Archív kategorií: Meditácie

Zamyslel som sa som

hm… Ak máme psychiatra, ktorý si plní svoje základné povinnosti, tak jasne vysvetľuje a dookola hovorí o tom, že lieky sú predovšetkým na to, aby pacientovi umožnili pracovať na príčine jeho problémov, aby bol schopný mať stabilný denný režim, aby bol schopný postarať sa o základné sebaobslužné činnosti, aby bol schopný vyjsť von, hýbať sa, navštevovať psychológa, terapeuta, sociálneho pracovníka, koucha, kňaza, spoločenstvo, kohokoľvek potrebuje.

Rovnako v dobre vedenej psychoterapii nie je na prvom mieste mať odpovede na príčiny tráum a nejakého prežívania a správania sa. Prvé kroky dobre vedenej psychoterapie smerujú ku nadobúdaniu kompetencií, ku zvládacím stratégiám, ku uschopňovaniu korigovať svoje správanie v súlade s tým, čo je potrebné pre nevyhnutné fungovanie: bývanie, spolubývajúci, rodina, práca, cestovanie, nakupovanie… Toto je zvyčajný prvý krok terapie.

Takto môžeme pokračovať ďalej aj s ostatnými profesiami vo vzťahu k napredovaniu človeka. Pomoc je potrebná v čase zraniteľnosti a krehkosti. Nasleduje ju to, čomu sa hovorí uschopňovanie, a riadi sa princípom subsidiarity. Jedinec je samostatná slobodný bytosť a preto by mal robiť samostatné rozhodnutia, mal by sám robiť to, čo už sám dokáže a mal by skúšať tieto svoje hranice posúvať. Do istej miery sa toto dá nacvičiť v bezpečnom prostredí spoločenstiev, liečební, psychologických poradní, terapeutických kliník, či psychiatrov… Potom však je na mieste svoje nadobudnuté zručnosti používať samostatne v bežnom živote. Teda na toľko, na koľko je daný jedinec toho schopný, alebo sa tomu aspoň blížiť. To je podľa mňa tiež napĺňaním potenciálu daného človeka pre tú ktorú chvíľu.

Denný blog

Radi píšeme úvahy. Nech už sú to akékoľvek myšlienkové kolotoče o nepreberných témach, máme to radi. Dnes to bude o bolesti.

Všetko sa to začína nevinne, myšlienkou. Uvedomením si skutočností, ktoré sa telo snaží komunikovať mysli. Zvyčajne túto komunikáciu nazývame emócie. Ako inak, nie je to jediné využitie emócií, avšak v tomto rozjímaní nad nesmrteľnosťou chrústa sa budeme venovať práve jemu.

Emócia nerada chodí sama, a tak si privádza svoje sestry, sesternice, susedy, náhodné okoloidúce, a aj miestne čarodejnice. Emócie sú takpovediac spoločenskí tvorovia: čím viac, tým viac. Tak si čas od času, pod čím si treba predstaviť niekoľkokrát do dňa, usporiadajú párty.

Ako sme spomenuli vyššie, uvedomíme si skutočnosť, že tieto slečny a panie a dámy sa domáhajú našej pozornosti, pričom majú pádne argumenty s váhou tehly obalenej kabelkou rútiacej sa na našu lebku. Myšlienočka je to vskutku jednoduchá: niečo cítime. Medzi prvým a druhým bodom životného rébusu nájdeme otázku: „Čo to sakra je?“ Príhodný postreh, že v daný moment netušíme, čo to je, nakoľko je to dav skandujúcich hormónov vo farbách dúhy, nás nijako neupokojí. Guľáš! Guľáš prázdnoty čiernej diery v srdci, okolo ktorej zápasí o prvenstvo v závode strach s hnevom a vinou, nad nimi pulzuje šedá opustenosť s krvavým zlyhaním. Kaleidoskopický tanec preludov: Sú skutočné vo svojej prítomnosti, vo svojej sile, vo svojom tlaku, vo svojej bolesti, a predsa sú len myšlienkou. V úvodzovkách „len“, lebo, čo je v hlave. to vraj nie je skutočné. Nám to príde mimoriadne skutočné!

Spočiatku vidíme chaos bezo zmyslu. Spočiatku. Ak necháme myseľ otvorenú, párty sa rozbehne v plnom prúde. Nereagujme. Dovoľme si to! Stretnime sa s naším vnútrom. Bude to bolieť. To nie je žiadna tuc-tuc a ping-ping párty. To je ťažko-kovové ááágrhhh. Škriabanie na srdce zvnútra. Škrípanie zubami. Zúrivý rev a ryk do straty hlasu, do prázdna, do ticha. Zavíjanie na mesiac. Skrúcanie sa vo vypätí v snahe o uvoľnenie, ktoré neprichádza a nepríde. A nevadí! Tak to má byť!

Nakoniec… po mnohých a mnohých návštevách do vlastných útrob srdca… Začneme nachádzať spoločný krok, takt, rytmus a tempo… ja a môj démon. Tancujeme spolu. V divokých zvukoch čardáša a s vášňou tanga, salsa erotikou.

Tancujme životom so svojím démonom.

Day to daily little thought v. 1.16 (denné premýšľania)

Mt 19; 13-15:

„13 Vtedy mu priniesli deti, aby na ne položil ruky a pomodlil sa. Ale učeníci ich okrikovali. 14 Ježiš im povedal: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.“ 15 Potom na ne kládol ruky a odišiel odtiaľ.“

Myslím, že pre dieťa je istým spôsobom ľahšie rozhodnúť sa pre Krista. Nepoužíva zložité nástroje jazyka a ani nepozná svet až tak „do hĺbky“.

Podľa mňa, aj akékoľvek dieťa, ako každý jeden stvorený človek, má slobodu rozhodnúť sa. Rozhodnúť sa znamená, že môže aj odmietnuť, inak by to nebola sloboda. Tak, ako každý jeden človek, tak aj každé jedno dieťa, dostane možnosť prijať, alebo odmietnuť Krista. Dostane možnosť prijať, alebo odmietnuť spásu. Dostane možnosť byť spasené a slobodu rozhodnúť sa pre zatratenie.

Človek jednoducho neprichádza do tohto sveta ako tabula rasa – ako biely papier – ako nevinný a bytostne dobrý. Bolo by to skvelé a boli sme k tomu predurčení, ale odkedy existuje hriech, človek do tohto sveta nevstupuje ako nevinný, ale je poznačený zlom tohto sveta. Dokonca do tej miery, že je náchylnejší k zlému, než k dobrému a to už od počatia.

Len Božou milosťou a spoluprácou s Božou milosťou sme schopní prekonávať toto zlo v nás a víťaziť nad ním.

Takýto, presne rovnaký zápas ako u každého človeka, tak aj u všetkých počatých detí, takýto zápas o dobro začína už počatím každého jedného z nás a vstupujú do neho tak všetci naši predkovia, ako aj rodičia, súrodenci, rodina, priatelia, okolie rodiny… jednoducho všetko, čo sa dialo pred počatím, čo sa deje okolo počas tehotenstva, aj čo sa deje okolo po pôrode…

A áno existuje aj možnosť, že ľudia dieťaťu značne skomplikujú možnosť rozhodnúť sa pre Krista. Sme totiž jeden za druhého zodpovedný aj vo veci spásy, pretože Boh sa rozhodol spasiť nie každého osve, nie každého ako jednotlivca, ale človeka vnoreného v sieti vzťahov, teda spoločenstvo.

Môže sa nám to nepáčiť, môžeme voči tomu aj protestovať, alebo sa o to hádať, ale to je asi tak všetko, čo s tým narobíme.

Krátke zhrnutie:

– Sme jeden za druhého zodpovedný aj vo veci večného života.
– Nie smie spasení ako jednotlivci, ale ako spoločenstvo.
– Každý jeden počatý človek dostane možnosť slobodne prijať, alebo odmietnuť Krista, prijať alebo odmietnuť spásu.
– Človek prichádza do sveta nie ako dobrý, ani ako nepopísaný papier (tabula rasa), prichádza s väčšou náklonnosťou ku zlu, než k dobru.
– Jedine Božou milosťou a spoluprácou človeka s Božou milosťou sme schopní prijať spásu a konať dobro.

Poznámka k dnešnému Evanjeliu:

Chlapec / dieťa / latinsky puer je v helénskom svete ktokoľvek do 14 rokov. V židovsko-helénskom svete okolo roku 30 je to ktokoľvek pod 12 rokov. Nemyslí sa tým teda malé bábätko, ale skôr mládenec, mladý chlapec.

Druhá poznámka k dnešnému Evanjeliu:

„Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si zjavil maličkým tajomstvá Božieho kráľovstva.“ Tak znie alelujový verš. Krátke veta uvedená pred Evanjeliom, rovnako ako veta: „Nebráňte deťom prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo“, ktorá sa spája s dnešným úryvkom, sú akési smerovníky pre správne pochopenie daného úryvku. Tak ako „za mnohých“ znamená „za všetkých“, tak ako „chudobný v duchu“ znamená „pokorný“ tak aj „maličký“ znamená … a „dieťa“ znamená … V Evanjeliu, ako v celom Svätom Písme sa ukrýva viac vrstiev významov, než len ten doslovný. Bolo by jednoduché zastaviť sa len pri tom prvom. Potrebujeme ísť hlbšie, lebo posolstvo Evanjelia nie je „o niekom“ druhom, ale Duch Svätý prehovára v týchto slovách k nám osobne. Teda nie ako tí druhý, ale ako Ja a Boh… Ja a v Bohu tí druhý… Evanjelium nám nehovorí, čo majú robiť druhý, ale vyzýva nás, čo mám robiť JA.

Bránim deťom prichádzať ku Kristovi?
Som tým maličkým, aby som mohol poznať tajomstvá Božieho kráľovstva?
Ako sa môžem stať tým maličkým?
Ako môžem byť ako dieťa, aby som mohol vojsť do Nebeského kráľovstva?
Kladiem ruky na deti, aby som ich požehnal?
Požehnávam deti?
Prinášam deti ku Kristovi?

Bože Ježišu Kriste, prosíme Ťa, veď nás Tvojou mocou v hľadaní odpovedí na tieto otázky. Amen.

Z Centra pre akciu a kontempláciu od Richarda Rohra: Sustained Breath by Breath

Tak nádherné svedectvo o Božej prítomnosti…

Sustained Breath by Breath

CAC teacher James Finley shares how he experienced “the oneness of presence that alone is ultimately real” when he was a monk at the Abbey of Gethsemane:

One day as I walked back and forth in the loft of the barn reading the Psalms, I began to realize that what we tend to think of as the air is actually God. In a subtle, interior way I sensed that I was walking back and forth in the atmospheric, all-encompassing presence of God, who was sustaining me breath by breath….

The most intimate depth of this awakening moment was a simple awareness that God, who was sustaining my life breath by breath, knew me through and through as mercy within mercy within mercy. I was so overtaken by the intimate depths of my very presence being accessed by the presence of God in this way that I stopped reading the Psalms and simply sat on a bale of straw breathing God as I looked out over the meadow….

What was even more amazing is that this graced awareness of God and I inhaling and exhaling ourselves into each other continued for the next three days. It’s not that I walked around in some kind of trance. Quite the opposite, actually, in that I felt very present to each thing that I did throughout the day, but present in a pervasive underlying awareness of being in the presence of God, sustaining me breath by breath, knowing me through and through with an infused sense of mercy without end.

The third day of my God-breathing way of life fell on a Sunday…. As I walked along [a] narrow dirt path with its overarching canopy of trees, I paused and touched a leaf hanging from a low-lying branch. As I touched the leaf, I looked up and saw a single cloud hanging in the clear blue sky and whispered, “It’s one!” The infinite presence of God I was breathing, the cloud in the sky, the leaf I was touching, the earth on which I was standing, and the immediacy of feeling myself blessed and awakened to this all-encompassing presence were, in that instant, realized to be inexplicably and all-pervasively one. Please know that the words I am using in attempting to describe this intimately realized oneness are impoverished in a superficial, wordy kind of way compared to the transcendent oneness beyond words that I was so graced and privileged to experience.

Moved by the all-encompassing presence in which I was immersed, I walked off the path onto a field, where I sat in the tall grass moved by a strong wind with the blue sky overhead, all of which were experienced as bodying forth the endless diversity of the oneness of presence that alone is ultimately real.

Z Centra pre akciu a kontempláciu od Richarda Rohra: Nebojte ta!

Zamyslenie Richarda Rohra: Nebojte sa! Nenechajte sa vystrašiť!

Nenechajte sa ničím vyrušovať! / Nenechajte sa ničím rozhnevať – rozrušiť! / Všetko sa mení. / Jedine Boh je nemenný. / S trpezlivosťou je všetko možné. / Kto má Boha, nič mu nechýba. / Boh sám stačí. — Terézia z Ávily

V podcaste CAC’s Turning to the Mystics sa otec Richard podelil o to, čo ho priviedlo k Tereze z Avily:

Prvýkrát som otvoril jej „Knihu môjho života“, keď som bol na vysokej škole. Zdalo sa mi to ako hlúposť. Mal som devätnásť alebo dvadsať rokov. Ešte som nemal skutočný vnútorný zážitok Boha. Pohodlne som knihu odložil. Vrátil som sa k nej až v prvých rokoch môjho pôsobenia v Novom Mexiku. Uvedomil som si, že sa musím ešte veľa naučiť, ak sa mám prezentovať ako učiteľ kontemplácie a akcie. Musel som ísť za tými najlepšími v odbore a Terézia z Avily bola jednou z nich. A zistil som, že to, o čom som si kedysi myslel, že je také nezrozumiteľné, sa teraz znova a znova vracia domov. (Asi anglická fráza)

Richard opisuje dary mystickej skúsenosti, najmä tie, ktoré Tereza zdôrazňuje:

Mystici vždy prinášajú v nejakej forme túto správu: „Neboj sa!“

Vedia, že všetko je v poriadku a bude nakoniec v poriadku! Chcú nám to povedať, aby sme sa teraz prestali trápiť a báť a užili si božskú jednotu. Užiť si je operatívne slovo. Mystická skúsenosť nám umožňuje užívať si vlastný život a prestať vytvárať nepriateľov a myslieť si, že sa musíme báť určitých ľudí; Aby sme sa prestali báť národov a rás, cítime, že ich musíme trestať a zabíjať.

Kam sa môžeme v živote dostať, ak budeme nasledovať túto cestu dokonalosti? Aké sú jej plody? Keď sa tešíme z hlbokého spojenia, nebudeme musieť vytvárať rozdelenia, nedôveru a odlúčenie.

Skutočné duchovné stretnutie mení našu politiku, náš postoj k peniazom, naše využívanie času, naše vzťahy k cudzincom a slabším, náš postoj k vojne a nacionalizmu. Teraz sme občanmi Veľkého Božieho Kráľovstva (pozri Filipanom 3, 20). Buďte pripravení na to, že potom budete mať veľmi odlišný životný štýl.

Ak nie si pripravený zmeniť sa, nehľadaj Boha. Akonáhle zažijeme jeden úprimný okamih božského zjednotenia, budeme chcieť tráviť všetok svoj čas jedinou nevyhnutnou vecou, ​​ktorou je rásť hlbšie a hlbšie v láske pri každej príležitosti, ktorú dostaneme.

Porozprávajte sa s tými, ktorí zažili blízkosť smrti alebo mali blízko k smrti. Všetci súhlasia: všetko je o láske. Všetko je to o zjednotení.

Svätá Terézia z Ávily a jej „Cesta dokonalosti“ sú časom overení a spoľahliví sprievodcovia týmto životom:

O láske, nepripútanosti a pokore.

Opusti všetko, vstúpiť do žiarivej temnoty a nechaj sa prepadni / odovzdal sa Kozmickému Milovníkovi.

O spoznaj a uznaj zjednotenie, a na druhej strane slabnúci dualizmus rozdelenia.

Samotná Tereza nám pripomína:

Pamätajte: ak chcete urobiť pokrok na ceste a vystúpiť na miesta, po ktorých ste túžili, dôležité nie je veľa premýšľať, ale veľa milovať, a tak robiť čokoľvek, čo vás najlepšie prebudí k láske.

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca na Pondelok 12. 12. 2022.

„Včera sme sa pozreli na neustály strach v starovekej spoločnosti. Dnes na to získame ďalší pohľad. Izraeliti požiadali Boha o ochranu a na oplátku prisľúbili, že úplne zničia mestá, ktoré pred nimi ležali. Taká bola ich povaha. A tak bojovní Izraeliti postupovali vpred a spustošili každé mesto, ktoré im stálo v ceste. Najprv mestá Kanaánčanov, ďalej Amorejcov a potom mestá Bášanu. Museli pôsobiť ako pohroma kobyliek, ktoré pohltia všetko, čo im stojí v ceste. Prišli k Moabu a jeho obyvatelia boli vystrašení. Kráľ, ktorý sa volal Balak, poslal po slávneho „mudrca“, aby prišiel z ďalekej Mezopotámie. Myslel si, že mudrc presvedčí Boha, aby preklial Izraelitov.

„Mudrcom“ bol Balám, syn Beora. Skutočne videl, čo Boh zamýšľa. Boh chcel požehnať izraelskú hordu a nie jej zlorečiť. Ale Balak mu zaplatil, aby preklial Izraelitov a zachránil Moabčanov. Balám videl spasiteľa, poslaného Bohom. Predpovedal Ježišov príchod, aj keď až za dlhú dobu a nie na tomto mieste.

V Matúšovom evanjeliu veľkňazi a starší tiež mali strach. Žiadna bojovná horda neohrozovala ich hranice, ale ľudia sa odvracali od ich autority, keď počuli Ježiša. Keby stratili kontrolu nad ľuďmi, prišli by Rimania, zbavili by ich moci a možno by ich zabili. Verejne položili otázku, ktorá mala zabrániť ľuďom počúvať Ježiša. Dúfali, že ich táto otázka zachráni pred záhubou, ktorej sa obávali. „Akou mocou robíš tieto veci?“ Keby Ježiš odpovedal, že koná Božou mocou, zvolali by: „Rúhanie!“ a ukameňovali by ho. Keby povedal, že koná svojou vlastnou mocou, ľudia by ho už viac nenasledovali, pretože verili, že je prorok. Boh nedovolil, aby ich otázka Ježišovi uškodila, rovnako ako nedovolil Balámovi prorokovať proti Izraelitom. Ježiš sa k nim obrátil a zneškodnil ich argument, rovnako ako Izraeliti zničili všetkých, ktorí sa proti nim postavili. „Bol krst Jána Krstiteľa od Boha alebo od človeka?“ Ak by povedali, že od Boha, Ježiš by sa opýtal, prečo mu neverili. Keby povedali, že od človeka, ľud by ich kameňoval, pretože veril, že Ján bol prorok.

O čo tu ide? Možno sme v pokušení kritizovať kresťanského brata alebo sestru, oponovať im alebo dokonca zničiť ich službu. Možno veríme, že Boh je na našej strane. Boh však nedovolí, aby sa jeho deťom ubližovalo len preto, že si to želáme. Videl som kresťanov, ako sa navzájom odsudzovali a kritizovali. S Vicki sme boli odsúdení a odmietnutí inými kresťanmi a robili sme to aj my sami. Nikdy to neprináša dobré ovocie. Tak sa učme od Baláma a od Ježiša. Žehnaj a nepreklínaj svojich bratov a sestry a prinesieš veľa dobrého ovocia.

Rozprávali sme sa s priateľom. Pamätal si, ako si ho vo veku desať rokov vzali stranou. Jedna pani sa na neho pozrela, prihovorila sa mu, usmiala sa a povedala mu: „Si dobrý chlapec, jedného dňa bude z teba dobrý otec.“ Tieto slová ho povzbudili, upevnili a pomohli mu vo chvíľach pochybností.

Balak veril v moc požehnania a kliatby. Veríš aj ty? Spomínaš si na slová požehnania, ktoré boli nad tebou vyslovené?

Mohol by si dnes vysloviť slová požehnania nad niekým z tvojej rodiny, v práci, v cirkvi, alebo v spoločenskom živote?“

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca na Nedeľu 11. 12. 2022.

„Izaiáš žil v čase neustáleho strachu. Bojovní Židia, ktorí štyridsať rokov putovali púšťou, sa zmenili na mestských obyvateľov, ktorí sa chránili za múrmi. Mesto bolo vždy atraktívne pre bojovných kočovníkov. Púšť a step boli strašné miesta, odkiaľ ľudia prichádzali kradnúť, zabíjať a ničiť obyvateľov miest.

Izaiáš však prorokoval, že púšť a step sa stanú rovnako plodné ako Karmel a Saron. To znamená, že neustále nebezpečenstvo ničenia ustane. Obyvatelia mesta budú zachránení, pretože sa vylieči koreň problému.
V dňoch Jána Krstiteľa bol koreňom nadchádzajúcej skazy ľudí hriech. Preto prosil alebo žiadal, aby sa ľudia odvrátili od svojho hriechu, aby sa vyhli záhube, ktorá má prísť. Prichádza nebeské kráľovstvo! Ján vedel, že Ježiš je Mesiáš. Ale Ježiš neprišiel zničiť hriešnikov, čo spôsobilo, že sa Ján opýtal: „Si ten, na koho čakáme?“

Ježiš povedal Jánovi, aby sa pozrel na zázraky, ktoré sa stali. Skutky svedčili o tom, že Ježiš je ten pravý. Potom Ježiš poslal Jánovi odkaz. “Nepohoršuj sa, prosím, ak sa nebudem správať tak, ako si očakával, potom budeš šťastný. “Ježiš si verejne uctil Jána. Neprišiel, aby zničil zákon a prorokov, ktorých Ján ohlasoval, ale aby ich naplnil. Ján bol najlepším zo všetkých, ktorí sa narodili zo ženy, to znamená zo všetkých tých, ktorí žili pod zákonom a prorokmi od pádu v raji. Ale tým, ktorí sú v nebeskom kráľovstve, dáva Duch Svätý nový začiatok. Alebo inak povedané, narodia sa znova.

Púšť a step sú zobrazením srdca sirôt. Prinášajú skazu do svojich vzťahov. Zranení sú ako obyvatelia mesta, ktorí sa schovávajú za ochrannými múrmi, ktoré postavili. Aj dnes staviame múry. Ježiš preto ide ku koreňu problému. Premieňa ich kamenné srdce na srdce z mäsa a kostí. Dáva im nový a plodný život. Milosrdenstvo víťazí nad súdom.

Vnímaš seba samého ako obyvateľa púšte, ktorý často útočí, alebo skôr ako obyvateľa mesta, ktorý sa skrýva za múrmi, ktoré si si postavil, aby si sa chránil? Pozvi Otca, aby prišiel do tvojho vnútra a namiesto srdca z kameňa ti dal srdce z mäsa a kostí. Pozvi ho, aby bol tvojim ochrancom a živiteľom.“

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca na sobotu 19. 11. 2022.

„Ježiš sa rozpráva so saducejmi, ktorí neveria vo vzkriesenie kvôli svojej viere v zákony a tradície Židov. Hovorí o tradícii, ktorá bola napísaná na ochranu dedičstva rodiny v prípade, že muž zomrel bez detí. V takomto prípade bolo ďalšie manželstvo nevyhnutné, aby prišli deti, ktoré by získali a zabezpečili dedičstvo. Ale čo ak ľudia nezomrú? Potom nie je žiadne dedičstvo, ktoré by bolo možné odovzdať.

Ježiš vysvetľuje, že po zmŕtvychvstaní nie je žiadna ďalšia smrť, a preto tu nie je ani potreba manželstva alebo dedičstva. Každý dostane svoje vlastné dary priamo od samotného Boha. Boh Otec hovorí, že túži po tom, aby sme ho volali Otcom, poznali ho ako svojho Otca. Potom On bude ten, kto nám dá „rozkošnú krajinu a najskvostnejšie dedičstvo“ (Jeremiáš 3:19).

Filozofia saducejov je beznádejná. Pre nich neexistuje žiadna dlhodobá budúcnosť. Ale ak majú ľudia nádej na vzkriesenie, nemôžu byť bez nádeje. Ak nie je zmŕtvychvstanie, potom nás môžu iní ľutovať ako najúbohejších zo všetkých ľudí,  pretože veríme v klamstvo.



Sme nesmrteľnými duchovnými bytosťami s dočasnou fyzickou skúsenosťou na zemi. Naša budúcnosť je zabezpečená a to je dobré. Nebudú už žiadne slzy, bolesť, choroba alebo smrť. Musíme dovoliť Otcovi zmeniť naše srdcia, aby sme uverili tejto pravde. Potom dokážeme čeliť všetkým ťažkostiam s nádejou. Druhí ľudia  budú vidieť, že sme zdrvení, ale nie premožení. Nič nás nemôže zničiť. A potom budú aj oni chcieť vedieť, čo my máme a oni nemajú.“

Centrum pre akciu a kontempláciu – Richard Rohr: Život so zážitkom Grálu

„Silný duchovný zážitok nás, podobne ako Parsifala v jeho pátraní po Grále, vyzýva, aby sme našli spôsob, ako udržať paradox života v každodennom svete a zároveň vedeli, že je niečo za ním. Richard vysvetľuje:

Keď Parsifalovi skončí skúsenosť s Grálom, ocitne sa späť v lese, späť vo svete, ako ho pozná. Boh sa ho dotkol takým spôsobom, že iba Boh to odteraz urobí pre neho. Zažil Absolútno a relatívne ho už nikdy úplne neuspokojí. Túži po Bohu a bolesť sa teraz stáva hľadaním.

Po našej vlastnej skúsenosti s Grálom sú naše životy charakterizované určitou mierou neustálej nespokojnosti. Nič nespĺňa naše normy: ani cirkev, ani my sami, ani naša krajina. Je tu radikálna, bolestivá túžba: Obyčajný život už nikdy nebude dosť dobrý, no nie je ani nezmyselný.

Po zážitku Grálu sa obyčajné navždy stane neobyčajným. Boh je vo všetkom dokonale skrytý aj dokonale zjavený. Akonáhle sa papierový pohár stane Grálom, aj keď sa všetkým ostatným zdá ako papierový pohár, vieme, že je to tiež zlatý pohár. Čo nás frustruje je, že to nemôžeme nikomu povedať. Všetci si myslia, že je to len papier!

Vrcholná skúsenosť môže byť znepokojujúca. Niekedy sme za to možno aj nevďační. Už sa k sebe nehodíme. Zvyšok života žijeme v napätí, blúdime ako Parsifal. Môžeme sa cítiť trochu mimo stredu. Nemôžeme sa nadchnúť pre veci, z ktorých je nadšená väčšina ľudí. Len už neveríme, že sú dôležité.

Život nie je o tom byť dokonalý. Ide o zapojenie sa do tohto skvelého wrestlingového zápasu. Zraníme sa v bedrovom kĺbe ako Jakub (Gen 32, 26) a po zvyšok života krívame, ale ranou sa neznepokojujeme. Sme úplne zmätení, ale nie sme zmätení naším zmätkom. Teraz môžeme žiť s naším zmätkom, pretože za tým všetkým, my vieme.

Znie to ako protiklad? Keď sa človek dostane do jazyka Grálu, je to všetko paradox. Každý nás chce vrátiť k prvému jazyku logiky, zákona a budovania veže ega. Ale s tým nemôžeme nikam ísť. Skočili sme z veže ega. Keď Parsifal uvidí Grál – aj keď sa vráti do sveta – je radikálne odlišný až do smrti.

Akonáhle sme zažili Grál – našu dušu, naše Pravé Ja, Boha v nás – stále zaostávame – padáme. Zrádzame iných aj seba. Nedarí sa nám žiť svoju vlastnú pravdu. Konáme v rozpore s našimi hodnotami a presvedčeniami. Sme pokrytci, leniví, žiadostiví a všetko ostatné. Ale aj my sme uväznení v pravde. Ako hovorí Jeremiáš, horí v nás (20, 9). Vieme, že je to pravda, aj keď nikdy nedokážeme žiť podľa toho. Odteraz by jediným hriechom bolo popierať, že je to pravda. Snaha dodržať to je zvyšok cesty Grálu.

Teraz je hľadanie skutočné, pretože Grál je skutočný. Boh je skutočný.“

Myšlienky z centra pre akciu a kontempláciu – Richard Rohr: Hrdinská cesta

„— Hlavnou postavou je hrdina alebo hrdinka, ktorá našla alebo urobila niečo, čo presahuje bežný rozsah úspechov a skúseností. Hrdina je niekto, kto dal svoj život niečomu väčšiemu, ako je on sám. —Joseph Campbell, Sila mýtu

V meditáciách tohto týždňa sa obraciame na Hľadanie grálu na základe predchádzajúcej práce otca Richarda s mužmi a spiritualitou. Sila mýtov a legiend nám môže pomôcť rásť vo vedomí a zrelosti a legendy o gráli obsahujú veľa takýchto archetypálnych vzorov. Všetci sú pozvaní, aby sa vydali na hrdinskú cestu:

Bolo mi povedané, že európske legendy o hľadaní sa objavili v rôznych formách okolo roku 1180 až 1350. Pochádzali z rôznych úrovní spoločnosti, presne v čase, keď bol veľký príbeh Evanjelia v zatmení a už sa nedostával do uší a nezasahoval do duší kresťanov. Dalo by sa povedať, že príbehy Grálu boli laickými spôsobmi, ako zmapovať a opísať potrebnú a dobrú duchovnú cestu.

Mýtus vyjadroval hlbokú múdrosť kresťanského kolektívneho nevedomia štýlom, ktorý nebol ani cirkevný, ani klerikálny. Namiesto toho sa tieto príbehy sebavedomo presunuli do sveta mystérií a metafor. Mohli to urobiť, pretože hľadanie bolo skutočné a mýty boli ukotvené v realite.

Verím, že žijeme v dobe, keď hľadanie už nie je skutočné. Ľudia si nie sú istí cieľom, sú neistí pri hľadaní zmysluplných vzorov a dokonca nie sú presvedčení o nejakom božskom pôvode. Je to veľká kríza významu pre Západ; na najhlbšej úrovni je to strata nádeje. Úzkosť a riešenia tejto krízy nemožno riešiť len na povrchu alebo na úrovni riešenia problémov. Iba posvätná psychológia alebo mytológia sú dostatočne hlboké a pravdivé na to, aby riešili otázky zmyslu a nádeje.

To, čo pravé náboženstvo vždy robilo, bolo otváranie dverí do tohto symbolického vesmíru, do sveta duše, ktorý je primárnym prístupovým bodom pre duchovný svet. Zdravé náboženstvo nás učí, ako vidieť, ako vidieť jasnejšie a ako vidieť veci úplne.

Hľadanie grálu je domácim príbehom muža menom Parsifal, ktorý vyrastá a učí sa správne otázky prostredníctvom skúšok a pokušení, zatiaľ čo kráča k Bohu. Počas hľadania Boh hovorí a vedie cez rodinu, zlyhanie, násilie, návštevy, zradu, sexualitu, prírodu, tieň a víziu. Každá osoba a každá udalosť, s ktorou sa človek stretne, je nevyhnutnou a milosťou naplnenou príležitosťou. Neexistujú žiadne slepé uličky, aj keď sa zdá, že ich je veľa. Neexistuje žiadny stratený čas, žiadne zbytočné postavy, žiadne náhodné udalosti. Všetko má zmysel. Je to úplne začarovaný vesmír; Boh vo všetkom čaká, aby prehovoril a dokonca aj požehnal.

Príbeh grálu sa dá vyrozprávať a prerozprávať, no napokon je to hľadanie – úloha – , po ktorom treba kráčať. Vždy je to zostup, vždy teror a pre tých, ktorí poznajú väčší príbeh, vždy účasť na zázraku.“