Archív značiek: Oslavovať

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 01.11. 2020.

Nedeľa 1.11.2020

Dnes je sviatok Všetkých svätých, deň keď oslavujeme tých, ktorí nás predišli a sú u Boha v nebi. Vytrvali v životných skúškach a súženiach a teraz v nebi oslavujú Boha.

V minulosti ľudia písali listy a zostavovali dokumenty a pečatili ich voskovou pečaťou. Pečať bola znakom vlastníctva, garantovala autenticitu a chránila obsah. Anjel dostal príkaz, aby označil služobníkov Boha Božou pečaťou, aby mohli uniknúť nastávajúcemu súdu. Spolu s nimi tam bolo nespočetné množstvo ľudí zo všetkých kmeňov a národov, ktorí boli vykúpení Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním. Prešli si svojim ťažkým obdobím a spolu s ostatnými velebili Boha pred jeho trónom. Aj my môžeme velebiť Boha a spolu s nimi hovoriť ‘Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc i sila nášmu Bohu na veky vekov.‘ To sú všetko vlastnosti Boha, za ktoré ho môžeme chváliť týmito alebo vlastnými slovami.

Ale ako môžeme my dobrorečiť Bohu? Slovo dobrorečiť v tomto kontexte znamená vzdávať mu česť a oslavovať jeho meno. Našou odpoveďou na jeho veľkosť a dobrotu je chváliť ho a velebiť, oslavovať to kým je a čo robí. Aké slová by si vedel nájsť, aby si opísal Otca alebo Ježiša alebo Ducha Svätého a akými slovami by si im mohol vzdávať česť a velebiť ich?

Keď dobrorečíme Bohu, zároveň dostávame od neho požehnanie. Ľudia často myslia na materiálne požehnanie a modlia sa za tieto veci. Ale požehnanie od Boha je oveľa väčšie. V kontexte týchto čítaní je požehnaním vedomie, že sme deťmi nášho Otca. Aká veľká je láska, ktorú Otec na nás vylial. Víta nás ako svoje deti. Je nezaslúžená ale slobodne darovaná; jeho milosť v akcii. A nimi naozaj sme. Je to akoby nám Ján znovu potvrdzoval naše postavenie. Naozaj veríme, naozaj vieme, že sme deťmi nášho nebeského Otca? Je to pravda.  

Niekoľkokrát som si kládla otázku ‘Kto som ja, aby som vyučovala?’ Raz keď som si kládla túto otázku, istá žena počas tichej chvíľky v rámci pobožnosti vyslovila slová z Listu Galaťanom 4 a Rimanom 8. ‘Si mojim dieťaťom adoptovaným do mojej rodiny.’ Inokedy to bolo ako keby Otec vdychoval do mňa slová ‘Moje dieťa‘. Viem bez pochybovania, že som jeho dieťa. Snáď by si si mohol položiť tú istú otázku a pýtať sa dovtedy, kým si nebudeš istý, kým naozaj si.

Blahoslavenstvá v Matúšovom evanjeliu je ťažké pochopiť zo svetskej perspektívy. Kto by chcel žialiť, byť chudobný v duchu a tak ďalej? Nie je lepšie byť silný, spoliehať sa na seba a ísť svojou cestou? To je predsa spôsob života podľa sveta. Ale my máme lepší spôsob, keď dôverujeme Bohu a veríme, že vo všetkých veciach koná pre naše dobro. Keď sme chudobní v duchu, spoliehame sa na neho. Keď žialime, dostaneme útechu. Keď ho hľadáme, on nás naplní. Ako jeho deti sme schopní zakúsiť jeho pokoj a prinášať ho do tohto zraneného a zraňujúceho sveta. Prežívať Otcovu prítomnosť v našich životoch je ten najpožehnanejší stav. 

Milovaní, ste deťmi Boha. Príjmite jeho pokoj.“