Archív kategorií: Posty

Denná meditácia Richarda Rohra z Centra pre akciu a rozjímanie v utorok 03.08. 2021.: Všetci smútia – dar sĺz

„Ľudský inštinkt je blokovať utrpenie a bolesť. To platí najmä na Západe, kde sme boli ovplyvnení „racionalizmom“ osvietenstva. Ako môže potvrdiť každý, kto zažil smútok, nie je to racionálne. Naozaj nevieme, ako preciťovať bolesť! (to hurt) Jednoducho nevieme, čo robiť so svojou bolesťou.

Tradície veľkej múdrosti sa nás pokúšajú naučiť, že smútok nie je niečo, z čoho by sa dalo utiecť. Je to minimálny priestor, čas transformácie. V skutočnosti nemôžeme riskovať, že sa zbavíme bolesti, pokiaľ sa nenaučíme, čo nás musí naučiť a ona – smútok, utrpenie, strata, bolesť – nás vždy má čo naučiť! Väčšina z nás, obzvlášť muži, bola bohužiaľ poučená, že strata a smútok je niečo, čo je potrebné potlačiť, poprieť alebo sa im vyhnúť. Oveľa radšej by sme boli nahnevaní ako smutní.

Asi najjednoduchšia a najobsiahlejšia definícia smútku je „nedokončené zranenie“. Pripadá nám to ako démon, ktorý sa točí okolo nás a príliš to bolí, takže okamžite hľadáme niekoho iného, ​​koho by sme mohli viniť. Musíme sa naučiť zostať otvorení svojmu smútku, čakať v trpezlivom očakávaní, čo nás môže naučiť. Keď sa príliš tesne uzavrieme okolo svojho smútku alebo svojho zármutku, keď sa to pokúšame napraviť, ovládať to alebo tomu porozumieť, popierame len jeho lekcie.

Svätý Ephrem Sýrsky (303–373), učiteľ Cirkvi, považoval slzy za sviatostné znaky božieho milosrdenstva. Prikazuje: „Daj Bohu plač a rozmnož slzy v očiach; cez tvoje slzy a [Božiu] dobrotu bude duša, ktorá bola mŕtva, obnovená. “ Aký iný typ ľudského bytia ako väčšina z nás! V charizmatických kruhoch, v ktorých som sa zúčastnil svojich prvých rokov služby, boli sväté slzy bežnou skúsenosťou. Svätí František a Klára z Assisi údajne plakali stále – celé dni!

„Režim plaču“ je skutočne iný spôsob bytia na svete. Je to iné ako režim fixovania, vysvetľovania alebo ovládania. Konečne môžeme slobodne cítiť tragédiu vecí, smútok z nich. Slzy čistia šošovky očí, aby sme mohli začať vidieť jasnejšie. Niekedy musíme plakať veľmi dlho, pretože naše oči sú tak špinavé, že vôbec nevidíme pravdivo alebo dobre. Slzy prichádzajú len vtedy, keď si uvedomíme, že to nemôžeme napraviť a nemôžeme to zmeniť. Situácia je absurdná, je nespravodlivá, je nesprávna, je nemožná. Nemala zomrieť; nemal zomrieť. Ako sa to mohlo stať? Až keď sme vedení k okrajom vlastných zdrojov, môžeme sa konečne dostať do plačúceho režimu.

Môžeme povedať, že naše slzy nás očistili, že potom nemusíme viniť nikoho, dokonca ani seba. Je to úplná transformácia a očistenie duše a vieme, že to prišlo od Boha. Je to tak a nejako je v tom Boh.“

Denná meditácia Richarda Rohra – Z Centra pre akciu a rozjímanie v pondelok 26. 07. 2021.: Krízová kontemplácia

„Členka fakulty CAC Barbara Holmes bravúrne učí o kontemplácii, ale nie tak, ako si o nej obvykle myslíme. Rozjímanie chápe ako výtvor duše vznikajúci aj uprostred najnáročnejších kríz, ktorým ľudstvo čelí. Jej nová kniha Krízová kontemplácia popisuje, ako to vidí:

Uprostred ničivých kríz sa od nás žiada, aby sme konali protiintuitívne. Keď doba vyžaduje úzkosť, útek alebo boj. . . [sme požiadaní], aby sme umožnili možnosť kontemplatívneho útočiska, oddychu a obnovy. Spomaliť a zostať v pokoji znamená umožniť, aby sa objavil zdroj našich problémov a možnosti obnovy…

V historicky chápanom kontexte si však kontemplácia vyžaduje privilégium a čas ustúpiť z frontových línií každodenného života, aj keď len na malú chvíľu. Pre väčšinu ľudí, väčšiny kultúr obkľúčených spoločnosťou je takéto pohodlie nepredstaviteľné. Neodvážime sa ani na chvíľu oddialiť pohľad, aby sme zvážili alternatívnu realitu. Prežitie si vyžaduje ostražitý duchovný a stelesnený postoj. Uvažovanie (v bežnom slova zmysle) počas krízy by mohlo zvýšiť pravdepodobnosť, že v našom bezprostrednom okolí nám uniknú alebo budú nesprávne prečítané príznaky nebezpečenstva…

Kontemplácia nie je len účinná reakcia na krízu. Môže tiež vzniknúť počas najintenzívnejších aspektov udalosti. Keď sú mučené telá, keď sú mysle tlačené do bodu zlomu, ľudský duch padá cez praskliny krízy do centra kontemplácie. Howard Thurman [1900–1981] označil tento vnútorný priestor ako ostrov, miesto, ktoré nemožno narušiť bez osobného súhlasu: „Keď sa všetka nádej na prepustenie na tomto svete zdá byť nereálna a neopodstatnená, srdce sa obráti k úniku za hranice súčasného poriadku. “

Keď obyčajné už nie je obyčajné a kríza je na nás, samo sa môže sústrediť v tomto útočisku, ktoré nazývam „krízová kontemplácia“, priestor, ktorý nie je výsledkom duchovného hľadania ani dobrovoľného vstupu do meditačných priestorov. Je to trhlinka, pretrhnutie a rozbitie seba, komunity, očakávaní a domnienok o fungovaní sveta… Keď to pustíme, jedinou konštantou je Božia láska a Boží prísľub, že nikdy nezostaneme sami.

Barbara pomenovaním „krízová kontemplácia“ rozširuje tradičné chápanie kontemplácie, ktoré úprimne povedané do veľkej miery formovali vzdelaní, privilegovaní (čas a zdroje, ak nie okolnosti ich života) a často celibátni učitelia. Krízová kontemplácia otvára dvere k inkluzívnemu poznaniu toho, ako Boh koná vo všetkých veciach a cez všetky tieto veci – aj cez to najhoršie v živote samotnom.“

Myšlienka

„Každý robí to, čo robiť musí,“ povedala…
„Nie,“ odporoval jej… „Niekto to robí. Niekto sa poddá. Už som to videl mnohokrát“… Niekto sa zlomí a niekto sa nezlomí.

Dobrodružstvá Milesa Vorkosigana: Civilná služba

Meditácia na dnes: jednotnosť – Ján 17, 20-26

Evanjelium podľa Jána   −   Jn 17, 20-26

Aby všetci boli jedno

„Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.

A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.

Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.

Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“

V dnes podávanom čítaní sa ma najviac dotýka myšlienka: „aby všetci boli jedno… aby svet uveril“

ABY VŠETCI BOLI JEDNO, ABY SVET UVERIL!

Je to veľmi zaujímavá súvislosť, ktorú nám dáva Ježiš k prijatiu. Obrátenie sveta podľa tejto Ježišovskej logiky vôbec nespočíva na individuálnom živote kresťana… na svedectve dokonalého života jednotlivca… Zdá sa, že obrátenie sveta spočíva na vzťahoch medzi kresťanmi. Najväčším svedectvom pre svet je v tomto duchu spomínané na inom mieste „Pozrite, ako sa milujú.“ Keď teda chcem dať svedectvo svetu, potrebujem začať od svojich vzťahov.

Richard Rohr: Tvorba voľby

„Medzi podnetom a reakciou existuje priestor.
V tomto priestore je naša sila zvoliť si našu vlastnú odpoveď.
V našej reakcii je náš rast a naša sloboda
.“
Viktor Frankl

Vyššie uvedený citát znie ako niečo, čo by povedal učiteľ kontemplácie! Prax kontemplácie nám pomáha ustúpiť od seba a zaujať postoj k tomu, čo ja a ostatní nazývame „stabilným svedectvom“. Potom nie sme pripútaní k svojim myšlienkam alebo k bláznivým reakciám. Môžeme nájsť priestor, ktorý potrebujeme, aby sme si mohli vybrať spôsob, akým chceme konať, alebo slová, ktoré by boli čo najviac nápomocné. Aj keď psychiater Viktor Frankl (1905—1997) nie je známy ako učiteľ kontemplácie, prišiel na túto múdrosť počas svojho pobytu v Osvienčime. Píše:

„Skúsenosti z táborového života ukazujú, že ľudstvo má na výber z možností konania. Dosť bolo príkladov, často hrdinskej povahy, ktoré dokazovali, že apatia sa dá prekonať, a aj podráždenosť sa dá prekonať. Ľudstvo si môže uchovať pozostatok duchovnej slobody, nezávislosti mysle, a to aj v takých hrozných podmienkach psychického a fyzického stresu.

My, ktorí sme žili v koncentračných táboroch, si spomíname na na ľudí, ktorí chodili po barákoch, utešovali ostatných a rozdávali svoj posledný kúsok chleba. Možno ich bolo málo, ale poskytujú dostatočný dôkaz, že človeku sa dá vziať všetko, iba jedna, jediná vec nie: posledná z ľudských slobôd – zvoliť si svoj vlastný vnútorný postoj za akýchkoľvek okolností, zvoliť si vlastnú cestu…

Aj keď podmienky, ako je nedostatok spánku, nedostatok jedla a rôzne psychické stresy, môžu naznačovať, že väzni boli povinní určitým spôsobom reagovať, v konečnom dôsledku je zrejmé, že osobnosť, ktorá sa z väzňa stala, bola výsledkom vnútorného vlastného rozhodnutia [zdôrazňujem vlastného], a nie iba výsledkom táborových vplyvov. Principiálne sa teda môže každá osoba, aj za takýchto okolností, rozhodnúť, čo sa s ňou stane – duševne i duchovne. Môže si uchovať svoju ľudskú dôstojnosť aj v koncentračnom tábore. . . . Práve táto duchovná sloboda – ktorú nemožno vziať – dáva životu zmysel a cieľ…

Spôsob, akým človek prijíma svoj osud a všetko utrpenie, ktoré z neho plynie, spôsob, akým vezme svoj kríž, mu dáva dostatok príležitostí – aj za najťažších okolností – dodať svojmu životu hlbší zmysel. Môže zostať statočný, dôstojný a nesebecký. Alebo v trpkom boji za sebazáchovu môže zabudnúť na svoju ľudskú dôstojnosť a stať sa nie viac ako zvieraťom. Tu leží šanca pre človeka, aby využil alebo sa vzdal možností dosiahnuť morálne hodnoty, ktoré mu môže zložitá situácia poskytnúť…

Keď už nebudeme schopní zmeniť situáciu… sme vyzvaní, aby sme zmenili seba.“

Viktor E. Frankl, Man’s Search for Meaning (Beacon Press: 1959, 2006), 65–67, 112. Note: Minor edits made to incorporate gender-inclusive language.