Archív značiek: Zamyslenia

Hoxarovci

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 21.10. 2020.

Vložiť komentár

Streda 21.10.2020

„Kedysi sme hrávali tajomné hry o vražde, kedy sme pozývali priateľov na večeru. Každý dostal úlohu a museli sme zistiť, kto je vrah. Keď sa pozriem späť, nie som si istá, čo ma na tom lákalo, okrem toho, že sme spoločne s priateľmi pri večeri trávili čas. Možno máte radi mysteriózne romány alebo filmy o vraždách a snažíte sa prísť na to „kto to urobil“.

V Biblii je veľa tajomstiev. Dobrých tajomstiev. Všetky budú zjavené v ustanovenom čase a všetky budú pre naše požehnanie. Tajomstvo zjavené Pavlovi bolo skryté v starozákonných časoch. Bolo naznačené v Genezis 12, 3, keď Boh sľúbil Abrahámovi, že vďaka nemu budú požehnané všetky národy. A tiež v prisľúbení Izaiáša 49,6 o spáse pre všetkých ľudí. Ale je to väčšie ako toto. Sme zjednotení, aby sme vytvorili jedno telo, jednu cirkev bez sociálnych, rasových alebo duchovných bariér.

Dávid uctieval Boha a miloval ho. Chcel pre Boha vybudovať stály domov, ale táto výsada bola daná Šalamúnovi. Dávid dohliadal na zhromažďovanie potrebného materiálu. Nešetrili sa nijaké náklady. Bolo tam veľa zlata, striebra a bronzu so všetkým v tej najvyššej kvalite. Šalamúnov chrám bol známy svojou nádherou. Ale nevydržalo to. Keď boli Židia vzatí do exilu, chrám bol zničený.

O nejaký čas neskôr chrám nanovo postavil Nehemiáš a iní. Tí, ktorí si pamätali na prvý chrám, pri porovnaní týchto dvoch plakali. Druhý chrám, hoci bol skvelý, sa nevyrovnal tomu prvému. Ale tento chrám bol tiež zničený, keď Rimania v roku 70 po Kr. zaútočili na Jeruzalem.

Žiadne fyzické obydlie, bez ohľadu na to, aké nákladné, nebolo pre Boha dostatočne trvalé. Boh si teda vybral lepší chrám; vybral si teba a mňa. „V Kristovi“ sa všetci premieňame, aby sme sa stali Božím príbytkom. Do našich sŕdc vložil večnosť. Sme veľkolepejší, slávnejší a trvalejší než ktorýkoľvek z tých dvoch bývalých chrámov.

Boží chrám sa stavia kameň po kameni v úzkom spojení. Zanechajme teda čokoľvek, čo spôsobuje rozdelenie a nepriateľstvo. Prestaňme počúvať tých, ktorí chcú, aby sme sa postavili na jednu stranu, alebo tých, ktorí kritizujú alebo súdia. Spojme sa s tými, ktorých viera je ako naša, ale ktorých prejav môže byť odlišný. Uznajme, čo nás odlišuje od ostatných, a snažme sa o zmier. Inými slovami, dajme bokom svoje rozdiely a buďme zjednotení v láske a v pokoji. Existujú nejaké kroky, ktoré by ste mohli podniknúť, aby ste to dosiahli?“

Hoxarovci

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 20.10. 2020.

Vložiť komentár

Utorok 20.10.2020

„Poznáš nejaké múry rozdelenia? Existujú na mnohých úrovniach. Pavol hovoril o múre rozdelenia medzi Židmi a pohanmi. Skutočný múr sa nachádzal v chráme, ale bol prítomný aj na duchovnej úrovni: oddeľoval ich od Krista a od seba navzájom. Kde je múr rozdelenia, tam sme si navzájom cudzí, bez nádeje na dobré vzťahy.

Múr rozdelenia existuje aj medzi niektorými národmi, napríklad medzi Severnou a Južnou Kóreou. Kórejčania majú vo svojich telefónoch hroznú aplikáciu. Každú osobu s mobilným telefónom nepretržite lokalizuje a umožňuje sledovanie jej kontaktov. Teraz sa používa v súvislosti s Covidom. Zaviedli ju kvôli hroziacemu vojnovému konfliktu medzi týmito dvoma národmi. Aj medzi etnickými skupinami môže stáť múr rozdelenia: čierni a bieli, Rómovia a bieli. Poznáš to? Vyskytuje sa aj medzi susedmi, priateľmi a v rodinách. V niektorých rodinách je múr mlčania, ktorý pretrváva roky. Niečo sa stalo a vzťahy sa pokazili. Múr môže existovať aj vo vnútri človeka a spôsobovať, že tento človek odmieta určité aspekty svojho vlastného správania.

V Liste Filipanom 4, 2–3 Pavol prosí o zmierenie medzi dvoma ženami v cirkevnom spoločenstve. Keď sme spravovali hotel, potrebovali sme zmierenie. Rozpoznala som múr nepriateľstva, vytvárajúci bariéru medzi jedným človekom a mnou. Obaja sme pociťovali hnev, ktorý sa vylial na toho druhého, spôsobujúc bolesť a chlad. Navzájom sme sa odcudzili, vyzeralo to beznádejne. Potrebovali sme pomoc, aby sme sa dokázali zmieriť a potom sme boli schopní navzájom si odpustiť. Priateľstvo sa obnovilo. Odpustenie neznamená, že musíte mať blízky vzťah, ale odstraňuje múr rozdelenia, odcudzenie a beznádej. Výsledkom bol pokoj.

Jedného kurzu Otcovho srdca sa zúčastnili dvaja muži – Poliak a Rus, ktorý bol vojakom. Nenávideli sa z historických dôvodov. Odpustili a zmierili sa, s plačom sa objali. Na inom kurze niekoľko ľudí hovorilo o tom, ako ich rodiny trpeli pod komunistickým útlakom. Jedna pani následne vyjadrila svoj zármutok nad účasťou jej starého otca na tomto útlaku. Keď sa vrátila na svoje miesto, tí, ktorí boli zranení, ju prišli objať. Múr rozdelenia bol zbúraný.

Rozpoznal si vo svojom živote múr rozdelenia? Pochopenie zranenia a odpustenie toho, čo sa stalo, múr strhne. Odpustenie sa niekedy týka osobného zranenia, inokedy ide o rodinný problém, alebo o generačný problém, alebo dokonca o národný problém. Možno zvládneš odpustiť sám, možno potrebuješ pomoc. Nech je to tak alebo onak, povzbudzujem ťa, aby si odpustil a v tvojom srdci zavládne pokoj.“

Hoxarovci

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca 19.10. 2020.

Vložiť komentár

Pondelok 19.10.2020

„Predstav si, že si bol v kostole v Efeze, keď Pavol vyučoval. Zdržal sa tam iba krátko, asi tri mesiace. Ďalšiu prácu prenechal Apolovi, Akvilovi a Priscile. Ale počas troch krátkych mesiacov učil – najskôr v synagógach, potom v celom meste. Získal toľko učeníkov, že Efez sa stal vodcom siedmich cirkví v západnej Ázii (moderné Turecko). Predstav si, ako sa vezieš na vlne nadšenia z tohto veľkého prebudenia. Čo to bolo, čo za taký krátky čas spôsobilo zmenu v srdciach tisícov ľudí? Každá veľká zmena v myslení ľudí má svoju tému alebo dominantnú myšlienku. Na väčšine územia Spojeného kráľovstva bol za posledných šesť rokov témou Brexit – celoplošná zmena v postojoch k EÚ. Takéto zmeny predstavujú v dejinách zlomové momenty. V čom spočíval ten v Efeze?

Pavol učil Efezanov toto: Kedysi ste boli mŕtvi vo svojich hriechoch a mŕtvi pre Boha. Všetci sme boli mŕtvi! Boh však úplne zmenil našu situáciu. Priviedol nás k životu v Kristovi. Sme živí pre Ducha a živí pre Boha. Pre ľudí, ktorí sa chceli vyhnúť bolesti alebo smrti v posmrtnom živote, to boli skvelé správy. Pavol písal Efezanom z väzenia v Ríme, ale smrti sa neobával, pretože vedel, že už vlastní večný život. Túto skutočnosť vo svojom liste pripomenul aj Efezanom.

Opäť si predstav, že si v Efeze, keď sa číta Pavlov list. Pociťoval by si smútok z jeho okolností, ale radosť z toho, že sa vôbec nebojí. Kde bol Pavol? No, bol v Ríme… alebo nie? Všimni si pozorne nasledujúcu časť jeho listu: „…keď sme boli pre poklesky mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení! – spolu s ním nás vzkriesil a spolu s ním nás uviedol na nebeský trón v Kristovi Ježišovi.“ Takže sa opäť pýtam: Kde bol Pavol? Fyzicky sa nachádzal v Ríme, ale duchovne bol v Kristovi, s Bohom, v nebi! Toto je tá úžasná vec na večnom živote! Aby sme sa dostali do neba, nemusíme fyzicky zomrieť. Zomreli sme svojim hriechom, a tak už sme v nebi v Kristovi, sediaci po pravici Boha Otca.

Efezania, ktorí uverili Pavlovi, považovali nebo za niečo, čo im už patrí. Jedinou vecou, ktorá ostávala pre budúcnosť, bolo zanechať fyzické telo na Zemi a naďalej si užívať jednotu s Bohom v nebi. Takto si možno vysvetľovali slová: „…buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na Zemi.“ Dospeli k záveru, že nebo a zem majú svoj prienik v osobe Ježiša a všetkých, ktorí sú s ním zjednotení. Toto je pre mňa zároveň vysvetlením skutočnosti, že sa toľkí raní kresťania vôbec nebáli smrti.

Možno uvažuješ rovnako ako Efezania. Ak áno, budeš sa radovať zo svojho večného života. Ak nie, pouvažuj s pomocou Ducha Svätého nad dnešným čítaním. Uvedom si všetky prekážky, ktoré ti bránia prijať v srdci túto pravdu. Keď môj počítač správne nefunguje, pravdepodobne bude potrebné aktualizovať operačný systém. Keď nefungujeme tak, ako fungoval Kristus, je to preto, lebo potrebujeme, aby Duch Svätý prepísal pravidlá v našich srdciach. Polož si túto otázku. „Kde som teraz?““

Hoxarovci

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 18.10. 2020.

Vložiť komentár

Nedeľa 18.10.2020

„Toto čítanie z Knihy proroka Izaiáša je pre mňa veľmi prekvapujúce. V tomto čítaní Izaiáš dáva posolstvo Kýrovi Veľkému, kráľovi Perzie (terajší Irán). Jednou z prvých vecí, ktoré Kýros vykonal, keď sa stal kráľom, bolo ukončenie zajatia Židov, ktorých našiel v Babylone. Ba ešte viac, nariadil znovuvybudovanie chrámu v Jeruzaleme a poslal veľa peňazí na zaplatenie tohto projektu. Vrátil tiež všetky posvätné nádoby, ktoré boli odnesené z prvého chrámu. Prečo by mal nový kráľ obrovskej ríše venovať takú pozornosť zotročenému národu? Lebo aj keď nebol Židom, mal priazeň Boha Židov, a on to vedel. Ako? Lebo tak to prorokoval Izaiáš a on tomu uveril. Jozef Flávius, staroveký historik Židov, zaznamenal, že Kýros čítal o tomto proroctve v dokumentoch, ktoré boli nájdené v Babylone. Takže Kýros je starozákonným príkladom nežida, ktorý mal Božiu priazeň. A ešte akú priazeň! Bol schopný podmaniť si národy a kráľov a kým mu to Izaiáš nepovedal, ani nevedel, že to všetko pre neho robil Boh. A on uveril Izaiášovi. To mi pripomína ninivského kráľa, ktorý uveril tomu, čo mu povedal Jonáš a tak zachránil mesto.

Možno si v niektorom období svojho života zažil veľký úspech alebo priazeň. Možno si v tom čase nemal žiadny vzťah s Bohom Otcom. Vzdávaš teraz za to Bohu slávu a česť? Môžeš byť ako Kýros a vzdávať vďaky za pomoc a priazeň, ktoré si dostal bez toho, aby si si to všimol a bez toho, aby si o to požiadal? Kráľov Ninive a Perzie si vyvolil Boh, ktorého nepoznali. Milosť tu bola dávno pred Ježišom. Členovia solúnskej cirkvi boli tiež vyvolení. Pavol im pripomína, ako boli vyvolení; slovom evanjelia, mocou a Duchom Svätým. To sú tri znamenia Božej priazne. Vyvolení ľudia veria Božiemu slovu, vidia ho pôsobiť s mocou na pretváraní svojich životov a sú vedení Duchom Svätým. Potom, ako píše Matúš vo svojom evanjeliu, vyvolení budú žiariť ako svetlá vo svete.

Možno si pomyslíš, že ty nežiariš ako svetlo vo svete. Ak je to pravda, môže to byť z jedného z nasledujúcich troch dôvodov. Buď neveríš všetkým tým dobrým veciam, ktoré si Otec o tebe myslí; alebo pravidlá v tvojom srdci bojujú proti tvojej schopnosti byť požehnaný a byť požehnaním; alebo nedokážeš rozpoznať vnuknutia Ducha Svätého, ktoré šepká do tvojho myšlienkového sveta. Ale buď povzbudený. Kýros Veľký vôbec nepoznal Boha, ale získal si jeho priazeň, lebo uveril slovám niekoho, kto Boha poznal. Na svojej ceste môžeš získať pomoc, ak budeš načúvať ľuďom, ktorí žiaria ako svetlá vo svete. Vo svojom srdci im môžeš byť synom alebo dcérou a vo svojom čase sa ich viera môže stať tvojou vierou. Premýšľaj o týchto čítaniach a pozri, či by si niekoho nechcel poctiť tým, že sa staneš vo svojom srdci jeho synom alebo dcérou.“

Hoxarovci

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca 02.10. 2020.

Vložiť komentár

„“Och, nie! Teraz už rozumiem.”

Už si niekedy staval dom? Najprv sa položí základ, potom steny, strecha, okná a vchodové dvere; a nakoniec interiér. Sú tam aj všetky tie skryté veci, ako odpadový systém, kúrenie a elektrina. Staviteľ vie všetko o dome, aj ako funguje. Všetci ostatní z nás vieme iba zapnúť vypínač a je svetlo. 

Jób sa sťažoval a obviňoval Boha (Jób 10), a chcel sa “súdiť s Bohom”.  (Jób 13, 3; 23,1-7). Chcel, aby mu Boh vysvetlil jeho utrpenie a potvrdil jeho nevinu. Avšak v tomto čítaní, namiesto toho, aby Jób vypočúval Boha, Boh začal vypočúvať Jóba. Boh je majster staviteľ, ktorý vie všetko o svojom stvorenstve. Oproti tomu je Jób ako ten človek, ktorý len zažne svetlo, ale nemá žiadne porozumenie ako veci fungujú. Boh sa spýtal: “Uvedomil si si šírku zeme? Povedz, ak si ju celú spoznal!” Jób si uvedomil, ako málo rozumel, a aké malé sú jeho vedomosti. Uvidel Božiu múdrosť a vládu nad všetkým a nemal slov, ktorými by vedel odpovedať. Všetko, čo dokázal spraviť, bolo veriť v Božiu dobrotu. Bol si niekedy v takej situácii, keď si si uvedomil, že slová, ktoré si vyslovil boli nevhodné, a tak ako Jób si si zakryl ústa rukou? “Och, nie! Teraz už rozumiem.”

Je to akoby sme videli cez sklo len čiastočne, kým príde ten moment porozumenia. Dovtedy je odpoveďou len vytrvalo dôverovať Božej dobrote, nezlomne dúfať, a márnivo milovať. (1 Kor. 13, 12-13 – preklad Biblie The message). Nedávno, keď bola vonku hmla, uvedomila som si, že veci boli skryté, nejasné, tak trochu ako v živote. Ja nevidím veci jasne, ale Boh áno, a jedného dňa všetko bude jasné. 

Boh vie ako funguje jeho stvorenie. Vie o nás všetko, všetky detaily našich životov. Nič nie je skryté; on pozná naše myšlienky, naše skutky a čomu veríme. Bdel nad nami od nášho počatia až po dnešný deň. Ale takisto ako Jób, my ho nevidíme a možno si neuvedomujeme jeho prítomnosť. Jób by nikdy nebol prežil svoje utrpenie bez tej neviditeľnej a nehmatateľnej Božej ruky, ktorá ho podporovala. Tak ako bol s Jóbom, Boh je aj s nami, vedie nás a drží. Namiesto aby sme to videli ako reštriktívne a odstrašujúce, môžeme odpočívať v bezpečí jeho súcitu a milosrdenstva, keď veríme v Božiu dobrotu (pozri Jakubov list 5, 11). Cítiš útechu alebo vinu, keď si uvedomíš, že Otec vie všetko? Chceš sa k nemu rozbehnúť, alebo by si sa radšej skryl? 

Keď som si čítala Knihu Jóba, kapitoly 38 a 39, uvedomila som si, ako málo som chápala a rozpoznávala vznešenosť a moc Boha. Možno by si si tiež mohol v modlitbe čítať tieto kapitoly a uvidíš, čo ti Otec ukáže. Ako Izaiáš prehlásil v kapitole 55, 8-9, jeho múdrosť a jeho cesty sú tak odlišné od našich. Keď dôverujem Božej dobrote, pokoj vládne v mojom srdci.“

Vlastná úvaha

Stalo sa mi, že som očakával… Očakával som bezpečné prostredie… Očakával som spätnú väzbu – pozitívnu spätnú väzbu… Zdalo sa mi, že okolnosti k tomu boli priaznivé…
Napriek tomu, že to bolo nazvané spätnou väzbou, dostal som tvrdú negatívnu kritiku, ktorá začínala podprahovo silne negatívne emocionálne podfarbenými požiadavkami a bola zakončená výčitkou z minulosti, z veci, ktorú som považoval za uzavretú…
Moje očakávanie sa tvrdo stretlo s realitou druhého človeka a okolností…
Vyvolalo to vo mne strach, pretože som to vnímal ako prekvapivý a neočakávaný útok, agresívny výpad…
Vyvolalo to vo mne hanbu, pretože sa to odohrávalo v prostredí, kde som mal očakávanie bezpečia a zároveň bolo verejné, vnímalo som to ako verejné poníženie…
Vyvolalo to vo mne vinu, pretože som si uvedomil vlastné rezervy a dôvod svojho predchádzajúceho nepokoja. Boli to skutočne moje nevhodné rozhodnutia, ktoré spôsobili túto situáciu. Až neskôr som do tohto tvrdenia dosadil dôležité slovíčko „AJ“: „Aj moje nevhodné rozhodnutia, aj nevhodné rozhodnutia niekoľkých iných ľudí“; no na mnou prežívanej emócii viny to nič nezmenilo…
Vyvolalo to vo mne hnev, hnev ako reakciu na strach z útoku, hnev ako popud do protiútoku – energiu do protiakcie, hnev ako reakciu na pociťovanú krivdu, hnev ako ventil frustrácie z nepochopenia…

1. Dotýkalo sa to môjho nastavenia: „Mám hodnotu, keď robím veci správne – perfektne – na 100%.“
Pravda je, že mám hodnotu bez ohľadu na to, či robím chyby! Môžem robiť chyby!

2. Dotýkalo sa to môjho nastavenia: „Mám hodnotu, keď sú ľudia okolo mňa spokojní, keď napĺňam ich očakávania.“
Pravda je, že mám hodnotu bez ohľadu na to, či uspokojím očakávania ľudí okolo mňa.

3. Dotýkalo sa to môjho nastavenia: „Mám hodnotu, keď podám výkon, keď splním úlohu.“
Pravda je, že mám hodnotu bez ohľadu na to, či sú úlohy splnené alebo nie, bez ohľadu na to, či podám výkon alebo nie.

4. Dotýkalo sa to môjho nastavenia: „Som v bezpečí, ak sú okolnosti pokojné.“
Pravda je, že som v bezpečí a môžem prežívať bezpečie bez ohľadu na okolnosti.

5. Dotýkalo sa to môjho nastavenia: „Mám hodnotu, ak som uznávaný druhými ľuďmi, ak som v ich očiach niekto.“
Pravda je, že mám hodnotu bez ohľadu na to, čo si druhý ľudia myslia, bez ohľadu na to, či ma druhý ľudia uznávajú, alebo nie.

6. Dotýkalo sa to môjho nastavenia: „Som v bezpečí, keď mám okolo seba ľudí, ktorým plne dôverujem.“
Pravda je, že som v bezpečí či už sú okolo mňa dôveryhodný ľudia, alebo nie.

7. Dotýkalo sa to môjho nastavenia: „Mám hodnotu, keď robím dobré veci.“
Pravda je, že mám hodnotu bez ohľadu na to, čo robím.

8. Dotýkalo sa to môjho nastavenia: „Mám hodnotu, keď som rešpektovaný.“
Pravda je, že mám hodnotu bez ohľadu na to, či ma niekto rešpektuje, alebo nie.

Hoxarovci

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca 01.10. 2020.

Vložiť komentár

„Nemôžeme vysvetliť utrpenie, ale môžeme dôverovať v Božiu dobrotu.

Žalm 27,13 to vyjadruje slovami „Verím, že uvidím dobrodenia Pánove v krajine žijúcich“. Dávid vo svojich zložitých okolnostiach volal po zľutovaní a súcite. Hovoril o svojej túžbe stretnúť sa s Bohom. Vyhlásil svoju vieru v Božiu dobrotu a z tohto miesta bol schopný čakať na Boha. Keď trpíme, čakanie sa môže javiť ako večnosť.

Jóbovi priatelia pokračovali v jeho obviňovaní z hriešnosti. Všetci sa obrátili proti nemu: jeho manželka, jeho priatelia a známi, jeho služobníci, deti na ulici, hostia; všetci. Jeho výkrik bol tiež “majte so mnou zľutovanie”. Jób potreboval súcit a útechu.

Ľudia, ktorí trpia, nech už sú dôvody akékoľvek, potrebujú porozumenie, súcit a útechu. Môže byť ťažké vedieť, čo povedať alebo ako reagovať. Niekedy je jednoduchšie prejsť cez cestu a predstierať, že ste nevideli osobu, ktorá bojuje. Niekedy je jednoduchšie neodpovedať na telefón alebo predstierať, že nepočujete. Niekedy ste schopní zvládnuť iba svoje vlastné problémy bez toho, aby ste počúvali o ťažkostiach niekoho iného. Boli chvíle, keď som robila všetky tieto veci. Ak sa vás niečo z toho týka, vedzte, že Boh vám rozumie a neodsudzuje vás.

Existuje mnoho spôsobov, ako pomôcť niekomu, kto trpí, a tu je zopár z nich: Buďte pri ňom a počúvajte. Nemusíte mať odpoveď. Môžete dokonca povedať, že neviete, ako problém vyriešiť, ale že vám to nie je jedno. Láskyplný dotyk, pohľad alebo slovo môžu ukázať, že vám na ňom záleží, alebo malý darček či kartička, ktoré vyjadria, že na neho myslíte. Ponuka modliť sa s otázkou, za čo by sa chcel modliť. Nepredpokladajte, že to, čo vidíte ako jeho potrebu, bude to, za čo sa chce modliť.

Našou úlohou nie je zachrániť ho alebo vyriešiť problém. Našou úlohou je milovať najlepšie, ako vieme. Je dobré poznať naše obmedzenia a stanoviť zdravé hranice. Nedávno mi niekto zavolal a požiadal ma, aby som sa za ňu modlila a zavolala jej. Vedela som, že by som možno nezvládla jej telefonáty, pretože má veľké potreby. Poslala som jej teda správu, že sa za ňu modlím a o mesiac jej zavolám. Zdá sa to ako dlhá doba, ale tomuto záväzku viem povedať „áno“.

Keď Jób zažíval odmietnutie a obviňovanie, možno v najťažšej chvíli, zavolal a mal úžasnú skúsenosť s Božou dobrotou. Vyhlásil svoju vieru a dôveru v Boha: „Viem, že môj vykupiteľ žije a že na konci bude stáť na zemi”. Vedel, že po smrti ho vo svojom tele uvidí na vlastné oči. Vyhlasuje svoju vieru vo vzkriesenie mŕtvych, Ježišov príhovor a lepší život, ktorý ho čaká.

Keď som trpela bolestivou vyskočenou platničkou a zdanlivo bez pokroku, bolo mi najhoršie. Pamätám si, ako som volala k Bohu. „Už to nezvládam. Čokoľvek chceš, urobím to”. Môj okamih odovzdania; dôvera v Božiu dobrotu. Zdalo sa, že sa nič nedeje, ale od tej doby nastal pomalý pokrok a zotavenie sa začalo.

Spoznávate sa v niektorej z týchto situácií? Modlím sa, aby ste sa stretli s Božou dobrotou.“

Hoxarovci

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca 29.09. 2020.

Vložiť komentár

Utorok 29.9.20
„Narodil som sa v Londýne v povojnovej Británii. Vojna bola síce vyhratá, no za vysokú cenu. Toľko zranených a mŕtvych, toľko zničeného majetku, toľko otrasených nádejí a snov. Môj otec bojoval vo vojne od začiatku do konca. Tých šesť rokov malo na mladého muža zásadný vplyv a spôsobilo jeho emocionálnu zmenu. Mama mi povedala, že ako normálneho mladého muža som ho nikdy nepoznal. Myslím si, že môj otec po skončení vojny ešte dlho bojoval – vo svojom srdci. Nenávidel Nemcov za začatie vojny, pohŕdal Francúzmi, že sa príliš ľahko vzdali, a bál sa Rusov, ktorí hrozili rozpútaním ďalšej vojny. Jediní ľudia, ktorých mal rád, boli Briti. Jediní Briti, ktorých mal rád, boli moja matka a brat. Traumatické zážitky ovplyvňujú životy dlho potom, čo sa skončili. Aká škoda! Mohol mať oveľa pokojnejší život, keby dokázal zanechať svoje vojnové zážitky a začať odznova – ale to pre neho nebolo možné. Pamätám si ho ako nedostupného a utiahnutého, s častými výbuchmi zlosti.

Kedysi sa odohrala vojna medzi Satanom a archanjelmi. Vojna bola vyhratá, ale za vysokú cenu. Satan a jeho padlí anjeli boli zvrhnutí na zem, kde naďalej žijú, akoby vojna stále pokračovala. Démoni nenávidia anjelov, pretože ich porazili, pohŕdajú ľuďmi, pretože sa príliš ľahko vzdávame a boja sa Božích detí, pretože sa nimi nenecháme poraziť. Pravdou je, že bitka bola vybojovaná a vyhratá. Satan dokáže vplývať na Božie deti len vtedy, keď sa ho boja. Prebieha boj o srdcia a mysle ľudí, ale Ježiš už má víťazstvo pre tých, ktorí v neho dôverujú.

Čo teda s touto duchovnou vojnou? Máme si obliecť plnú Božiu výzbroj a potom stáť – Ef 6,11. Nemusíme bojovať, stačí stáť. Keď stojíme na Božích prisľúbeniach, diabol utečie. Prijmi lásku nášho Nebeského Otca a jeho dokonalá láska vyženie tvoj strach. Zabudni na bitky, ktoré sú za tebou, a bež za cenou večného života, ktorú zaručene dostaneš.“

Hoxarovci

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca 23.09. 2020.

Vložiť komentár

„Nedávno som sa rozprávala s priateľkou. Práve predniesla kázeň o autorite. Pripomenula ľuďom Eliáša. V 1. knihe Kráľov 17 vyhlásil, že okrem toho, keď on povie, nebude najbližších pár rokov pršať. A nepršalo. Mal autoritu. V roku 1940, počas druhej svetovej vojny, čelila Británia strate všetkých svojich vojsk v Európe. Kráľ vyzval pred Dunkirkom na Národný deň modlitieb. Počasie sa zmenilo a 90% vojakov bolo počas deviatich dní bezpečne evakuovaných. V obidvoch týchto prípadoch dal Boh ľuďom autoritu nad počasím.

Ježiš na veľké počudovanie ľudí ukázal svoju autoritu nad démonmi a chorobami. V tomto čítaní vysiela svojich učeníkov s autoritou nad démonmi a chorobami, a oni uzdravovali ľudí. Neskôr vyšle sedemdesiatich dvoch s rovnakou autoritou a s rovnakými výsledkami. Boh sa nemení a aj my máme od Boha danú autoritu. Bola som prekvapená, keď som sa s ľuďmi modlila proti démonickej ríši, že démoni uznávajú moju autoritu a podriaďujú sa. To len ukazuje moju malú vieru, ale mení sa to, moja viera rastie.

Ježiš povedal svojim učeníkom, aby si na cestu nebrali nič. Keď ideme na cestu, zbalím všetko vrátane kuchynského drezu! Je to také anglické porekadlo, ktoré znamená, že nič nezostane doma a vezmú sa aj nepotrebné veci. Keď sme prišli na Slovensko, zvykli sme si zbaliť dva veľké kufre, batoh a príručnú batožinu, až kým Robert nepovedal, že je toho priveľa. Bola som rada, keď som bola pripravená na všetko, čo by sa mohlo stať. Bol to odraz mojej potreby byť pripravená a mať kontrolu. Ale nedávno so mnou Otec hovoril o vzdaní sa kontroly. Pomocou rôznych imaginatívnych cvičení som si uvedomila svoje odhodlanie, sebestačnosť, spoliehanie na seba a kontrolu. Budem mu radšej dôverovať, než mať všetko pod kontrolou? Nechám sa radšej “unášať”, než plánovať všetky možné scenáre?

Otec mi ukázal, že nemusím brať toľko vecí, pretože on je mojou ochranou a podporou. Nemusím brať žiadne peniaze ani chlieb, pretože on sa o mňa postará a nakŕmi ma fyzicky aj duchovne. Na preukázanie svojej pozície alebo autority nepotrebujem plášť, pretože mi on dáva svoju autoritu. Nepotrebujem tašku, pretože on má všetky moje zdroje. Je všetkým, čo potrebujem. Je „JA SOM“ a to stačí. Učím sa vzdávať sa svojej kontroly a dôverovať mu. Život sa mení k lepšiemu.

Žehnám vás, aby ste spoznali autoritu, ktorú vám dáva Boh a kráčali v nej. Žehnám vám, aby ste sa zbavili kontroly a dôverovali mu. Je to vzrušujúca a zábavná cesta.“

Hoxarovci

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca – 13.09. 2020.

Vložiť komentár

„Keď som bola dievča, zbierali sme sedmokrásky a trhali lupienok po lupienku tak, že sme pri tom odriekali “ľúbi ma, neľúbi ma.” Cieľom bolo zistiť, či ti chlapec, ktorý sa ti páčil, opätuje tvoju lásku. Nemusíme to robiť vo vzťahu s Otcom. Miluje nás a vždy bude. Nezávisí to od nás. Žalm 103 je zoznam toho, ako veľmi nás miluje. Každé vyhlásenie je ekvivalentné lupienku sedmokrásky a každý lupienok hovorí, ako veľmi nás miluje. Miluje nás tak, že nám odpúšťa všetky naše hriechy a uzdravuje nás zvnútra i zvonka. Miluje nás tak, že nás zachraňuje pred peklom a zlom a korunuje nás láskou a milosrdenstvom. Je láskavý a nežný a pomaly do hnevu. Miluje nás tak, že s nami nezaobchádza podľa našich hriechov. Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť.

Môžeš sa pozrieť na tento zoznam a spočítať lupienky Otcovej lásky, ktorú ti dal? Je dobré byť konkrétny. U mňa to je: Odpustil mi môj hnev. Uzdravil mi chrbát a svojou láskou zmenil moje srdce. Nikdy sa na mňa nehneval, neposudzoval ma ani neodsúdil … Takže aj ja, rovnako ako Dávid, môžem chváliť Pána. Pripojíš sa ku mne vo chvále?

Je nám odpustené. Všetko je odpustené. Ježiš zomrel na kríži, aby nám boli odpustené hriechy. Predstav si, že vezmeš hárok papiera a celý ho počarbeš čiernym atramentom. Tento papier predstavuje mňa a moje hriechy. Na odstránenie čiernych značiek nemôžem urobiť nič. Je ich toľko, že sú ako človek, ktorý má obrovský dlh. Ale Boh vo svojej dobrote vezme môj kúsok papiera a vráti mi ho čistý a nedotknutý. Môj dlh je vymazaný. Je mi odpustené. Teraz si predstav, že vidím iného človeka. Vidím aj jeho papier s niekoľkými symbolmi. Predstavujú nejaké veci, ktorými ma zranil a ja sa zameriavam na jeho chyby. Som nahnevaný, zatrpknutý a prechovávam zášť vo svojom srdci a neodpustím mu. Aké nespravodlivé! Zažil som veľké milosrdenstvo za svoje previnenie, ale ja nepreukážem ani trochu milosrdenstva inému človeku. Ježiš nás vyzýva, aby sme odpúšťali, tak ako nám bolo odpustené. Ak to neurobíme, potom nás zožerie hnev, horkosť a nenávisť a budeme ako muž, ktorý bol uvrhnutý do väzenia a mučený. Nie je to Otec, kto nás týra. Chce nám odpustiť. Sú to naše vlastné postoje, ktoré nám spôsobujú muky.

Uvedomuješ si, že v sebe prechovávaš hnev, nenávisť alebo trpkosť? Máš pocit, že si uväznený alebo prenasledovaný? Si schopný odpustiť každému, kto ti ublížil, a byť slobodný?“

Vlastná úvaha

Predstava, že odpustím každému, je pre mňa skutočne len predstavou. Ako to môžem povedať? Neviem o čom hovorím? Nezažil som odpustenie a lásku a prijatie? Môžem to povedať, pretože si myslím, že to tak je. Dať niekomu odpustenie pre mňa znamená prijať Božie milosrdenstvo, prijať Boží zákrok – zásah do môjho vlastného srdca, podstúpiť operáciu, kde sa Boh dotýka môjho zranenia, môjho boľavého miesta, krivdy, utrpenia, bolesti… Dať odpustenie druhému, to je Boží zázrak a nové stvorenie v mojom vlastnom srdci.
Ak odpúšťam sám zo seba, zvyčajne len prejdem do akejsi otupenosti na zlo druhého, zaujmem postoj ľahostajnosti k tomu, čo urobil alebo robí, alebo sa povýšim nad toho človeka, arogantne a pyšne sa tváriac, že som nad vecou. Či len ignorujem a odsúvam do zabudnutia, čo sa stalo. Niekedy „púšťam“ tú bolesť, krivdu, utrpenie von a používam k tomu rôzne ventily prejedanie, masturbáciu, cvičenie a pohyb s prekonávaním bolesti, hladovanie a odriekanie si, nakupovanie, alebo emócie, kedy sa vyzúrim, vyhnevám, vykričím, vyplačem. Týmto ventilom vylejem nádobu bolesti, ktorá sa plní z neodpustenia, a ona sa v zápätí začne znovu napĺňať.
„Koľko krát mám odpustiť,“ pýta sa Peter Ježiša. „77 ráz,“ odpovedá Ježiš. „To je nemožné,“ reaguje Peter. „Človeku je to nemožné, ale Bohu je všetko možné,“ zakončuje Ježiš.
Odpustenie druhému prijímam od Boha ako dar – pre seba samého! Odpustiť neznamená tváriť sa, že sa nič nestalo. Stalo sa. Potrebujem sa dokonca chrániť pred tým, aby sa rovnaká vec nestala znovu. Odpustením ja sám dovoľujem Bohu, aby, aj keď to bolí, uzdravil zranené miesta v mojom srdci. Mám potom dar rozumu, aby som sa nenechal znovu zraňovať.
Neverím na rýchle odpúšťanie. V živote ma najbližší vedia vážne zraňovať denno denne. Vážne zraňovať. Preto, teda aj preto vnímam odpustenie ako x-tý bod toho, čo sa vo mne odohrá v mojom vzťahu k tomu druhému človeku. Pripodobnil by som to k mokvajúcej, hnisajúcej, zapálenej rane. Kým sa zacelí, trvá to dlho. A ak do nej neustále niekto udiera, vŕta v nej – v živom a prináša do nej nečistoty, hojí sa len veľmi veľmi ťažko.
Povedať niekomu „Však mu/jej odpusti!“ môže byť ako povedať „Však si už konečne uzdrav tú otvorenú krvácajúcu, zapálenú a hnisajúcu ranu.“ Nešťastné je, keď by som to povedal človeku, ktorému z nej ešte trčí ruka toho druhého…

Hoxarovci

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca 03.09. 2020.

Vložiť komentár

„Dnes je dôležitý deň pre anglickú cirkev; je to deň pápeža Gregora Veľkého. Bol prvým mníchom, ktorý sa stal pápežom. Mal súcit s niektorými anglickými deťmi, ktoré predávali v Ríme ako otrokov, a rozhodol sa zachrániť anglický národ.

Angličania boli kedysi pohanskými útočníkmi z Nemecka a Dánska a mali povesť extrémnych násilníkov. Vysídlili alebo zabili kresťanských Britov a zničili cirkev v oblastiach, ktoré dobyli. Viete si predstaviť, čo cítil svätý Augustín z Canterbury, keď ho pápež Gregor poslal na misiu zachrániť Angličanov? Veľmi sa bál; vlastne sa vrátil na cestu smerom do Ríma, keď prechádzal cez Galiu. Ale pápež Gregor ho nenechal vrátiť sa späť. Povedal: „Je lepšie nezačať dobrú prácu, než začať a vzdať sa pred koncom.“ Augustín z Canterbury tak priniesol evanjelium Angličanom v roku 582 AD a urobil tak pre milosrdenstvo a vytrvalosť pápeža Gregora Veľkého.

„Poďte za mnou, hovorí Pán, a urobím z vás rybárov ľudí.”

Čítanie z Lukáša je príbehom duchovného otca a syna. Rovnako tak je príbeh Gregora a Augustína príbehom duchovného otca a syna. V čítaní sa Peter podriaďuje Ježišovmu príkazu, aj keď si myslí, že je to strata času. Podriadenie znamená byť pod niekým a podporovať misiu niekoho iného, ​​najmä ak to nechcete. Augustín sa podriadil Gregorovej misii Angličanom. Peter sa podriadil Ježišovej autorite, aj keď Ježiš hovoril o rybolove! Peter si myslel, že je profesionálnym rybárom. Ježiš bol tesár. Čo vedel o rybolove? Ale Peter sa podriadil a úroda bola veľká.

„Poďte za mnou, hovorí Pán, a urobím z vás rybárov ľudí.”

Augustín aj Peter sa stali rybármi ľudí. Ale predtým, ako sa to mohlo stať, museli sa obaja podriadiť. Zmyslom celého bytia synom nášho Otca je stávať sa viac ako on. A aby sa to stalo, musíme odmietnuť naše vlastné súdy a prijať súdy nášho Otca; zvlášť keď to nechceme. To je nebeská múdrosť. Otec by aj z vás bezpochyby chcel urobiť rybárov ľudí. Najprv však musíte byť ochotní sa mu podriadiť. Ako to urobíte? Nabudúce, keď budete mať iný názor ako ten druhý, zastavte sa! Vypočujte si jeho názor a zmýšľanie za tým. Potom premýšľajte o svojom vlastnom stanovisku a pochopte zmýšľanie, ktoré je za tým. Potom pozvite tú druhú osobu, aby sa s vami modlila a hľadala Otcov názor. Alebo s tým choďte za svojim kňazom a požiadajte ho, aby s vami hľadal Otcovu vôľu. Každý spor sa môže stať krokom k duchovnej zrelosti. Svoje názory môžete zmeniť zmenou myslenia, na ktorom sú založené. Ako viete, kedy ste dospeli? Budete lepšími rybármi ľudí.“