Nedeľa 17.1.2021
„Mám rád čítania, ktoré predstavujú čitateľovi celkom novú perspektívu. Dnešné čítanie je jedno z nich. Najprv kladie otázku, ktorú si väčšina kresťanov nikdy nepoložila; potom dáva odpoveď, ktorú by dalo iba málo kresťanov.
Položená otázka znie, ‘Načo je ľudské telo?’ Inými slovami, prečo sme boli vlastne stvorení s fyzickými telami? Boh stvoril celé nebo a nebeské bytosti, ale to mu nestačilo. Stvoril fyzický svet, ktorý obývame, spolu so všetkými rastlinami a stvoreniami. Potom z prachu Zeme stvoril fyzické telo pre Adama. Inak povedané, všetko, čo bolo predtým, viedlo k fyzickému stvoreniu Adama ako domova pre jeho ducha, Dych Života. Duch Boží našiel bydlisko a to bola ľudská bytosť. Takže to je odpoveď na túto otázku. Ľudské telá mužov a žien majú byť príbytkami pre Božieho ducha. A ak v človeku neprebýva Boži duch, je ako rodinný dom, ktorý je neobývaný a chátra. To je pre mnohých ľudí úplne nová perspektíva.
Ale pravdaže, do ľudských sŕdc vstúpil hriech a dych Života v Duchu odišiel, lebo Boh a hriech nemôžu byť spolu. Ako mohol Boh vyriešiť tento problém? Veď všetci zhrešili a nebol nikto, u koho by si mohol urobiť príbytok. Keďže tu nebol nikto, kto by mu ponúkol domov, býval na najsvätejšom mieste, aké mohol nájsť; jeho sláva spočívala medzi cherubmi na vrchnáku Archy zmluvy, skrytá pred ľuďmi. Niekedy spočinul na ľuďoch ako Mojžiš alebo proroci, ale Božia sláva sa časom strácala. To mi pripomína človeka vymknutého zo svojho domu, ktorému je stále viac zima.
Jedinou cestou dopredu bolo odstrániť hriech od mužov a žien a zaplatiť zaň ako požadoval Zákon. To urobil Ježiš. Zaplatil zničením svojho tela a tak mohol získať naše telá. A teraz žije v každom veriacom. A tak v mojom tele nežije jeden ale dvaja. To som ja a Ježišov Svätý Duch. Dych Života sa vrátil. A tak Ježiš vidí všetko, čo vidím ja. Ježiš počuje všetko, čo počujem a prežíva so mnou všetko, čo robím. Takže som zodpovedný za to, aby som svoje telo používal tak, aby sa to Ježišovi páčilo. Prečo? Pretože vlastní moje telo. Zaplatil zaň. Ak sa pridržiavam týchto právd vo svojom srdci, vtedy nemravnosť alebo akýkoľvek hriech prestanú byť pre mňa príťažlivé. Ak zhreším, je to preto, lebo som zabudol na tieto pravdy alebo som ich nerešpektoval. To je odpoveď na tú otázku. Zmyslom a účelom môjho tela je poskytnúť domov pre Ježiša, v ktorom bude rád bývať.
Keď si nabudúce uvedomíš pokušenie k hriechu, uvažuj o svojom tele a jeho zmysle, a o tom, kto v ňom býva a z akých zážitkov by sa tešil. Čoskoro pocítiš príťažlivosť k iným činnostiam než predtým. A budeš mať viac Života než kedykoľvek predtým.“
Vlastná úvaha
Dnes by to bolo na rozsiahlejšie písanie.
Viaceré veci ma v tomto zamyslení vyrušili. Tak ich len nakúsnem:
„Ježiš zaplatil“ je jednou z nich. Myslím, že to nie je úplne to, čo sa stalo Ježišovým životom, smrťou a zmŕtvychvstaním. Na „zaplatenie“ predsa stačilo, aby na zlomok času vstúpil Ježiš do Sveta a zase odišiel. Na to nebol potrebný kríž. Nie žeby kríž nebol potrebný. Bol! Ale myslím, že nie k tomuto účelu.
Spája sa my s tým skôr slovo „zadosťučinil“, než zaplatil. Zadosťučinil spravodlivosti, lebo Boh je verný sám sebe a svojmu Slovu, teda aj Zákonu, ktorý sám vytvoril.
„Takže som zodpovedný za to, aby som svoje telo používal tak, aby sa to Ježišovi páčilo. Prečo? Pretože vlastní moje telo. Zaplatil zaň.“ je druhé miesto, ktoré ma vyrušuje. Prečo? Pretože v Ňom hýbeme sa a sme. Sme Božím vlastníctvom? A to preto, že Ježiš zomrel a vstal? Boh nás stvoril, a udržiava, ale sme preto Jeho vlastníctvom? Myslím, že nie. Myslím, že tu je dôležitý práve prvok ľudskej slobody, ktorú človek dostal od Boha. Som od Boha. Som Bohom stvorený. Som Bohom chcený. Som Bohom udržiavaný v každý moment môjho bytia. Som v Bohu. A predsa som slobodný odmietnuť patriť Bohu. To bol a je hriech. Čo si myslím, že Ježiš spravil a robí naprieč vekmi, je práve to, že jedno rozhodnutie nie je naveky. Že moje rozhodnutia nepatriť Bohu môžem predniesť Ježišovi a hoci podľa zákona by som bol trvalo oddelený, v milosrdenstve Kristovho príchodu, smrti a zmŕtvychvstania, je obnovené moje spojenie s Bohom. Čiže som Božím vlastníctvom, ale nie len preto, že Ježiš zomrel, ale svojou smrťou toto odovzdanie sa do vlastníctva opäť umožnil. Hriech potom môžeme v istom kontexte vnímať ako spreneveru: ja ako správca Božieho majetku hriechom tento majetok odovzdávam diablovi alebo niekomu inému, alebo si ho beriem pre seba. Prichádzam (som vedený) k Ježišovi a On my umožňuje (On sám to robí) dať veci na poriadok. Ba viac, lebo nie so už „len správca“, ale som aj spoluvlastník. Keď sa spájam s Ježišom, už nie som len správca Božieho majetku, ale som aj spoluvlastníkom. Už nie som len dedičstvom, ale som aj dedičom.
V ľudskej povahe akosi je, že o to svoje sa starám nejak lepšie, než o to cudzie a Boh dobre pozná ľudskú povahu.
Tých vecí k úvahe by tu bolo viac, ale na dnes stačí.
