Rozjímanie môže byť bezo sporu užitočnou vecou. Čo ak ale rozjímanie skôr prispieva k nervozite človeka? Ak viac dráždi nervy a víri hladinu, než by upokojovalo? Keď sa niekto v rozjímaní priveľmi snaží premýšľať a zaoberať sa predstavami – a nemôže!? (Chapman 1932, s. 122) Tu môžeme vidieť mnoho ciest, dve prednesiem: ak môže rozjímať, ale sa „priveľmi snaží“; druhou je potom tá cesta, kde skutočne nemôže rozjímať. V prvom prípade Torkington odporúča „jemne sa usilovať“. V druhom Chapman odporúča oddane zotrvať pri Pánovi.