„Pavol sa vracal na svojej poslednej misijnej ceste späť do Jeruzalema. Cítil, že tam musí ísť, nevediac čo sa stane, keď sa tam dostane, ale očakával väzenie a ťažkosti. Chcel sa rozlúčiť so svojimi dobrými priateľmi z Efezu, takže sa s nimi stretol v Miléte. Mal pre nich rady, varovanie, záverečnú modlitbu a požehnanie.
Najprv im odporučil, aby sa o seba starali, strážili svoje srdcia. Toto boli Šalamúnove pokyny pre jeho syna v Prísloviach 4,23 – najdôležitejšie je strážiť svoje srdce, pretože to určuje výsledok vášho života. Vo Filipanom 4,6–7 Pavol vysvetlil, ako to urobiť: nerobte si starosti ohľadne ničoho, ale za každých okolností, modlitbou a prosbou, s ďakovaním, predkladajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý presahuje všetko chápanie, ustráži vaše srdcia a vaše mysle v Kristu Ježišovi. Inými slovami, dovoľte, aby bol Boží pokoj barometrom, ktorý vedie a chráni vaše srdce.
Pavol tiež chcel, aby sa cirkevní vodcovia starali o ostatných v cirkvi, ktorí potrebovali vedenie a ochranu, a upozorňoval ich na to, čoho si majú byť vedomí.
Pavol im dal tri roky príklad zbožnej služby. Vylial im svoje srdce a venoval sa vyučovaniu. Riadil sa Ježišovou radou, že je lepšie dávať ako dostávať. Viete si spomenúť na čas, keď to platilo o vás?
Pavlova otvorenosť, starostlivosť a láskavosť viedla k jeho obľube medzi Efezanmi. Boli veľmi smutní, keď počuli, že ho už nikdy neuvidia. Aj za krátku dobu je možné vytvoriť hlboké vzťahy, keď sú ľudia o sebe otvorení a pravdiví. Pavol to zažil v Efeze, my sme to zažili na seminári Otcovho srdca.
A nakoniec sa Pavol modlil: Vložil tých, na ktorých mu záležalo, do Božích rúk. Urobila som to niekoľkokrát pre naše deti. Otec sa o nich dokáže starať oveľa lepšie ako ja. Zakaždým, keď som zistila, že som ich vzala späť a znova sa kvôli nim trápila, modlila som sa a vložila ich späť do Otcových rúk, kým neprišiel pokoj. Pavol sa tiež modlil, aby poznali Božie posolstvo milosti. Otcovým potešením je preukazovať milosrdenstvo; preto prišiel Ježiš. Milosť a milosrdenstvo víťazia nad súdom, tak sa vzdajme akýchkoľvek rozsudkov, ktoré sme vyniesli. Súd nepatrí nám, ale Bohu. A keď odstupujeme od súdu, vstupujeme do milosrdenstva a milosti a dostávame Božiu silu a dedičstvo. Veľkú časť svojho života som žila súdením ostatných, kým som si neuvedomila svoju chybu; vždy sa našiel niekto, koho som kritizovala. Ak to na sebe zbadáte, povzbudzujem vás, aby ste požiadali Otca, aby vás oslobodil od súdu.“