Archív značiek: Kríž

Homília pápeža Františka v Šaštíne

Šaštín, 15. septembra 2021

V Jeruzalemskom chráme sa Máriine ruky vystreli k rukám starého Simeona, ktorý mohol vziať Ježiša a spoznať ho ako Mesiáša poslaného pre spásu Izraela. V tejto scéne rozjímame o tom, kto je Mária: je Matkou, ktorá nám daruje Syna Ježiša. Preto ju milujeme a uctievame si ju. V tejto Šaštínskej národnej svätyni sa s vierou a úctou schádza slovenský národ, pretože vie že práve ona nám daruje Ježiša. V „logu“ tejto apoštolskej cesty je vyobrazená cesta vo vnútri srdca, nad ktorým sa týči Kríž. Mária je cestou, ktorá nás vovádza do srdca Krista, ktorý z lásky k nám obetoval svoj život.

Vo svetle evanjeliovej state, ktorú sme si práve vypočuli, môžeme hľadieť na Máriu ako na vzor viery. Rozpoznávame tak tri vlastnosti viery: cestu, proroctvo, súcit.

Máriina viera je predovšetkým vierou, ktorá sa vydáva na cestu. Ihneď po Anjelovom zvestovaní sa nazaretské dievča „vydalo na cestu a ponáhľalo sa do istého judejského mesta v hornatom kraji“ (Lk 1,39). Mária išla navštíviť svoju sesternicu Alžbetu. Nepovažovala za výsadu svoje povolanie stať sa Matkou Spasiteľa; nestratila jednoduchú radosť zo svojej poníženosti po tom, ako ju Anjel navštívil; nezostala stáť a nečinne kontemplovať samú seba medzi štyrmi stenami svojho príbytku. Naopak, žila svoj dar ako poslanie; cítila potrebu otvoriť dvere a vyjsť z domu; stala sa živým stelesnením tej netrpezlivosti, s akou Boh túži prísť k všetkým ľuďom a spasiť ich svojou láskou. Preto sa Mária vydáva na cestu: namiesto pohodlnosti zvykov si vyberá neznáme cesty; namiesto stability domácnosti namáhavú chôdzu; namiesto bezpečnosti pokojnej religióznosti riziko viery, ktorá sa otvára novým výzvam a tak sa stáva darom z lásky k blížnemu.

Aj dnešné evanjelium nám ukazuje Máriu na ceste: smerom k Jeruzalemu, kde spolu s Jozefom, svojím ženíchom, obetuje Ježiša v Chráme. Celý jej život bude cestou za jej Synom, ako jeho prvej učeníčky, až do cieľa, na Kalváriu, pod jeho kríž. Mária neustále kráča.

Takto je Panna Mária vzorom viery pre tento slovenský národ: viery, ktorá sa vydáva na cestu, vždy pobádaná jednoduchou a úprimnou zbožnosťou, vždy na púti, v hľadaní Pána. Kráčaním premáhate pokušenie statickej viery, ktorá sa uspokojí s nejakým obradom alebo starou tradíciou, vychádzate zo svojho vnútra, nesiete v batohu svoje radosti a bolesti a robíte zo svojho života púť lásky k Bohu a k bratom a sestrám. Ďakujem za toto svedectvo! A prosím vás, zostaňte na ceste, stále! Nezastavte sa!

Ešte chcem dodať jedno. Povedal som: „Nezastavte sa!“, lebo keď sa Cirkev zastaví, ochorie; keď sa biskupi zastavia, ochorie Cirkev; keď sa kňazi zastavia, ochorie Boží ľud.

Máriina viera je zároveň prorockou vierou. Svojím životom je mladé nazaretské dievča proroctvom Božieho diela v dejinách, Jeho milosrdného konania, ktoré vyvracia logiky sveta, povyšuje ponížených a rozptyľuje tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú (porov. Lk 1,52). Ona reprezentuje všetkých „chudobných Jahveho“, ktorí volajú k Bohu a očakávajú príchod Mesiáša. Mária je Dcérou Sionskou, ktorú zvestovali Izraelskí proroci (porov. Sof 3,14-18), Pannou, ktorá počala Emanuela, ktorý je Boh s nami (porov. Iz 7,14). Ako Nepoškrvnená Panna, Mária je ikonou nášho povolania: ako ona, aj my sme povolaní byť svätými a nepoškvrnenými v láske (porov. Ef 1,4), stávajúc sa obrazom Krista.

Proroctvo pre Izrael vrcholí v Márii, pretože ona v lone nosila Slovo, ktoré sa stalo telom – Ježiša. Ježišom sa úplne a definitívne zavŕšil Boží plán. Simeon o ňom povedal jeho matke: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2,34).

Nezabudnime na to, že nesmieme redukovať vieru na cukor, ktorý osladzuje život. To nesmieme. Ježiš je znamením, ktorému budú odporovať. Prišiel, aby priniesol svetlo tam, kde bola tma, čím sa temnota dostala na svetlo a musela ustúpiť. Preto proti nemu temnoty stále bojujú. Kto prijíma Krista a otvorí sa mu, vstane z mŕtvych; kto ho odmieta, uzatvára sa do tmy a je príčinou vlastnej skazy. Svojim učeníkom Ježiš vysvetlil, že nepriniesol pokoj na svet, ale meč (porov. Mt 10,34): totiž jeho Slovo je ako dvojsečný meč; vniká do našich životov, oddeľuje svetlo od temnoty a vyzýva nás si vybrať si: hovorí: „Vyber si!“ Pred Ježišom nik nemôže zostať vlažný alebo „sedieť naraz na dvoch stoličkách“. Nie, to sa nedá. Prijať ho znamená súhlasiť s tým, aby u mňa odhalil protirečenia, modly, vnuknutia zla, a aby sa pre mňa stal vzkriesením, lebo On ma dvíha, podáva mi ruku a pomáha mi znovu začať. Vždy znova ma dvíha.

A práve takýchto prorokov potrebuje aj dnešné Slovensko. Nejde o to, aby sme boli k svetu nepriateľskí, ale aby sme boli vo svete znamením, „ktorému budú odporovať“, kresťanmi, ktorí vedia svojím životom ukázať krásu Evanjelia, ľuďmi, ktorí nastoľujú dialóg, kde sú odlišné postoje, ktorí zjavujú bratský život, kde v spoločnosti panuje rozdelenie a nesvornosť, ktorí šíria príjemnú vôňu prijatia a solidárnosti tam, kde často prevládajú osobné a kolektívne formy sebectva, ktorí chránia a zachovávajú život tam, kde sa uplatňuje logika smrti.

A Mária, Matka putovania, sa vydáva na cestu; Mária Matka prorokovania; napokon Mária je Matkou súcitu. Jej viera je súcitná. Žena, ktorá samá seba nazývala „služobnicou Pána“ (porov. Lk 1,38) a ktorá sa s materinskou starostlivosťou postarala o to, aby nechýbalo víno na svadbe v Káne (porov. Jn 2,1-12), sa spolu so Synom podieľala na spásonosnom poslaní a išla s ním až pod kríž. V tej chvíli, v mučivej bolesti, ktorú zažila na Kalvárii, pochopila Simeonovo proroctvo: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2,35). Utrpenie umierajúceho Syna, ktorý na seba vzal hriechy a bôle celého ľudstva, preniklo aj ju. Ježiš s rozkmásaným telom, muž bolestí, ktorého zohyzdila zloba (porov. Iz 53,3); Mária, s rozdrásanou dušou; súcitná Matka, ktorá zbiera naše slzy a zároveň nás utešuje a pripomína nám, že v Kristovi je konečné víťazstvo.

Mária, Bolestná Matka, jednoducho zostáva pod krížom. Stojí pod krížom. Neutečie preč; nesnaží sa zachrániť si život; nepoužíva ľudskú lesť ani duchovné anestetiká, aby sa vyhla bolesti. Toto je dôkaz súcitu: zostať pod krížom. Zostať s tvárou plnou slzí, ale s vierou človeka, ktorý vie, že vo svojom Synovi Boh premieňa bolesť na radosť a víťazí nad smrťou.

Aj my, so zrakom upretým na Bolestnú Pannu Máriu, sa otvárame viere, ktorá sa stáva súcitnou a vedie nás zdieľať svoj život s tými, ktorí sú zranení, trpia alebo sú nútení niesť na pleciach ťažké kríže. Bratia a sestry, viera, ktorá nie je abstraktná, ale pobáda nás vcítiť sa a byť solidárnymi s núdznymi. Táto viera, podľa Božieho štýlu, pokorne a bez rozruchu odstraňuje bolesť sveta a zavlažuje spásou brázdy dejín.

Drahí bratia a sestry, nech vám Pán navždy zachová úžas, nech vám zachová vďačnosť za dar viery! A nech vám Preblahoslavená Panna Mária vyprosuje potrebnú milosť, aby vaša viera bola vždy na ceste, aby mala nádych proroctva a bola vierou bohatou na súcit.

Rozlúčkový pozdrav Svätého Otca na záver svätej omše

Drahí bratia a sestry! Nastal čas rozlúčky s vašou krajinou. Pri tejto Eucharistii som vzdával Bohu vďaky za to, že mi umožnil prísť sem medzi vás, ako aj za to, že som mohol ukončiť svoju púť v nábožnom objatí vášho ľudu spoločným slávením dôležitého náboženského a štátneho sviatku vašej Patrónky, Sedembolestnej Panny Márie.

Zo srdca ďakujem všetkým vám, drahí bratia biskupi, za celú prípravu a za prijatie. Ešte raz vyjadrujem svoju vďačnosť pani prezidentke republiky a civilným autoritám. Ďakujem aj všetkým, ktorí rozličným spôsobom spolupracovali, najmä modlitbou. A s radosťou opätovne pozdravujem členov a pozorovateľov Ekumenickej rady cirkví, ktorí nás poctili svojou prítomnosťou.

Nosím vás všetkých v srdci. Ďakujem všetkým! [po slovensky].

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 17.01. 2021.

Nedeľa 17.1.2021

Mám rád čítania, ktoré predstavujú čitateľovi celkom novú perspektívu. Dnešné čítanie je jedno z nich. Najprv kladie otázku, ktorú si väčšina kresťanov nikdy nepoložila; potom dáva odpoveď, ktorú by dalo iba málo kresťanov.

Položená otázka znie, ‘Načo je ľudské telo?’ Inými slovami, prečo sme boli vlastne stvorení s fyzickými telami? Boh stvoril celé nebo a nebeské bytosti, ale to mu nestačilo. Stvoril fyzický svet, ktorý obývame, spolu so všetkými rastlinami a stvoreniami. Potom z prachu Zeme stvoril fyzické telo pre Adama. Inak povedané, všetko, čo bolo predtým, viedlo k fyzickému stvoreniu Adama ako domova pre jeho ducha, Dych Života. Duch Boží našiel bydlisko a to bola ľudská bytosť. Takže to je odpoveď na túto otázku. Ľudské telá mužov a žien majú byť príbytkami pre Božieho ducha. A ak v človeku neprebýva Boži duch, je ako rodinný dom, ktorý je neobývaný a chátra. To je pre mnohých ľudí úplne nová perspektíva.  

Ale pravdaže, do ľudských sŕdc vstúpil hriech a dych Života v Duchu odišiel, lebo Boh a hriech nemôžu byť spolu. Ako mohol Boh vyriešiť tento problém? Veď všetci zhrešili a nebol nikto, u koho by si mohol urobiť príbytok. Keďže tu nebol nikto, kto by mu ponúkol domov, býval na najsvätejšom mieste, aké mohol nájsť; jeho sláva spočívala medzi cherubmi na vrchnáku Archy zmluvy, skrytá pred ľuďmi. Niekedy spočinul na ľuďoch ako Mojžiš alebo proroci, ale Božia sláva sa časom strácala. To mi pripomína človeka vymknutého zo svojho domu, ktorému je stále viac zima. 

Jedinou cestou dopredu bolo odstrániť hriech od mužov a žien a zaplatiť zaň ako požadoval Zákon. To urobil Ježiš. Zaplatil zničením svojho tela a tak mohol získať naše telá. A teraz žije v každom veriacom. A tak v mojom tele nežije jeden ale dvaja. To som ja a Ježišov Svätý Duch. Dych Života sa vrátil. A tak Ježiš vidí všetko, čo vidím ja. Ježiš počuje všetko, čo počujem a prežíva so mnou všetko, čo robím. Takže som zodpovedný za to, aby som svoje telo používal tak, aby sa to Ježišovi páčilo. Prečo? Pretože vlastní moje telo. Zaplatil zaň. Ak sa pridržiavam týchto právd vo svojom srdci, vtedy nemravnosť alebo akýkoľvek hriech prestanú byť pre mňa príťažlivé. Ak zhreším, je to preto, lebo som zabudol na tieto pravdy alebo som ich nerešpektoval. To je odpoveď na tú otázku. Zmyslom a účelom môjho tela je poskytnúť domov pre Ježiša, v ktorom bude rád bývať.

Keď si nabudúce uvedomíš pokušenie k hriechu, uvažuj o svojom tele a jeho zmysle, a o tom, kto v ňom býva a z akých zážitkov by sa tešil. Čoskoro pocítiš príťažlivosť k iným činnostiam než predtým. A budeš mať viac Života než kedykoľvek predtým.“

Vlastná úvaha
Dnes by to bolo na rozsiahlejšie písanie.
Viaceré veci ma v tomto zamyslení vyrušili. Tak ich len nakúsnem:

„Ježiš zaplatil“ je jednou z nich. Myslím, že to nie je úplne to, čo sa stalo Ježišovým životom, smrťou a zmŕtvychvstaním. Na „zaplatenie“ predsa stačilo, aby na zlomok času vstúpil Ježiš do Sveta a zase odišiel. Na to nebol potrebný kríž. Nie žeby kríž nebol potrebný. Bol! Ale myslím, že nie k tomuto účelu.
Spája sa my s tým skôr slovo „zadosťučinil“, než zaplatil. Zadosťučinil spravodlivosti, lebo Boh je verný sám sebe a svojmu Slovu, teda aj Zákonu, ktorý sám vytvoril.

„Takže som zodpovedný za to, aby som svoje telo používal tak, aby sa to Ježišovi páčilo. Prečo? Pretože vlastní moje telo. Zaplatil zaň.“ je druhé miesto, ktoré ma vyrušuje. Prečo? Pretože v Ňom hýbeme sa a sme. Sme Božím vlastníctvom? A to preto, že Ježiš zomrel a vstal? Boh nás stvoril, a udržiava, ale sme preto Jeho vlastníctvom? Myslím, že nie. Myslím, že tu je dôležitý práve prvok ľudskej slobody, ktorú človek dostal od Boha. Som od Boha. Som Bohom stvorený. Som Bohom chcený. Som Bohom udržiavaný v každý moment môjho bytia. Som v Bohu. A predsa som slobodný odmietnuť patriť Bohu. To bol a je hriech. Čo si myslím, že Ježiš spravil a robí naprieč vekmi, je práve to, že jedno rozhodnutie nie je naveky. Že moje rozhodnutia nepatriť Bohu môžem predniesť Ježišovi a hoci podľa zákona by som bol trvalo oddelený, v milosrdenstve Kristovho príchodu, smrti a zmŕtvychvstania, je obnovené moje spojenie s Bohom. Čiže som Božím vlastníctvom, ale nie len preto, že Ježiš zomrel, ale svojou smrťou toto odovzdanie sa do vlastníctva opäť umožnil. Hriech potom môžeme v istom kontexte vnímať ako spreneveru: ja ako správca Božieho majetku hriechom tento majetok odovzdávam diablovi alebo niekomu inému, alebo si ho beriem pre seba. Prichádzam (som vedený) k Ježišovi a On my umožňuje (On sám to robí) dať veci na poriadok. Ba viac, lebo nie so už „len správca“, ale som aj spoluvlastník. Keď sa spájam s Ježišom, už nie som len správca Božieho majetku, ale som aj spoluvlastníkom. Už nie som len dedičstvom, ale som aj dedičom.
V ľudskej povahe akosi je, že o to svoje sa starám nejak lepšie, než o to cudzie a Boh dobre pozná ľudskú povahu.

Tých vecí k úvahe by tu bolo viac, ale na dnes stačí.

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 13.01. 2021

Streda 13.1.2021

Keď sa deťom povie, že je čas spať, nestretáva sa to zvyčajne s nadšením, ale so sklamaním. „Musím?“ To isté sa deje s niektorými malými deťmi, keď musia ísť do školy. Náš trojročný by najradšej zostal doma a nám sa ujde krik: „Musím ísť? Musím si robiť domáce úlohy? Musím urobiť poriadok? Musím napísať úlohu?“ … Existuje veľa úloh, ktoré spôsobujú, že nám stisne srdce a my plačeme: „Musím?“ Možno pri čítaní týchto riadkov spoznáte niektoré z vecí, kvôli ktorým sa pýtate „Musím?“ Avšak sú chvíle, kedy to, čo musíme urobiť, má prednosť pred tým, čo by sme chceli robiť.  

Pre Ježiša to bolo tiež tak. Jeho cieľ bol taký dôležitý, že urobil to, čo musel, aby ho dosiahol. Nebolo to ľahké. V Getsemanskej záhrade bojoval a ronil trpké slzy (Lukáš 22, 39–46). V podstate povedal: „Musím ísť na kríž? Ale nie moja vôľa, ale tvoja vôľa“. Zaujímalo ho, či existuje iná cesta, ale prijal skutočnosť, že kríž je jediný spôsob, ako zaplatiť cenu za naše hriechy, čo otvorí dvere obnovenému vzťahu s Otcom. A jeho smrť na kríži zničila moc smrti, moc diabla. 

Ježiš je úplne Boh, ale aj úplne človek. Prišiel ako telo a krv, rovnako ako my sme telo a krv. Podobal sa nám v každom smere: poznal ťažkosti, skúšky a pokušenia života na zemi. Prišiel preto, aby spoznal, zažil a pochopil, aké je to byť človekom. Z tohto dôvodu je schopný mať empatiu, súcit a milosrdenstvo voči každému z nás. 

Ježišova láska mu umožnila povedať „Nie moja vôľa, ale tvoja“. Bol poslušný. Existujú oblasti, kde aj vy môžete opustiť to „Musím?“ a odovzdať svoju vôľu Otcovi? Až nabudúce budete mať chuť povedať „Musím?“ odovzdajte úlohu Otcovi. A požiadajte ho, aby vám pomohol urobiť to s radostným srdcom.“

Vlastná úvaha
A musím? Nemusím!
Musím žiť? Nemusím, ale… som tu . 🙂
Musím pracovať? Nemusím, ale… chcem jesť / baví ma práca / …
Musím nehrešiť? Nemusím…
Musím byť dokonalý? Nemusím…
Musím mať vždy pravdu? Nemusím…
Musím milovať? Nemusím…
Musím zomrieť? Zdá sa, že áno…
Musím ísť pred Otca? Zdá sa, že áno…
Musím sa rozhodnúť, či s Ním chcem žiť? Zdá sa, že áno…

Musel Ježiš prísť na svet? Nemusel!
Musel Ježiš trpieť a zomrieť na kríži? Nemusel!
Musel Ježiš byť poslušný Otcovi vo všetkom? Nemusel!

To, čo chceme má omnoho hlbší význam ako to, čo musíme. „Musím“ nás okráda o slobodu a užiera z našej radosti v živote. „Chcem“ nás vovádza do slobody a aj do radosti zo života. Toto „chcem“ má byť ale aj s dôsledkami. Teda „Chcem a preto musím“ 🙂 Chcem mať titul? Musím úspešne dokončiť vysokú školu. Chcem byť vzdelaný? Musím sa pravidelne a efektívne učiť. Chcem zabehnúť maratón? Musím naň trénovať. Chcem byť spasený? Musím prijať dar spásy.

Spriateľte sa s temným rytierom

Deň dvesto desiaty

Na tomto linku nájdete ostatné meditácie:
https://thadeuss.wz.sk/na-prahu-premeny/

„Čím menej sme si vedomí svojho tieňového ja, tým väčšie škody napácha. Cirkevné učenie o pokání, spovedi a odpustení dáva veľký zmysel. Je nevyhnutné v určitú chvíľu povedať najmenej jednému inému človeku:

Volám sa Joe a som alkoholik“

(alebo závislý na sexe, alebo workoholik, alebo muž, ktorý nedokáže milovať). Nech už je to čokoľvek, vyneste to z temnoty a

„kde sa rozjasní, tam je svetlo“

(Ef 5,14).

To sa myslí tým, keď sa hovorí, aby sme sa spriatelili s tieňom. Hrdina príbehov o svätom grále dostal radu, aby Temného rytiera nezabíjal, ale aby sa s ním spriatelil. Trvalo mi roky, než som tomu porozumel, ale teraz si hovorím, či vôbec existuje iná cesta, ako prekonať zlo, než tá, že ho donútime, aby pracovalo pre nás a aby stálo na našej strane. To je to, čo Ježiš urobil na kríži, keď zo svojej vlastnej vraždy urobil spásu celého sveta. Nezahubil svojich vrahov, ale odpustil im, pretože „nevedia, čo činia“ (Lk 23, 34). Tieň nikdy nevie, čo robí.

Akými spôsobmi som sa vyznal zo svojich hriechov a vyviedol svoju temnotu na svetlo?

Richard Rohr: Na prahu premeny – denné meditácie pre mužov; str. 236.

#MužskáSpiritualita #NaPrahuPremeny #DennéMeditáciePreMužov #RichardRohr #Maskulinita #Meditácia #DuchovnáLiteratúra #MeditáciePreMužov

#DeňDvestoDesiaty #Ježiš #Kríž #SmrťNaKríži #Vražda #Spása #TemnýRytier #Temnota #Svetlo #Spoveď #Pokánie #Hriech #PovedaťOHriechu #VyviesťSvojuTemnotuNaSvetlo #TemnotaNaSvetle #SpriateliťSaSTemnýmRytierom #Hrdina #Ef #Lk #NezabiťTemnéhoRytiera #SvätýGrál #ZloPracujePreNás #DonútiťZloPracovaťPreNás

Zamyslenie manželov Hoxarovcov

Z Otcovho Srdca

„Niekedy ľudia požiadajú Roberta alebo mňa, aby sme sa za nich modlili. Myslia si, že naše modlitby sú efektívnejšie. Že máme na Boha horúcu linku a že nás bude počúvať, keď ich nepočúva. To nie je pravda. Boh vo svojej milosti a milosrdenstve oslovuje všetok svoj ľud. Hľadá vzťah so všetkými.

Vidíme, ako Ježiš oslovuje malomocného v reakcii na jeho slová: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš mal súcit, natiahol sa a dotkol sa ho. Neuzdravil len jeho pokožku. Mohol povedať „buď zdravý“ a nedotknúť sa ho. To by uzdravilo jeho pokožku, ale nie jeho srdce. Jeho srdce bolo zlomené izoláciou a odmietnutím, ktoré malomocní zažívali. Ježišov dotyk priniesol hlboké uzdravenie.

Zoberme si izraelský tábor pri Eben-Ezeri. Čelia náročnej situácii. Zahynulo 4 000 mužov a Filištínci sú stále pripravení bojovať. Čo budú robiť? Spomenuli si na Archu zmluvy v Šíle. To bolo ich miesto na stretnutie s Bohom. Archa obsahovala najcennejšie predmety Izraela: kamenné tabule 10 prikázaniami, Áronovu tyč a nejakú mannu. Kňazi mali ísť do vnútornej miestnosti raz ročne, vstúpiť do svätyne svätých a kropiť krv, aby pokryli hriechy ľudu. Tu bolo miesto Archy. Ale Eliho synovia Boha nerešpektovali ani ho nectili, a tak priniesli Archu na bojisko.

Filištíni počuli, že Archa dorazila a boli vystrašení. Uctievali síce modly, ale uznali, že Boh Izraelitov je mocný. Vedeli, že Boh Izraelitov bol s nimi, keď utekali z Egypta a umožnil im zvíťaziť v mnohých bitkách. Napriek svojmu strachu sa zaviazali bojovať naplno.

Izraeliti nechápali, že existuje rozdiel medzi Božou prítomnosťou a Božími symbolmi. Verili, že Boží symbol vyhrá bitku za nich. Nie je to tak. Ich nárek je zaznamenaný v Žalme.

Ceníme si symboly a používame ich na to, aby nás spojili s Bohom. Sú užitočné, pokiaľ nám to umožňujú, ale nenahrádzajú vzťah s Bohom. Keď držíte kríž, ruženec, keď sa pozeráte na svetlo sviečky alebo akýkoľvek obrázok alebo symbol, ktorý máte, použite ich na zameranie sa na jedného z členov Trojice a na rozhovor s nimi, ako by ste boli tvárou v tvár inej osobe. „