Piatok

„Ak je niekto duchovným synom alebo dcérou, prirodzene príjme hodnoty svojho duchovného rodiča. Ako Pavol hovorí, stanú sa napodobňovateľmi svojho duchovného rodiča. Ak niekto odmietne hodnoty svojho duchovného rodiča, potom sa stane duchovnou sirotou, žijúcou vo svete bez podriadenia sa duchovnej autorite, ktorú sa kedysi rozhodol nasledovať. Pavol spozoroval, že niektorí z Filipanov sa asi stretli len preto, iba aby si naplnili žalúdok chlebom. Iní sa možno stretli, aby radšej zakúsili telesnú alebo sexuálnu lásku, miesto duchovnej lásky. Ich skutky boli hanebné; ich mysle naplnené pozemskými vecami. Ale Pavol povzbudil svoje duchovné deti, aby si cenili duchovné veci, aby stáli pevne v Pánovej láske, a necenili si tak pozemské radosti. V nebeskom kráľovstve sú tie najvzácnejšie veci, ktoré človek má, sú to jeho vzťahy. A Pavol sa tešil duchovným vzťahom lásky s mnohými vo Filipách. Volal ich milovanými, svojimi bratmi a sestrami, svojou radosťou a svojou korunou. Boli pre neho veľmi vzácni. 

Ježiš rozpráva príbeh o hodnotách v Lukášovom evanjeliu, v 16. kapitole. Ak sme Božie deti, tak ho chceme napodobňovať. Takže aké sú jeho hodnoty? V tomto príbehu je nepoctivý správca, ktorý podvádza svojho pána; cení si moc, bohatstvo a telesné pohodlie. Tak čo môže urobiť, keď ho jeho pán prepustí, a nebude mať kde bývať? Rozhodol sa získať si priazeň dlžníkov svojho pána tým, že znížil ich dlžoby v nádeji, že mu dajú ubytovanie, keď stratí prácu. Takže podvádza svojho pána. Keď to pán zistil, jeho reakcia je veľmi prekvapujúca. Svojho správcu nekritizujte ani netrestá. Nie! On ho chváli. Prečo by to robil? 

Ten pán je Božím dieťaťom. Cení si vzťahy nadovšetko ostatné. Túži mať dobré vzťahy so svojimi dlžníkmi, ale oni sa ho boja. Keď tento nepoctivý správca zníži sumu, ktorú dlžníci dlhujú jeho pánovi, myslia si, že jedná v mene svojho pána. Milujú svojho pána viac, pretože niečo z ich dlhu bolo odpustené. Konečne pán dosiahol to, čo naozaj chcel, dobré vzťahy so svojimi dlžníkmi. Duchovní ľudia si cenia duchovné veci viac ako tie pozemské. Aj keď ten správca bol pozemský, a konal nečestne, jeho duchovné ovocie bolo dobré. Toto je príklad Zákona nezamýšľaných dôsledkov. Tí, ktorí si cenia duchovné veci často vidia dobré duchovné dôsledky vyplývajúce zo zlých okolností. 

Chcel by si byť napodobňovateľom Krista, Pavla a pána z tohto príbehu? Ak si ceníš vzťahy, môžeš každý deň urobiť úspešným. Odpusti svojim dlžníkom; ktorí si ťa nevážili, ktorí ťa podviedli, ktorí ti klamali a ktorí ťa zranili. Začni s ľuďmi, ktorí sú ti najbližší. A budú ťa milovať viac ako predtým. Ako Ježiš raz povedal: “Tí, ktorým bolo viac odpustené, viac milujú.” Jedného dňa sa budeš usmievať, keď ťa niektorý z nich bude napodobňovať. A Pavol a Ježiš ťa nazvú svojím milovaným, svojím bratom alebo sestrou, svojou radosťou a korunou.“

Vlastná úvaha

Vyzerá to ako skvelý plán! A predsa to nie je ľahké, ani príjemné. Duchovný rodič – to znie tak vznešene a predstavíme si pod tým pojmom múdreho starca – ale, čo keď je sám nezrelý, vnútorne nekonzistentný a neskúsený na duchovnej ceste? U duchovného rodiča predpokladáme, že zašiel po duchovnej ceste ďalej než ten, ktorý je jeho duchovným dieťaťom. Ako inak by ho mohol viesť, či sprevádzať? Tiež predpokladáme, že takýto duchovný otec je človekom hlbokej pokory a úcty k druhému so schopnosťou porozumieť a vcítiť sa.

A teraz k realite! Toto sú všetko len naše predstavy o ideály duchovného otca.
V realite je to človek ako každý iný, hoci jedinečný. Robí chyby a to aj závažné chyby a to aj v duchovnom sprevádzaní a vedení svojich duchovných detí. Tomu sa nevyhne žiaden duchovný otec a bude sa s tým musieť naučiť žiť – s tým, že na niečo sám nestačí – s tým, že nerozumie svojmu duchovnému dieťaťu – s tým, že spravil závažnú chybu a už ju nemá ako vrátiť späť – s tým, že jeho duchovné deti ho na duchovnej ceste predstihli a on im nestíha…

A tak sa dostávame k podstate tejto úvahy:

Naši duchovní otcovia nás budú zraňovať zlom, ktoré nám vykonajú, či nám spôsobia. Našou úlohou je prijímať od Boha dar odpustenia pre nich – aby sme my mohli odpustiť im, na to my sami nestačíme.

Druhá časť tejto úvahy by mohla mať takýto záver:

Duchovný otcovia budú potrebovať skôr či neskôr spracovať a transformovať vo svojom živote už vyššie zmienené veci:
– s tým, že na problém tohto môjho duchovného dieťaťa sám nestačím (Boh ma pozýva do spolupráce s inými ľuďmi)
– s tým, že nerozumiem svojmu duchovnému dieťaťu, neviem sa doň vcítiť
– s tým, že som spravil závažnú chybu v duchovnom sprevádzaní a už ju nemá ako vrátiť späť
– s tým, že moje duchovné deti ma na duchovnej ceste predstihli a ja im nestíham

Úvaha druhá
Odpustenie bolí, lebo sa trhá niečo z nášho srdca, čo tam nepatrí. Odpustenie je ťažké. Kto zažil hlboké zranenia a zrady od ľudí, ktorým veril, pozná, že len dôjsť k tomu – chcieť odpustiť – sú často roky bolestivej práce (Božej práce) na jeho vlastnom srdci.