Archív značiek: Centrum pre akciu a rozjímanie

Z Centra pre akciu a kontempláciu od Richarda Rohra: Sustained Breath by Breath

Tak nádherné svedectvo o Božej prítomnosti…

Sustained Breath by Breath

CAC teacher James Finley shares how he experienced “the oneness of presence that alone is ultimately real” when he was a monk at the Abbey of Gethsemane:

One day as I walked back and forth in the loft of the barn reading the Psalms, I began to realize that what we tend to think of as the air is actually God. In a subtle, interior way I sensed that I was walking back and forth in the atmospheric, all-encompassing presence of God, who was sustaining me breath by breath….

The most intimate depth of this awakening moment was a simple awareness that God, who was sustaining my life breath by breath, knew me through and through as mercy within mercy within mercy. I was so overtaken by the intimate depths of my very presence being accessed by the presence of God in this way that I stopped reading the Psalms and simply sat on a bale of straw breathing God as I looked out over the meadow….

What was even more amazing is that this graced awareness of God and I inhaling and exhaling ourselves into each other continued for the next three days. It’s not that I walked around in some kind of trance. Quite the opposite, actually, in that I felt very present to each thing that I did throughout the day, but present in a pervasive underlying awareness of being in the presence of God, sustaining me breath by breath, knowing me through and through with an infused sense of mercy without end.

The third day of my God-breathing way of life fell on a Sunday…. As I walked along [a] narrow dirt path with its overarching canopy of trees, I paused and touched a leaf hanging from a low-lying branch. As I touched the leaf, I looked up and saw a single cloud hanging in the clear blue sky and whispered, “It’s one!” The infinite presence of God I was breathing, the cloud in the sky, the leaf I was touching, the earth on which I was standing, and the immediacy of feeling myself blessed and awakened to this all-encompassing presence were, in that instant, realized to be inexplicably and all-pervasively one. Please know that the words I am using in attempting to describe this intimately realized oneness are impoverished in a superficial, wordy kind of way compared to the transcendent oneness beyond words that I was so graced and privileged to experience.

Moved by the all-encompassing presence in which I was immersed, I walked off the path onto a field, where I sat in the tall grass moved by a strong wind with the blue sky overhead, all of which were experienced as bodying forth the endless diversity of the oneness of presence that alone is ultimately real.

Denná meditácia Richarda Rohra z Centra pre akciu a rozjímanie v utorok 03.08. 2021.: Všetci smútia – dar sĺz

„Ľudský inštinkt je blokovať utrpenie a bolesť. To platí najmä na Západe, kde sme boli ovplyvnení „racionalizmom“ osvietenstva. Ako môže potvrdiť každý, kto zažil smútok, nie je to racionálne. Naozaj nevieme, ako preciťovať bolesť! (to hurt) Jednoducho nevieme, čo robiť so svojou bolesťou.

Tradície veľkej múdrosti sa nás pokúšajú naučiť, že smútok nie je niečo, z čoho by sa dalo utiecť. Je to minimálny priestor, čas transformácie. V skutočnosti nemôžeme riskovať, že sa zbavíme bolesti, pokiaľ sa nenaučíme, čo nás musí naučiť a ona – smútok, utrpenie, strata, bolesť – nás vždy má čo naučiť! Väčšina z nás, obzvlášť muži, bola bohužiaľ poučená, že strata a smútok je niečo, čo je potrebné potlačiť, poprieť alebo sa im vyhnúť. Oveľa radšej by sme boli nahnevaní ako smutní.

Asi najjednoduchšia a najobsiahlejšia definícia smútku je „nedokončené zranenie“. Pripadá nám to ako démon, ktorý sa točí okolo nás a príliš to bolí, takže okamžite hľadáme niekoho iného, ​​koho by sme mohli viniť. Musíme sa naučiť zostať otvorení svojmu smútku, čakať v trpezlivom očakávaní, čo nás môže naučiť. Keď sa príliš tesne uzavrieme okolo svojho smútku alebo svojho zármutku, keď sa to pokúšame napraviť, ovládať to alebo tomu porozumieť, popierame len jeho lekcie.

Svätý Ephrem Sýrsky (303–373), učiteľ Cirkvi, považoval slzy za sviatostné znaky božieho milosrdenstva. Prikazuje: „Daj Bohu plač a rozmnož slzy v očiach; cez tvoje slzy a [Božiu] dobrotu bude duša, ktorá bola mŕtva, obnovená. “ Aký iný typ ľudského bytia ako väčšina z nás! V charizmatických kruhoch, v ktorých som sa zúčastnil svojich prvých rokov služby, boli sväté slzy bežnou skúsenosťou. Svätí František a Klára z Assisi údajne plakali stále – celé dni!

„Režim plaču“ je skutočne iný spôsob bytia na svete. Je to iné ako režim fixovania, vysvetľovania alebo ovládania. Konečne môžeme slobodne cítiť tragédiu vecí, smútok z nich. Slzy čistia šošovky očí, aby sme mohli začať vidieť jasnejšie. Niekedy musíme plakať veľmi dlho, pretože naše oči sú tak špinavé, že vôbec nevidíme pravdivo alebo dobre. Slzy prichádzajú len vtedy, keď si uvedomíme, že to nemôžeme napraviť a nemôžeme to zmeniť. Situácia je absurdná, je nespravodlivá, je nesprávna, je nemožná. Nemala zomrieť; nemal zomrieť. Ako sa to mohlo stať? Až keď sme vedení k okrajom vlastných zdrojov, môžeme sa konečne dostať do plačúceho režimu.

Môžeme povedať, že naše slzy nás očistili, že potom nemusíme viniť nikoho, dokonca ani seba. Je to úplná transformácia a očistenie duše a vieme, že to prišlo od Boha. Je to tak a nejako je v tom Boh.“

Denná meditácia Richarda Rohra – Z Centra pre akciu a rozjímanie v pondelok 26. 07. 2021.: Krízová kontemplácia

„Členka fakulty CAC Barbara Holmes bravúrne učí o kontemplácii, ale nie tak, ako si o nej obvykle myslíme. Rozjímanie chápe ako výtvor duše vznikajúci aj uprostred najnáročnejších kríz, ktorým ľudstvo čelí. Jej nová kniha Krízová kontemplácia popisuje, ako to vidí:

Uprostred ničivých kríz sa od nás žiada, aby sme konali protiintuitívne. Keď doba vyžaduje úzkosť, útek alebo boj. . . [sme požiadaní], aby sme umožnili možnosť kontemplatívneho útočiska, oddychu a obnovy. Spomaliť a zostať v pokoji znamená umožniť, aby sa objavil zdroj našich problémov a možnosti obnovy…

V historicky chápanom kontexte si však kontemplácia vyžaduje privilégium a čas ustúpiť z frontových línií každodenného života, aj keď len na malú chvíľu. Pre väčšinu ľudí, väčšiny kultúr obkľúčených spoločnosťou je takéto pohodlie nepredstaviteľné. Neodvážime sa ani na chvíľu oddialiť pohľad, aby sme zvážili alternatívnu realitu. Prežitie si vyžaduje ostražitý duchovný a stelesnený postoj. Uvažovanie (v bežnom slova zmysle) počas krízy by mohlo zvýšiť pravdepodobnosť, že v našom bezprostrednom okolí nám uniknú alebo budú nesprávne prečítané príznaky nebezpečenstva…

Kontemplácia nie je len účinná reakcia na krízu. Môže tiež vzniknúť počas najintenzívnejších aspektov udalosti. Keď sú mučené telá, keď sú mysle tlačené do bodu zlomu, ľudský duch padá cez praskliny krízy do centra kontemplácie. Howard Thurman [1900–1981] označil tento vnútorný priestor ako ostrov, miesto, ktoré nemožno narušiť bez osobného súhlasu: „Keď sa všetka nádej na prepustenie na tomto svete zdá byť nereálna a neopodstatnená, srdce sa obráti k úniku za hranice súčasného poriadku. “

Keď obyčajné už nie je obyčajné a kríza je na nás, samo sa môže sústrediť v tomto útočisku, ktoré nazývam „krízová kontemplácia“, priestor, ktorý nie je výsledkom duchovného hľadania ani dobrovoľného vstupu do meditačných priestorov. Je to trhlinka, pretrhnutie a rozbitie seba, komunity, očakávaní a domnienok o fungovaní sveta… Keď to pustíme, jedinou konštantou je Božia láska a Boží prísľub, že nikdy nezostaneme sami.

Barbara pomenovaním „krízová kontemplácia“ rozširuje tradičné chápanie kontemplácie, ktoré úprimne povedané do veľkej miery formovali vzdelaní, privilegovaní (čas a zdroje, ak nie okolnosti ich života) a často celibátni učitelia. Krízová kontemplácia otvára dvere k inkluzívnemu poznaniu toho, ako Boh koná vo všetkých veciach a cez všetky tieto veci – aj cez to najhoršie v živote samotnom.“