Rozjímanie môže byť bezo sporu užitočnou vecou. Čo ak ale rozjímanie skôr prispieva k nervozite človeka? Ak viac dráždi nervy a víri hladinu, než by upokojovalo? Keď sa niekto v rozjímaní priveľmi snaží premýšľať a zaoberať sa predstavami – a nemôže!? (Chapman 1932, s. 122) Tu môžeme vidieť mnoho ciest, dve prednesiem: ak môže rozjímať, ale sa „priveľmi snaží“; druhou je potom tá cesta, kde skutočne nemôže rozjímať. V prvom prípade Torkington odporúča „jemne sa usilovať“. V druhom Chapman odporúča oddane zotrvať pri Pánovi.

Autor: Martin Maďar

„Teológovia dnes musia odpovedať na otázku, ako sa môže zmena v cirkvi udiať tak, aby nebola neprijateľným zlomom s tradíciou.

V čase, keď sa objavujú stále silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých fundamentálnych teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.

Koordinátorom projektu je prodekan Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.  

Autorom prvej časti je profesor teológie na Xavier University v Cincininati, Ohio (USA) Martin Maďar.

Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) je najrozhodujúcejšou udalosťou v živote Katolíckej cirkvi v dnešnej dobe. Aj viac než po polstoročí od svojho ukončenia ovplyvňuje dianie a smerovanie cirkvi. Mnohé súčasné udalosti v jej živote sa dajú chápať ako pokračujúci zápas o jeho prijatie.

Druhý vatikánsky koncil (DVK) bol míľnikom v moderných dejinách cirkvi a mal na jej život väčší vplyv než ktorákoľvek iná udalosť od protestantskej reformácie v 16. storočí. Koncil bol prvou skúsenosťou kolegiálneho výkonu najvyššej autority v cirkvi v živej pamäti.

Cirkev, ktorá sa často pýšila tým, že je nemenná, sa na koncile odhodlala podstúpiť dôkladnú sebareflexiu a sebakritiku. Koncil prehodnotil mnohé typické postoje a stratégie moderného katolicizmu a niektorým z nich predostrel výzvy z pohľadu evanjelia a potrieb dnešnej doby.

Všeobecné alebo ekumenické koncily nie sú častým javom. V priemere sa konajú raz za sto rokov a DVK bol v poradí 21. takým koncilom. Obyčajne sa koncily zvolávali, aby sa na nich riešila nejaká kríza v oblasti učenia alebo disciplíny cirkvi. DVK však do tejto kategórie nepatrí.

V januári 1959, keď Ján XXIII. oznámil svoje rozhodnutie zvolať koncil – bolo to menej než tri mesiace od zvolenia za pápeža – Katolícka cirkev nepotrebovala brániť nejakú dôležitú doktrínu alebo disciplínu pred útokmi. Napriek tomu sa pápež pre koncil rozhodol, čim prekvapil takmer všetkých, vrátane predstaviteľov Rímskej kúrie.

V tom čase panoval názor, že koncily sa už konať nebudú, lebo po definícii pápežskej neomylnosti, ktorá sa prijala v roku 1870 na Prvom vatikánskom koncile (1869 –1870), pápež môže rozhodnúť v cirkvi o všetkom sám.

Ekumenický koncil je veľmi významná udalosť lebo, na rozdiel od iných koncilov alebo synod, sú naň pozvaní všetci biskupi z celého sveta. Len pre zaujímavosť, v októbri 1962, keď sa DVK začal, bolo v cirkvi 2 807 biskupov.

Ekumenické koncily reprezentujú celú cirkev, sú prejavom najvyššej (ľudskej) autority v cirkvi a ich rozhodnutia sú v konečnom dôsledku vnímané ako vôľa Ducha Svätého. Koncil je jednoducho veľká vec!

Z viac než 50-ročného odstupu od DVK sa dá zhodnotiť, že väčšina katolíkov považuje koncil za dar, ale tiež za výzvu pre cirkev. Kvôli komunizmu sme na Slovensku neboli dejiskom pokoncilového vývoja tak ako krajiny západnej Európy a Severnej a Južnej Ameriky. Počiatočné nadšenie z koncilu sme nezakúsili tak ako inde vo svete.

Podarilo sa nám celkom úspešne uskutočniť liturgickú reformu, no prvé etapy prijatia koncilu sa udiali viac-menej bez našej účasti.

Dnes, viac než 30 rokov po páde komunizmu, aj cirkev na Slovensku môže mať slovo v procese prijatia DVK, ktorý stále pokračuje. Poznáme však koncil a máme prehľad o pokoncilovom vývoji? Je škoda, že sme na scénu globálnej cirkvi prišli s oneskorením. Máme čo doháňať. No ako sa hovorí: lepšie neskôr ako nikdy.

Čo sa stalo na koncile?

DVK sa uskutočnil počas štyroch zasadaní, ktoré boli stále na jeseň v rokoch 1962 – 1965. Koncil zvolal pápež Ján XXIII. (1958 – 1963), ktorý však po prvom období zomrel a koncilu potom predsedal jeho nástupca Pavol VI. (1963 – 1978).

Pápež Ján vytýčil tri ciele koncilu: obnovu cirkvi, adaptáciu cirkvi pre dnešnú dobu (aggiornamento) a zjednotenie kresťanov. Šestnásť dokumentov, ktoré koncil vydal, sú trvalým dokladom jeho práce a odkazom pre celú cirkev a svet.

Okrem toho, že zvolanie koncilu bolo veľkým prekvapením, išlo tiež o dramatickú udalosť. Očakávalo sa, že biskupi z celého sveta prídu do Ríma, aby jednoducho zahlasovali za dokumenty, ktoré pre nich pripravili rôzne koncilové komisie. Stalo sa však niečo iné. Mnohí biskupi boli k týmto dokumentom veľmi kritickí a žiadali, aby boli prepracované alebo aby boli napísané úplne nové.

Dva hlavné body, ktoré biskupi týmto dokumentom vyčítali, boli, že (1) nebrali dostatočne do úvahy pápežovu predstavu o koncile a (2) že veľmi málo odzrkadľovali teologický vývoj posledných desaťročí. Svoju konečnú podobu dokumenty koncilu nadobudli skrz búrlivé debaty medzi koncilovou väčšinou a menšinou. V mnohých prípadoch sa ich konečná verzia dosť odlišuje od tej počiatočnej.

Po publikácii dokumentov si tí, čo boli teologicky zbehlí, rýchlo všimli, že to, čo koncil hovoril, sa často nepodobalo tomu, čo poznali z predkoncilových teologických učebníc. Zmena sa nedala poprieť. Bolo jasné, že koncil si veľmi prial obnovu cirkvi a že nemal záujem, aby veci pokračovali tak ako doteraz.

Zmeny sa dali vidieť skoro na každom kroku. Uvediem niekoľko príkladov.

DVK ponúkol iné ohodnotenie moderného sveta, ako bolo dovtedy bežné. Počas 19. storočia, a v niektorých prípadoch až do koncilu, oficiálni predstavitelia Katolíckej cirkvi odporovali významným črtám spoločenského a politického poriadku modernej doby. Medzi nimi boli demokracia, sloboda slova, sloboda tlače a náboženská sloboda. Tieto črty moderného sveta boli označené slovom „liberalizmus“ a odsúdené. Katolíci, ktorí ich podporovali a snažili sa ich zlúčiť s katolíckou vierou, boli odsúdení ako modernisti.

DVK však nepokračoval v tomto konfrontačnom prístupe k modernému svetu. Naopak, koncil naliehal na katolíkov, aby s ním vstúpili do dialógu. Namiesto jednorazového odmietnutia a odsúdenia moderného sveta koncil povedal, že poslaním veriacich je „ustavične skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia“ (Gaudium et spes, pastorálna konštitúcia o cirkvi v súčasnom svete, § 4).

Navyše, v Dignitatis humanae, deklarácii o náboženskej slobode, koncil zmenil učenie na danú tému. Čo bolo v minulosti odsúdené, teda že každý človek má právo na náboženskú slobodu, sa stalo oficiálnym učením cirkvi. Z 2 378 prítomných biskupov 97 percent hlasovalo za a len 3 percentá biskupov boli proti tejto deklarácii.

Od skončenia koncilu sa Katolícka cirkev stala významným zástancom náboženskej slobody na celom svete. Je naozaj ťažké si predstaviť, že len pred 60 rokmi to bolo celkom ináč a že medzi nami žijú ľudia, ktorí to poznajú z vlastnej skúsenosti.

DVK teda neopakoval odsúdenia moderného sveta na spôsob pápežov Gregora XVI. a Pia IX. v 19. storočí alebo na spôsob Pia X. na začiatku 20. storočia. Nedá sa poprieť, že koncil ponúkol ohodnotenie moderného sveta, ktoré bolo pozitívnejšie a vyznačovalo sa väčšou nuansou, než na čo boli katolíci dovtedy zvyknutí.

Táto zmena v postoji voči modernému svetu sa stala dôvodom, prečo niektorí katolíci, napr. Kňazské bratstvo sv. Pia X. (tzv. lefèbvristi), DVK odmietli. O tom viac neskôr.

Koncil ponúkol iné chápanie cirkvi, než to bolo vtedy bežné. V čase koncilu mali dominantné miesto v katolíckej teológii dve chápania cirkvi, a to (1) cirkev ako hierarchická inštitúcia alebo spoločnosť a (2) cirkev ako mystické telo Krista. To druhé bolo produktom nedávneho teologického vývoja a v roku 1943 nadobudlo oficiálny status v encyklike Pia XII. Mystici corporis Christi.

Koncil tieto pohľady na cirkev neodmietol, ale im neprisúdil dominantné miesto vo svojich dokumentoch. Hlavná myšlienka koncilového chápania cirkvi je, že cirkev je viac než jej štruktúry a nariadenia. Vo svojom najvnútornejšom živote je účasťou na živote Boha, od ktorého úplne závisí.

Koncil tak nanovo objavil staroveké chápanie cirkvi, ktoré sa vytratilo z teologického obzoru v druhom tisícročí, a cirkev predstavil v prvom rade ako tajomstvo a sviatosť, čo znamená, že cirkev je skutočnosťou, ktorá je preniknutá skrytou Božou prítomnosťou. Ako taká je znakom a nástrojom spoločenstva s Bohom a jednoty celého ľudstva.

Koncil tiež opísal cirkev ako putujúci Boží ľud. Tento bod je teologicky veľmi dôležitý. To, že cirkev je putujúca a že ešte nedošla do cieľa, umožnilo koncilu zaujať postoj pokory a tiež uznať, že cirkev potrebuje obnovu, čo by pred koncilom bolo považované za niečo podozrivé, lebo cirkev sa stotožňovala s Božím kráľovstvom a to, samozrejme, žiadnu obnovu nepotrebuje.

Koncil žiadal zmeny v liturgii. V úplne prvom schválenom dokumente koncil predostrel a prikázal obnovu liturgie. Pre zaujímavosť, z 2 151 biskupov, ktorí sa zúčastnili na hlasovaní, len štyria boli proti, čo je menej než jedno percento. Biskupi verili, že obnova liturgie prispeje k obnove cirkvi.

Jedným z hlavných bodov bola túžba, aby sa všetci aktívne zúčastňovali na liturgických obradoch. Obnova liturgie bola pre koncil logickým a nutným krokom spojeným s obnovou chápania cirkvi. Nemohlo to byť ináč. Ako napríklad mohol koncil hovoriť o cirkvi ako o celom Božom ľude a potom ponechať, aby liturgia ostala obradom rezervovaným pre klerikov, sláveným v nezrozumiteľnom jazyku, v ktorom je len veľmi malá úloha pre zvyšok veriacich?

Koncil sa k nekatolíckym kresťanom a tiež k členom iných náboženstiev postavil ináč, ako to bolo bežné. Koncil nabádal katolíkov, aby sa zapojili do ekumenického hnutia, ktorého cieľom bolo zjednotenie kresťanov. Toto bolo v silnom kontraste s oficiálnymi predpismi pred koncilom, ktoré ekumenické hnutie odmietali. Podľa predkoncilovej predstavy o jednote kresťanov sa nekatolíci mali vrátiť domov do Katolíckej cirkvi, kde by boli vítaní.

Koncil sa tiež veľmi pozitívne vyjadril na adresu nekresťanských náboženstiev, keď povedal, že „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sú síce v mnohom odlišné od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“. V Nostra aetate, deklarácii o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám, z ktorej je tento citát, koncil tiež povzbudil katolíkov, aby s nekresťanmi nadviazali dialóg a spoluprácu.

Toto je len niekoľko zmien, ktoré DVK spravil a ktoré predstavujú jeho víziu obnovy cirkvi. Tým, ktorí vyrástli po koncile, sa tieto zmeny môžu zdať ako niečo samozrejmé, ako veľa rozruchu pre nič. No tí, ktorí vyrástli pred koncilom, mohli týmto zmenám len ťažko uveriť.

Semper idem (stále to isté), čo je motto z biskupského erbu kardinála Alfreda Ottavianiho, výstižne opisovalo ich skúsenosť. Nikoho asi neprekvapí, že kardinál Ottaviani, ktorý bol počas DVK prefektom Kongregácie pre náuku viery (vtedy sa volala ináč), nebol veľkým fanúšikom koncilu.

Táto diskusia o DVK by však bola tendenčná a zavádzajúca, ak by sme DVK spájali len so zmenou a s tým novým, čo priniesol. Koncil sa totiž vyznačoval aj kontinuitou s tradíciou cirkvi, na čom biskupom veľmi záležalo.

Tento bod si vyžaduje vysvetlenie, aby to nevyzeralo tak, že čo sme jednou rukou dali, druhou ihneď berieme späť. Ide tu skôr o paradox než o protirečenie. V akom zmysle? DVK nanovo objavil mnohé teologické postoje z prvého tisícročia, na ktoré sa neskôr zabudlo alebo ktoré boli z rôznych dôvodov odsunuté na okraj. A tak zatiaľ čo mnohé zo zmien, o ktorých sme hovorili, sa javia ako zlom s tradíciou, v skutočnosti sú zlomom len s nedávnou tradíciou, tou z 19. a prvej polovice 20. storočia.

Paradox je, že nadviazaním kontinuity so skoršou tradíciou cirkvi sa DVK v určitých bodoch odchýlil od nedávnej tradície. Dá sa to vidieť aj tak, že tá nedávna tradícia sa odchýlila od tej staršej a DVK to skorigoval.

Čo sa stalo po koncile?

Navonok sa koncily končia záverečnou slávnosťou a oficiálnou promulgáciou ich dokumentov. Tieto však bodku za koncilmi nerobia. Keď sa biskupi z koncilu vrátia domov, začína sa akoby nová fáza koncilu, ktorej sa odborne hovorí recepcia alebo prijatie. Neexistuje však garancia, že koncil prijatý bude. Čo sa s koncilom stane, záleží nielen od biskupov, ale od celej cirkvi.

Prvé roky po DVK sa vyznačovali obrovským nadšením z toho, čo koncil povedal, a ešte viac z prospektu obnovy cirkvi, ktorú si prial. Energia skoro celej cirkvi bola nasmerovaná na zrealizovanie vízie, ktorú koncil pred ňu predostrel.

Pre komunizmus sme toto počiatočné nadšenie z koncilu na Slovensku nezakúsili tak ako inde vo svete, kde väčšina katolíkov s nadšením prijala liturgickú reformu a obnovené poňatie cirkvi, ktoré je v nej zakotvené.

Na druhej strane, izolácia od západného sveta nás vo veľkej miere ochránila od mnohých ťažkostí, ktoré miestne cirkvi v západných krajinách začali pociťovať nielen v súvislosti s implementáciou koncilu, ale aj kvôli sociálnym a politickým zmenám z konca 60. a počas 70. rokov dvadsiateho storočia.

V procese prijatia koncilu sa čoskoro ukázalo, že uvedenie vízie DVK do praxe je obrovská výzva, a to nielen z logistického hľadiska, ale predovšetkým pre spory v otázke interpretácie koncilu.

Abstraktne sa dá hovoriť o troch najtypickejších interpretačných postojoch k DVK.

Progresívna interpretácia sa veľmi pozitívne stavia k zmenám, ktoré koncil uskutočnil. Medzi cirkvou pred koncilom a po koncile vytvára dramatický kontrast. Predkoncilovú cirkev vykresľuje skoro úplne v negatívnom svetle a často ju označuje ako legalistickú, triumfálnu, hierarchickú, patriarchálnu, klerikálnu a v konečnom dôsledku irelevantnú.

Prispôsobenie sa modernej dobe, čomu sa cirkev dlho bránila, ale čo sa napokon na koncile stalo, prívrženci tejto interpretácie vítajú a považujú za dlho oneskorené. Koncil sa vníma ako nové Turíce.

Progresívna interpretácia uznáva, že po koncile nastali v cirkvi problémy a určitý zmätok. Vinu za to prisudzuje neústupnosti tých, hlavne v Rímskej kúrii, ktorí boli proti smeru, ktorým sa koncil počas jeho priebehu uberal a ktorí potom, čo sa koncil skončil, pokračovali v podkopávaní zástancov obnovy a v odpore proti duchu koncilu. Progresívna interpretácia nepopiera, že koncil bol v kontinuite s tradíciou, hlavne s tou staršou, ale význam koncilu vidí hlavne v jeho inováciách.

Tradicionalistická interpretácia vidí v zmenách, ktoré koncil uskutočnil, skutočnú katastrofu. Táto interpretácia taktiež vytvára dramatický kontrast medzi cirkvou pred koncilom a po koncile. Rozdiel je v tom, že v nevýhode je tentokrát cirkev po koncile. Tradicionalisti rozprávajú o cirkvi pred koncilom s nostalgiou a koncil považujú za poľutovaniahodnú kapituláciu pred liberalizmom a modernou dobou.

Najextrémnejšia verzia tejto pozície považuje koncil za heretický. Vina za problémy a zmätok po koncile sa prisudzuje samotnému koncilu, lebo umožnil hnutia, ktoré radikáli v cirkvi rozšírili do bodu, že to cirkev skoro zničilo.

Najznámejšou skupinou, ktorá takto koncil vidí, je Kňazské bratstvo sv. Pia X. Títo nasledovatelia arcibiskupa Marcela Lefèbvra (1905 – 1991) sú známi tým, že zásadne odmietajú pokoncilovú liturgiu a pokračujú v slávení svätej omše a sviatostí, ako to bolo pred koncilom. Nie menej ako obnova liturgie im prekáža aj postoj koncilu k dialógu s dnešným svetom, náboženskej slobode, ekumenizmu a nekresťanským náboženstvám. V týchto postojoch nevidia vnuknutie Ducha Svätého, ale odsúdeniahodnú infiltráciu liberalizmu a modernizmu do cirkvi.

Reformná interpretácia koncilu sa nachádza v strede medzi predošlými interpretáciami. Väčšinu koncilu vidí pozitívne. Za nepriaznivé pre cirkev však považuje určité veci, ktoré sa vyvinuli po koncile. Vinu za problémy a zmätok neprisudzuje samotnému koncilu, ale hlavne takzvaným progresívnym katolíkom. Viní ich z toho, že odvolávaním sa na „ducha“ koncilu išli oveľa ďalej, než si koncil vo svojich dokumentoch žiadal. Táto pozícia v otázke interpretácie koncilu viní progresívcov z toho, že sú príliš nadšení adaptovať sa na hodnoty západnej spoločnosti, a nabáda k tomu, aby sa vrátili k pravému koncilu a k jeho autentickej interpretácii.

Predstavitelia tejto interpretácie zastávajú názor, že koncil bol unesený tými, ktorí ho nesprávne interpretovali. V tomto bode sa zástancovia reformnej interpretácie odlišujú od tradicionalistov, podľa ktorých koncil bol unesený už počas jeho priebehu. Reformná interpretácia popiera, že si koncil prial rázny zlom s minulosťou cirkvi. Hoci zmeny, ktoré koncil nastolil, nepopiera, zástancovia tejto interpretácie by boli najradšej, ak by sa o zmenách veľmi nerozprávalo. Kontinuita s tradíciou je pre nich dôležitejšia.

Tradicionalistická interpretácia nikdy nezískala veľa prívržencov. Z pohľadu katolíckej teológie je odmietnutie ekumenického koncilu veľmi problematické. Je to gól do vlastnej bránky. Koncily sú prejavom najvyššej autority v cirkvi. DVK bol riadne zvolaný, arcibiskup Lefèbvre sa na ňom podieľal. Hoci často nesúhlasil so smerom, ktorým sa koncil uberal, netvrdil, že by bol koncil nelegitímny.

Ak by bola pravda, že DVK odviedol cirkev na nesprávnu cestu, ako by sa dalo vyvrátiť, že aj predošlé koncily pochybili? Odmietanie DVK tak spochybňuje aj všetky ostatné koncily. Zmätok, ktorý takýto pohľad prináša, nie je nič v porovnaní s problémami pri prijatí DVK a s výzvami, ktorým dnes cirkev čelí.

Umiernená verzia progresívnej interpretácie bola obľúbená počas pontifikátu Pavla VI. (1963 – 1978). Bolo to v čase veľkého nadšenia za koncil, keď sa pod vedením Pavla VI. hlavné rozhodnutia koncilu stali bežnou súčasťou života cirkvi. Bolo to obdobie veľkých zmien, počas ktorého sa tiež stali chyby. Tí, ktorí dohliadali na prijatie koncilu, nevysvetlili dostatočne, prečo sa zmeny uvádzali, a hlavne to, že väčšina biskupov na koncile považovala zmeny v cirkvi za nutnosť plynúcu z evanjelia.

Tiež sa dostatočne neukázalo, že koncilové reformy sa uskutočňovali v súlade s cirkevnou tradíciou, nie mimo alebo proti nej. Boli to pastoračné chyby a dôležitý rozmer koncilu, ten, ktorý bol zameraný na tradíciu cirkvi v jej celku, bol zanedbaný.

Toto pochybenie do veľkej miery vysvetľuje, prečo sa za pontifikátov Jána Pavla II. (1978 – 2005) a Benedikta XVI. (2005 – 2013) do popredia dostala reformná interpretácia DVK. Aby sa zachovalo podstatné prepojenie medzi koncilom a celou tradíciou, začalo sa prízvukovať to, čo sa nezmenilo, čo ostalo v súlade s predkoncilovou teológiou a praxou. Začal sa návrat k takzvanému „pravému“ koncilu, ktorý sa nachádza v koncilových dokumentoch, a nie v nejasnom „duchu“ koncilu, podľa ktorého sa dá hocičo odôvodniť. Zmenám v cirkvi postupne odzvonilo.

Dôraz na kontinuitu v interpretácii DVK však časom nadobudol takú prevahu, že mnohí experti na koncil sa začali pýtať, či sa na koncile vôbec niečo stalo. Pápež Benedikt krátko po nástupe do úradu síce vysvetlil, že pri interpretácii koncilu aj zmena, aj kontinuita majú svoje miesto, no niektoré z jeho predošlých rozhodnutí, v čase, keď bol prefektom Kongregácie pre náuku viery (1981 – 2005) a tiež počas jeho pontifikátu, tomu veľmi nenasvedčovali. Naopak, jeho kritika koncilu sa niekedy blížila lefèbvristickému poňatiu koncilu ako nelegitímnej zmeny.

Kde sme dnes?

S nástupom pápeža Františka (2013) sa dá hovoriť o novej fáze v procese prijatia DVK. Deje sa to hlavne z dvoch dôvodov: (1) František nanovo otvára – alebo sa zdá, že je ochotný otvoriť – diskusiu o niektorých otázkach, ktoré sa zdali byť natrvalo rozhodnuté Jánom Pavlom a Benediktom; (2) František opäť prízvukuje obnovu a reformu cirkvi, čo inými slovami znamená, že je otvorený pre zmeny v cirkvi.

A tu prichádzame k podstate toho, prečo sa mnohé dnešné udalosti v živote cirkvi dajú chápať ako pokračujúci zápas o prijatie koncilu. Koncil chcel zmenu v cirkvi. To sa nedá poprieť. Po mnohých zmenách sa zameranie koncilu smerom k zmene postupne zneutralizovalo. František tento zámer dáva opäť do popredia.

Dá sa povedať, že sme svedkami zápasu medzi prívržencami progresívnej a reformnej interpretácie koncilu. Obe koncil prijímajú. Odlišujú sa v rozsahu ich pohodlnosti so zmenou. Bolo by nesprávne byť za hocijakú zmenu, bez toho, čo František volá „rozlišovanie“. Jeho nabádanie k synodalite má celú cirkev v tomto formovať. No zároveň sa nedá byť za koncil a byť proti zmene.

Azda najnaliehavejšou súčasnou úlohou pre teológov je prísť s vysvetlením, ako sa môže zmena v cirkvi udiať tak, aby nebola neprijateľným zlomom s tradíciou. V podstate ide o teológiu živej tradície cirkvi.

V tomto ohľade prichádzajú na myseľ dva výroky: (1) „Tradícia nie je uctievanie popola, ale uchovávanie ohňa“ (Gustav Mahler); (2) „Tradícia je živá viera mŕtvych, nie mŕtva viera živých“ (Jaroslav Pelikan).“

Dnes sa mi stala milá vec, verím, že Boh si to tak pekne riadi, hoci by som sa mohol aj domnievať, že to ja si vyberám a vidím vo veciach to, čo prežívam. Ale, aby som sa dostal k pointe.

Pri rannom čase meditácie a modlitby najskôr som odrecitoval invitatórium a ranné chvály a robil som to skutočne rýchlo. V tom mi prišlo na myseľ, že toto bol svojim spôsobom nie úplne dobre využitý čas, ehm… zabitý čas… stratený čas… premárnený čas… a že buď mám tento čas venovať modlitbe srdca alebo mám v recitovaní žalmov vstúpiť do modlitby srdca. Tento problém: s rýchlou modlitbou, pomalou modlitbou a s modlitbami v seminári, ktoré sú pre mňa vyprázdnené a ktorých je plno (ruženec, Anjel Pána, Breviár, Korunka, Adorácia, rozjímanie, XYZ iných pobožností – nie žeby boli samé o sebe prázdne, len často sú pre mňa bezútešným miestom), som už riešil nejaký čas a pritom odpoveď bola taká jednoduchá: Modli sa tak, ako vieš! Modli sa tak, ako sa ti dá! Nesnaž sa modliť z povinnosti, alebo ako sa ti nedá! TO nefunguje! Kontemplácia, alebo modlitba odovzdanosti, alebo modlitba indiferentnosti, alebo modlitba oddanosti, alebo abadon… každé jedno je len rôznym označením toho istého spojenia s Bohom v Jeho prítomnosti, pasívneho vôľového aktu (znie to paradoxne, ale nie je) odddania sa a konania podľa Jeho vôle. Uspokojil som sa s odpoveďou Ducha.

Vzal som teda do rúk Richarda Rohra a otvoril ho v na strane, kde som prestal predchádzajúceho dňa. Deň tristotridsiaty druhý knihy Na prahu premeny. Rohr sa zamýšľal nad archetypom Milovníka a tým, ako ho my, ako kresťania, držíme nakrátko. V skratke: ako môže byť sex, obľúbené jedlo, či prechádza v prírode omnoho hlbšou zbožnosťou, než precízne a bezchybne prevedený náboženský obrad. Úprimne, duša sa mi zaradovala pri tých slovách. Ich vyústením bola otázka: „Ako sa Boh pozerá na moju sexualitu?“ Táto otázka zapôsobila ako hojivá masť na ustavičný zápas o čistotu, ktorý vediem už viac ako dva týždne (nie žeby som predtým nebojoval o čistotu, skôr je to ako keď vediete vojnu a nastane dôležitá bitka, ktorá trvá veľmi, veľmi dlho a nápor nepriateľa nepoľavuje, naopak, čím viac ste unavený tým intenzívnejšie doráža), a zdá sa mi omnoho intenzívnejším, ako po minulé obdobia. Môže to byť aj tým, že v seminári nie je príliš priestor na súkromie, alebo čas na hlúposti, alebo súkromný a neverejný, nekontrolovaný prístup na internet, alebo úsek dňa bez modlitby, alebo, že nie sú prítomné vonkajšie podnety…? Iste môže to byť spôsobené aj tým. Ale v tej chvíli nad knihou som si zopakoval: Bože, Ty poznáš moju sexualitu! Poznáš ma ako milovníka! A vnímal som ako je Ježiš v mojej vášni, v mojom pnutí, v mojej túžbe, v obraze som Ho videl v mojom srdci, z ktorého všetok tento pohyb vychádza. Nie, zápas nebol zrazu menej pálčivý. Práve naopak! Ukázal sa v čistejšej a intenzívnejšej podobe, ale pred Ježišom. „Tu som a takýto som. Toto sa vo mne deje. Ty to vieš. Ty to sám poznáš. Ty si to zažil, Ty poznáš sexualitu.“ Odovzdal som mu, opäť, boj o čistotu a sám som sa vzdal boja.

Vzal som do ruky druhú knihu: John Chapman, Listy o modlitbe. Ako sa mi stáva pri čítaní jeho slov, zaujalo ma viacero myšlienok o tom, ako sme na ceste prijímania svojich nedostatkov a slabostí a nie boja proti svojim nedostatkom a slabostiam. Najviac ma však zachytila táto myšlienka: je možné abadon naučiť aj začiatočníkov modlitby a duchovného života? „Pretože vo všeobecnosti začíname od metód, nápadov, úkonov zbožnosti, rozjímaní, úvah a spytovaní svedomia. Pred šestnástym storočím sa o tomto veľa nevedelo, a pred trinástym vôbec nič. Je to všetko rovnako užitočné pre všetkých, ako to je užitočné pre niektorých?“ Práve tá posledná veta mi utkvela: Je to všetko rovnako užitočné pre všetkých, ako to je užitočné pre niektorých? Je ruženec rovnako užitočný pre všetkých? Pred sedemsto rokmi neexistoval… Je ignaciánske rozjímanie rovnako užitočné pre všetkých? Pred šesťsto rokmi neexistoval… Nesnažíme sa len zovšeobecniť niečo, čo je partikulárne, alebo dokonca individuálne? Akoby rozjímanie bolo predovšetkým to ignaciánske, hoci sa za istých okolností pripúšťa aj iné, ale vždy rozjímanie? No čo s tými, ktorým sa rozjímať nedá? Alebo akoby úcta k Panne Márii znamenala ruženec, a nie opačne? Pričom ruženec nie je jediným a ani nevyhnutným prejavom úcty k Panne Márii. Zdanlivo to môže vyzerať ako rýdzo racionálne zamyslenie. Tieto otázky som kládol Bohu celý týždeň. Môžem, či mám prinášať začiatočníkom v duchovnom živote, ako to povedať, hutnejšiu stravu, alebo skôr pestrejší výber? A z druhej strany, som v propedeutickom roku formácie a viaceré veci mi prídu ako mlieko, hoci by som ocenil steak. Čítanie toho kratučkého listu mi osvetlilo, čo predniesť predstaveným v osobných rozhovoroch a upokojilo ma. Dostal som Ježišovu odpoveď: „Začni s týmto: buď v srdci so Mnou. Ostatné príde.“

Vzal som si do rúk tretiu knihu, útlu brožúrku od Maxa Kašparu a z nejakej príčiny som nadobudol pocit, že čítam Richarda Rohra. Mohlo to mať niečo spoločné s dvomi kratučkými úvahami o komplexe menejcenosti a komplexe viacejcennosti. Mám hodnotu len vtedy, keď podám dobrý výkon? Mám hodnotu len, keď dokážem okoliu, že niečo viem? Mám hodnotu len, keď sa mi darí? Mám hodnotu len, keď zapadnem do kolektívu? Mám hodnotu len, keď ma majú radi? Mám hodnotu len, keď ma prijímajú ľudia okolo mňa? Dobré otázky. Otázky, ktoré som si pokladal a sú zapísané v mojom srdci, a na duchovných obnovách chlapskí chlapi som nachádzal uistenie, kde je pravda. Tieto zamyslenia mi to pripomenuli: Mám nevyčísliteľnú cenu , vždy, bez výnimky! Aj keď som v ťažkom hriechu… aj keď ma odmietajú… aj keď neuspejem a zlyhám… aj keď ma vylúčia z kolektívu… aj keď podám mizerný výkon… Moja hodnota je: Boží adoptívny syn! Mám hodnotu Kritovej krvi!

Druhé zamyslenie z tejto knížky bolo azda ešte trefnejšie. Chrobák Truhlík. Dajako zle sa môjmu vnútru počúvali slová o domýšľavosti, viaccennosti, dokazovaní si vlastnej výnimočnosti. Uvedomil som si širokú pravdu:
– Raz konám tak, že sa povyšujem a poučujem druhých, aby som naplnil svoju potrebu menejcennosti svojimi vedomosťami a tak bol prijatý druhými, hoci to nefunguje.
– A zas inokedy poučujem zvrchu, ako chrobák truhlík kochajúc sa vo vlastnej prednáške zdarma, ktorú s radosťou rozdávam všetkým, či chcú alebo nechcú počúvať.
– Raz mlčím, keď mám povinnosť hovoriť.
– Potom hovorím, keď nemám čo povedať.
Kašparu trafil klinček po hlavičke môjho problému a dodal: ROZLIŠOVANIE. Áno, niekedy sa mám nakopnúť a namiesto mlčania hovoriť veci, ktoré nik nechce počuť, ale treba ich povedať, a inokedy mám zatvoriť ústa a otvoriť srdce pre slová toho druhého. To nie je celé, lebo niekedy mám čo povedať a nik sa nepýtal a to je potom mlčanie pred slobodou druhého. Je to pravda o mne, postavená do iného svetla a zároveň tvrdá škola dospelej múdrosti, v ktorej ma čaká ešte nejedna lekcia. Mám sa pýtať:
Prečo som vtedy rozprával, alebo mlčal?
Prečo som teraz rozprával, alebo mlčal?
Prečo teraz rozprávam, alebo mlčím?
Mám teraz rozprávať, alebo mlčať?

Poslednou knihou, ktorú som si toto ráno otvoril boli myšlienky Bernarda z Clairvaux, kde hovorí o láske. Jeho stručná odpoveď je: „Správna miera lásky k Bohu je milovať bez miery.“ Túto myšlienku pre múdrych, potom pre tých hlúpych rozpisuje na tridsiatich šiestich stranách. Pravá láska je vzplanutie srdca, je dobrovoľná, je šťastná sama v sebe, lebo má za odmenu toho, koho miluje. „Odmena sa sľubuje tomu, kto ešte nemiluje…“ Tieto slová ma zaujali. Milovať Boha pre neho samého. Čo to pre mňa znamená?

Milostivý a milosrdný je Pán, *
zhovievavý a dobrotivý nesmierne.
Nevyčíta nám ustavične naše chyby, *
ani sa nehnevá naveky.