompassing presence in which I was immersed, I walked off the path onto a field, where I sat in the tall grass moved by a strong wind with the blue sky overhead, all of which were experienced as bodying forth the endless diversity of the oneness of presence that alone is ultimately real.

Z Centra pre akciu a kontempláciu od Richarda Rohra: Nebojte ta!

Zamyslenie Richarda Rohra: Nebojte sa! Nenechajte sa vystrašiť!

Nenechajte sa ničím vyrušovať! / Nenechajte sa ničím rozhnevať – rozrušiť! / Všetko sa mení. / Jedine Boh je nemenný. / S trpezlivosťou je všetko možné. / Kto má Boha, nič mu nechýba. / Boh sám stačí. — Terézia z Ávily

V podcaste CAC’s Turning to the Mystics sa otec Richard podelil o to, čo ho priviedlo k Tereze z Avily:

Prvýkrát som otvoril jej „Knihu môjho života“, keď som bol na vysokej škole. Zdalo sa mi to ako hlúposť. Mal som devätnásť alebo dvadsať rokov. Ešte som nemal skutočný vnútorný zážitok Boha. Pohodlne som knihu odložil. Vrátil som sa k nej až v prvých rokoch môjho pôsobenia v Novom Mexiku. Uvedomil som si, že sa musím ešte veľa naučiť, ak sa mám prezentovať ako učiteľ kontemplácie a akcie. Musel som ísť za tými najlepšími v odbore a Terézia z Avily bola jednou z nich. A zistil som, že to, o čom som si kedysi myslel, že je také nezrozumiteľné, sa teraz znova a znova vracia domov. (Asi anglická fráza)

Richard opisuje dary mystickej skúsenosti, najmä tie, ktoré Tereza zdôrazňuje:

Mystici vždy prinášajú v nejakej forme túto správu: „Neboj sa!“

Vedia, že všetko je v poriadku a bude nakoniec v poriadku! Chcú nám to povedať, aby sme sa teraz prestali trápiť a báť a užili si božskú jednotu. Užiť si je operatívne slovo. Mystická skúsenosť nám umožňuje užívať si vlastný život a prestať vytvárať nepriateľov a myslieť si, že sa musíme báť určitých ľudí; Aby sme sa prestali báť národov a rás, cítime, že ich musíme trestať a zabíjať.

Kam sa môžeme v živote dostať, ak budeme nasledovať túto cestu dokonalosti? Aké sú jej plody? Keď sa tešíme z hlbokého spojenia, nebudeme musieť vytvárať rozdelenia, nedôveru a odlúčenie.

Skutočné duchovné stretnutie mení našu politiku, náš postoj k peniazom, naše využívanie času, naše vzťahy k cudzincom a slabším, náš postoj k vojne a nacionalizmu. Teraz sme občanmi Veľkého Božieho Kráľovstva (pozri Filipanom 3, 20). Buďte pripravení na to, že potom budete mať veľmi odlišný životný štýl.

Ak nie si pripravený zmeniť sa, nehľadaj Boha. Akonáhle zažijeme jeden úprimný okamih božského zjednotenia, budeme chcieť tráviť všetok svoj čas jedinou nevyhnutnou vecou, ​​ktorou je rásť hlbšie a hlbšie v láske pri každej príležitosti, ktorú dostaneme.

Porozprávajte sa s tými, ktorí zažili blízkosť smrti alebo mali blízko k smrti. Všetci súhlasia: všetko je o láske. Všetko je to o zjednotení.

Svätá Terézia z Ávily a jej „Cesta dokonalosti“ sú časom overení a spoľahliví sprievodcovia týmto životom:

O láske, nepripútanosti a pokore.

Opusti všetko, vstúpiť do žiarivej temnoty a nechaj sa prepadni / odovzdal sa Kozmickému Milovníkovi.

O spoznaj a uznaj zjednotenie, a na druhej strane slabnúci dualizmus rozdelenia.

Samotná Tereza nám pripomína:

Pamätajte: ak chcete urobiť pokrok na ceste a vystúpiť na miesta, po ktorých ste túžili, dôležité nie je veľa premýšľať, ale veľa milovať, a tak robiť čokoľvek, čo vás najlepšie prebudí k láske.

Centrum pre akciu a kontempláciu – Richard Rohr: Život so zážitkom Grálu

„Silný duchovný zážitok nás, podobne ako Parsifala v jeho pátraní po Grále, vyzýva, aby sme našli spôsob, ako udržať paradox života v každodennom svete a zároveň vedeli, že je niečo za ním. Richard vysvetľuje:

Keď Parsifalovi skončí skúsenosť s Grálom, ocitne sa späť v lese, späť vo svete, ako ho pozná. Boh sa ho dotkol takým spôsobom, že iba Boh to odteraz urobí pre neho. Zažil Absolútno a relatívne ho už nikdy úplne neuspokojí. Túži po Bohu a bolesť sa teraz stáva hľadaním.

Po našej vlastnej skúsenosti s Grálom sú naše životy charakterizované určitou mierou neustálej nespokojnosti. Nič nespĺňa naše normy: ani cirkev, ani my sami, ani naša krajina. Je tu radikálna, bolestivá túžba: Obyčajný život už nikdy nebude dosť dobrý, no nie je ani nezmyselný.

Po zážitku Grálu sa obyčajné navždy stane neobyčajným. Boh je vo všetkom dokonale skrytý aj dokonale zjavený. Akonáhle sa papierový pohár stane Grálom, aj keď sa všetkým ostatným zdá ako papierový pohár, vieme, že je to tiež zlatý pohár. Čo nás frustruje je, že to nemôžeme nikomu povedať. Všetci si myslia, že je to len papier!

Vrcholná skúsenosť môže byť znepokojujúca. Niekedy sme za to možno aj nevďační. Už sa k sebe nehodíme. Zvyšok života žijeme v napätí, blúdime ako Parsifal. Môžeme sa cítiť trochu mimo stredu. Nemôžeme sa nadchnúť pre veci, z ktorých je nadšená väčšina ľudí. Len už neveríme, že sú dôležité.

Život nie je o tom byť dokonalý. Ide o zapojenie sa do tohto skvelého wrestlingového zápasu. Zraníme sa v bedrovom kĺbe ako Jakub (Gen 32, 26) a po zvyšok života krívame, ale ranou sa neznepokojujeme. Sme úplne zmätení, ale nie sme zmätení naším zmätkom. Teraz môžeme žiť s naším zmätkom, pretože za tým všetkým, my vieme.

Znie to ako protiklad? Keď sa človek dostane do jazyka Grálu, je to všetko paradox. Každý nás chce vrátiť k prvému jazyku logiky, zákona a budovania veže ega. Ale s tým nemôžeme nikam ísť. Skočili sme z veže ega. Keď Parsifal uvidí Grál – aj keď sa vráti do sveta – je radikálne odlišný až do smrti.

Akonáhle sme zažili Grál – našu dušu, naše Pravé Ja, Boha v nás – stále zaostávame – padáme. Zrádzame iných aj seba. Nedarí sa nám žiť svoju vlastnú pravdu. Konáme v rozpore s našimi hodnotami a presvedčeniami. Sme pokrytci, leniví, žiadostiví a všetko ostatné. Ale aj my sme uväznení v pravde. Ako hovorí Jeremiáš, horí v nás (20, 9). Vieme, že je to pravda, aj keď nikdy nedokážeme žiť podľa toho. Odteraz by jediným hriechom bolo popierať, že je to pravda. Snaha dodržať to je zvyšok cesty Grálu.

Teraz je hľadanie skutočné, pretože Grál je skutočný. Boh je skutočný.“

Myšlienky z centra pre akciu a kontempláciu – Richard Rohr: Hrdinská cesta

„— Hlavnou postavou je hrdina alebo hrdinka, ktorá našla alebo urobila niečo, čo presahuje bežný rozsah úspechov a skúseností. Hrdina je niekto, kto dal svoj život niečomu väčšiemu, ako je on sám. —Joseph Campbell, Sila mýtu

V meditáciách tohto týždňa sa obraciame na Hľadanie grálu na základe predchádzajúcej práce otca Richarda s mužmi a spiritualitou. Sila mýtov a legiend nám môže pomôcť rásť vo vedomí a zrelosti a legendy o gráli obsahujú veľa takýchto archetypálnych vzorov. Všetci sú pozvaní, aby sa vydali na hrdinskú cestu:

Bolo mi povedané, že európske legendy o hľadaní sa objavili v rôznych formách okolo roku 1180 až 1350. Pochádzali z rôznych úrovní spoločnosti, presne v čase, keď bol veľký príbeh Evanjelia v zatmení a už sa nedostával do uší a nezasahoval do duší kresťanov. Dalo by sa povedať, že príbehy Grálu boli laickými spôsobmi, ako zmapovať a opísať potrebnú a dobrú duchovnú cestu.

Mýtus vyjadroval hlbokú múdrosť kresťanského kolektívneho nevedomia štýlom, ktorý nebol ani cirkevný, ani klerikálny. Namiesto toho sa tieto príbehy sebavedomo presunuli do sveta mystérií a metafor. Mohli to urobiť, pretože hľadanie bolo skutočné a mýty boli ukotvené v realite.

Verím, že žijeme v dobe, keď hľadanie už nie je skutočné. Ľudia si nie sú istí cieľom, sú neistí pri hľadaní zmysluplných vzorov a dokonca nie sú presvedčení o nejakom božskom pôvode. Je to veľká kríza významu pre Západ; na najhlbšej úrovni je to strata nádeje. Úzkosť a riešenia tejto krízy nemožno riešiť len na povrchu alebo na úrovni riešenia problémov. Iba posvätná psychológia alebo mytológia sú dostatočne hlboké a pravdivé na to, aby riešili otázky zmyslu a nádeje.

To, čo pravé náboženstvo vždy robilo, bolo otváranie dverí do tohto symbolického vesmíru, do sveta duše, ktorý je primárnym prístupovým bodom pre duchovný svet. Zdravé náboženstvo nás učí, ako vidieť, ako vidieť jasnejšie a ako vidieť veci úplne.

Hľadanie grálu je domácim príbehom muža menom Parsifal, ktorý vyrastá a učí sa správne otázky prostredníctvom skúšok a pokušení, zatiaľ čo kráča k Bohu. Počas hľadania Boh hovorí a vedie cez rodinu, zlyhanie, násilie, návštevy, zradu, sexualitu, prírodu, tieň a víziu. Každá osoba a každá udalosť, s ktorou sa človek stretne, je nevyhnutnou a milosťou naplnenou príležitosťou. Neexistujú žiadne slepé uličky, aj keď sa zdá, že ich je veľa. Neexistuje žiadny stratený čas, žiadne zbytočné postavy, žiadne náhodné udalosti. Všetko má zmysel. Je to úplne začarovaný vesmír; Boh vo všetkom čaká, aby prehovoril a dokonca aj požehnal.

Príbeh grálu sa dá vyrozprávať a prerozprávať, no napokon je to hľadanie – úloha – , po ktorom treba kráčať. Vždy je to zostup, vždy teror a pre tých, ktorí poznajú väčší príbeh, vždy účasť na zázraku.“

Dnešná meditácia nad Božím slovom

„Obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život“ Ježiš Kristus nemyslí na pôst. Dnešné čítanie je o nádeji.

Všimnime si, na čo v skutočnosti dáva Ježiš dôraz: Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi. Bdejte celý čas. Modlite sa, aby ste mohli uniknúť pred tým, čo má prísť a postaviť sa pred Syna Človeka (Lk 21, 34 – 36). Ježiš pokračuje v svojej dvojakej reči: Na jednej strane hovorí učeníkom o spustošení Jeruzalema (Lk 21, 5 – 28); na strane druhej je to Ježišova eschatologická reč (Lk 21, 5 – 36) – hovorí o posledných veciach, o konci života každého jedného kresťana, aj o konci sveta. To nám napovedá prvé čítanie, ktoré tiež hovorí o posledných veciach (Dan 7, 15 – 27). Prorokovi Danielovi sa hovorí vysvetlenie jeho videnia nasledovne: „Vláda moc a sláva všetkých kráľovstiev pod nebom bude odovzdaná ľudu svätých Najvyššieho.“ (Dan 7, 27a) Apoštoli, svätopisci i prví kresťania spolu s nimi sami seba nazývali svätými Najvyššieho (1 Pt 2, 9) (Kol 3, 12). Aj my kresťania dnešných čias, ak máme osobný vzťah s Kristom a v Ňom s Bohom Otcom prostredníctvom Ducha Svätého (Ef 2, 18), úplne oprávnene môžeme o sebe hovoriť ako o svätých Najvyššieho. Prichádzame do spoločenstva Cirkvi, aby sme slávili vykupiteľské dielo nášho Pána Ježiša a prijali Jeho samého – Živého Boha. Stávame sa Boho-stánkami Živého Boha (1 Kor 3, 16 – 17) a teda sme svätými Najvyššieho. Znamená to, že nehrešíme? Nie. Znamená to, že môžeme slobodne hrešiť? Nie. Ježiš nám hovorí bdejte. To hovorí aj apoštolom v Ghetsemanskej záhrade: „Bdejte so mnou a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia, lebo Satan si vás vypýtal, aby vás skúšal.“ (Lk 22, 40. 31.) Modlite sa, aby ste mohli predstúpiť pred Syna Človeka.“ (Lk 21, 36) Synom Človeka sa myslí Ježiš sám. Takže, čo znamená to Ježišovo varovanie pred obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, s ktorými máme bezo sporu skúsenosť, či už priamo alebo nepriamo? Kristus hovorí, aby nám neoťaželo srdce.
Ak nám totiž oťažie srdce starosťami, potom nemôžeme bdieť (Mt 26, 43) .
Ak nemôžeme bdieť, nemôžeme sa ani modliť (Lk 22, 45) (Mt 26, 40 – 41).
Ak sa nemôžeme modliť, ako môžeme očakávať stretnutie s Ježišom?
Na začiatku som hovoril, že toto čítanie je o nádeji. Boh je Pánom a Kráľom môjho života, môj stvoriteľ, je v mojom srdci a vie úplne presne, čo potrebujem. Smiem Mu dôverovať tak, ako verí malé dieťa svojej mame. (Ž 131, 2) (Oz 11, 1. 3- 4 8e – 9) Dokonca ma k tomu sám vyzýva! (Mt 18, 3) (Lk 18, 17) A preto sa pýtam slovami samotného Ježiša: „Môžeš si pridať starosťami čo i len jediný deň života?“ (Mt 6, 27) „Azda sa milujúci Boh nepostará o svoje deti?“(Mt 7, 9 – 11) (Lk 11, 11 – 13) Zaraz sa postará (Lk 18, 7 – 8), ba už sa stará (Ž 40, 18) (1 Pt 5, 7). Veríme tomu? Verme tomu! Amen. 

Meditácia na dnes: jednotnosť – Ján 17, 20-26

Evanjelium podľa Jána   −   Jn 17, 20-26

Aby všetci boli jedno

„Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.

A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.

Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.

Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“

V dnes podávanom čítaní sa ma najviac dotýka myšlienka: „aby všetci boli jedno… aby svet uveril“

ABY VŠETCI BOLI JEDNO, ABY SVET UVERIL!

Je to veľmi zaujímavá súvislosť, ktorú nám dáva Ježiš k prijatiu. Obrátenie sveta podľa tejto Ježišovskej logiky vôbec nespočíva na individuálnom živote kresťana… na svedectve dokonalého života jednotlivca… Zdá sa, že obrátenie sveta spočíva na vzťahoch medzi kresťanmi. Najväčším svedectvom pre svet je v tomto duchu spomínané na inom mieste „Pozrite, ako sa milujú.“ Keď teda chcem dať svedectvo svetu, potrebujem začať od svojich vzťahov.

Richard Rohr: Tvorba voľby

„Medzi podnetom a reakciou existuje priestor.
V tomto priestore je naša sila zvoliť si našu vlastnú odpoveď.
V našej reakcii je náš rast a naša sloboda
.“
Viktor Frankl

Vyššie uvedený citát znie ako niečo, čo by povedal učiteľ kontemplácie! Prax kontemplácie nám pomáha ustúpiť od seba a zaujať postoj k tomu, čo ja a ostatní nazývame „stabilným svedectvom“. Potom nie sme pripútaní k svojim myšlienkam alebo k bláznivým reakciám. Môžeme nájsť priestor, ktorý potrebujeme, aby sme si mohli vybrať spôsob, akým chceme konať, alebo slová, ktoré by boli čo najviac nápomocné. Aj keď psychiater Viktor Frankl (1905—1997) nie je známy ako učiteľ kontemplácie, prišiel na túto múdrosť počas svojho pobytu v Osvienčime. Píše:

„Skúsenosti z táborového života ukazujú, že ľudstvo má na výber z možností konania. Dosť bolo príkladov, často hrdinskej povahy, ktoré dokazovali, že apatia sa dá prekonať, a aj podráždenosť sa dá prekonať. Ľudstvo si môže uchovať pozostatok duchovnej slobody, nezávislosti mysle, a to aj v takých hrozných podmienkach psychického a fyzického stresu.

My, ktorí sme žili v koncentračných táboroch, si spomíname na na ľudí, ktorí chodili po barákoch, utešovali ostatných a rozdávali svoj posledný kúsok chleba. Možno ich bolo málo, ale poskytujú dostatočný dôkaz, že človeku sa dá vziať všetko, iba jedna, jediná vec nie: posledná z ľudských slobôd – zvoliť si svoj vlastný vnútorný postoj za akýchkoľvek okolností, zvoliť si vlastnú cestu…

Aj keď podmienky, ako je nedostatok spánku, nedostatok jedla a rôzne psychické stresy, môžu naznačovať, že väzni boli povinní určitým spôsobom reagovať, v konečnom dôsledku je zrejmé, že osobnosť, ktorá sa z väzňa stala, bola výsledkom vnútorného vlastného rozhodnutia [zdôrazňujem vlastného], a nie iba výsledkom táborových vplyvov. Principiálne sa teda môže každá osoba, aj za takýchto okolností, rozhodnúť, čo sa s ňou stane – duševne i duchovne. Môže si uchovať svoju ľudskú dôstojnosť aj v koncentračnom tábore. . . . Práve táto duchovná sloboda – ktorú nemožno vziať – dáva životu zmysel a cieľ…

Spôsob, akým človek prijíma svoj osud a všetko utrpenie, ktoré z neho plynie, spôsob, akým vezme svoj kríž, mu dáva dostatok príležitostí – aj za najťažších okolností – dodať svojmu životu hlbší zmysel. Môže zostať statočný, dôstojný a nesebecký. Alebo v trpkom boji za sebazáchovu môže zabudnúť na svoju ľudskú dôstojnosť a stať sa nie viac ako zvieraťom. Tu leží šanca pre človeka, aby využil alebo sa vzdal možností dosiahnuť morálne hodnoty, ktoré mu môže zložitá situácia poskytnúť…

Keď už nebudeme schopní zmeniť situáciu… sme vyzvaní, aby sme zmenili seba.“

Viktor E. Frankl, Man’s Search for Meaning (Beacon Press: 1959, 2006), 65–67, 112. Note: Minor edits made to incorporate gender-inclusive language.