„Niektorí ľudia hovoria, že každý, kto verí v Ježiša, je spasený. Zdá sa však, že Ježiš v dnešnom čítaní tomuto návrhu odporuje. Pozrite sa pozorne a uvidíte, že Ježiš hovorí so Židmi, ktorí v neho verili. Ježiš ich však napriek tomu považuje za otrokov hriechu, a nie za učeníkov. Ako je to možné? Ježiš vysvetľuje rozdiel medzi týmito veriacimi a svojimi učeníkmi. Učeníci zostávajú v jeho slove, ale títo ostatní veriaci nie. A čo to znamená, zostať ‚v jeho slove‘? Znamená to, že Ježišove slová neustále vedú myšlienky, slová a skutky učeníkov. Pričom títo iní Židia mysleli, hovorili a konali pod iným vedením; v tomto prípade pod vedením Zákona a Prorokov. Ježišove slová sa týkajú budovania zdravých, láskyplných vzťahov.  Ako kresťan dozrieva, cieľom je milovať Boha, milovať seba a milovať ostatných čoraz lepšie. Ale Zákon a Proroci sú o prikázaniach, ktoré sa musia dodržiavať, inak nasleduje trest. Nestačí teda iba uveriť, že Ježiš je Svätý Boží; to robia aj démoni. Je nevyhnutné podrobiť naše myslenie, hovorenie a konanie Ježišovým slovám. 

A ako sa to dá dosiahnuť? Najprv musíme byť oslobodení z otroctva názoru sveta ohľadne zločinu a trestu. Ježiš nám hovorí, že tí, ktorí sú oslobodení, zostávajú v komunikácii s Bohom, zatiaľ čo tí, ktorí sú stále v otroctve hriechu, sú oddelení od komunikácie s Bohom. Duch Svätý žije vo všetkých veriacich, ale žiada sa od neho iba komunikácia s tými, ktorí chcú, aby formoval ich myšlienky, slová a skutky. On je ale  aktivovaný túžbou po tom, aby bolo živé Ježišovo slovo uplatnené v našich každodenných okolnostiach. Bez podrobenia sa učeníka Duchu Svätému má človek Božie svetlo v hlinenej nádobe, kde ho nikto nemôže vidieť. 

Tu je jeden príklad, ktorý ukazuje výrazný rozdiel medzi židovskými veriacimi a učeníkmi. Učeník sa nikdy nebude snažiť zabiť svojho oponenta. Zatiaľ čo veriaci, ktorý sa riadi Zákonom a Prorokmi, zabije kohokoľvek, ak to Zákon vyžaduje. Tento paradox bol v srdciach židovských veriacich. Verili, že Ježiš je od Boha. Ak by však Zákon a Proroci požadovali trest smrti za rúhanie, Ježiša by zabili. 

Kedykoľvek niekto hreší, je vedený slovami, ktoré nepochádzajú od Ježiša. Musíme sa teda pozerať hlbšie ako je hriech. Aké myšlienky, slová alebo skutky viedli k hriešnemu konaniu? A čo by si Ježiš myslel, povedal a urobil za rovnakých okolností? Duch Svätý nám to povie. Potom sa musíme modliť, aby Ježišovo slovo nahradilo všetko, čo nás v minulosti viedlo. Ak to chcete vyskúšať, veľmi odporúčam viesť si denník. Zaznamenajte si hriechy, ktorých sa denne dopúšťate. Potom sa zamyslite nad myšlienkami, slovami a skutkami, ktoré predchádzali hriechu. Poznačte si ich na jednej strane denníka. Potom sa modlite za Ducha Svätého, aby odhalil, ako by za rovnakých okolností myslel, hovoril a konal Ježiš. Poznačte si to na druhú stranu denníka. Modlite sa za to, aby sa vaše srdce zmenilo, aby sa viac podobalo Ježišovmu srdcu. Keď budete nabudúce čeliť rovnakým okolnostiam, budete mať menšie pokušenie hrešiť rovnakým spôsobom. Prejdite si svoj denník po niekoľkých týždňoch a mesiacoch a budete čítať o svojej vlastnej premene. To bude naozaj dobrý pocit. Budete ešte viac rozhodnutí zostať v Ježišovom slove.“

„Včera sme čítali o Mojžišovi, ktorý by neprijal osobný prospech na úkor iných. Všimli sme si ako protiklad Lóta, ktorý si pre seba vybral to najlepšie. Aj keď sú obaja muži označovaní za spravodlivých, len Mojžiš mal trvalý a osobný vzťah s Bohom. Prejavil sa tu istý princíp: náš charakter odráža zdravie nášho duchovného života.

Dnes sa pozrieme na Jozefa, manžela Márie. Rád by som však upriamil vašu pozornosť na iného Jozefa, ktorý bol v Genesis jedenástym Jakubovým synom. Meno Jozef znamená: „Nech Jahve pridá.“ Takže obaja títo muži niesli meno, ktoré volalo po požehnaní od Boha. Boh im dával veci. Obaja muži mali vieru a k obom prehovorili  anjeli. Obaja muži boli súčasťou Božích plánov na záchranu zástupov. V Starom zákone Jozef zachránil Izraelitov pred hladom tým, že ich vzal do Egypta. A svätý Jozef zase zachránil Ježiša tým, že ho vzal do Egypta. A prostredníctvom Ježiša boli spasené zástupy. V obidvoch prípadoch sa zdravie ich duchovného života prejavilo v charaktere sebazaprenia. Starozákonný Jozef si odoprel pomstu svojim bratom, keď boli v jeho moci. Novozákonný Jozef opustil svoj domov, zamestnanie a rodnú krajinu, aby zachránil dieťa, ktoré nebolo ani len jeho prirodzeným synom. A odoprel si slobodu zo vzťahu s Máriou, keď otehotnela predtým, ako sa vzali. Poslúchol anjela, ktorý s ním hovoril v snoch, a vzal si Máriu za manželku.

Ježiš, ktorého zachránil svätý Jozef, teraz žije v srdci každého veriaceho. Takže nemusíme čakať, kým k nám prehovorí anjel; môžeme komunikovať s Bohom v nás prostredníctvom myšlienok, pocitov a túžob. Boh nám skutočne pridal viac, ako obom Jozefom v Starom a Novom zákone. Pridal nám seba samého.

Keď si pripomíname svätého Jozefa a všetko, čoho sa vzdal, aby zachránil Máriu (pred hanbou) a Ježiša (pred smrťou), zamyslime sa nad jeho láskou k svojej rodine. A buďme dnes aj každý deň plní vďaky Jozefovi za ochranu Ježiša, ktorý je pre nás takým úžasným darom. A všetci majme rovnakú lásku k svojim rodinám. Týmto spôsobom si môžeme uctiť pamiatku svätého Jozefa.“

„Boh je neviditeľný; tak ako môžeme vedieť, aký je? Tieto čítania nám pomáhajú rozumieť Bohu, ktorého nevidíme. 

Kolosanom 1,15 uvádza, že „Syn je obrazom neviditeľného Boha“, zatiaľ čo Hebrejom 1,3 vyhlasuje, že „Syn je odblesk Božej slávy a obrazom jeho podstaty“. Obe tieto čítania hovoria, že Ježiš je ako Otec (čo potvrdzujú aj Ježišove slová v Jánovi 5.)   

Ježiš hovorí, že sám nemôže urobiť nič. Nemôže uzdravovať chorých, kŕmiť hladných, upokojiť búrku, kriesiť mŕtvych; nemôže robiť nič. Je úplne odkázaný na to, čo robí jeho Otec. Robí iba to, čo vidí robiť svojho Otca; hovorí iba to, čo počuje, že hovorí Otec. Jedného dňa som premýšľala o týchto výrokoch a myslela som na to, ako Ježiš umyl nohy učeníkom pri poslednej večeri. On ale robí iba to, čo vidí robiť Otca. Je možné, že keď sa dostaneme do neba, v ústrety nám výjde Otec s misou a uterákom v ruke pripravený umyť nám nohy! Pre mňa to bola prekvapujúca myšlienka a obraz Otca.

Niektorí ľudia, ktorí sa cítia Bohom opustení, si kladú otázku „Kde si bol, keď …  sa stalo?“ To platí najmä v prípade bolestivých okolností. (Marta položila rovnakú otázku Ježišovi, keď prišiel po Lazarovej smrti.) Ale náš Otec je prítomný, aby nás potešil, a má s nami súcit vo všetkých našich ťažkostiach. Izaiáš to prirovnal k dojčiacej matke, keď sa pýtal, či môže matka zabudnúť na dieťa na prsníku. My vieme, že sa to môže stať, pretože niektoré deti sú dané na adopciu, zatiaľ čo iné sú opustené alebo odmietnuté. Boh, náš Otec, však hovorí, že sa nás nikdy nevzdá a nezabudne na nás. Je Otcom útechy a súcitu, čo Pavol potvrdzuje vo svojom liste Korinťanom. 

Dnes máme veľa obrazov o tom, kto je Otec a aký je. To, na čo sa sústredíte, čo vás upúta, naznačuje, ako vnímate Otca. Veľmi dlho som pri čítaní žalmu vnímala, že sa Boh hnevá. Tí, ktorí žili s hnevom, sa na to zameriavajú. Sú si vedomí, že sa to môže stať. Pretože som sa sústredila na hnev, nevidela som všetky krásne slová, ktoré opisovali Otca. Tak hnev zatvoril moje oči, aby som nevidela a moje uši, aby som nepočula a zatvrdil moje srdce. 

Keď čítate dnešné slová, podčiarknite si všetky krásne a povzbudivé slová, ktoré opisujú Otca. Sú tam nejaké vlastnosti, ktoré ste zažili? Sú tam nejaké vlastnosti, ktoré by ste chceli zažiť? Možno by ste mu mohli povedať, ako sa cítite, a požiadať o čokoľvek, čo potrebujete. Keď som spočítala všetky Otcove požehnania, prišla som k viac ako dvadsiatim veciam. Buďte požehnaní jeho milosťou, milosrdenstvom, súcitom, … „