Archív značiek: Z Otcovho Srdca

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 06.11. 2020.

Piatok

„Ak je niekto duchovným synom alebo dcérou, prirodzene príjme hodnoty svojho duchovného rodiča. Ako Pavol hovorí, stanú sa napodobňovateľmi svojho duchovného rodiča. Ak niekto odmietne hodnoty svojho duchovného rodiča, potom sa stane duchovnou sirotou, žijúcou vo svete bez podriadenia sa duchovnej autorite, ktorú sa kedysi rozhodol nasledovať. Pavol spozoroval, že niektorí z Filipanov sa asi stretli len preto, iba aby si naplnili žalúdok chlebom. Iní sa možno stretli, aby radšej zakúsili telesnú alebo sexuálnu lásku, miesto duchovnej lásky. Ich skutky boli hanebné; ich mysle naplnené pozemskými vecami. Ale Pavol povzbudil svoje duchovné deti, aby si cenili duchovné veci, aby stáli pevne v Pánovej láske, a necenili si tak pozemské radosti. V nebeskom kráľovstve sú tie najvzácnejšie veci, ktoré človek má, sú to jeho vzťahy. A Pavol sa tešil duchovným vzťahom lásky s mnohými vo Filipách. Volal ich milovanými, svojimi bratmi a sestrami, svojou radosťou a svojou korunou. Boli pre neho veľmi vzácni. 

Ježiš rozpráva príbeh o hodnotách v Lukášovom evanjeliu, v 16. kapitole. Ak sme Božie deti, tak ho chceme napodobňovať. Takže aké sú jeho hodnoty? V tomto príbehu je nepoctivý správca, ktorý podvádza svojho pána; cení si moc, bohatstvo a telesné pohodlie. Tak čo môže urobiť, keď ho jeho pán prepustí, a nebude mať kde bývať? Rozhodol sa získať si priazeň dlžníkov svojho pána tým, že znížil ich dlžoby v nádeji, že mu dajú ubytovanie, keď stratí prácu. Takže podvádza svojho pána. Keď to pán zistil, jeho reakcia je veľmi prekvapujúca. Svojho správcu nekritizujte ani netrestá. Nie! On ho chváli. Prečo by to robil? 

Ten pán je Božím dieťaťom. Cení si vzťahy nadovšetko ostatné. Túži mať dobré vzťahy so svojimi dlžníkmi, ale oni sa ho boja. Keď tento nepoctivý správca zníži sumu, ktorú dlžníci dlhujú jeho pánovi, myslia si, že jedná v mene svojho pána. Milujú svojho pána viac, pretože niečo z ich dlhu bolo odpustené. Konečne pán dosiahol to, čo naozaj chcel, dobré vzťahy so svojimi dlžníkmi. Duchovní ľudia si cenia duchovné veci viac ako tie pozemské. Aj keď ten správca bol pozemský, a konal nečestne, jeho duchovné ovocie bolo dobré. Toto je príklad Zákona nezamýšľaných dôsledkov. Tí, ktorí si cenia duchovné veci často vidia dobré duchovné dôsledky vyplývajúce zo zlých okolností. 

Chcel by si byť napodobňovateľom Krista, Pavla a pána z tohto príbehu? Ak si ceníš vzťahy, môžeš každý deň urobiť úspešným. Odpusti svojim dlžníkom; ktorí si ťa nevážili, ktorí ťa podviedli, ktorí ti klamali a ktorí ťa zranili. Začni s ľuďmi, ktorí sú ti najbližší. A budú ťa milovať viac ako predtým. Ako Ježiš raz povedal: “Tí, ktorým bolo viac odpustené, viac milujú.” Jedného dňa sa budeš usmievať, keď ťa niektorý z nich bude napodobňovať. A Pavol a Ježiš ťa nazvú svojím milovaným, svojím bratom alebo sestrou, svojou radosťou a korunou.“

Vlastná úvaha

Vyzerá to ako skvelý plán! A predsa to nie je ľahké, ani príjemné. Duchovný rodič – to znie tak vznešene a predstavíme si pod tým pojmom múdreho starca – ale, čo keď je sám nezrelý, vnútorne nekonzistentný a neskúsený na duchovnej ceste? U duchovného rodiča predpokladáme, že zašiel po duchovnej ceste ďalej než ten, ktorý je jeho duchovným dieťaťom. Ako inak by ho mohol viesť, či sprevádzať? Tiež predpokladáme, že takýto duchovný otec je človekom hlbokej pokory a úcty k druhému so schopnosťou porozumieť a vcítiť sa.

A teraz k realite! Toto sú všetko len naše predstavy o ideály duchovného otca.
V realite je to človek ako každý iný, hoci jedinečný. Robí chyby a to aj závažné chyby a to aj v duchovnom sprevádzaní a vedení svojich duchovných detí. Tomu sa nevyhne žiaden duchovný otec a bude sa s tým musieť naučiť žiť – s tým, že na niečo sám nestačí – s tým, že nerozumie svojmu duchovnému dieťaťu – s tým, že spravil závažnú chybu a už ju nemá ako vrátiť späť – s tým, že jeho duchovné deti ho na duchovnej ceste predstihli a on im nestíha…

A tak sa dostávame k podstate tejto úvahy:

Naši duchovní otcovia nás budú zraňovať zlom, ktoré nám vykonajú, či nám spôsobia. Našou úlohou je prijímať od Boha dar odpustenia pre nich – aby sme my mohli odpustiť im, na to my sami nestačíme.

Druhá časť tejto úvahy by mohla mať takýto záver:

Duchovný otcovia budú potrebovať skôr či neskôr spracovať a transformovať vo svojom živote už vyššie zmienené veci:
– s tým, že na problém tohto môjho duchovného dieťaťa sám nestačím (Boh ma pozýva do spolupráce s inými ľuďmi)
– s tým, že nerozumiem svojmu duchovnému dieťaťu, neviem sa doň vcítiť
– s tým, že som spravil závažnú chybu v duchovnom sprevádzaní a už ju nemá ako vrátiť späť
– s tým, že moje duchovné deti ma na duchovnej ceste predstihli a ja im nestíham

Úvaha druhá
Odpustenie bolí, lebo sa trhá niečo z nášho srdca, čo tam nepatrí. Odpustenie je ťažké. Kto zažil hlboké zranenia a zrady od ľudí, ktorým veril, pozná, že len dôjsť k tomu – chcieť odpustiť – sú často roky bolestivej práce (Božej práce) na jeho vlastnom srdci.

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otovho Srdca – 05.11. 2020.

Štvrtok

Vždy som si myslela, že podobenstvo o stratenej ovci je „príbehom pastiera, ktorý ide za stratenou ovcou“. Videla som to ako Otca, ktorý hľadá márnotratné deti, ktoré opustili svoju vieru. Je to veľká útecha pre každého, kto vie o niekom, kto sa odvrátil od svojej viery. Otec aktívne hľadá stratené dieťa.

Ale teraz si myslím, že to platí aj pre tie ovce, ktoré ešte nie sú v ovčinci. On hľadá tých, ktorí sa mu ešte neodovzdali. V Jánovi 10,16 Ježiš hovorí o ostatných ovciach, ktoré nie sú v ovčinci. Hovorí o pohanoch, ktorí ho budú počuť a ​​prijmú ho. My sme súčasťou tejto skupiny. On nás aktívne hľadal. Bolo jeho túžbou, aby sme spoznali Krista. A jeho túžbou je, aby nikto nezahynul (2 Peter 3,9). Môžete si spomenúť, kedy ste stretli Ježiša a spoznali, že vás Otec hľadal? Pamätám si, keď som sa pred mnohými rokmi stretla s Ježišom na konferencii. Spýtala som sa Otca, kde je, a on mi dal obraz, ako čaká v uličke a pozýva ma, aby som išla dopredu k Ježišovi. V tom čase som tomu nerozumela.

Nedávno som nanovo pochopila podobenstvo o stratenej ovci. Ja som tá stratená ovca; nevediac o hriechoch, ktoré ma brzdia. Otec ma miluje takú, aká som, ale tiež chce, aby som sa premenila, aby som sa stávala viac ako Ježiš. Takže je aktívny v mojom živote, prehľadáva skryté oblasti môjho srdca, ktoré som kvôli svojej bezpečnosti uzamkla. Snaží sa odhaliť akýkoľvek hriech v mojom živote, aby som mohla činiť pokánie. Proaktívne vychádza, keď ma chce nájsť v húštine, do ktorej sa zamotávam, aby ma mohol vyslobodiť.

Zažila som to nedávno, keď som bola v situácii, kedy som cítila, že ma niekto využíva. Keď som o tom hovorila s Robertom, vyšli z môjho vnútra všetka nevôľa a posudzovanie, ktoré tam boli. Prekvapilo ma, čo sa skrývalo v mojom vnútri. Ale Otec to vedel a pomocou okolností odhalil, čo bolo v mojom srdci. Transformuje ma a mení moje srdce a odhaľuje skryté oblasti.

Takže je možné použiť naše negatívne emócie v reakcii na okolnosti, aby sme odhalili, čo je v našich srdciach, a požiadať Otca o pomoc, aby nám dal také srdce a myseľ, aké má Ježiš.“

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 04.11. 2020.

Streda

Vo včerajšom zamyslení sme sa pozreli na postoje nášho srdca. Pavol nás povzbudil, aby sme mali ten istý postoj ako Kristus; to znamená mať dobrý postoj k sebe samému. Tento postoj je založený na pravde, že sme zjednotení s Kristom a tak máme jeho spravodlivosť. V dnešnom čítaní sa Pavol pozerá na náš postoj k práci, ktorý by mal byť tiež taký istý ako Kristov.

Pavol začal povzbudením cirkvi vo Filipách pre ich poslušnosť, dokonca aj v Pavlovej neprítomnosti. Keď odídeme z domu a naši tínedžeri zostanú doma sami, dúfame, že sa budú správať poslušne voči našim želaniam, ale nie sme tam, aby sme na nich dohliadli. Keď sa vrátime a zistíme, že naozaj boli poslušní, máme ich ešte radšej, lebo sa rozhodli urobiť nám radosť, namiesto aby si urobili po svojom. Ukázali, že ich poslušnosť vychádza z ich vlastného želania. A tak to bolo aj s Filipanmi. Chceli poslúchať Pavla aj keď mohli byť prenasledovaní za svoju vieru. Domnievam sa, že toto mal Pavol na mysli, keď ich povzbudzoval, aby s bázňou a chvením pracovali na svojej spáse. Nežiada ich, aby poslúchali bez strachu. Uznáva, že chcú poslúchať, aj keď ich to môže priviesť do nebezpečenstva.

Poslušnosť na pracovisku znamená uznať, že Boh na nás pracuje – v tom, čo chceme, i v tom, čo konáme. Inými slovami, môže nám darovať chuť do práce a zároveň aj silu na jej vykonávanie. To sú nádherné dary od Boha. Ak ich neprijmeme, potom sa nám nechce pracovať alebo nemáme schopnosť pracovať dobre. Vtedy hundreme na šéfa alebo spochybňujeme jeho rozhodnutia. Ježiš mal silnú túžbu konať iba vôľu svojho Otca a schopnosť robiť to s láskou vo svojom srdci. Ako je to s tebou a so mnou? Máme silnú túžbu plniť vôľu tých, ktorí majú nad nami autoritu? Máme silu na to, aby sme urobili ešte viac než žiadajú? To je to, čo by robil Ježiš. Ak nás požiadajú ísť míľu cesty, rozhodneme sa ísť dve, aby sme im prejavili našu lásku?

Pavol nám hovorí, čo bude výsledkom toho, že budeme mať ten istý postoj ako Kristus. Budeme svietiť ako svetlá uprostred zvrhlého a skazeného pokolenia. Skúste to. Naozaj to funguje. Fungovalo to aj u Jozefa, ktorý svietil ako svetlo, napriek tomu, že bol väzňom. A napokon bol povýšený a stal sa druhým mužom v krajine hneď po faraónovi. Fungovalo to u Daniela, ktorý svietil ako svetlo zoči-voči hroznému prenasledovaniu. Bol povýšený na veľmi významnú pozíciu. Fungovalo to u Ježiša, ktorý bol poslušný až na smrť na kríži. Bol vzkriesený a sedí po pravici Boha. A bude to fungovať aj pre Teba. Miluj tých, čo majú autoritu a oni ťa povýšia. Oponuj im a oni ťa budú ignorovať alebo ťa degradujú. Nebudeš bežať preteky života nadarmo. Víťazstvo určite príde, ak budeš mať ten istý postoj ako Kristus. Pavol vie, že jeho budúcnosť bude dobrá napriek tomu, že trpí za svoju vieru. Tak je plný radosti z toho, že Filipania objavili tú istú pravdu. Mal by ešte väčšiu radosť keby zistil, že aj my sme poslušní, aj keď sme Krista nikdy nevideli.“

Vlastná úvaha

Nedá mi nenapísať úvahu. Čo ak autorita, ktorá je nad nami, robí zlú vec, a nariaďuje ju nám? Vychádza to azda z mojej vlastnej zlej skúsenosti s autoritami. Mnohé autority v mojom živote išli takou cestou, že som nad nimi vyhlásil: vám nikdy nebudem poslušný. Byť im poslušný som považoval za hriech. Oni ale trvali na mojej poslušnosti a ja som sa nakoniec podriadil. Nemal som sa vtedy podriadiť a mal som byť poslušný vyššej autorite.
Druhým rizikom je byť poslušný, aby som bol povýšený.

Zamyslienie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 03.11. 2020.

Utorok

Dnešné čítanie mám veľmi rád kvôli úžasnému prísľubu, ktorý obsahuje.

Vedel si, že ľudské srdce riadi naše postoje? Ak sme trpeli kvôli zlým okolnostiam, máme k nim negatívny postoj. Naopak, ak nám určité udalosti priniesli požehnanie, máme k nim pozitívny vzťah. Napríklad, ak bolo dieťa často kritizované svojimi rodičmi, môže vyrastať s negatívnym postojom alebo názorom na svojich rodičov, na seba, alebo oboje. Aký postoj by sme teda mali mať k sebe samým? Pavol nám to povedal jednoducho. Mali by sme k sebe mať rovnaký postoj, aký má Kristus k sebe samému. Zmýšľa Ježiš o sebe pozitívne? Samozrejme, veď je dokonalý! Ako teda môžeme my, nedokonalí, mať rovnaký postoj ako Ježiš?

Pavol vysvetlil, ako na to. Ježiš si nemyslel, že rovnosť s Bohom je niečo, čoho sa treba zmocniť. Nepotreboval ju získať. Ježiš už mal rovnosť s Bohom. Ako teda môžeme mať rovnaký postoj? Včera sme sa pozreli na to, ako sme zomreli s Kristom a ako sme boli vzkriesení pre nový život s ním. Sme s ním zjednotení. Žije v nás. A sme súčasťou Cirkvi, ktorá je s ním zjednotená tak, ako je manžel zjednotený so svojou manželkou. Takže, ak má Ježiš rovnosť s Bohom a je zjednotený s nami, môžeme mať rovnaký postoj. Nemáme čo dokazovať a čo získať, pretože v očiach Otca už sme dokonalí, keďže sme oblečení v Kristovi. Ľudia, ktorí nemajú čo dokazovať a čo získať, sú schopní dávať druhým bez toho, aby požadovali akúkoľvek odmenu. Ježiš sa vyprázdnil a javil sa ako otrok alebo sluha. Dokázal byť pokorný a stal sa úplne poslušným. To isté môžeme urobiť my, ak máme k sebe rovnaký postoj, aký má Ježiš k sebe.

A aký je ten úžasný prísľub? Pretože sa Ježiš pokoril a stal sa služobníkom, Boh Otec ho veľmi povýšil a dal mu meno, alebo titul, nad všetky ostatné. My sme však s Kristom zjednotení! Sme kresťania. A keďže máme podiel na jeho smrti a zmŕtvychvstaní (pozri včerajšiu úvahu), máme podiel aj na jeho duchovnom živote – a zdieľame aj odmeny. Preto dostávame aj každé duchovné požehnanie v Kristovi Ježišovi.

Prečítaj si znovu pomaly a niekoľkokrát dnešné Božie slovo. Pros Ducha Svätého, aby ti dal rovnaký postoj, ako má Ježiš Kristus. Uvedom si svoje myšlienky a pocity. Keby si sa práve teraz modlil k Otcovi, ako by si sa modlil? Myslíš si, že by sa aj Ježiš modlil tú istú modlitbu? Ak nie, zamysli sa opäť nad dnešnou staťou. Pros Ducha Svätého, aby ti dal modlitbu, ktorú by sa modlil Ježiš.“

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 02.11. 2020.

Pondelok

Svätý Pavol nás učí, že sme zjednotení s Kristom. Nejeden kresťan si myslí, že on je jedna osoba a Ježiš je druhá osoba. Podľa Pavla však tento pohľad nie je správny. Ako sme zjednotení s Kristom? No, v prvom rade, zdieľame jeho smrť. Rovnako ako Ježiš zomrel, zomrelo aj naše staré ja, keď sme boli pokrstení. Veríš tomu? Ak áno, budeš inak reagovať na svoje hriechy a chyby. Namiesto obviňovania sa a pocitu viny alebo hanby sa môžeš zachovať inak. Tieto skutky patria starému človeku, ktorý zomrel. Takže sa ich môžeš zrieknuť a ďakovať Ježišovi, že si zomrel hriechu. Rozmýšľam o tom takto: Moje nové ja nie je od prirodzenosti hriešnikom. Moje staré ja je mŕtve, ale v srdci mi ostali určité pravidlá, ktoré si tam moje staré ja zapísalo. Tieto pravidlá ma vedú k hriechu. Preto, ak zhreším, potrebujem určiť pohnútku, ktorá ma doviedla k hriechu. Následne sa môžem vzdať tejto starej pohnútky a požiadať Ducha Svätého, aby premenil moje srdce a daroval mi jeho pravdu. Takto zo zlého skutku vznikne niečo dobré.

Po druhé, sme zjednotení s Kristom v jeho zmŕtvychvstaní. Rovnako, ako bol Ježiš po svojej smrti vzkriesený k novému životu, je aj naše nové ja vzkriesené k novému duchovnému životu v jednote s Kristom. Veríš tomu? Ak áno, budeš vedieť, že Kristus je v tebe skrze jeho Ducha a že ty si v ňom ako súčasť jeho Cirkvi. Keď sa manžel a manželka zosobášia, stane sa z nich jedna osoba (jedno telo). Už nie sú dvaja. Podobne má Kristus Cirkev ako svoju nevestu. Sviatosťou birmovania sa stávame plnohodnotnými členmi Cirkvi. Týmto spôsobom sme zjednotení v obnovenom živote.

Keď kresťania skutočne uveria úžasnej pravde svojej viery, sú veľmi šťastní. Predstav si, že by človek bol pokrstený (zomrel s Kristom) a pobirmovaný (zjednotený s Kristom prostredníctvom Cirkvi), ale stále by upadal do svojho obvyklého hriechu. Problém spočíva v presvedčeniach, ktoré má tento človek zapísané v srdci. Nevykorenil pravidlá, ktoré tam vpísalo jeho staré ja. A ďalej, predpokladajme, že táto osoba fyzicky zomrie bez toho, aby svoje hriechy vyznala. Zavrhne ju Ježiš? Nezavrhne, pretože je s ňou zjednotený. No ak by ju prijal do neba s jej starým srdcom, nebola by požehnaním pre tých, ktorí tam už sú. Čo sa teda dá robiť? Takáto duša odíde na duchovné miesto – trochu pripomínajúce nemocnicu – kde sa môže premieňať. Hovoríme tomu očistec. Nie je to zlé miesto, je to miesto uzdravenia. Keď sa srdce tejto osoby zbaví všetkých presvedčení a pravidiel starého človeka, čaká ju nebo. Dnes je sviatok všetkých verných zosnulých. Môžeme sa modliť za tých, o ktorých vieme, že sú fyzicky mŕtvy, ale ešte nemusia byť v nebi. A naše modlitby určite pomôžu urýchliť proces ich premeny.“

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 01.11. 2020.

Nedeľa 1.11.2020

Dnes je sviatok Všetkých svätých, deň keď oslavujeme tých, ktorí nás predišli a sú u Boha v nebi. Vytrvali v životných skúškach a súženiach a teraz v nebi oslavujú Boha.

V minulosti ľudia písali listy a zostavovali dokumenty a pečatili ich voskovou pečaťou. Pečať bola znakom vlastníctva, garantovala autenticitu a chránila obsah. Anjel dostal príkaz, aby označil služobníkov Boha Božou pečaťou, aby mohli uniknúť nastávajúcemu súdu. Spolu s nimi tam bolo nespočetné množstvo ľudí zo všetkých kmeňov a národov, ktorí boli vykúpení Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním. Prešli si svojim ťažkým obdobím a spolu s ostatnými velebili Boha pred jeho trónom. Aj my môžeme velebiť Boha a spolu s nimi hovoriť ‘Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc i sila nášmu Bohu na veky vekov.‘ To sú všetko vlastnosti Boha, za ktoré ho môžeme chváliť týmito alebo vlastnými slovami.

Ale ako môžeme my dobrorečiť Bohu? Slovo dobrorečiť v tomto kontexte znamená vzdávať mu česť a oslavovať jeho meno. Našou odpoveďou na jeho veľkosť a dobrotu je chváliť ho a velebiť, oslavovať to kým je a čo robí. Aké slová by si vedel nájsť, aby si opísal Otca alebo Ježiša alebo Ducha Svätého a akými slovami by si im mohol vzdávať česť a velebiť ich?

Keď dobrorečíme Bohu, zároveň dostávame od neho požehnanie. Ľudia často myslia na materiálne požehnanie a modlia sa za tieto veci. Ale požehnanie od Boha je oveľa väčšie. V kontexte týchto čítaní je požehnaním vedomie, že sme deťmi nášho Otca. Aká veľká je láska, ktorú Otec na nás vylial. Víta nás ako svoje deti. Je nezaslúžená ale slobodne darovaná; jeho milosť v akcii. A nimi naozaj sme. Je to akoby nám Ján znovu potvrdzoval naše postavenie. Naozaj veríme, naozaj vieme, že sme deťmi nášho nebeského Otca? Je to pravda.  

Niekoľkokrát som si kládla otázku ‘Kto som ja, aby som vyučovala?’ Raz keď som si kládla túto otázku, istá žena počas tichej chvíľky v rámci pobožnosti vyslovila slová z Listu Galaťanom 4 a Rimanom 8. ‘Si mojim dieťaťom adoptovaným do mojej rodiny.’ Inokedy to bolo ako keby Otec vdychoval do mňa slová ‘Moje dieťa‘. Viem bez pochybovania, že som jeho dieťa. Snáď by si si mohol položiť tú istú otázku a pýtať sa dovtedy, kým si nebudeš istý, kým naozaj si.

Blahoslavenstvá v Matúšovom evanjeliu je ťažké pochopiť zo svetskej perspektívy. Kto by chcel žialiť, byť chudobný v duchu a tak ďalej? Nie je lepšie byť silný, spoliehať sa na seba a ísť svojou cestou? To je predsa spôsob života podľa sveta. Ale my máme lepší spôsob, keď dôverujeme Bohu a veríme, že vo všetkých veciach koná pre naše dobro. Keď sme chudobní v duchu, spoliehame sa na neho. Keď žialime, dostaneme útechu. Keď ho hľadáme, on nás naplní. Ako jeho deti sme schopní zakúsiť jeho pokoj a prinášať ho do tohto zraneného a zraňujúceho sveta. Prežívať Otcovu prítomnosť v našich životoch je ten najpožehnanejší stav. 

Milovaní, ste deťmi Boha. Príjmite jeho pokoj.“

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 30.10. 2020.

Piatok

Dnešné čítanie z Listu Filipanom začína prekvapujúcim veršom. “Pavol a Timotej, služobníci Krista Ježiša, všetkým svätým v Kristovi Ježišovi, čo sú vo Filipách…” Niektorí ľudia si myslia, že kresťania sú nasledovníci Ježiša Krista, ale Pavol sám seba opísal ako otroka. Aký je rozdiel medzi otrokom a nasledovníkom? Otrok nemá žiadne právo na svoju vlastnú vôľu, ale nasledovník sa rozhoduje, koho bude nasledovať. Pavol rozpoznal túto pravdu. My sme si nevybrali Ježiša, to on si vybral nás. Aj keď si myslíme, že sme si ho vybrali zo slobodnej vôle, bolo to neodvratné. Ako je to možné? Boli sme stvorení s predispozíciou viery. Keď sme počuli Ježišove povolanie v našom živote, prirodzene sme odpovedali podľa prirodzenosti, ktorú nám dal náš Stvoriteľ. 

Každá ľudská bytosť má pravidlá vo svojom srdci, ktoré podmieňujú ako bude reagovať v každej situácií. Budeme vždy nasledovať tieto pravidlá. Väčšina týchto pravidiel bola napísaná ľudskými bytosťami keď boli ešte mladí, v dôsledku istých okolností, a zostávajú s nami celý život. Avšak existuje niekto, kto nám môže prepísať tieto pravidlá a dať nám nové prežívanie života. Tou osobou je samozrejme Ježiš. On môže nahradiť naše pravidlá tými jeho. Toto je proces posväcovania. V tomto procese je on našim Pánom; čo znamená, že my sme jeho otroci. 

Každý, kto verí vo svojom srdci, že Ježiš je Pán, a vyznáva svojimi ústami, že bol vzkriesený z mŕtvych, je zachránený. Zachránený od čoho? Zachránený od otroctva zlého balíka pravidiel! V čítaní z Lukášovho evanjelia Ježiš konfrontoval ľudí, ktorí boli otrokmi zlého balíka pravidiel.  Boli to farizeji a zákonníci. Ježišovým zámerom nebolo ich kritizovať, ale otvoriť oči ich srdca voči dôsledkom nasledovania zlého balíka pravidiel. Bola sobota a Ježiš stoloval v dome jedného z popredných farizejov. Farizeji sa držali prísne všetkých zákonov a ústnych tradícii židovského náboženstva. Judaizmus mal štyristo zákonov, ktoré boli v písme, a pridal si ďalších dvesto. Tieto zákony ovládali nielen náboženské zvyklosti, ale každý aspekt osobného života Židov. 

Tieto všetky farizeji dodržiavali. A verili, že nasledovaním všetkých týchto pravidiel sa stanú hodnými Mesiáša, keď príde. Ich cieľ bol dobrý, ale spôsob ako ho chceli dosiahnuť bol chybný.  Boli otrokmi Zákona. Ježiš uzdravil chorého muža pred ich očami v sobotu. Oni boli šokovaní. Ježiš práve verejne porušil Zákon. Mal by dostať trest podľa Zákona! Ale potom Ježiš poukázal na to, že by všetci porušili Zákon, ak by ich syn spadol do studne v sobotu. Všetci by ho isto vytiahli. Ježiš im ukázal, že nikto by sa nestal hodným Mesiáša tým, že by dodržiaval Zákon, lebo nikto ho nedodržiaval za každých okolností. To znamenalo, že nikto z nich by nedostal ten večný život, ktorý chceli. Ako by sa teda mohli stať hodnými Mesiáša? Ježiš im to ukázal. Ježiš sa vyhlásil za Mesiáša tým zázračným uzdravením. Nikto by nedokázal konať také skutky ako Ježiš, ak by nebol od Boha. Takže, farizeji, ak chcete dosiahnuť svoj cieľ, prestaňte nasledovať Zákon ako otroci, a nasledujte namiesto neho Ježiša. 

Mnohí ľudia si stále myslia aj dnes, že nábožná spravodlivosť znamená vždy urobiť všetko správne. Ale tak to nemôže byť, lebo potom by nebol nikto spravodlivý. Ale ak Božia láska vojde do srdca človeka, stane sa milujúcim človekom. To je to isté ako povedať, že sa stal takým človekom ako Ježiš. Stane sa otrokom lásky. Ježiš robil iba to, čo videl robiť svojho Otca, a Boh je láska. Mysli na niekoho, kto potrebuje dnes prijať trochu lásky. Môže to byť priateľ, nepriateľ, alebo úplne neznámy človek. A daj mu malý darček, buď k nemu láskavý, modli sa s ním alebo sa len teš z jeho spoločnosti. V túžbe toto robiť si hodný Mesiáša, pretože si taký ako on. Ako to povedal Pavol, si jedným zo svätých v Kristovi Ježišovi.“

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 28.10. 2020.

Streda

Patríte do rodiny alebo ste hosťom? Moja dcéra pozerala na svoju skupinu na Facebooku. Nejaká mama mala trojročné a trojmesačné dieťa. Niet divu, že bola unavená. Jediný spôsob, ako to trojmesačné dieťa mohlo spať, bol, že ležalo na nej alebo v šatke. Mama veľmi málo odpočívala. Na návštevu prišla mama mamy a bola nahnevaná, že jej dcéra šla spať tak skoro a netrávila čas s ňou. Mama sa pýtala skupiny, kde by mali byť jej priority. Boli rôzne odpovede, ale väčšina ľudí sa vyjadrila, že by sa mala porozprávať so svojou mamou o tom, či je rodina alebo hosť. Rodina vás prijíma takých, akí ste, pomáha, povzbudzuje, podporuje a sleduje, čo treba robiť. Prichádza často: patrí sem. Hostia potrebujú obsluhu a spoločnosť a všetko má byť pripravené, keď prídu. Pozvaní sú iba zriedka, keď je vhodný čas. Môžu sa cítiť izolovaní a obídení.

Sme pozvaní, aby sme boli rodinou; nie cudzinci alebo ľudia idúci okolo alebo hostia (jeden preklad skutočne používa slovo „hostia“). Sme súčasťou Otcovej domácnosti, jeho rodiny. Sme vítaní, máme svoje miesto pri stole, je tu láska, útecha, prijatie, česť a hodnota.

Každý z nás je nevyhnutný a potrebný na budovanie Božej cirkvi a základným kameňom je Kristus. Základný kameň určuje veľkosť a tvar budovy a je prvým položeným kameňom. Každý je v súlade s Kristom. Jeho život je vzor, ​​ktorým sa riadime; teda láska služobníka. V tejto rodine sme budovaní spoločne a transformovaní, aby sme boli ako Kristus.

Ste rodina alebo ste hosťom? Ježiš nás pozýva, aby sme boli rodinou a kráčali v jeho šľapajach.“

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 27.10. 2020.

Utorok

Mesto Efez založili grécki kolonisti na západnom pobreží dnešného Turecka. Bolo dôležitým prístavom, ale známe bolo najmä preto, že sa tam nachádzal jeden zo siedmich divov starovekého sveta – Artemidin chrám. Artemis bola rozporuplná bohyňa. Bola mýtickou panenskou bohyňou čistoty aj pôrodu a tiež bola lovkyňou. Efez bol baštou jej kultu, takže duchovné základy Efezu boli ženské aj agresívne zároveň. Starogrécki historici neskôr založenie mesta pripísali kráľovnej Amazoniek. Moderné feministky by možno s vyznávačmi Artemis sympatizovali.

Pavol teda písal mestu, ktoré vyvyšovalo ženy viac, než bolo v starovekom svete bežné. Vyzval kresťanských bratov a sestry, aby si navzájom boli podriadení. To znamená, že muži majú slúžiť ženám a ženy majú slúžiť mužom. Ako to má vyzerať? Vicki a ja sme veľmi odlišní ľudia. Niektoré veci, ktoré sú pre ňu dôležité, pre mňa nie sú až také dôležité. V takýchto veciach sa riadim vôľou Vicki. Iné veci sú zas dôležité pre mňa, ale pre ňu nie. Vtedy sa Vicki riadi mojou vôľou. Niektoré veci považujeme obaja za dôležité. Vtedy nerobíme nič, kým obaja nie sme spokojní s navrhovaným postupom. Jednota je dôležitejšia, než presadzovanie vlastnej vôle. Sme si navzájom podriadení.

V súvislosti so vzájomnou podriadenosťou dáva Pavol manželským párom dve odporúčania. Najťažšia úloha pripadá mužovi: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev.“ A: „Milujte svoju ženu tak, ako milujete svoje vlastné telo.“ Kto to dokáže? Iba človek, ktorý sa vo svojom srdci stal napodobňovateľom Krista. Manželkám Pavol hovorí iba: „A manželka nech si ctí muža.“ V čom je teda problém? Príliš veľa manželov očakáva od svojich manželiek poslušnosť bez toho, aby si plnili svoju úlohu – nie sú napodobňovateľmi Krista. Kto berie do úvahy iba polovicu tohto učenia, prekrúca pravdu. To potom poškodzuje vzťah medzi manželom a manželkou. Ale tam, kde manžel skutočne miluje svoju manželku tak, ako Kristus miluje Cirkev, nie je pre manželku problém rešpektovať ho a podriaďovať sa mu.

Na záver Pavol ponúka zhrnutie svojho učenia tak, aby sa bolo možné vyhnúť dvom problémom, ktorým čelia mnohé manželské páry. Po prvé, vyrovnáva sa s prístupom nadradenosti niektorých mužov slovami: „Miluj svoju manželku ako seba samého.“ Po druhé, vyrovnáva sa s prístupom nadradenosti niektorých žien slovami: „Manželka nech si ctí muža.“

Týmto spôsobom Pavol jasne prehovára k cirkvi v Efeze. A pretože Artemidina kultúra sa podobá modernej feministickej kultúre, hovorí aj dnes jasne k mnohým ľuďom, mužom aj ženám.“

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 25.10. 2020.

Nedeľa 25.10.2020

„Kniha Prísloví v kapitole 16,2 hovorí,  ‘Človeku sa môže zdať, že sú jeho cesty čisté napospol, ale Pán je ten, čo posudzuje pohnútky.’ Toto príslovie ukazuje, že nebeské kráľovstvo má úplne iné priority než tento svet. V očiach sveta spravodlivosť pozostáva z robenia správnych vecí. Ale v nebeskom kráľovstve ide o to, či máme správne pohnútky pre to, čo robíme. Dnešné čítania nám veľa hovoria o pohnútkach, ktoré Otec schvaľuje, a o pohnútkach, ktoré sú pre neho sklamaním.

Hovoria nám, aby sme nesužovali a neutláčali cudzincov, ale prečo? V očiach sveta to znamená, že nemáme byť neláskaví alebo nenávistní voči ľuďom, ktorí nie sú ako my, alebo ich zneužívať. Ale to nie je ten motív, ktorý si Otec želá. Hovorí Izraelitom, ‘Aj vy ste boli cudzincami v Egypte.’ Inými slovami, Mali by ste mať súcit s týmito ľuďmi, lebo viete aké to je. Celé Božie kráľovstvo je o vzťahoch založených na spojení sŕdc. A s ľuďmi sa môžete spojiť na úrovni srdca, ak ste s nimi zdieľali ich utrpenie.

Hovoria nám, aby sme nekrivdili žiadnej vdove ani sirote. To znamená, že nemáme používať moc voči bezmocným, ale prečo? V očiach sveta to znamená nebyť krutí alebo nemilosrdní voči tým, ktorým nemá kto pomôcť. Ale v nebeskom kráľovstve je ten dôvod iný. Pán bude určite počuť ich nárek. A bude nešťastný, lebo ich miluje. Takže lekcia je taká, že ak skutočne milujeme Boha, potom budeme milovať aj tých, ktorých on miluje. Aj my sme boli kedysi sirotami, ale potom sme sa v našich srdciach stali Božími deťmi. Takže láska vystiera ruky na pomoc vdovám a sirotám, aby sa aj oni stali Božími deťmi; a medzi nimi a nami bude rásť spojenie sŕdc.

Ježiš nám v Matúšovom evanjeliu hovorí to isté. Ktoré prikázanie je najdôležitejšie? Miluj Boha, miluj svojho blížneho a miluj seba samého. Inými slovami, nech je tvojim cieľom byť požehnaním a byť požehnaný. Prečo je láska najlepšou pohnútkou? Pretože nič tak účinne nebuduje spojenie srdca s iným človekom ako láska. Niektorí ľudia sú požehnaním, ale nie sú požehnaní. Namáhajú sa v službe druhým, ale nemajú z toho radosť. Toto nebuduje spojenie sŕdc. Iní sú požehnaní, ale nie sú požehnaním. Robia to, čo chcú, ale pritom zraňujú druhých. Tým sa tiež nepodarí vybudovať spojenie sŕdc. Ale Božie deti sú požehnaním pre Boha a sú ním požehnané, lebo majú spojenie na úrovni srdca. A naopak, stávajú sa požehnaním, nakoľko sú požehnaní svojou láskou k druhým. Podľa Pavlových slov, ‘Vy ste napodobňovali nás i Pána.’ 

Teda každý, kto miluje Boha, bude zachovávať jeho slová (lebo to chce) a Otec príde k nemu. Tento druh lásky je základom, ktorý vedie k pokoju a šťastiu vo všetkých vzťahoch. Uvažuj o týchto čítaniach a uplatni ich na dva svoje vzťahy. Rozmýšľaj o dobrom vzťahu a obohať ho tým, že budeš dávať viac než dostávaš. Rozmýšľaj o zlom vzťahu a obohať ho požehnaním toho človeka. Solúnčania robili práve toto a stali sa tým známymi v celom Macedónsku a Grécku. Prečo? Lebo každý je hladný po láske a hladný po vzťahoch na úrovni sŕdc.“