Dnešné ráno patrí k tým zvláštnejším ránam poslednej doby. Na jednej strane cítim v sebe energiu do dňa a aj akýsi drive akýsi vnútorný popud niečo robiť. Na strane druhej je to celé akoby pod závojom, za nejakou hmlou, akoby som sa k tej energii a k tomu pohybu vpred nevedel dostať. Na tretej strane je to akási ťažoba z vecí, ktoré prídu: už teraz mám stres z toho, ako nestihnem dočítať skriptá z dogmatiky, už teraz mám stres ako budem neschopne habkať u profesora Krupu, už teraz mám stres z toho, ako si Mariológiu a Eschatológiu budem musieť preniesť do budúceho ročníka, už teraz mám stres ako sa naobedujem, a kde sa naobedujem, a čo vôbec budem jesť a z toho, že zase dám sa obed veľa peňazí, a mám stres z toho ako budem doučovať poobede, ako a čo budem učiť Daniela a Denisa a Mareka a Xéniu a ako sa ja sám budem učiť angličtinu. Je to ako ťažoba zo dňa, ktorým som ešte neprešiel. A k tomu sa na štvrtej strane pridávajú obavy z budúcnosti: či budem mať dosť peňazí na školné a na bývanie, či zvládnem brigádu cez leto a ako vôbec mám brigádovať, keď som PN, a ako to bude s tým mojim invalidným dôchodkom a či si zas neublížim, a v auguste to bude rok od príhody s Maximusom a či ma tie spomienky úplne nezničia vnútorne…

Som hore hodinu, a pijem druhú kávu, instantnú, lebo na zrnkovú nemám peniaze. A toto je moja štartovná pozícia do dňa. Hovorí sa tomu úzkostne depresívna porucha. To, čo sa mi odohráva v hlave, ale aj s telom, to, čo popisujem v toto ráno, sú niektoré jej prejavy u mňa. U iného človeka by mohli byť úplne iné, dokonca aj opačné. Namiesto strachu a smútku by tam v tom všetkom mohol dominovať hnev. Spoločná by bola akurát bezmocnosť.

Cítim, ako ma držia modlitby a myšlienky a obety ľudí okolo mňa. Ako ma vzpierajú vyššie. Ako vďaka nim stojím a som vzpriamený, namiesto toho, aby mi na pleciach spočíval obrovský balvan a fyzicky ma ťahal k zemi; namiesto toho, aby mi na nohách viseli ťažké závažia a každý krok a pohyb robili veľmi namáhavým.

Myslím, že môžem ísť do dňa a nechať všetko to ťažké niekde mimo mňa, stále blízko, na dohľad a na dosah, ale mimo mňa. A nie je to tak, žeby som to všetko nechcel zahodiť do ďaleka. Jasné, že chcel. Len… len to teraz neviem. Netvrdím, že to nedokážem, iba to teraz neviem spraviť. Zatiaľ som, myslím, že vďaka liekom a vďaka modlitbám, schopný kráčať tak nejak popri tom… neviem ako inak to opísať. Stačí neopatrná myšlienka odo mňa, stačí nezvládnuté stretnutie, stačí prehnať niekde záťaž a nezvládnuť včas odísť, a som hlboko ponorený v tom všetkom, čo som popisoval. Ale ak sa nič z toho nestane, ak budem správne kľučkovať a narábať s energiou, čo mám, ak si budem skutočne dávať pozor na seba a na vzťahy… mám šancu prejsť týmto dňom bez ujmy, ba naopak, o maličký dielik silnejší a schopnejší v budúcnosti obstáť.

Nie je toho veľa, čo môžem spraviť, ale aspoň to málo skúsim spraviť.