„Nech sú všetci jedno ako si ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby svet uveril, že si ma ty poslal,“ povedal Ježiš.

Počas včerajšej online adorácie som dostal nový pohľad na jednotu kresťanov. Alebo skôr som dostal nové pochopenie o význame jednoty kresťanov. Už dlhšiu dobu si nad niečím lámem hlavu. Ak je Ježiš v Otcovi a Otec je v ňom, ako to vyzerá? Alebo ak je Boh v nás, ale my v ňom žijeme, čo to znamená? Nakoniec, počas adorácie, keď som vo svojom srdci uvažoval nad touto otázkou, mi to dalo zmysel. Vysvetlenie však bude chvíľu trvať. Dúfam teda, že mi odpustíte, že tento blog je dlhší, ako je bežné. Verím, že vaša vytrvalosť bude odmenená.

Vysvetlenie prišlo od Jána 14, 15–21, ktoré sa začína slovami: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania …“ A aké je jeho prikázanie? „Toto je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás (Ján 15,12). Dovoľte mi hovoriť o jednom aspekte lásky. Keď človek miluje iného človeka, potom to, čo je pre neho dôležité, sa stáva dôležitým pre toho, kto miluje. To, čo je dôležité pre Vicki, sa stáva dôležitým pre mňa. Je to preto, lebo Vicki je pre mňa taká dôležitá. Ak má Vicki skutočne silnú potrebu, stáva sa dôležitejšou, ako hocijaká potreba, ktorú mám ja. Ak mám vo svojom srdci pravidlá, ktoré sa líšia od tých, ktoré má Vicki, potom svoje zmením tak, aby boli v súlade s jej. Časť z nej sa stala mojou, alebo by som mohol povedať, že je vo mne. Začal som sa viac podobať na ňu. Podobne, ak milujem Ježiša celým svojím srdcom, potom to, čo je dôležité pre neho, sa stáva dôležitým pre mňa. A ak mám v srdci pravidlá, ktoré sa líšia od tých jeho, potom zmením svoje, aby boli v súlade s ním. Ježiš je vo mne. A ak mám skutočne silnú potrebu (napríklad mám silnú potrebu spásy) a ak ma Ježiš miluje, potom odloží svoje vlastné potreby (vyhnúť sa bolesti a smrti) a pôjde na kríž. Ja som v Ježišovi. Dáva vám to zmysel?  

A z toho vyplýva, že ak milujem Ježiša, budem sa riadiť jeho prikázaniami; nie preto, aby som dokázal svoju poslušnosť, ale preto, že to chcem z celého srdca. Ježiš (vrátane jeho hodnôt, priorít a túžob) je vo mne. Takto chápem verš z Jána 17,21 (vyššie). Ježišove potreby sú v srdci Otca prioritou. Ježiš je v Otcovi. A potreby Otca sú prioritou v Ježišovom srdci. Otec je v Ježišovi. Dáva mi teda logicky zmysel, že Ježiš a Otec majú rovnaké srdce. Ako Ježiš povedal: „Ja a Otec sme jedno.“ A Ježišova modlitba je, aby sme všetci boli jedno, rovnako ako Ježiš a Otec sú jedno.

A takto sa s Vicki stále viac zbližujeme. Ako sa Vicki stáva viac podobnou Ježišovi a ja tiež (pretože Ježiš je vo mne a vo Vicki), prirodzene sa k sebe blížime. A to je pre mňa riešenie veľkého problému. Pretože dokážem zmeniť svoje srdce tak, aby odrážalo Vickiino, ale je rozumné to robiť iba do istej miery, aj keď ju naozaj milujem. Prečo? Pretože Vicki nie je dokonalá. Naopak, Vicki môže byť ovplyvnená mojimi potrebami, ale len do istej miery, pretože ani ja nie som dokonalý. Keď to vezmeme do extrému, takáto sebaobetavá láska sa stane pre seba samú škodlivá, ak ten, kto je milovaný, má neprimerané alebo nenaplniteľné potreby. Ale ak sa ja aj Vicki stále viac podobáme Ježišovi, potom neexistuje nijaká hranica jednoty, ktorú môžeme zažiť. Prečo? Pretože Ježiš je dokonalý a dokonale nás miluje. Nielen to, ale aj všetky jeho potreby sú ľahko naplniteľné. Podľa jeho vlastných slov: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno je ľahké.“

Takže keď sa vrátim k Jánovi 14, k veršu 23, môžem teraz pochopiť slová: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo“ (pretože chce) „a môj Otec ho bude milovať“ (pretože chce) a my prídeme a urobíme si v ňom domov. (Naše srdcia budú zjednotené so Synom aj s Otcom.)

Dúfam, že to pre vás bolo rovnako užitočné ako pre mňa. Boh vám všetkým žehnaj.“

„Obe tieto čítania pojednávajú o aspekte autentickej viery, ktorý je niekedy prehliadaný. Ježiš prijal určité správanie od Otca a odovzdal ho ďalej svojim učeníkom. Pavol dostal od Ježiša vzor správania a odovzdal ho svojim nasledovníkom. Na našej viere je niečo, čo nemá nič spoločné s našim vlastným správaním. Namiesto toho máme kopírovať správanie, ktoré vidíme u Ježiša, ktorý zase kopíroval to, čo dostal od otca. Týmto spôsobom reprezentujeme Otca a Ježiša. 

Dlhé roky som sa zaoberal predajom veľkých a drahých softvérových produktov veľkým korporáciám a vládnym oddeleniam. Softvérový priemysel bol notoricky nestabilný, takže som bol z času na čas nútený zmeniť zamestnávateľa. Potom mi trvalo nejaký čas, kým som sa prispôsobil novým okolnostiam. Aby som mohol verne zastupovať svojho nového zamestnávateľa a výrobky, musel som zabudnúť na minulosť a ignorovať svoje vlastné predsudky. Musel som prezentovať výrobky, ktoré chcel môj nový zamestnávateľ, tak, ako on chcel, inak som mu nebol na nič. Ale aby som to robil dobre, musel som veriť a dôverovať spoločnosti, ktorá ma zamestnávala, a odložiť vlastné agendy bokom. Prečo? Pretože rozumeli produktom, trhu a úspešným štýlom prezentácie, omnoho lepšie než ja. Trvalo nejaký čas, kým som mohol zastupovať svojho zamestnávateľa bez toho, aby som vkladal svoje vlastné nápady do toho, čo odo mňa chceli. Môžem vďaka Bohu povedať, že som bol rok čo rok veľmi úspešný. Tento úspech však spočíval skôr v tom, že som bol verným služobníkom, ako v čomkoľvek inom. Keď boli časy ťažké, mojou odpoveďou bolo poučiť sa od ľudí, ktorí to vedeli lepšie než ja. Nezávislosť a hrdosť neboli kľúčom k úspechu; iba pokora. Myslím si, že dnešné čítania mi hovoria to isté o mojej viere. Keď sú časy duchovne ťažké, musím sa jasnejšie zamerať na to, ako chce Ježiš, aby som sa správal a čo chce, aby som povedal. Prísť s novými vlastnými nápadmi jednoducho nepomôže. Ježiš pozná mňa a moje srdce oveľa lepšie ako ja sám.

Dnes sme s Vicki išli na svätú omšu do kostola, kde sme museli dodržiavať odstupy.  Mohli ma rozptyľovali moje vlastné myšlienky. Aké je nepríjemné mať masku na tvári; ako nemôžeme hovoriť s inými ľuďmi okrem zdvorilých poznámok; ako si musíme umývať ruky pri príchode a odchode a podobne. Ale namiesto toho som sa zameral na zázrak, že sa kúsok chleba stane pre mňa telom Kristovým. Hneď ako som to urobil, pocítil som úžasný pocit príslušnosti k Ježišovi. 

Verím, že umývanie nôh je prejavom pokory. Ak bol Ježiš pokorný, bolo to preto, lebo videl svojho Otca a kopíroval ho. A dovoliť, aby bol prítomný v chlebe a víne, čo je bežné jedlo a pitie, je tiež prejavom pokory. Takže keď sa stretneme s ťažkými okolnosťami, môžeme byť pokornejší, a tým sa snažíme čo najlepšie reprezentovať Ježiša. Ako? Modlením sa za vzniknutú situáciu, umožnením lásky riadiť naše správanie a žehnaním ľudí, kedykoľvek je to možné. A viete čo? Je úžasné, ako často je to skutočne najlepšie riešenie náročných situácií.“

Vlastná úvaha

Spočiatku som pri čítaní týchto slov pociťoval odpor voči tomu, čo som videl pred sebou. Mám robiť, čo vidím, že robí Ježiš, lebo On robí to, čo vidí robiť svojho Otca. Predstavil som si autority v svojom živote a videl som, že robiť to, čo robia oni je sebadeštruktívne.
O odstavec nižšie opäť odznievali veci, ktoré mnou pohýnali k odporu. Byť verným služobníkom. Odložiť svoju nezávislosť, odložiť svoju hrdosť. Odložiť svoju agendu bokom. Byť pokorným. Priznať, uveriť a dôverovať spoločnosti a tomu, že rozumejú produktom, trhu a úspešným štýlom prezentácie omnoho lepšie než ja. Poučiť sa od ľudí, ktorí to vedia lepšie než ja. Bez toho, aby som vkladal svoje vlastné nápady do toho, čo odo mňa chceli, pretože prísť s novými vlastnými nápadmi jednoducho nepomôže. Zaspomínal som si na chvíle, kedy …služobník znamenal rohožka… nezávislosť bola otázkou života… poníženie sa považovalo za pokoru… žiadna vlastná agenda nebola možná… uveriť a dôverovať, že druhí vedia, čo majú vedieť bol veľmi, veľmi zlý nápad… lebo nevedeli, nerozumeli, nepoužívali vhodne…
Text pokračuje ďalej: Keď sú časy duchovne ťažké, musím sa jasnejšie… zamerať na Ježiša… iste, že Jeho riešenie je to najlepšie… ale tiež On nechce, aby sme „ho napodobňovali“, ale aby sme s Ním, v Ňom a cez Neho robili vlastné rozhodnutia. Nechce sluhov, ale priateľov ba bratov. Ježiš pozná mňa a moje srdce oveľa lepšie ako ja sám. To je veľká pravda, pretože On sám je v tom srdci a to najlepšie, čo môžem spraviť, je byť tam vo vlastnom srdci s Ním. Len tak skutočne zachytím dve veci: po prvé, čo mi hovorí moje vlastné srdce a po druhé, čo mi hovorí On sám, že je pravda. Pokorou je potom prijať to, čo mi hovorí On. Ako sa mám správať? Čo mám povedať? Mám zostať ticho? Alebo sa modliť za druhého? Alebo mu dokonca žehnať? Alebo voči nemu dokonca prebúdzať lásku?
A dokážem to aj keď na mňa útočí? Zosmiešňuje ma? Ponižuje ma?
Kedy je čas mlčky milovať, žehnať a modliť sa? Kedy je čas hovoriť a vysvetľovať? Kedy je čas zdvihnúť sa a odísť?