Dnes sa mi stala milá vec, verím, že Boh si to tak pekne riadi, hoci by som sa mohol aj domnievať, že to ja si vyberám a vidím vo veciach to, čo prežívam. Ale, aby som sa dostal k pointe.

Pri rannom čase meditácie a modlitby najskôr som odrecitoval invitatórium a ranné chvály a robil som to skutočne rýchlo. V tom mi prišlo na myseľ, že toto bol svojim spôsobom nie úplne dobre využitý čas, ehm… zabitý čas… stratený čas… premárnený čas… a že buď mám tento čas venovať modlitbe srdca alebo mám v recitovaní žalmov vstúpiť do modlitby srdca. Tento problém: s rýchlou modlitbou, pomalou modlitbou a s modlitbami v seminári, ktoré sú pre mňa vyprázdnené a ktorých je plno (ruženec, Anjel Pána, Breviár, Korunka, Adorácia, rozjímanie, XYZ iných pobožností – nie žeby boli samé o sebe prázdne, len často sú pre mňa bezútešným miestom), som už riešil nejaký čas a pritom odpoveď bola taká jednoduchá: Modli sa tak, ako vieš! Modli sa tak, ako sa ti dá! Nesnaž sa modliť z povinnosti, alebo ako sa ti nedá! TO nefunguje! Kontemplácia, alebo modlitba odovzdanosti, alebo modlitba indiferentnosti, alebo modlitba oddanosti, alebo abadon… každé jedno je len rôznym označením toho istého spojenia s Bohom v Jeho prítomnosti, pasívneho vôľového aktu (znie to paradoxne, ale nie je) odddania sa a konania podľa Jeho vôle. Uspokojil som sa s odpoveďou Ducha.

Vzal som teda do rúk Richarda Rohra a otvoril ho v na strane, kde som prestal predchádzajúceho dňa. Deň tristotridsiaty druhý knihy Na prahu premeny. Rohr sa zamýšľal nad archetypom Milovníka a tým, ako ho my, ako kresťania, držíme nakrátko. V skratke: ako môže byť sex, obľúbené jedlo, či prechádza v prírode omnoho hlbšou zbožnosťou, než precízne a bezchybne prevedený náboženský obrad. Úprimne, duša sa mi zaradovala pri tých slovách. Ich vyústením bola otázka: „Ako sa Boh pozerá na moju sexualitu?“ Táto otázka zapôsobila ako hojivá masť na ustavičný zápas o čistotu, ktorý vediem už viac ako dva týždne (nie žeby som predtým nebojoval o čistotu, skôr je to ako keď vediete vojnu a nastane dôležitá bitka, ktorá trvá veľmi, veľmi dlho a nápor nepriateľa nepoľavuje, naopak, čím viac ste unavený tým intenzívnejšie doráža), a zdá sa mi omnoho intenzívnejším, ako po minulé obdobia. Môže to byť aj tým, že v seminári nie je príliš priestor na súkromie, alebo čas na hlúposti, alebo súkromný a neverejný, nekontrolovaný prístup na internet, alebo úsek dňa bez modlitby, alebo, že nie sú prítomné vonkajšie podnety…? Iste môže to byť spôsobené aj tým. Ale v tej chvíli nad knihou som si zopakoval: Bože, Ty poznáš moju sexualitu! Poznáš ma ako milovníka! A vnímal som ako je Ježiš v mojej vášni, v mojom pnutí, v mojej túžbe, v obraze som Ho videl v mojom srdci, z ktorého všetok tento pohyb vychádza. Nie, zápas nebol zrazu menej pálčivý. Práve naopak! Ukázal sa v čistejšej a intenzívnejšej podobe, ale pred Ježišom. „Tu som a takýto som. Toto sa vo mne deje. Ty to vieš. Ty to sám poznáš. Ty si to zažil, Ty poznáš sexualitu.“ Odovzdal som mu, opäť, boj o čistotu a sám som sa vzdal boja.

Vzal som do ruky druhú knihu: John Chapman, Listy o modlitbe. Ako sa mi stáva pri čítaní jeho slov, zaujalo ma viacero myšlienok o tom, ako sme na ceste prijímania svojich nedostatkov a slabostí a nie boja proti svojim nedostatkom a slabostiam. Najviac ma však zachytila táto myšlienka: je možné abadon naučiť aj začiatočníkov modlitby a duchovného života? „Pretože vo všeobecnosti začíname od metód, nápadov, úkonov zbožnosti, rozjímaní, úvah a spytovaní svedomia. Pred šestnástym storočím sa o tomto veľa nevedelo, a pred trinástym vôbec nič. Je to všetko rovnako užitočné pre všetkých, ako to je užitočné pre niektorých?“ Práve tá posledná veta mi utkvela: Je to všetko rovnako užitočné pre všetkých, ako to je užitočné pre niektorých? Je ruženec rovnako užitočný pre všetkých? Pred sedemsto rokmi neexistoval… Je ignaciánske rozjímanie rovnako užitočné pre všetkých? Pred šesťsto rokmi neexistoval… Nesnažíme sa len zovšeobecniť niečo, čo je partikulárne, alebo dokonca individuálne? Akoby rozjímanie bolo predovšetkým to ignaciánske, hoci sa za istých okolností pripúšťa aj iné, ale vždy rozjímanie? No čo s tými, ktorým sa rozjímať nedá? Alebo akoby úcta k Panne Márii znamenala ruženec, a nie opačne? Pričom ruženec nie je jediným a ani nevyhnutným prejavom úcty k Panne Márii. Zdanlivo to môže vyzerať ako rýdzo racionálne zamyslenie. Tieto otázky som kládol Bohu celý týždeň. Môžem, či mám prinášať začiatočníkom v duchovnom živote, ako to povedať, hutnejšiu stravu, alebo skôr pestrejší výber? A z druhej strany, som v propedeutickom roku formácie a viaceré veci mi prídu ako mlieko, hoci by som ocenil steak. Čítanie toho kratučkého listu mi osvetlilo, čo predniesť predstaveným v osobných rozhovoroch a upokojilo ma. Dostal som Ježišovu odpoveď: „Začni s týmto: buď v srdci so Mnou. Ostatné príde.“

Vzal som si do rúk tretiu knihu, útlu brožúrku od Maxa Kašparu a z nejakej príčiny som nadobudol pocit, že čítam Richarda Rohra. Mohlo to mať niečo spoločné s dvomi kratučkými úvahami o komplexe menejcenosti a komplexe viacejcennosti. Mám hodnotu len vtedy, keď podám dobrý výkon? Mám hodnotu len, keď dokážem okoliu, že niečo viem? Mám hodnotu len, keď sa mi darí? Mám hodnotu len, keď zapadnem do kolektívu? Mám hodnotu len, keď ma majú radi? Mám hodnotu len, keď ma prijímajú ľudia okolo mňa? Dobré otázky. Otázky, ktoré som si pokladal a sú zapísané v mojom srdci, a na duchovných obnovách chlapskí chlapi som nachádzal uistenie, kde je pravda. Tieto zamyslenia mi to pripomenuli: Mám nevyčísliteľnú cenu , vždy, bez výnimky! Aj keď som v ťažkom hriechu… aj keď ma odmietajú… aj keď neuspejem a zlyhám… aj keď ma vylúčia z kolektívu… aj keď podám mizerný výkon… Moja hodnota je: Boží adoptívny syn! Mám hodnotu Kritovej krvi!

Druhé zamyslenie z tejto knížky bolo azda ešte trefnejšie. Chrobák Truhlík. Dajako zle sa môjmu vnútru počúvali slová o domýšľavosti, viaccennosti, dokazovaní si vlastnej výnimočnosti. Uvedomil som si širokú pravdu:
– Raz konám tak, že sa povyšujem a poučujem druhých, aby som naplnil svoju potrebu menejcennosti svojimi vedomosťami a tak bol prijatý druhými, hoci to nefunguje.
– A zas inokedy poučujem zvrchu, ako chrobák truhlík kochajúc sa vo vlastnej prednáške zdarma, ktorú s radosťou rozdávam všetkým, či chcú alebo nechcú počúvať.
– Raz mlčím, keď mám povinnosť hovoriť.
– Potom hovorím, keď nemám čo povedať.
Kašparu trafil klinček po hlavičke môjho problému a dodal: ROZLIŠOVANIE. Áno, niekedy sa mám nakopnúť a namiesto mlčania hovoriť veci, ktoré nik nechce počuť, ale treba ich povedať, a inokedy mám zatvoriť ústa a otvoriť srdce pre slová toho druhého. To nie je celé, lebo niekedy mám čo povedať a nik sa nepýtal a to je potom mlčanie pred slobodou druhého. Je to pravda o mne, postavená do iného svetla a zároveň tvrdá škola dospelej múdrosti, v ktorej ma čaká ešte nejedna lekcia. Mám sa pýtať:
Prečo som vtedy rozprával, alebo mlčal?
Prečo som teraz rozprával, alebo mlčal?
Prečo teraz rozprávam, alebo mlčím?
Mám teraz rozprávať, alebo mlčať?

Poslednou knihou, ktorú som si toto ráno otvoril boli myšlienky Bernarda z Clairvaux, kde hovorí o láske. Jeho stručná odpoveď je: „Správna miera lásky k Bohu je milovať bez miery.“ Túto myšlienku pre múdrych, potom pre tých hlúpych rozpisuje na tridsiatich šiestich stranách. Pravá láska je vzplanutie srdca, je dobrovoľná, je šťastná sama v sebe, lebo má za odmenu toho, koho miluje. „Odmena sa sľubuje tomu, kto ešte nemiluje…“ Tieto slová ma zaujali. Milovať Boha pre neho samého. Čo to pre mňa znamená?