Rozjímanie môže byť bezo sporu užitočnou vecou. Čo ak ale rozjímanie skôr prispieva k nervozite človeka? Ak viac dráždi nervy a víri hladinu, než by upokojovalo? Keď sa niekto v rozjímaní priveľmi snaží premýšľať a zaoberať sa predstavami – a nemôže!? (Chapman 1932, s. 122) Tu môžeme vidieť mnoho ciest, dve prednesiem: ak môže rozjímať, ale sa „priveľmi snaží“; druhou je potom tá cesta, kde skutočne nemôže rozjímať. V prvom prípade Torkington odporúča „jemne sa usilovať“. V druhom Chapman odporúča oddane zotrvať pri Pánovi.
Archív kategorií: Udalosť
Aktuálne akcie a podujatia, ktoré organizujem. Pozvánky, prihlášky a iné potrebné dokumenty.
Druhý vatikánsky koncil – Od prekvapivého zvolania cez dramatický priebeh až po protirečivé interpretácie
Autor: Martin Maďar
„Teológovia dnes musia odpovedať na otázku, ako sa môže zmena v cirkvi udiať tak, aby nebola neprijateľným zlomom s tradíciou.
V čase, keď sa objavujú stále silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých fundamentálnych teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.
Koordinátorom projektu je prodekan Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.
Autorom prvej časti je profesor teológie na Xavier University v Cincininati, Ohio (USA) Martin Maďar.
Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) je najrozhodujúcejšou udalosťou v živote Katolíckej cirkvi v dnešnej dobe. Aj viac než po polstoročí od svojho ukončenia ovplyvňuje dianie a smerovanie cirkvi. Mnohé súčasné udalosti v jej živote sa dajú chápať ako pokračujúci zápas o jeho prijatie.
Druhý vatikánsky koncil (DVK) bol míľnikom v moderných dejinách cirkvi a mal na jej život väčší vplyv než ktorákoľvek iná udalosť od protestantskej reformácie v 16. storočí. Koncil bol prvou skúsenosťou kolegiálneho výkonu najvyššej autority v cirkvi v živej pamäti.
Cirkev, ktorá sa často pýšila tým, že je nemenná, sa na koncile odhodlala podstúpiť dôkladnú sebareflexiu a sebakritiku. Koncil prehodnotil mnohé typické postoje a stratégie moderného katolicizmu a niektorým z nich predostrel výzvy z pohľadu evanjelia a potrieb dnešnej doby.
Všeobecné alebo ekumenické koncily nie sú častým javom. V priemere sa konajú raz za sto rokov a DVK bol v poradí 21. takým koncilom. Obyčajne sa koncily zvolávali, aby sa na nich riešila nejaká kríza v oblasti učenia alebo disciplíny cirkvi. DVK však do tejto kategórie nepatrí.
V januári 1959, keď Ján XXIII. oznámil svoje rozhodnutie zvolať koncil – bolo to menej než tri mesiace od zvolenia za pápeža – Katolícka cirkev nepotrebovala brániť nejakú dôležitú doktrínu alebo disciplínu pred útokmi. Napriek tomu sa pápež pre koncil rozhodol, čim prekvapil takmer všetkých, vrátane predstaviteľov Rímskej kúrie.
V tom čase panoval názor, že koncily sa už konať nebudú, lebo po definícii pápežskej neomylnosti, ktorá sa prijala v roku 1870 na Prvom vatikánskom koncile (1869 –1870), pápež môže rozhodnúť v cirkvi o všetkom sám.
Ekumenický koncil je veľmi významná udalosť lebo, na rozdiel od iných koncilov alebo synod, sú naň pozvaní všetci biskupi z celého sveta. Len pre zaujímavosť, v októbri 1962, keď sa DVK začal, bolo v cirkvi 2 807 biskupov.
Ekumenické koncily reprezentujú celú cirkev, sú prejavom najvyššej (ľudskej) autority v cirkvi a ich rozhodnutia sú v konečnom dôsledku vnímané ako vôľa Ducha Svätého. Koncil je jednoducho veľká vec!
Z viac než 50-ročného odstupu od DVK sa dá zhodnotiť, že väčšina katolíkov považuje koncil za dar, ale tiež za výzvu pre cirkev. Kvôli komunizmu sme na Slovensku neboli dejiskom pokoncilového vývoja tak ako krajiny západnej Európy a Severnej a Južnej Ameriky. Počiatočné nadšenie z koncilu sme nezakúsili tak ako inde vo svete.
Podarilo sa nám celkom úspešne uskutočniť liturgickú reformu, no prvé etapy prijatia koncilu sa udiali viac-menej bez našej účasti.
Dnes, viac než 30 rokov po páde komunizmu, aj cirkev na Slovensku môže mať slovo v procese prijatia DVK, ktorý stále pokračuje. Poznáme však koncil a máme prehľad o pokoncilovom vývoji? Je škoda, že sme na scénu globálnej cirkvi prišli s oneskorením. Máme čo doháňať. No ako sa hovorí: lepšie neskôr ako nikdy.
Čo sa stalo na koncile?
DVK sa uskutočnil počas štyroch zasadaní, ktoré boli stále na jeseň v rokoch 1962 – 1965. Koncil zvolal pápež Ján XXIII. (1958 – 1963), ktorý však po prvom období zomrel a koncilu potom predsedal jeho nástupca Pavol VI. (1963 – 1978).
Pápež Ján vytýčil tri ciele koncilu: obnovu cirkvi, adaptáciu cirkvi pre dnešnú dobu (aggiornamento) a zjednotenie kresťanov. Šestnásť dokumentov, ktoré koncil vydal, sú trvalým dokladom jeho práce a odkazom pre celú cirkev a svet.
Okrem toho, že zvolanie koncilu bolo veľkým prekvapením, išlo tiež o dramatickú udalosť. Očakávalo sa, že biskupi z celého sveta prídu do Ríma, aby jednoducho zahlasovali za dokumenty, ktoré pre nich pripravili rôzne koncilové komisie. Stalo sa však niečo iné. Mnohí biskupi boli k týmto dokumentom veľmi kritickí a žiadali, aby boli prepracované alebo aby boli napísané úplne nové.
Dva hlavné body, ktoré biskupi týmto dokumentom vyčítali, boli, že (1) nebrali dostatočne do úvahy pápežovu predstavu o koncile a (2) že veľmi málo odzrkadľovali teologický vývoj posledných desaťročí. Svoju konečnú podobu dokumenty koncilu nadobudli skrz búrlivé debaty medzi koncilovou väčšinou a menšinou. V mnohých prípadoch sa ich konečná verzia dosť odlišuje od tej počiatočnej.
Po publikácii dokumentov si tí, čo boli teologicky zbehlí, rýchlo všimli, že to, čo koncil hovoril, sa často nepodobalo tomu, čo poznali z predkoncilových teologických učebníc. Zmena sa nedala poprieť. Bolo jasné, že koncil si veľmi prial obnovu cirkvi a že nemal záujem, aby veci pokračovali tak ako doteraz.
Zmeny sa dali vidieť skoro na každom kroku. Uvediem niekoľko príkladov.
DVK ponúkol iné ohodnotenie moderného sveta, ako bolo dovtedy bežné. Počas 19. storočia, a v niektorých prípadoch až do koncilu, oficiálni predstavitelia Katolíckej cirkvi odporovali významným črtám spoločenského a politického poriadku modernej doby. Medzi nimi boli demokracia, sloboda slova, sloboda tlače a náboženská sloboda. Tieto črty moderného sveta boli označené slovom „liberalizmus“ a odsúdené. Katolíci, ktorí ich podporovali a snažili sa ich zlúčiť s katolíckou vierou, boli odsúdení ako modernisti.
DVK však nepokračoval v tomto konfrontačnom prístupe k modernému svetu. Naopak, koncil naliehal na katolíkov, aby s ním vstúpili do dialógu. Namiesto jednorazového odmietnutia a odsúdenia moderného sveta koncil povedal, že poslaním veriacich je „ustavične skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia“ (Gaudium et spes, pastorálna konštitúcia o cirkvi v súčasnom svete, § 4).
Navyše, v Dignitatis humanae, deklarácii o náboženskej slobode, koncil zmenil učenie na danú tému. Čo bolo v minulosti odsúdené, teda že každý človek má právo na náboženskú slobodu, sa stalo oficiálnym učením cirkvi. Z 2 378 prítomných biskupov 97 percent hlasovalo za a len 3 percentá biskupov boli proti tejto deklarácii.
Od skončenia koncilu sa Katolícka cirkev stala významným zástancom náboženskej slobody na celom svete. Je naozaj ťažké si predstaviť, že len pred 60 rokmi to bolo celkom ináč a že medzi nami žijú ľudia, ktorí to poznajú z vlastnej skúsenosti.
DVK teda neopakoval odsúdenia moderného sveta na spôsob pápežov Gregora XVI. a Pia IX. v 19. storočí alebo na spôsob Pia X. na začiatku 20. storočia. Nedá sa poprieť, že koncil ponúkol ohodnotenie moderného sveta, ktoré bolo pozitívnejšie a vyznačovalo sa väčšou nuansou, než na čo boli katolíci dovtedy zvyknutí.
Táto zmena v postoji voči modernému svetu sa stala dôvodom, prečo niektorí katolíci, napr. Kňazské bratstvo sv. Pia X. (tzv. lefèbvristi), DVK odmietli. O tom viac neskôr.
Koncil ponúkol iné chápanie cirkvi, než to bolo vtedy bežné. V čase koncilu mali dominantné miesto v katolíckej teológii dve chápania cirkvi, a to (1) cirkev ako hierarchická inštitúcia alebo spoločnosť a (2) cirkev ako mystické telo Krista. To druhé bolo produktom nedávneho teologického vývoja a v roku 1943 nadobudlo oficiálny status v encyklike Pia XII. Mystici corporis Christi.
Koncil tieto pohľady na cirkev neodmietol, ale im neprisúdil dominantné miesto vo svojich dokumentoch. Hlavná myšlienka koncilového chápania cirkvi je, že cirkev je viac než jej štruktúry a nariadenia. Vo svojom najvnútornejšom živote je účasťou na živote Boha, od ktorého úplne závisí.
Koncil tak nanovo objavil staroveké chápanie cirkvi, ktoré sa vytratilo z teologického obzoru v druhom tisícročí, a cirkev predstavil v prvom rade ako tajomstvo a sviatosť, čo znamená, že cirkev je skutočnosťou, ktorá je preniknutá skrytou Božou prítomnosťou. Ako taká je znakom a nástrojom spoločenstva s Bohom a jednoty celého ľudstva.
Koncil tiež opísal cirkev ako putujúci Boží ľud. Tento bod je teologicky veľmi dôležitý. To, že cirkev je putujúca a že ešte nedošla do cieľa, umožnilo koncilu zaujať postoj pokory a tiež uznať, že cirkev potrebuje obnovu, čo by pred koncilom bolo považované za niečo podozrivé, lebo cirkev sa stotožňovala s Božím kráľovstvom a to, samozrejme, žiadnu obnovu nepotrebuje.
Koncil žiadal zmeny v liturgii. V úplne prvom schválenom dokumente koncil predostrel a prikázal obnovu liturgie. Pre zaujímavosť, z 2 151 biskupov, ktorí sa zúčastnili na hlasovaní, len štyria boli proti, čo je menej než jedno percento. Biskupi verili, že obnova liturgie prispeje k obnove cirkvi.
Jedným z hlavných bodov bola túžba, aby sa všetci aktívne zúčastňovali na liturgických obradoch. Obnova liturgie bola pre koncil logickým a nutným krokom spojeným s obnovou chápania cirkvi. Nemohlo to byť ináč. Ako napríklad mohol koncil hovoriť o cirkvi ako o celom Božom ľude a potom ponechať, aby liturgia ostala obradom rezervovaným pre klerikov, sláveným v nezrozumiteľnom jazyku, v ktorom je len veľmi malá úloha pre zvyšok veriacich?
Koncil sa k nekatolíckym kresťanom a tiež k členom iných náboženstiev postavil ináč, ako to bolo bežné. Koncil nabádal katolíkov, aby sa zapojili do ekumenického hnutia, ktorého cieľom bolo zjednotenie kresťanov. Toto bolo v silnom kontraste s oficiálnymi predpismi pred koncilom, ktoré ekumenické hnutie odmietali. Podľa predkoncilovej predstavy o jednote kresťanov sa nekatolíci mali vrátiť domov do Katolíckej cirkvi, kde by boli vítaní.
Koncil sa tiež veľmi pozitívne vyjadril na adresu nekresťanských náboženstiev, keď povedal, že „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sú síce v mnohom odlišné od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“. V Nostra aetate, deklarácii o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám, z ktorej je tento citát, koncil tiež povzbudil katolíkov, aby s nekresťanmi nadviazali dialóg a spoluprácu.
Toto je len niekoľko zmien, ktoré DVK spravil a ktoré predstavujú jeho víziu obnovy cirkvi. Tým, ktorí vyrástli po koncile, sa tieto zmeny môžu zdať ako niečo samozrejmé, ako veľa rozruchu pre nič. No tí, ktorí vyrástli pred koncilom, mohli týmto zmenám len ťažko uveriť.
Semper idem (stále to isté), čo je motto z biskupského erbu kardinála Alfreda Ottavianiho, výstižne opisovalo ich skúsenosť. Nikoho asi neprekvapí, že kardinál Ottaviani, ktorý bol počas DVK prefektom Kongregácie pre náuku viery (vtedy sa volala ináč), nebol veľkým fanúšikom koncilu.
Táto diskusia o DVK by však bola tendenčná a zavádzajúca, ak by sme DVK spájali len so zmenou a s tým novým, čo priniesol. Koncil sa totiž vyznačoval aj kontinuitou s tradíciou cirkvi, na čom biskupom veľmi záležalo.
Tento bod si vyžaduje vysvetlenie, aby to nevyzeralo tak, že čo sme jednou rukou dali, druhou ihneď berieme späť. Ide tu skôr o paradox než o protirečenie. V akom zmysle? DVK nanovo objavil mnohé teologické postoje z prvého tisícročia, na ktoré sa neskôr zabudlo alebo ktoré boli z rôznych dôvodov odsunuté na okraj. A tak zatiaľ čo mnohé zo zmien, o ktorých sme hovorili, sa javia ako zlom s tradíciou, v skutočnosti sú zlomom len s nedávnou tradíciou, tou z 19. a prvej polovice 20. storočia.
Paradox je, že nadviazaním kontinuity so skoršou tradíciou cirkvi sa DVK v určitých bodoch odchýlil od nedávnej tradície. Dá sa to vidieť aj tak, že tá nedávna tradícia sa odchýlila od tej staršej a DVK to skorigoval.
Čo sa stalo po koncile?
Navonok sa koncily končia záverečnou slávnosťou a oficiálnou promulgáciou ich dokumentov. Tieto však bodku za koncilmi nerobia. Keď sa biskupi z koncilu vrátia domov, začína sa akoby nová fáza koncilu, ktorej sa odborne hovorí recepcia alebo prijatie. Neexistuje však garancia, že koncil prijatý bude. Čo sa s koncilom stane, záleží nielen od biskupov, ale od celej cirkvi.
Prvé roky po DVK sa vyznačovali obrovským nadšením z toho, čo koncil povedal, a ešte viac z prospektu obnovy cirkvi, ktorú si prial. Energia skoro celej cirkvi bola nasmerovaná na zrealizovanie vízie, ktorú koncil pred ňu predostrel.
Pre komunizmus sme toto počiatočné nadšenie z koncilu na Slovensku nezakúsili tak ako inde vo svete, kde väčšina katolíkov s nadšením prijala liturgickú reformu a obnovené poňatie cirkvi, ktoré je v nej zakotvené.
Na druhej strane, izolácia od západného sveta nás vo veľkej miere ochránila od mnohých ťažkostí, ktoré miestne cirkvi v západných krajinách začali pociťovať nielen v súvislosti s implementáciou koncilu, ale aj kvôli sociálnym a politickým zmenám z konca 60. a počas 70. rokov dvadsiateho storočia.
V procese prijatia koncilu sa čoskoro ukázalo, že uvedenie vízie DVK do praxe je obrovská výzva, a to nielen z logistického hľadiska, ale predovšetkým pre spory v otázke interpretácie koncilu.
Abstraktne sa dá hovoriť o troch najtypickejších interpretačných postojoch k DVK.
Progresívna interpretácia sa veľmi pozitívne stavia k zmenám, ktoré koncil uskutočnil. Medzi cirkvou pred koncilom a po koncile vytvára dramatický kontrast. Predkoncilovú cirkev vykresľuje skoro úplne v negatívnom svetle a často ju označuje ako legalistickú, triumfálnu, hierarchickú, patriarchálnu, klerikálnu a v konečnom dôsledku irelevantnú.
Prispôsobenie sa modernej dobe, čomu sa cirkev dlho bránila, ale čo sa napokon na koncile stalo, prívrženci tejto interpretácie vítajú a považujú za dlho oneskorené. Koncil sa vníma ako nové Turíce.
Progresívna interpretácia uznáva, že po koncile nastali v cirkvi problémy a určitý zmätok. Vinu za to prisudzuje neústupnosti tých, hlavne v Rímskej kúrii, ktorí boli proti smeru, ktorým sa koncil počas jeho priebehu uberal a ktorí potom, čo sa koncil skončil, pokračovali v podkopávaní zástancov obnovy a v odpore proti duchu koncilu. Progresívna interpretácia nepopiera, že koncil bol v kontinuite s tradíciou, hlavne s tou staršou, ale význam koncilu vidí hlavne v jeho inováciách.
Tradicionalistická interpretácia vidí v zmenách, ktoré koncil uskutočnil, skutočnú katastrofu. Táto interpretácia taktiež vytvára dramatický kontrast medzi cirkvou pred koncilom a po koncile. Rozdiel je v tom, že v nevýhode je tentokrát cirkev po koncile. Tradicionalisti rozprávajú o cirkvi pred koncilom s nostalgiou a koncil považujú za poľutovaniahodnú kapituláciu pred liberalizmom a modernou dobou.
Najextrémnejšia verzia tejto pozície považuje koncil za heretický. Vina za problémy a zmätok po koncile sa prisudzuje samotnému koncilu, lebo umožnil hnutia, ktoré radikáli v cirkvi rozšírili do bodu, že to cirkev skoro zničilo.
Najznámejšou skupinou, ktorá takto koncil vidí, je Kňazské bratstvo sv. Pia X. Títo nasledovatelia arcibiskupa Marcela Lefèbvra (1905 – 1991) sú známi tým, že zásadne odmietajú pokoncilovú liturgiu a pokračujú v slávení svätej omše a sviatostí, ako to bolo pred koncilom. Nie menej ako obnova liturgie im prekáža aj postoj koncilu k dialógu s dnešným svetom, náboženskej slobode, ekumenizmu a nekresťanským náboženstvám. V týchto postojoch nevidia vnuknutie Ducha Svätého, ale odsúdeniahodnú infiltráciu liberalizmu a modernizmu do cirkvi.
Reformná interpretácia koncilu sa nachádza v strede medzi predošlými interpretáciami. Väčšinu koncilu vidí pozitívne. Za nepriaznivé pre cirkev však považuje určité veci, ktoré sa vyvinuli po koncile. Vinu za problémy a zmätok neprisudzuje samotnému koncilu, ale hlavne takzvaným progresívnym katolíkom. Viní ich z toho, že odvolávaním sa na „ducha“ koncilu išli oveľa ďalej, než si koncil vo svojich dokumentoch žiadal. Táto pozícia v otázke interpretácie koncilu viní progresívcov z toho, že sú príliš nadšení adaptovať sa na hodnoty západnej spoločnosti, a nabáda k tomu, aby sa vrátili k pravému koncilu a k jeho autentickej interpretácii.
Predstavitelia tejto interpretácie zastávajú názor, že koncil bol unesený tými, ktorí ho nesprávne interpretovali. V tomto bode sa zástancovia reformnej interpretácie odlišujú od tradicionalistov, podľa ktorých koncil bol unesený už počas jeho priebehu. Reformná interpretácia popiera, že si koncil prial rázny zlom s minulosťou cirkvi. Hoci zmeny, ktoré koncil nastolil, nepopiera, zástancovia tejto interpretácie by boli najradšej, ak by sa o zmenách veľmi nerozprávalo. Kontinuita s tradíciou je pre nich dôležitejšia.
Tradicionalistická interpretácia nikdy nezískala veľa prívržencov. Z pohľadu katolíckej teológie je odmietnutie ekumenického koncilu veľmi problematické. Je to gól do vlastnej bránky. Koncily sú prejavom najvyššej autority v cirkvi. DVK bol riadne zvolaný, arcibiskup Lefèbvre sa na ňom podieľal. Hoci často nesúhlasil so smerom, ktorým sa koncil uberal, netvrdil, že by bol koncil nelegitímny.
Ak by bola pravda, že DVK odviedol cirkev na nesprávnu cestu, ako by sa dalo vyvrátiť, že aj predošlé koncily pochybili? Odmietanie DVK tak spochybňuje aj všetky ostatné koncily. Zmätok, ktorý takýto pohľad prináša, nie je nič v porovnaní s problémami pri prijatí DVK a s výzvami, ktorým dnes cirkev čelí.
Umiernená verzia progresívnej interpretácie bola obľúbená počas pontifikátu Pavla VI. (1963 – 1978). Bolo to v čase veľkého nadšenia za koncil, keď sa pod vedením Pavla VI. hlavné rozhodnutia koncilu stali bežnou súčasťou života cirkvi. Bolo to obdobie veľkých zmien, počas ktorého sa tiež stali chyby. Tí, ktorí dohliadali na prijatie koncilu, nevysvetlili dostatočne, prečo sa zmeny uvádzali, a hlavne to, že väčšina biskupov na koncile považovala zmeny v cirkvi za nutnosť plynúcu z evanjelia.
Tiež sa dostatočne neukázalo, že koncilové reformy sa uskutočňovali v súlade s cirkevnou tradíciou, nie mimo alebo proti nej. Boli to pastoračné chyby a dôležitý rozmer koncilu, ten, ktorý bol zameraný na tradíciu cirkvi v jej celku, bol zanedbaný.
Toto pochybenie do veľkej miery vysvetľuje, prečo sa za pontifikátov Jána Pavla II. (1978 – 2005) a Benedikta XVI. (2005 – 2013) do popredia dostala reformná interpretácia DVK. Aby sa zachovalo podstatné prepojenie medzi koncilom a celou tradíciou, začalo sa prízvukovať to, čo sa nezmenilo, čo ostalo v súlade s predkoncilovou teológiou a praxou. Začal sa návrat k takzvanému „pravému“ koncilu, ktorý sa nachádza v koncilových dokumentoch, a nie v nejasnom „duchu“ koncilu, podľa ktorého sa dá hocičo odôvodniť. Zmenám v cirkvi postupne odzvonilo.
Dôraz na kontinuitu v interpretácii DVK však časom nadobudol takú prevahu, že mnohí experti na koncil sa začali pýtať, či sa na koncile vôbec niečo stalo. Pápež Benedikt krátko po nástupe do úradu síce vysvetlil, že pri interpretácii koncilu aj zmena, aj kontinuita majú svoje miesto, no niektoré z jeho predošlých rozhodnutí, v čase, keď bol prefektom Kongregácie pre náuku viery (1981 – 2005) a tiež počas jeho pontifikátu, tomu veľmi nenasvedčovali. Naopak, jeho kritika koncilu sa niekedy blížila lefèbvristickému poňatiu koncilu ako nelegitímnej zmeny.
Kde sme dnes?
S nástupom pápeža Františka (2013) sa dá hovoriť o novej fáze v procese prijatia DVK. Deje sa to hlavne z dvoch dôvodov: (1) František nanovo otvára – alebo sa zdá, že je ochotný otvoriť – diskusiu o niektorých otázkach, ktoré sa zdali byť natrvalo rozhodnuté Jánom Pavlom a Benediktom; (2) František opäť prízvukuje obnovu a reformu cirkvi, čo inými slovami znamená, že je otvorený pre zmeny v cirkvi.
A tu prichádzame k podstate toho, prečo sa mnohé dnešné udalosti v živote cirkvi dajú chápať ako pokračujúci zápas o prijatie koncilu. Koncil chcel zmenu v cirkvi. To sa nedá poprieť. Po mnohých zmenách sa zameranie koncilu smerom k zmene postupne zneutralizovalo. František tento zámer dáva opäť do popredia.
Dá sa povedať, že sme svedkami zápasu medzi prívržencami progresívnej a reformnej interpretácie koncilu. Obe koncil prijímajú. Odlišujú sa v rozsahu ich pohodlnosti so zmenou. Bolo by nesprávne byť za hocijakú zmenu, bez toho, čo František volá „rozlišovanie“. Jeho nabádanie k synodalite má celú cirkev v tomto formovať. No zároveň sa nedá byť za koncil a byť proti zmene.
Azda najnaliehavejšou súčasnou úlohou pre teológov je prísť s vysvetlením, ako sa môže zmena v cirkvi udiať tak, aby nebola neprijateľným zlomom s tradíciou. V podstate ide o teológiu živej tradície cirkvi.
V tomto ohľade prichádzajú na myseľ dva výroky: (1) „Tradícia nie je uctievanie popola, ale uchovávanie ohňa“ (Gustav Mahler); (2) „Tradícia je živá viera mŕtvych, nie mŕtva viera živých“ (Jaroslav Pelikan).“
Myšlienka
„Často si hovor:
Dokonalosť je hriech.
Nehovorím tu o duchovnej dokonalosti, ktorá nie je stav, ale osoba.
Stupeň našej duchovnej dokonalosti nie je z nás, závisí na stupni nášho spojenia s Ním, na našom stupni lásky: tu vidíme, prečo je láska nazývaná zväzkom dokonalosti. Ale keď pozeráš na veci či ľudí, opakuj si:
Perfekcionizmus je hriech.
Je to diabolská ilúzia, pretože v tomto svete nie je nič dokonalé. Popierať túto nedokonalosť by znamenalo siahať na dokonalosť lásky Ježiša Krista, ktorý si nás zamiloval, hoci sme rozhodne neboli hodní milovania. Ak chceš milovať nadprirodzene, miluj ľudí v ich nedokonalosti.“
Brat Efraim
Myšlienky
Dnes sa mi stala milá vec, verím, že Boh si to tak pekne riadi, hoci by som sa mohol aj domnievať, že to ja si vyberám a vidím vo veciach to, čo prežívam. Ale, aby som sa dostal k pointe.
Pri rannom čase meditácie a modlitby najskôr som odrecitoval invitatórium a ranné chvály a robil som to skutočne rýchlo. V tom mi prišlo na myseľ, že toto bol svojim spôsobom nie úplne dobre využitý čas, ehm… zabitý čas… stratený čas… premárnený čas… a že buď mám tento čas venovať modlitbe srdca alebo mám v recitovaní žalmov vstúpiť do modlitby srdca. Tento problém: s rýchlou modlitbou, pomalou modlitbou a s modlitbami v seminári, ktoré sú pre mňa vyprázdnené a ktorých je plno (ruženec, Anjel Pána, Breviár, Korunka, Adorácia, rozjímanie, XYZ iných pobožností – nie žeby boli samé o sebe prázdne, len často sú pre mňa bezútešným miestom), som už riešil nejaký čas a pritom odpoveď bola taká jednoduchá: Modli sa tak, ako vieš! Modli sa tak, ako sa ti dá! Nesnaž sa modliť z povinnosti, alebo ako sa ti nedá! TO nefunguje! Kontemplácia, alebo modlitba odovzdanosti, alebo modlitba indiferentnosti, alebo modlitba oddanosti, alebo abadon… každé jedno je len rôznym označením toho istého spojenia s Bohom v Jeho prítomnosti, pasívneho vôľového aktu (znie to paradoxne, ale nie je) odddania sa a konania podľa Jeho vôle. Uspokojil som sa s odpoveďou Ducha.
Vzal som teda do rúk Richarda Rohra a otvoril ho v na strane, kde som prestal predchádzajúceho dňa. Deň tristotridsiaty druhý knihy Na prahu premeny. Rohr sa zamýšľal nad archetypom Milovníka a tým, ako ho my, ako kresťania, držíme nakrátko. V skratke: ako môže byť sex, obľúbené jedlo, či prechádza v prírode omnoho hlbšou zbožnosťou, než precízne a bezchybne prevedený náboženský obrad. Úprimne, duša sa mi zaradovala pri tých slovách. Ich vyústením bola otázka: „Ako sa Boh pozerá na moju sexualitu?“ Táto otázka zapôsobila ako hojivá masť na ustavičný zápas o čistotu, ktorý vediem už viac ako dva týždne (nie žeby som predtým nebojoval o čistotu, skôr je to ako keď vediete vojnu a nastane dôležitá bitka, ktorá trvá veľmi, veľmi dlho a nápor nepriateľa nepoľavuje, naopak, čím viac ste unavený tým intenzívnejšie doráža), a zdá sa mi omnoho intenzívnejším, ako po minulé obdobia. Môže to byť aj tým, že v seminári nie je príliš priestor na súkromie, alebo čas na hlúposti, alebo súkromný a neverejný, nekontrolovaný prístup na internet, alebo úsek dňa bez modlitby, alebo, že nie sú prítomné vonkajšie podnety…? Iste môže to byť spôsobené aj tým. Ale v tej chvíli nad knihou som si zopakoval: Bože, Ty poznáš moju sexualitu! Poznáš ma ako milovníka! A vnímal som ako je Ježiš v mojej vášni, v mojom pnutí, v mojej túžbe, v obraze som Ho videl v mojom srdci, z ktorého všetok tento pohyb vychádza. Nie, zápas nebol zrazu menej pálčivý. Práve naopak! Ukázal sa v čistejšej a intenzívnejšej podobe, ale pred Ježišom. „Tu som a takýto som. Toto sa vo mne deje. Ty to vieš. Ty to sám poznáš. Ty si to zažil, Ty poznáš sexualitu.“ Odovzdal som mu, opäť, boj o čistotu a sám som sa vzdal boja.
Vzal som do ruky druhú knihu: John Chapman, Listy o modlitbe. Ako sa mi stáva pri čítaní jeho slov, zaujalo ma viacero myšlienok o tom, ako sme na ceste prijímania svojich nedostatkov a slabostí a nie boja proti svojim nedostatkom a slabostiam. Najviac ma však zachytila táto myšlienka: je možné abadon naučiť aj začiatočníkov modlitby a duchovného života? „Pretože vo všeobecnosti začíname od metód, nápadov, úkonov zbožnosti, rozjímaní, úvah a spytovaní svedomia. Pred šestnástym storočím sa o tomto veľa nevedelo, a pred trinástym vôbec nič. Je to všetko rovnako užitočné pre všetkých, ako to je užitočné pre niektorých?“ Práve tá posledná veta mi utkvela: Je to všetko rovnako užitočné pre všetkých, ako to je užitočné pre niektorých? Je ruženec rovnako užitočný pre všetkých? Pred sedemsto rokmi neexistoval… Je ignaciánske rozjímanie rovnako užitočné pre všetkých? Pred šesťsto rokmi neexistoval… Nesnažíme sa len zovšeobecniť niečo, čo je partikulárne, alebo dokonca individuálne? Akoby rozjímanie bolo predovšetkým to ignaciánske, hoci sa za istých okolností pripúšťa aj iné, ale vždy rozjímanie? No čo s tými, ktorým sa rozjímať nedá? Alebo akoby úcta k Panne Márii znamenala ruženec, a nie opačne? Pričom ruženec nie je jediným a ani nevyhnutným prejavom úcty k Panne Márii. Zdanlivo to môže vyzerať ako rýdzo racionálne zamyslenie. Tieto otázky som kládol Bohu celý týždeň. Môžem, či mám prinášať začiatočníkom v duchovnom živote, ako to povedať, hutnejšiu stravu, alebo skôr pestrejší výber? A z druhej strany, som v propedeutickom roku formácie a viaceré veci mi prídu ako mlieko, hoci by som ocenil steak. Čítanie toho kratučkého listu mi osvetlilo, čo predniesť predstaveným v osobných rozhovoroch a upokojilo ma. Dostal som Ježišovu odpoveď: „Začni s týmto: buď v srdci so Mnou. Ostatné príde.“
Vzal som si do rúk tretiu knihu, útlu brožúrku od Maxa Kašparu a z nejakej príčiny som nadobudol pocit, že čítam Richarda Rohra. Mohlo to mať niečo spoločné s dvomi kratučkými úvahami o komplexe menejcenosti a komplexe viacejcennosti. Mám hodnotu len vtedy, keď podám dobrý výkon? Mám hodnotu len, keď dokážem okoliu, že niečo viem? Mám hodnotu len, keď sa mi darí? Mám hodnotu len, keď zapadnem do kolektívu? Mám hodnotu len, keď ma majú radi? Mám hodnotu len, keď ma prijímajú ľudia okolo mňa? Dobré otázky. Otázky, ktoré som si pokladal a sú zapísané v mojom srdci, a na duchovných obnovách chlapskí chlapi som nachádzal uistenie, kde je pravda. Tieto zamyslenia mi to pripomenuli: Mám nevyčísliteľnú cenu , vždy, bez výnimky! Aj keď som v ťažkom hriechu… aj keď ma odmietajú… aj keď neuspejem a zlyhám… aj keď ma vylúčia z kolektívu… aj keď podám mizerný výkon… Moja hodnota je: Boží adoptívny syn! Mám hodnotu Kritovej krvi!
Druhé zamyslenie z tejto knížky bolo azda ešte trefnejšie. Chrobák Truhlík. Dajako zle sa môjmu vnútru počúvali slová o domýšľavosti, viaccennosti, dokazovaní si vlastnej výnimočnosti. Uvedomil som si širokú pravdu:
– Raz konám tak, že sa povyšujem a poučujem druhých, aby som naplnil svoju potrebu menejcennosti svojimi vedomosťami a tak bol prijatý druhými, hoci to nefunguje.
– A zas inokedy poučujem zvrchu, ako chrobák truhlík kochajúc sa vo vlastnej prednáške zdarma, ktorú s radosťou rozdávam všetkým, či chcú alebo nechcú počúvať.
– Raz mlčím, keď mám povinnosť hovoriť.
– Potom hovorím, keď nemám čo povedať.
Kašparu trafil klinček po hlavičke môjho problému a dodal: ROZLIŠOVANIE. Áno, niekedy sa mám nakopnúť a namiesto mlčania hovoriť veci, ktoré nik nechce počuť, ale treba ich povedať, a inokedy mám zatvoriť ústa a otvoriť srdce pre slová toho druhého. To nie je celé, lebo niekedy mám čo povedať a nik sa nepýtal a to je potom mlčanie pred slobodou druhého. Je to pravda o mne, postavená do iného svetla a zároveň tvrdá škola dospelej múdrosti, v ktorej ma čaká ešte nejedna lekcia. Mám sa pýtať:
Prečo som vtedy rozprával, alebo mlčal?
Prečo som teraz rozprával, alebo mlčal?
Prečo teraz rozprávam, alebo mlčím?
Mám teraz rozprávať, alebo mlčať?
Poslednou knihou, ktorú som si toto ráno otvoril boli myšlienky Bernarda z Clairvaux, kde hovorí o láske. Jeho stručná odpoveď je: „Správna miera lásky k Bohu je milovať bez miery.“ Túto myšlienku pre múdrych, potom pre tých hlúpych rozpisuje na tridsiatich šiestich stranách. Pravá láska je vzplanutie srdca, je dobrovoľná, je šťastná sama v sebe, lebo má za odmenu toho, koho miluje. „Odmena sa sľubuje tomu, kto ešte nemiluje…“ Tieto slová ma zaujali. Milovať Boha pre neho samého. Čo to pre mňa znamená?
Myšlienka
Nie je nutné „túžiť po Bohu a netúžiť po ničom inom“. Potrebuješ len „chcieť túžiť po Bohu a nechcieť túžiť po ničom inom“. Iba málokomu sa to podarí!
Listy o modlitbe o. John Chapman OSB
Príhovor pápeža Františka v Dóme sv. Martina
Drahí bratia biskupi, drahí kňazi, rehoľníčky, rehoľníci a seminaristi, drahí katechéti, sestry a bratia, dobrý deň!
Srdečne vás pozdravujem a ďakujem Mons. Stanislavovi Zvolenskému za jeho slová. Ďakujem za pozvanie, aby som sa cítil ako doma: prichádzam k vám ako váš brat, a preto sa cítim ako jeden z vás. Som tu, aby som s vami zdieľal vašu cestu, -toto je úlohou biskupa, čiže pápeža-, vaše otázky, očakávania a nádeje tejto cirkvi a tejto krajiny. A keď už hovoríme o krajine, práve som pani prezidentke povedal, že Slovensko je báseň! Zdieľanie, to bol štýl prvej kresťanskej komunity: jednomyseľne zotrvávali na modlitbách, kráčali spoločne (porov. Sk 1,12-14). Aj sa hádali, ale kráčali spoločne.
To je prvá vec, ktorú potrebujeme: Cirkev, ktorá kráča spolu a prechádza po cestách života s horiacou fakľou Evanjelia. Cirkev nie je pevnosťou, nie je mocenskou štruktúrou, či hradom, ktorý je postavený na návrší, hľadiaci zhora na svet s odstupom a vystačí si sám. Tu v Bratislave hrad už je a je krásny. Ale Cirkev je spoločenstvo, ktoré túži pritiahnuť ku Kristovi cez radosť Evanjelia- nie je hrad; je kvasom, z ktorého sa vytvára Kráľovstvo lásky a pokoja v ceste sveta. Prosím vás, nepodľahnime pokušeniu okázalej nádhery a svetskej veľkoleposti! Cirkev musí byť pokorná ako bol pokorný Ježiš, ktorý sa zriekol všetkého (*teol.: úplné vnútorné vyprázdnenie) a stal sa chudobným, aby nás obohatil (porov. 2 Kor 8,9): prišiel, aby prebýval medzi nami a vyliečil naše zranené človečenstvo.
Aká krásna je pokorná cirkev, ktorá sa neoddeľuje od sveta a nepozerá na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri. Žiť vo vnútri – nezabudnime na to: zdieľať, kráčať spolu, prijímať otázky a očakávania ľudí. Toto nám pomáha oslobodiť sa od zameranosti na seba samých: centrom Cirkvi …. Kto je centrom Cirkvi? To nie je Cirkev! A keď sa Cirkev pozerá len na samú seba, skončí ako žena v evanjeliu: zhrbená, hľadiaca na svoj pupok (porov. Lk 13, 10-13). Stredom Cirkvi nie je ona sama! Zanechajme prílišné starosti o samých seba, o naše štruktúry či o to ako sa spoločnosť na nás pozerá. A to nás nakoniec privedie k „teológii líčenia“… Ako sa lepšie nalíčiť…? Ponorme sa radšej do skutočného života ľudí, reálneho života ľudí a položme si túto otázku: aké sú potreby a duchovné očakávania nášho ľudu? Čo očakávame od Cirkvi? Zdá sa mi dôležité snažiť sa odpovedať na tieto otázky a prichádzajú mi na um tri slová.
Prvé je sloboda. Bez slobody niet pravej ľudskosti, pretože ľudská bytosť bola stvorená slobodná a na to, aby zostala slobodná. Dramatické obdobia dejín vašej krajiny sú veľkým ponaučením: keď bola sloboda zranená, zneuctená a zabitá, ľudskosť bola zdegradovaná a vzniesli sa búrky násilia, nátlaku a odňatia práv.
Zároveň sloboda však nie je automatickým výdobytkom, ktorý sa nemení a zostáva raz a navždy. Nie! Sloboda je vždy cestou, niekedy ťažkou, ktorú treba neustále obnovovať, bojovať za ňu každý deň. Na to, aby ste mali skutočnú slobodu, nestačí, aby sme boli slobodní na vonkajšej rovine alebo v spoločenských štruktúrach.
Sloboda nás priamo volá k zodpovednosti za svoje rozhodnutia, k rozlišovaniu, k tomu, aby sme rozvíjali životné procesy. Toto je náročné a máme z toho strach. Niekedy je jednoduchšie nenechať sa vyprovokovať konkrétnymi situáciami a kráčať ďalej tak, že opakujeme minulosť, bez srdca, bez rizika voľby: radšej sa vliecť životom a robiť to, o čom druhí rozhodujú za nás – možno dav alebo verejná mienka, alebo veci ktoré nám médiá predávajú. To nie je dobré. A dnes často robíme veci, o ktorých za nás rozhodujú médiá. A stratíte slobodu.
Pripomeňme si dejiny izraelského národa: trpeli za tyranskej vlády faraóna, boli otrokmi; potom ich Pán vyslobodil, ale na to, aby dosiahli skutočnú slobodu – nielen od nepriateľov – museli prejsť púšťou, teda namáhavou cestou. A začali premýšľať: „Neviem, či nám nebolo lepšie predtým; mali sme na jedenie aspoň cibuľu…“. Je to veľké pokušenie: radšej trochu cibule než námaha a riziko súvisiace so slobodou. To je jedno z pokušení. Včera som v rozhovore s ekumenickou skupinou spomínal Dostojevského „Veľkého inkvizítora“. Kristus sa v tajnosti vracia na zem a inkvizítor mu vyčíta, že dal ľuďom slobodu. Stačí kúsok chleba a niečoho iného; stačí kúsok chleba a niečo iné. Stále to pokušenie, pokušenie cibule. Radšej trochu cibule a chleba ako námaha a riziko slobody. Nechávam na vás, aby ste sa nad týmito vecami zamysleli.
Niekedy nás táto predstava ohrozuje aj v Cirkvi: radšej mať všetko vopred stanovené, zákony, ktoré treba dodržať, bezpečnosť a uniformnosť, než byť zodpovední a dospelí kresťania, ktorí myslia, pýtajú sa vlastného svedomia a vedia aj spochybniť svoje predstavy. Mať všetko regulované je začiatkom kazuistickej morálky. V duchovnom a cirkevnom živote máme pokušenie hľadať falošný pokoj, ktorý nám zaručuje bezproblémový stav, namiesto evanjeliového ohňa, ktorý nás znepokojuje, ktorý nás premieňa. Bezpečná egyptská cibuľa je pohodlnejšia ako neznáme púšte. Avšak Cirkvi, ktorá nedáva priestor dobrodružstvu slobody – aj v duchovnom živote – hrozí to, že sa stane rigidnou a zatvorenou. Niektorí sú na to možno zvyknutí; ale mnohých iných – najmä v mladších generáciách – neláka ponuka viery ktorá im nenechá vnútornú slobodu, nepriťahuje ich Cirkev, kde musia všetci rovnako myslieť a slepo poslúchať.
Moji drahí, nebojte sa formovať ľudí tak, aby mali zrelý a slobodný vzťah k Bohu. Dôležitý je tento vzťah. Budeme mať možno pocit, že nemáme všetko pod kontrolou a že strácame silu a autoritu, ale Kristova cirkev nechce ovládať svedomie a obsadiť miesta; chce byť „fontánou“ nádeje v živote ľudí. Je to riziko. Je to výzva. Hovorím to predovšetkým pastierom: vy vykonávate slúžbu v krajine, kde sa mnohé veci rýchlo zmenili a kde sa spustili mnohé demokratické procesy – ale sloboda je ešte stále krehká. Je krehkou predovšetkým v srdci a v mysli ľudí. Preto vás povzbudzujem, aby ste ich formovali k slobode od rigidnej religiozity. Vyjsť z tohoto a nechajte ich rásť v slobode! Nech sa nik necíti utláčaný, ale každý nech má možnosť objaviť slobodu Evanjelia a postupne vstúpiť do vzťahu s Bohom; a to s dôverou človeka, ktorý vie, že pred Ním si môže niesť svoj príbeh a svoje rany bez strachu a bez pretvárok, bez starostí o to, aby sme museli obhájiť svoj obraz. Aby sme dokázali povedať: „Som hriešnik“, ale aby sme to povedali úprimne, nie aby sme sa bili do pŕs a ďalej verili, že sme spravodliví. Sloboda. Nech je evanjeliová zvesť oslobodzujúca a nikdy nie utláčajúca. A nech je Cirkev znakom slobody a prijatia!
Som si istý, že sa nikdy nedozvieme, odkiaľ to pochádza. Poviem vám niečo, čo sa stalo pred nejakým časom. Ide o list od biskupa, v ktorom hovorí o nunciovi. Povedal: „No, boli sme 400 rokov pod Turkami a trpeli sme. Potom 50 rokov pod komunistami a trpeli sme. Ale sedem rokov s týmto nunciom bolo horších ako obe tieto veci!“ Niekedy sa sám seba pýtam: koľko ľudí môže povedať to isté o svojom biskupovi alebo farárovi? Koľko ľudí? Nie, bez slobody, bez otcovstva to nejde.
Druhé slovo, prvé bolo sloboda – tvorivosť. Ste deťmi veľkej tradície. Vaša náboženská skúsenosť má pôvod v kázaní a v službe žiarivých osobností sv. Cyrila a Metoda. Oni nás učia, že evanjelizácia nie je nikdy jednoduchým opakovaním minulosti. Radosťou Evanjelia je vždy Kristus, ale cesty, ktorými sa táto radostná zvesť má šíriť časom a dejinami sú rozdielne. Cesty sú všetky rozdielne. Cyril a Metod kráčali spolu po týchto končinách európskeho kontinentu a zapálení túžbou po ohlasovaní evanjelia vymysleli novú abecedu, aby mohli preložiť Bibliu, liturgické texty a kresťanskú náuku.
Tak sa stali apoštolmi inkulturácie viery tu u vás. Vymysleli nové jazyky na šírenie Evanjelia; boli tvoriví v pretlmočení kresťanského posolstva; boli tak blízko ľudu s ktorým sa stretali, že sa naučili rozprávať ich jazykom a prijali ich kultúru. Nepotrebuje toto isté aj dnešné Slovensko? Pýtam sa. Nie je snáď toto najurgentnejšou úlohou Cirkvi pri dnešných európskych národoch: vymyslieť nové „abecedy“, aby zvestovala vieru? V pozadí máme bohatú kresťanskú tradíciu. V mysli mnohých ľudí je žiaľ táto tradícia dnes len v spomienkach na minulosť, ktorá už nehovorí a neposkytuje orientáciu pri životných rozhodnutiach.
Zoči voči strate zmyslu pre Boha a radosti viery nepomôžu náreky; neosoží nám zabarikádovať sa v pevnosti obranného katolicizmu, súdiť a obviňovať zlý svet. Potrebujeme tvorivosť Evanjelia. Dajme pozor! Evanjelium ešte nie je uzavreté, je otvorené! Je v platnosti, je v platnosti, pokračuje. Spomeňme si na tých mužov, ktorí chceli priniesť ochrnutého človeka až k Ježišovi, ale nebolo miesta ani predo dvermi. Odkryli strechu a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý (porov. Mk 2,1-5). Boli tvoriví! Tvárou v tvár ťažkostiam – „Ale ako to urobíme?“ …. „Ach, urobme to!“ – tvárou v tvár generácii, ktorá možno neverí, ktorá stratila zmysel pre vieru, alebo ktorá zredukovala vieru na zvyk či viac-menej prijateľnú kultúru, skúsme otvoriť dieru a byť kreatívni! Sloboda, kreativita… Aké krásne, keď vieme nájsť nové cesty, spôsoby a jazyky na zvestovanie Evanjelia! A my si môžeme pomôcť ľudskou tvorivosťou, každý z nás má aj túto možnosť, ale veľkým kreatívcom je Duch Svätý! On je ten, kto nás nabáda k tvorivosti! Ak svojím kázaním a svojou pastoráciou už nedokážeme vojsť dnu bežnou cestou, snažme sa otvoriť iné priestory; skúsme inými cestami.
A tu urobím jednu zátvorku. Kázanie. Ktosi mi povedal, že v Evangelii gaudium som sa príliš zastavil pri homílii, pretože je to jeden z problémov tejto doby. Áno, homília nie je sviatosť, ako tvrdili niektorí protestanti, ale je to svätenina! Nie je pôstnym kázaním, nie, je to niečo iné. Je v srdci eucharistie. A myslite na veriacich, ktorí musia počúvať homílie trvajúce 40 minút, 50 minút, na témy, ktorým nerozumejú, ktoré sa ich nedotýkajú… Prosím vás, kňazi a biskupi, dobre si premyslite, ako pripraviť homíliu, ako ju urobiť, aby ste mali kontakt s ľuďmi a aby sa nechali inšpirovať biblickým textom.
Homília by zvyčajne nemala byť dlhšia ako desať minút, pretože ľudia po ôsmich minútach strácajú pozornosť, s výnimkou ak je veľmi zaujímavá. Čas by však mal byť 10-15 minút, nie viac. Jeden môj profesor homiletiky hovorieval, že homília musí mať vnútornú súdržnosť: myšlienku, obraz a cit; aby ľudia odchádzali s myšlienkou, obrazom a niečím, čo pohlo ich srdce. Tak jednoduché je ohlasovanie evanjelia! A tak kázal, že Ježiš berie vtáky, berie polia, berie toto… konkrétne veci, ale aby ľudia rozumeli. Prepáčte, ak sa k tomu vrátim, ale znepokojuje ma to… [potlesk] Dovolím si zlomyseľnosť: potlesk začali rehoľné sestry, ktoré sú obeťami našich homílií!
Cyril a Metod otvorili túto novú kreativitu, tak urobili a hovoria nám toto: Evanjelium nemôže rásť, pokiaľ nie je zakorenené v kultúre národa, t.j. v jeho symboloch, otázkach, slovách a postojoch. Obaja bratia museli čeliť mnohým prekážkam a boli prenasledovaní. Veď to viete. Boli obvinení z herézy, lebo sa opovážili prekladať jazyk viery. Toto je ideológia, ktorá sa rodí z pokušenia mať veci uniformné. Za snahou chcieť byť uniformný sa skrýva ideológia. Evanjelizácia je však procesom inkulturácie: je úrodným semenom novosti; je novosťou Ducha, ktorý všetko obnovuje. „Roľník seje,“ povie Ježiš, „potom ide domov a spí. On nevstáva, aby videl, či rastie, či klíči… To Boh dáva rast.“ V tomto zmysle život príliš nekontrolujte: nechajte život rásť, ako to robili Cyril a Metod. Je na nás, aby sme dobre zasiali a starali sa oň ako otcovia. Roľník sa stará, ale nechodí každý deň na kontrolu, aby videl, ako rastie. Ak to robí, zabije rastlinu.
Sloboda, kreativita a napokon, dialóg. Cirkev, ktorá formuje ľudí v zmysle vnútornej a zodpovednej slobody a ktorá vie byť tvorivá ponoriac sa do dejín a kultúry, je tiež Cirkvou, ktorá vie viesť dialóg so svetom – s tými, ktorí vyznávajú Krista, hoci nie sú „naši ľudia“; s tými, ktorí kráčajú namáhavou cestou duchovného hľadania; a tiež s tými, ktorí neveria. Nie je selektívny, nie je to dialóg s malou skupinou, ale so všetkými: s veriacimi, s tými, ktorí sa usilujú o svätosť, s vlažnými a s neveriacimi. Hovorí s každým. Je to Cirkev, ktorá – podľa príkladu Cyrila a Metoda – pevne spája Východ a Západ, s ich rozličnými tradíciami a citlivosťou. Je to spoločenstvo, ktoré zvestovaním Evanjelia lásky vytvára spoločenstvo, priateľstvo a dialóg medzi veriacimi, medzi rôznymi vierovyznaniami a medzi národmi.
Jednota, spoločenstvo a dialóg sú vždy krehké, najmä vtedy, keď máme za sebou bolestné dejiny, ktoré zanechali jazvy. Spomienky na zranenia môžu nechať skĺznuť k zatrpknutosti, nedôvere, ba aj opovrhnutiu; a podnecujú nás, aby sme sa oddeľovali ohradami od tých, ktorí sú iní ako my. Rany však môžu byť aj priechodmi či otvormi, cez ktoré napodobňujúc rany nášho Pána umožňujú priechodu Božieho milosrdenstva. Jeho milosti, ktorá mení životy a robí z nás šíriteľov pokoja a zmierenia. Viem, že máte príslovie: „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom“. Toto nás inšpiruje. Je to veľmi evanjeliové! Je to Ježišova výzva, aby sme prerušili začarovaný a ničivý kruh násilia, aby sme nastavili druhé líce tomu kto udiera, aby sme dobrom premáhali zlo (porov. Rim 12,21).
Zaujala ma jedna udalosť zo života kardinála Korca. Bol to jezuitský kardinál, bol prenasledovaný režimom, uväznený a nútený tvrdo pracovať, až ochorel. Keď prišiel do Ríma pri príležitosti Jubilea v roku 2000, išiel do katakomb, zapálil sviečku za svojich prenasledovateľov a prosil pre nich o milosrdenstvo. Toto je Evanjelium! Toto je Evanjelium! Rastie v živote a v dejinách skrze pokornú lásku, skrze trpezlivú lásku.
Drahé a drahí, som Bohu vďačný za to, že som tu s vami; a ďakujem vám zo srdca za to, čo robíte, i za to, čím ste a za to, čo urobíte inšpirovaní touto homíliou, ktorá je zároveň semienkom, ktoré zasievam… Uvidíme, či rastliny vyrastú! Prajem vám, aby ste naďalej kráčali cestou evanjeliovej slobody, v tvorivosti viery a v dialógu, ktorý vyviera z Božieho milosrdenstva. Boh nás stvoril ako bratov a sestry a volá nás k tomu, aby sme boli tvorcami pokoja a svornosti. Zo srdca vás žehnám. A, prosím vás, modlite sa za mňa. Ďakujem!
Príhovor pápeža Františka v Košiciach
Milí mladí, drahí bratia a sestry, dobrý večer!
Bolo mi potešením počúvať slová Mons. Bernarda, vaše svedectvá a vaše otázky. Položili ste ich tri a ja by som sa chcel pokúsiť s vami hľadať odpovede.
Začnem Petrom a Zuzkou, vašou otázkou o láske vo dvojici. Láska je najväčší sen v živote, ale nie je to lacný sen. Je pekný, ale nie je ľahký, ako všetky veľké veci v živote. Je to sen, ale nie je ľahké ho interpretovať. Ukradnem vám vetu: «Začali sme tento dar vnímať úplne novými očami». To povedala ona. Naozaj, ako ste povedali, sú potrebné nové oči, oči, ktoré sa nenechajú oklamať vzhľadom. Priatelia, nebanalizujme lásku, pretože láska nie je len emócia a cit; tie sú nanajvýš tak jej začiatkom. Láska neznamená mať všetko a hneď, nezodpovedá logike „použi a odhoď“. Láska je vernosť, dar, zodpovednosť.
Skutočnou originalitou dnes, skutočnou revolúciou, je oslobodiť sa od kultúry provizórnosti, ísť nad rámec inštinktu a nad rámec okamihu, znamená milovať na celý život a celou svojou bytosťou. Nie sme tu na to, aby sme žili zo dňa na deň, ale aby náš život bol dobrodružnou výpravou. Všetci budete mať na mysli veľké príbehy, ktoré ste čítali v románoch, videli v nejakom nezabudnuteľnom filme, počuli v nejakom dojemnom príbehu. Ak sa nad tým zamyslíte, vo veľkých príbehoch sú vždy dve ingrediencie: jedna je láska, druhá dobrodružstvo, hrdinstvo. Vždy idú spolu. Na to, aby bol život veľký, je potrebné jedno aj druhé: láska a hrdinstvo. Pozeráme sa na Ježiša, hľadíme na Ukrižovaného, je tu oboje: bezhraničná láska a odvaha dať svoj život až do konca, bez polovičatosti. Máme pred očami blahoslavenú Annu, hrdinku lásky. Hovorí nám, aby sme sa usilovali o vysoké ciele. Prosím vás, nenechajme dni nášho života plynúť ako epizódy v telenovele.
Preto keď snívate o láske, neverte v špeciálne efekty, ale v to, že každý z vás je výnimočný: každý z vás . Každý je darom a môže zo života, zo svojho vlastného života urobiť dar. Ostatní, spoločnosť, chudobní na vás čakajú. Snívajte o kráse, ktorá presahuje vzhľad, presahuje make-up, ktorá presahuje módne trendy. Snívajte bez strachu o založení rodiny, o splodení a výchove detí, o dávaní života, o zdieľaní všetkého s druhou osobou, bez toho, aby ste sa hanbili za svoje slabosti, pretože je tu on alebo ona, kto ich prijíma a miluje, ktorý ťa miluje takého, aký si. A toto je láska: milovať toho druhého takého aký je, a toto je pekné.
Sny, ktoré máme, nám hovoria o živote, po ktorom túžime. Veľké sny nie sú silné auto, módne oblečenie, ani „dovolenka po rôznych atrakciách“. Nepočúvajte tých, ktorí vám hovoria o snoch a namiesto toho vám predávajú ilúzie. Snívanie je jedna vec, mať ilúzie iná. Tí, ktorí predávajú ilúzie tým, že hovoria o snoch: to sú manipulátori šťastia. Boli sme stvorení pre väčšiu radosť: každý z nás je jedinečný a je na svete, aby sa cítil milovaný vo svojej jedinečnosti a miloval ostatných, ako to nikto nemôže urobiť za neho. Nežijeme na to, aby sme sedeli na lavičke ako náhradníci za niekoho iného. Nie, každý je v Božích očiach jedinečný. Nenechajte sa „homologizovať“; nie sme vyrábaní v sériách, sme jedineční, sme slobodní a sme vo svete, aby sme prežili príbeh lásky s Bohom, aby sme mali odvahu robiť veľké rozhodnutia, aby sme sa pustili do nádherného rizika lásky. Pýtam sa vás: Veríte v to? [potlesk] A snívate o tom? [potlesk a odpoveď „si“ – áno] Ste si istí? [odpoveď „si“ – áno]„Bravi!“ – Super!
Chcel by som vám dať ďalšiu radu. Aby láska prinášala ovocie, nezabudnite na korene. A aké sú vaše korene? Rodičia a najmä starí rodičia. Dávajte pozor, áno starí rodičía. Oni vám pripravili pôdu. Polievajte korene, choďte k starým rodičom, urobí vám to dobre: položte im otázky, nájdite si čas, aby ste si vypočuli ich príbehy. Dnes je nebezpečenstvo rásť vykorenený, pretože máme sklon bežať, robiť všetko narýchlo: to, čo vidíme na internete, nám môže okamžite prísť domov, stačí jeden klik a na obrazovke sa hneď zobrazia osoby a veci. A potom sa stane, že sa nám stanú známejšími ako tváre, ktoré nám darovali život. Plní virtuálnych správ riskujeme, že stratíme svoje skutočné korene. Odpojiť sa od života, fantazírovať v prázdne nie je dobré, je to pokušenie od zlého. Boh nás chce mať pevne zasadených na zemi, spojených so životom; nikdy nie uzavretých, ale vždy otvorených pre všetkých! Zakorenení a otvorení. Rozumiete? Zakorenení a otvorení. [potlesk]
Poviete mi: áno, je to pravda, ale svet rozmýšľa inak. O láske sa veľa hovorí, ale v skutočnosti platí iná zásada: nech sa každý stará sám o seba. Drahí mladí, nenechajte sa ovplyvniť tým, čo nie je dobré, zlom, ktoré besnie. Nenechajte sa ovládnuť smútkom, alebo rezignovaným znechutením tých, ktorí hovoria, že sa nič nezmení. Ten, kto tomu uverí, ochorie na pesimizmus. A videli ste tvár mladého človeka, mladého pesimistu? Videli ste jeho tvár? Tvár zatrpknutá, tvár zošuverená horkosťou. Pesimizmus nás rozhorčuje. Vnútorne zostarneme. Zostarneme sa mladí. Dnes je toľko rozkladných síl, tých, ktorí obviňujú všetkých a všetko, šíria negativizmus, sú odborníkmi na sťažnosti. Nepočúvajte ich, veru nie, pretože sťažovanie sa a pesimizmus nie sú kresťanské, Pán nemá rád smútok a keď niekto zo seba robí obeť. Nie sme stvorení, aby sme skláňali hlavu k zemi, ale aby sme ju pozdvihli k nebu, ku druhým, smerom k spoločnosti.
Ale keď sme sklesnutí – pretože každý v živote je občas trochu na dne, všetci to poznáme – a keď sme na dne, čo môžeme robiť? Existuje spoľahlivý prostriedok, ktorý nám pomôže znova vstať. To je to, o čom si nám hovorila ty, Petra: spoveď. Počúvali ste Petru, hej vy? [„Áno!“] Prostriedok spovede. Pýtala si sa ma: „Ako môže mladý človek prekonať prekážky na ceste k Božiemu milosrdenstvu?“ Aj tu ide o záležitosť pohľadu, pohľadu na to, na čom záleží. Ak sa vás opýtam: „Na čo myslíte, keď sa idete spovedať?“ – nehovorte to ale nahlas –, som si takmer istý odpoveďou: „Na hriechy“. Ale – pýtam sa vás – odpovedajte- sú hriechy skutočne centrom spovede? [„Nie!“] Nepočujem… [„Nie!“]„Bravi!“ Boh chce, aby si sa k nemu priblížil tým, že budeš myslieť na seba, na svoje hriechy, alebo na neho? Čo chce Boh? Aby priviesť ťa bližšie k nemu alebo k tvojim hriechom? Čo chce? Odpovedz [„K nemu!“] Hlasnejšie, som hluchý… [„K nemu!“] Čo je centrom, hriechy alebo Otec, ktorý odpúšťa všetky hriechy? Otec. Nechodíme na spoveď ako potrestaní, ktorí sa musia pokoriť, ale ako deti, ktoré bežia do Otcovho objatia. A Otec nás dvíha v každej situácii, odpúšťa nám každý hriech. Počúvajte dobre toto: Boh vždy odpúšťa! Pochopili ste? Boh vždy odpúšťa!
Dám vám malú radu: po každej spovedi nejakú chvíľu zostaňte a zapamätajte si odpustenie, ktoré ste dostali. Zachovajte si ten pokoj v srdci, slobodu, ktorú vo svojom vnútri cítite. Nie hriechy, ktoré už neexistujú, ale odpustenie, ktoré ti Boh dal, pohladenie Boha Otca. V tejto chvíli by som chcel dať kňazom jednu radu: povedal by som kňazom, aby sa cítili na mieste Boha Otca, ktorý vždy odpúšťa a objíma a prijíma. To si uchovajte, nenechajte si ho ukradnúť. A keď pôjdete nabudúce na spoveď, spomeňte si: Dostanem znova to objatie, ktoré mi urobilo tak dobre. Nejdem k sudcovi vyrovnať účty, ale k Ježišovi, ktorý ma miluje a uzdravuje ma. Dajme v spovedi prvé miesto Bohu. Ak je on hlavnou postavou, všetko sa stáva pekným a spoveď je sviatosťou radosti. Áno, radosti: nie strachu a súdu, ale radosti. A je dôležité, aby kňazi boli milosrdní. Prosím vás, nikdy nie vyzvedaví, nikdy inkvizítorskí, ale bratia, ktorí darujú Otcovo odpustenie, ktorí sprevádzajú v tom Otcovom objatí.
Niekto by mohol povedať: „Aj tak sa hanbím, nemôžem prekonať hanbu ísť sa spovedať“. Nie je to problém, je to dobrá vec! Niekedy je dobré sa v živote hanbiť. Ak sa hanbíš, znamená to, že nesúhlasíš s tým, čo si urobil. Hanba je dobré znamenie, ale ako každé znamenie si vyžaduje ísť ďalej. Nebuď väzňom hanby, pretože Boh sa za teba nikdy nehanbí. On ťa miluje práve tam, kde sa za seba hanbíš. A miluje ťa vždy. Poviem vám jednu vec, ktorá nieje na veľkoplošnej obrazovke. V mojej krajine tých bez tváre ktorí robia všetky druhy zla voláme ľudia bez hanby.
A posledná pochybnosť: „Ale otče, ja nedokážem odpustiť sebe, a preto mi ani Boh nemôže odpustiť, lebo vždy padnem do tých istých hriechov“. Ale počúvaj, kedy sa Boh urazí? Keď ho ideš prosiť o odpustenie? Nie, nikdy. Boh trpí, keď si myslíme, že nám nemôže odpustiť, pretože je to ako keby ste mu povedali: „Si slabý v láske!“. Povedať toto Bohu je škaredé! Povedať mu, že „v láske si slabý“. Naopak, Boh sa raduje, keď nám odpúšťa, zakaždým. Keď nás zdvihne, verí v nás ako prvýkrát, nenechá sa odradiť. My sa necháme odradiť, on nie. Nevidí hriešnikov, ktorých by nálepkoval, ale deti, ktoré miluje. Nevidí pomýlených ľudí, ale milované deti; možno zranené, a vtedy má ešte viac súcitu a nehy. A vždy, keď sa spovedáme – nikdy na to nezabudnime – je v nebi oslava. Nech je to tak aj na zemi!
Nakoniec, Peter a Lenka, zažili ste v živote kríž. Ďakujem za vaše svedectvo. Pýtali ste sa, ako „povzbudiť mladých ľudí, aby sa nebáli objať kríž“. Objať: to je pekné sloveso! Objatie pomáha prekonať strach. Keď sme objatí, získame znova dôveru v seba a tiež v život. Nechajme sa teda objať Ježišom. Pretože keď objímeme Ježiša, znova dostávame nádej. Nemôžeme objať samotný kríž; bolesť nikoho nespasí. To, čo premieňa bolesť, je láska. Kríž teda objímame spolu s Ježišom, nikdy nie sami! Ak objímame Ježiša, znovu sa rodí radosť. A Ježišova radosť, v bolesti, sa premieňa na pokoj. Drahí mladí, chlapci i dievčatá, želám vám túto radosť, silnejšiu ako čokoľvek iné. Prajem vám, aby ste ju zaniesli svojim priateľom. Nie kázne, ale radosť. Prinášajte radosť! Nie slová, ale úsmevy, bratskú blízkosť. Ďakujem vám, že ste ma počúvali a prosím vás o poslednú vec: nezabudnite sa za mňa modliť. Ďakujem! [po slovensky]
Vstaňme všetci a modlime sa k Bohu, ktorý nás miluje, modlime sa Otče náš: „Otče náš…“ [po slovensky].
Príhovor pápeža Františka na Luníku
Drahí bratia a sestry, dobré popoludnie!
Ďakujem vám za prijatie a za vaše láskavé slová. Ján pripomenul, čo vám povedal svätý Pavol VI: „Vy v Cirkvi nie ste na okraji… Vy ste v srdci Cirkvi“ (Homília, 26. septembra 1965). Nikto v Cirkvi sa nesmie cítiť mimo, alebo daný nabok. Nie je to len spôsob vyjadrovania, je to spôsob bytia Cirkvi. Pretože byť Cirkvou znamená žiť ako povolaní Bohom, znamená to cítiť sa byť vlastníkmi života, byť súčasťou rovnakého tímu. Áno, pretože Boh si nás takto praje, každého iného ale všetkých zjednotených okolo Neho. Pán nás vidí spolu. Všetkých.
A vidí nás ako deti: má pohľad Otca, pohľad zaľúbenia v každom dieťati. Ak prijmem tento pohľad na seba, naučím sa vidieť dobre ostatných: zistím, že mám vedľa seba ďalšie Božie deti a uznávam ich ako bratov a sestry. Toto je Cirkev, rodina bratov a sestier s tým istým Otcom, ktorý nám dal Ježiša za brata, aby sme pochopili, ako veľmi miluje bratstvo. A túži po tom, aby sa celé ľudstvo stalo univerzálnou rodinou. Vy živíte veľkú lásku k rodine a pozeráte na Cirkev na základe tejto skúsenosti. Áno, Cirkev je domov, je to váš domov. Preto – chcel by som vám zo srdca povedať – ste vítaní, vždy sa cíťte v Cirkvi ako doma a nikdy sa nebojte v nej žiť. Nech nikto nenecháva mimo Cirkvi vás alebo niekoho iného!
Ján, pozdravil si ma so svojou manželkou Beátou: spoločne ste postavili rodinný sen pred vaše veľké rozmanitosti pôvodu, zvyklostí a zvykov. Viac ako mnoho slov, práve vaše manželstvo svedčí o tom, ako konkrétnosť spoločného života môže zbúrať mnoho stereotypov, ktoré sa inak zdajú byť neprekonateľné. Nie je ľahké prekonať predsudky, ani medzi kresťanmi. Nie je ľahké oceniť ostatných, často v nich vidíme prekážky alebo protivníkov a vynášajú sa súdy bez toho, aby sme poznali ich tváre a príbehy.
Počúvajme však, čo Ježiš hovorí v evanjeliu: „Nesúďte“ (Mt 7,1). Evanjelium nesmie byť osladzované, ani zriedené. Nesúďte, hovorí nám Kristus. Koľkokrát naopak nielen hovoríme bez základu alebo z počutia, ale považujeme sa za spravodlivých, keď sme prísnymi sudcami ostatných. Zhovievaví k sebe, neoblomní k ostatným. Ako často sú súdy vlastne predsudky, ako často si to zamieňame! Je to znetvoriť slovami krásu Božích detí, ktorými sú naši bratia. Nemožno redukovať realitu toho druhého na vlastné vopred pripravené modely, nemožno dávať ľudí do schém. Predovšetkým, aby sme ich skutočne poznali, musíme ich rozoznať: uznať, že každý v sebe nosí nepopierateľnú krásu Božieho dieťaťa, v ktorej sa odzrkadľuje Stvoriteľ.
Drahí bratia a sestry, príliš často ste boli práve vy, predmetom predsudkov a nemilosrdných súdov, diskriminačných stereotypov, hanlivých slov a giest. Vďaka tomu sme sa všetci stali chudobnejšími, chudobnejšími v ľudskosti. Na obnovu dôstojnosti potrebujeme prejsť od predsudkov k dialógu, od uzavretia k integrácii. Ako to však urobiť? Nikola a René, pomohli ste nám: váš príbeh lásky sa narodil tu a dozrel vďaka blízkosti a povzbudeniu, ktoré ste dostali. Cítili ste sa posilnení a chceli ste prácu; cítili ste sa milovaní a vyrastali ste s túžbou dať svojim deťom niečo viac.
Tak ste nám zanechali vzácny odkaz: kde je starostlivosť o osobu, kde je pastoračná práca, kde je trpezlivosť a konkrétnosť, tam prichádza ovocie. Nie hneď, časom, ale prídu. Súdy a predsudky len zväčšujú vzdialenosti. Kontrasty a silné slová nepomáhajú. Dávať ľudí do get nič nerieši. Keď sa posilňuje uzavretosť, skôr či neskôr vzplanie hnev. Cesta (hovorí nám život) k pokojnému spolužitiu je integrácia. Je to organický proces, pomalý a vitálny proces, ktorý začína vzájomným poznaním, trpezlivo pokračuje a pozerá sa do budúcnosti. A komu patrí budúcnosť? Môžeme sa pýtať komu patrí budúcnosť? Deťom. Ony nás majú zorientovať: ich veľké sny sa nemôžu zlomiť o naše bariéry. Chcú rásť spolu s ostatnými, bez prekážok, bez vylúčenia. Zaslúžia si integrovaný život, slobodný život. Práve ony motivujú prezieravé rozhodnutia, ktoré nehľadajú okamžitý súhlas, ale pozerajú sa do budúcnosti každého. Kvôli deťom treba robiť odvážne rozhodnutia: pre ich dôstojnosť, kvôli ich vzdelaniu, aby vyrastali dobre zakorenené vo svojom pôvode, ale zároveň bez toho, aby videli každú možnosť vylúčenú.
Ďakujem tým, ktorí vykonávajú túto integračnú prácu, ktorej sa, okrem toho, že vyžaduje nemálo úsilia, niekedy dostane aj nepochopenie a nevďačnosť, dokonca azda aj v Cirkvi. Drahí kňazi, rehoľníci a laici, milí priatelia, ktorí venujete svoj čas tomu, aby ste svojim bratom a sestrám poskytli všestranný rozvoj, ďakujem! Ďakujem za všetku prácu s tými, ktorí sú na okraji. Myslím aj na utečencov a väzňov.
Zvlášť im, ako aj celému väzenskému prostrediu, vyjadrujem svoju blízkosť. Ďakujem, don Peter, za to, že ste nám povedali o pastoračných centrách, kde nerobíte sociálnu asistenciu, ale osobné sprevádzanie. Ďakujem vám saleziáni. Pokračujte na tejto ceste, ktorá nevytvára ilúziu, že môže dať všetko a hneď, ale je prorocká, pretože zahŕňa najmenších, buduje bratstvo, zasieva pokoj. Nebojte sa vyjsť v ústrety marginalizovaným. Zistíte, že idete v ústrety Ježišovi. On vás očakáva tam, kde je krehkosť, nie pohodlie; kde je služba, nie moc; kde ide o vtelenie sa a nie o potešenie. Tam je On.
A všetkých vás pozývam, aby ste prekonali strach, rany minulosti, s dôverou, krok za krokom: v poctivej práci, v dôstojnosti zarábania si na každodenný chlieb, v budovaní vzájomnej dôvery. A v modlitbe za seba navzájom, pretože to je to, čo nás vedie a dáva nám silu. Povzbudzujem vás, žehnám vám a prinášam vám objatie celej Cirkvi. Ďakujem. Palikerav!
Homília pápeža Františka v Šaštíne
Šaštín, 15. septembra 2021
V Jeruzalemskom chráme sa Máriine ruky vystreli k rukám starého Simeona, ktorý mohol vziať Ježiša a spoznať ho ako Mesiáša poslaného pre spásu Izraela. V tejto scéne rozjímame o tom, kto je Mária: je Matkou, ktorá nám daruje Syna Ježiša. Preto ju milujeme a uctievame si ju. V tejto Šaštínskej národnej svätyni sa s vierou a úctou schádza slovenský národ, pretože vie že práve ona nám daruje Ježiša. V „logu“ tejto apoštolskej cesty je vyobrazená cesta vo vnútri srdca, nad ktorým sa týči Kríž. Mária je cestou, ktorá nás vovádza do srdca Krista, ktorý z lásky k nám obetoval svoj život.
Vo svetle evanjeliovej state, ktorú sme si práve vypočuli, môžeme hľadieť na Máriu ako na vzor viery. Rozpoznávame tak tri vlastnosti viery: cestu, proroctvo, súcit.
Máriina viera je predovšetkým vierou, ktorá sa vydáva na cestu. Ihneď po Anjelovom zvestovaní sa nazaretské dievča „vydalo na cestu a ponáhľalo sa do istého judejského mesta v hornatom kraji“ (Lk 1,39). Mária išla navštíviť svoju sesternicu Alžbetu. Nepovažovala za výsadu svoje povolanie stať sa Matkou Spasiteľa; nestratila jednoduchú radosť zo svojej poníženosti po tom, ako ju Anjel navštívil; nezostala stáť a nečinne kontemplovať samú seba medzi štyrmi stenami svojho príbytku. Naopak, žila svoj dar ako poslanie; cítila potrebu otvoriť dvere a vyjsť z domu; stala sa živým stelesnením tej netrpezlivosti, s akou Boh túži prísť k všetkým ľuďom a spasiť ich svojou láskou. Preto sa Mária vydáva na cestu: namiesto pohodlnosti zvykov si vyberá neznáme cesty; namiesto stability domácnosti namáhavú chôdzu; namiesto bezpečnosti pokojnej religióznosti riziko viery, ktorá sa otvára novým výzvam a tak sa stáva darom z lásky k blížnemu.
Aj dnešné evanjelium nám ukazuje Máriu na ceste: smerom k Jeruzalemu, kde spolu s Jozefom, svojím ženíchom, obetuje Ježiša v Chráme. Celý jej život bude cestou za jej Synom, ako jeho prvej učeníčky, až do cieľa, na Kalváriu, pod jeho kríž. Mária neustále kráča.
Takto je Panna Mária vzorom viery pre tento slovenský národ: viery, ktorá sa vydáva na cestu, vždy pobádaná jednoduchou a úprimnou zbožnosťou, vždy na púti, v hľadaní Pána. Kráčaním premáhate pokušenie statickej viery, ktorá sa uspokojí s nejakým obradom alebo starou tradíciou, vychádzate zo svojho vnútra, nesiete v batohu svoje radosti a bolesti a robíte zo svojho života púť lásky k Bohu a k bratom a sestrám. Ďakujem za toto svedectvo! A prosím vás, zostaňte na ceste, stále! Nezastavte sa!
Ešte chcem dodať jedno. Povedal som: „Nezastavte sa!“, lebo keď sa Cirkev zastaví, ochorie; keď sa biskupi zastavia, ochorie Cirkev; keď sa kňazi zastavia, ochorie Boží ľud.
Máriina viera je zároveň prorockou vierou. Svojím životom je mladé nazaretské dievča proroctvom Božieho diela v dejinách, Jeho milosrdného konania, ktoré vyvracia logiky sveta, povyšuje ponížených a rozptyľuje tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú (porov. Lk 1,52). Ona reprezentuje všetkých „chudobných Jahveho“, ktorí volajú k Bohu a očakávajú príchod Mesiáša. Mária je Dcérou Sionskou, ktorú zvestovali Izraelskí proroci (porov. Sof 3,14-18), Pannou, ktorá počala Emanuela, ktorý je Boh s nami (porov. Iz 7,14). Ako Nepoškrvnená Panna, Mária je ikonou nášho povolania: ako ona, aj my sme povolaní byť svätými a nepoškvrnenými v láske (porov. Ef 1,4), stávajúc sa obrazom Krista.
Proroctvo pre Izrael vrcholí v Márii, pretože ona v lone nosila Slovo, ktoré sa stalo telom – Ježiša. Ježišom sa úplne a definitívne zavŕšil Boží plán. Simeon o ňom povedal jeho matke: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2,34).
Nezabudnime na to, že nesmieme redukovať vieru na cukor, ktorý osladzuje život. To nesmieme. Ježiš je znamením, ktorému budú odporovať. Prišiel, aby priniesol svetlo tam, kde bola tma, čím sa temnota dostala na svetlo a musela ustúpiť. Preto proti nemu temnoty stále bojujú. Kto prijíma Krista a otvorí sa mu, vstane z mŕtvych; kto ho odmieta, uzatvára sa do tmy a je príčinou vlastnej skazy. Svojim učeníkom Ježiš vysvetlil, že nepriniesol pokoj na svet, ale meč (porov. Mt 10,34): totiž jeho Slovo je ako dvojsečný meč; vniká do našich životov, oddeľuje svetlo od temnoty a vyzýva nás si vybrať si: hovorí: „Vyber si!“ Pred Ježišom nik nemôže zostať vlažný alebo „sedieť naraz na dvoch stoličkách“. Nie, to sa nedá. Prijať ho znamená súhlasiť s tým, aby u mňa odhalil protirečenia, modly, vnuknutia zla, a aby sa pre mňa stal vzkriesením, lebo On ma dvíha, podáva mi ruku a pomáha mi znovu začať. Vždy znova ma dvíha.
A práve takýchto prorokov potrebuje aj dnešné Slovensko. Nejde o to, aby sme boli k svetu nepriateľskí, ale aby sme boli vo svete znamením, „ktorému budú odporovať“, kresťanmi, ktorí vedia svojím životom ukázať krásu Evanjelia, ľuďmi, ktorí nastoľujú dialóg, kde sú odlišné postoje, ktorí zjavujú bratský život, kde v spoločnosti panuje rozdelenie a nesvornosť, ktorí šíria príjemnú vôňu prijatia a solidárnosti tam, kde často prevládajú osobné a kolektívne formy sebectva, ktorí chránia a zachovávajú život tam, kde sa uplatňuje logika smrti.
A Mária, Matka putovania, sa vydáva na cestu; Mária Matka prorokovania; napokon Mária je Matkou súcitu. Jej viera je súcitná. Žena, ktorá samá seba nazývala „služobnicou Pána“ (porov. Lk 1,38) a ktorá sa s materinskou starostlivosťou postarala o to, aby nechýbalo víno na svadbe v Káne (porov. Jn 2,1-12), sa spolu so Synom podieľala na spásonosnom poslaní a išla s ním až pod kríž. V tej chvíli, v mučivej bolesti, ktorú zažila na Kalvárii, pochopila Simeonovo proroctvo: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2,35). Utrpenie umierajúceho Syna, ktorý na seba vzal hriechy a bôle celého ľudstva, preniklo aj ju. Ježiš s rozkmásaným telom, muž bolestí, ktorého zohyzdila zloba (porov. Iz 53,3); Mária, s rozdrásanou dušou; súcitná Matka, ktorá zbiera naše slzy a zároveň nás utešuje a pripomína nám, že v Kristovi je konečné víťazstvo.
Mária, Bolestná Matka, jednoducho zostáva pod krížom. Stojí pod krížom. Neutečie preč; nesnaží sa zachrániť si život; nepoužíva ľudskú lesť ani duchovné anestetiká, aby sa vyhla bolesti. Toto je dôkaz súcitu: zostať pod krížom. Zostať s tvárou plnou slzí, ale s vierou človeka, ktorý vie, že vo svojom Synovi Boh premieňa bolesť na radosť a víťazí nad smrťou.
Aj my, so zrakom upretým na Bolestnú Pannu Máriu, sa otvárame viere, ktorá sa stáva súcitnou a vedie nás zdieľať svoj život s tými, ktorí sú zranení, trpia alebo sú nútení niesť na pleciach ťažké kríže. Bratia a sestry, viera, ktorá nie je abstraktná, ale pobáda nás vcítiť sa a byť solidárnymi s núdznymi. Táto viera, podľa Božieho štýlu, pokorne a bez rozruchu odstraňuje bolesť sveta a zavlažuje spásou brázdy dejín.
Drahí bratia a sestry, nech vám Pán navždy zachová úžas, nech vám zachová vďačnosť za dar viery! A nech vám Preblahoslavená Panna Mária vyprosuje potrebnú milosť, aby vaša viera bola vždy na ceste, aby mala nádych proroctva a bola vierou bohatou na súcit.
Rozlúčkový pozdrav Svätého Otca na záver svätej omše
„Drahí bratia a sestry! Nastal čas rozlúčky s vašou krajinou. Pri tejto Eucharistii som vzdával Bohu vďaky za to, že mi umožnil prísť sem medzi vás, ako aj za to, že som mohol ukončiť svoju púť v nábožnom objatí vášho ľudu spoločným slávením dôležitého náboženského a štátneho sviatku vašej Patrónky, Sedembolestnej Panny Márie.
Zo srdca ďakujem všetkým vám, drahí bratia biskupi, za celú prípravu a za prijatie. Ešte raz vyjadrujem svoju vďačnosť pani prezidentke republiky a civilným autoritám. Ďakujem aj všetkým, ktorí rozličným spôsobom spolupracovali, najmä modlitbou. A s radosťou opätovne pozdravujem členov a pozorovateľov Ekumenickej rady cirkví, ktorí nás poctili svojou prítomnosťou.
Nosím vás všetkých v srdci. Ďakujem všetkým! [po slovensky].“
Anonymní sexholici: Príbehy mužov, ktorých závislosť od porna a sexu priviedla k osobným tragédiám
Autor: Zuzana Hanusová
Prevzaté z: https://www.postoj.sk/79862/pribehy-muzov-ktorych-zavislost-od-porna-a-sexu-priviedla-k-osobnym-tragediam
„Vďaka podpornej skupine sú na ceste uzdravenia a majú nádej, že nad svojou závislosťou vyhrajú.
Sú závislí od sexu a pornografie, čo spôsobilo spúšť v ich vzťahoch a životoch. Pre pandemické opatrenia sa stretávame online vo večerných hodinách. Na obrazovke vidím pred sebou tváre mužov v rôznom veku, od dvadsiatnikov až po päťdesiatnikov. Niektorí si nezapli obraz, chcú ostať v úplnej anonymite. Zdôrazňujú, aby som nepoužívala ich pravé mená, lebo ich skupina Anonymných sexholikov (SA) ich k tomu zaväzuje. Novinára medzi seba pustili len preto, aby sa o nich dozvedelo viac závislých ľudí, keďže na Slovensku ide o pomerne nové spoločenstvo a jedným z jeho hlavných princípov je pomáhať druhým dostať sa z bludného kruhu choroby. Pomoc druhým s podobnými problémami je dokonca súčasťou a hnacím motorom ich procesu uzdravenia. Vychádzajú z rovnakých princípov, na akých je založené aj viac známe spoločenstvo Anonymných alkoholikov. Vo svete sú už tisícky takýchto spoločenstiev, ktoré majú s prácou so závislými na rovnakom princípe dlhoročné skúsenosti.
„Vitajte na otvorenom stretnutí Anonymných sexholikov,“ víta nás všetkých päťdesiatnik Marek. Prešedivelý muž v zelenej mikine otvára virtuálne stretnutie. Všetkých uisťujem, že budem len počúvať a do ich zdieľania nebudem nijako vstupovať. Potrebujú sa uistiť, že všetci s mojou prítomnosťou súhlasia. Stretnutie má svoje presné rituály, začína sa čítaním preambuly SA. Nahlas ju číta tridsaťpäťročný Ivan.
„Anonymní sexholici je spoločenstvo mužov a žien, ktorí sa navzájom spolu delia o skúsenosti, silu a nádej, aby mohli riešiť svoj spoločný problém. Jedinou podmienkou členstva je túžba prestať so žiadostivosťou a stať sa sexuálne triezvym. SA nemajú žiadne povinné poplatky, svoju činnosť vykonávajú len z dobrovoľných príspevkov svojich členov. SA nie sú spojení so žiadnou sektou, náboženstvom alebo akoukoľvek inou inštitúciou. SA sa nezúčastňujú verejných diskusií a nezaujímajú stanovisko k žiadnym problémom mimo spoločenstva. Naším prvoradým cieľom je ostať triezvi a pomáhať k triezvosti ostatným sexholikom,“ Ivan dokončí slová preambuly ich spoločenstva a vyzýva ostatných na zdieľanie.
Slovo si berie 42-ročný Milan. „Som uzdravujúci sa sexholik a som bezmocný pred žiadostivosťou, pred masturbáciou, pred pozeraním porna, pred charakterovými chybami, najmä pred hnevom, pred strachom, pred pochybnosťami, či robím veci správne alebo nie. Som triezvy niečo cez pol roka,“ predstavuje sa jedným dychom.
Každý, kto sa hlási o slovo, číta najprv stať z knihy o závislosti, potom pripojí svoj príbeh a povie, s čím aktuálne bojuje. Milan rozpráva, ako zistil, že je nevyhnutné si až do hĺbky duše priznať, že sú závislí. Toto je prvý krok k uzdraveniu.
„Prvýkrát som si priznal, že mám tento problém, predtým som ani nevedel, že som závislý. Rozprával som sa s kňazmi, s psychológmi a nikdy z toho nevyšlo, že je to vlastne závislosť. Celým mojím životom sa tiahlo porno a masturbácia a úplne ma odstavovali od života, od vzťahov, od normálneho emočného vývoja. Emočne som sa zastavil vo veku, keď som začal masturbovať, teda v šestnástich rokoch.
Posledné roky som bol vo fáze, že som porno pozeral aj tri celé noci po sebe, potom chvíľku prestávka a potom opäť. Hovoril som si, že toto nie je normálne, hoci okolie ma presviedčalo o opaku, ja som tušil, že toto už je zlé.“ Milan chodil do kostola aj na spovede, až konečne natrafil na kňaza, ktorý sa ho spýtal, či nie je sexuálne závislý. Milan odpovedal, že je a kňaz mu dal vizitku na spoločenstvo SA.
„Keď som prišiel do spoločenstva, tak som prvýkrát nahlas povedal, aký mám problém. Od toho okamihu som si dva a pol mesiaca nepotreboval ubližovať. Pochopil som, že tým ubližujem len sám sebe, hoci nie úplne dobrovoľne. Tá rana je hlboká, hoci Boh nemá problém s tým ma z toho dostať, ale ja som taký vypornovaný, že tie obrazy mi zostávajú v hlave.“ Milana najviac mrzí to, že emočne nedozrel. Mal problém sa s tým priznať svojej žene, mal problém sa o ňu zaujímať. „Akoby som prišiel o nohy a druhé mi nenarástli. Demoralizoval som sám seba. Sebaobviňovanie spôsobilo v mojom živote deštrukciu. Vďaka tomuto programu som našiel seba, sebaprijatie cez prijatie druhých ľudí.“
Keď sa prekročia hranice
Ozýva sa mladý hlas, tvár nevidím, odmietol si zapnúť kameru. „Som Igor, sexholik. Do spoločenstva SA som prišiel, keď som mal 24 rokov s problémom závislosti od internetovej pornografie a od kompulzívnej masturbácie. Skúšal som rôzne formy sebazapierania, šport, disciplínu, studené sprchy, inštaláciu software zámkov na počítač, modlitby, pôsty, byť s inými ľuďmi, pracovať na počítači len v miestnosti, kde sú aj iní ľudia…Nikdy mi to nepomohlo.“ Vysvetľuje, ako to vždy zabralo len na nejaký čas, na týždeň, maximálne mesiac, ale vždy opäť do toho padol a nevedel prečo.
Bránilo mu to nadväzovať normálne vzťahy so ženami, stále bol uzamknutý vo svojich fantáziách. Igor si na začiatku myslel, že to nie je problém, lebo z rečí rovesníkov pochopil, že však to robí aj tak každý. Hĺbku svojho problému dokázal pochopiť až v programe Anonymných sexholikov, kde zistil, že ide o nesprávne spojenie so sebou a s ľuďmi, že príčinou sú aj charakterové chyby ako strach, hnev, sebaľútosť, sebanenávisť a posudzovanie. Zistil, že sa dokáže žiadostivosti napiť už aj zo svojich fantázií a myšlienok, že si nemusí len pustiť porno, ale že keď sa mu v hlave naakumulujú obrazy alebo aj obyčajné negatívne postoje, tak všetko toto môže byť spúšťačom žiadostivosti. „Ten akt sa začína oveľa skôr v mojej hlave, masturbácia bola už len bodkou.“ Igor našiel v tomto programe ľudí, s ktorými sa vedel stotožniť, ktorí mali riešenia a sú mesiace, alebo dokonca desiatky rokov triezvi. Keď počul ich neuveriteľné príbehy, tak sa pýtal, ako je to možné, aj on chcel byť slobodný.
„Závislosť a pocity hanby ma zväzovali, rovnako už aj fyzické bolesti, neschopnosť sa na nič sústrediť, pracovať, mať vzťahy. Bol som odrezaný od vzťahov a od Boha. Som vďačný, že som našiel riešenie, ktoré funguje, som už dva roky čistý, zlepšila sa mi kvalita života, vzťahy s ľuďmi. Dokončil som vysokú školu, našiel som sebahodnotu, hlbšie sebapochopenie, ale aj súcit s inými. Som rád, že som spoločenstvo SA našiel ešte v čase, keď som neprekročil iné hranice ako porno. Viac som sa stal človekom a som vďačný, že to môžem odovzdávať ďalej.“
Každý Igorovi ďakuje za úprimnosť a o slovo sa už hlási päťdesiatnik Marek. „Som sexuálne triezvy od 7. 7. 2017 vďaka programu Anonymných sexholikov.
Nemám rád pomyslenie, že mám chorobu, dokonca smrteľnú chorobu sexholizmu. Ako alkoholik má chorobu a nedokáže piť s mierou, tak ja mám odskúšané, že od momentu, keď som prvý raz siahol po porne, tak som bol závislý a stále sa to už len zhoršovalo.“ Marek vysvetľuje, že v jeho prípade išlo o okamžitý progres choroby, presne ako u alkoholika.
Postupne prekračoval všetky hranice, najprv v porne, pokračovali audiotexy, vkuse pozeral po spolužiačkach. Keď som prišiel na strednú školu, tak sa to rozvinulo naplno. „Mal som prvé dievča, to už bolo spojené aj s alkoholom. Popritom som stále pozeral porno a masturboval. Už vtedy som videl, že som kripel v oblasti lásky. Keď som sa dostal na vysokú školu, tak to zašlo s alkoholom ďalej, bez alkoholu by som ani nevedel osloviť dievča.“ Prekročil ďalšie hranice, mal s dievčaťom sex na verejnosti, porno začal pozerať už aj v práci.
„Bol som stále menej výkonný, podarilo sa mi len preskakovať z jednej práce do druhej. Istý čas únik do porna a masturbácie pre mňa znamenalo, že som hral dvojaký život.“ Oženil sa, ale postupne sa to zhoršovalo. „Zastavil auto prostitútke, ale ovládol sa a vyložil ju. Išiel do erotického salónu, ale dal si tam len kávu. O niečo neskôr však mal sex aj s prostitútkou a využil aj služby erotického salónu. „To, čo som robil v 36-tich rokoch, by mi ani nenapadlo v tridsiatich. To, čo som robil v tridsiatich, by mi ani nenapadlo v dvadsiatich. Hranicu som stále posúval. Mal som neskôr skúsenosti s rovnakým pohlavím. V štyridsiatke to bolo opäť horšie, mal som sex s viacerými prostitútkami za jednu noc.“
Začal navštevovať skupinu anonymných alkoholikov, tam našiel človeka, ktorý ho priviedol do 12-krokového programu sexuálnej závislosti, kde zistil, že má vážny problém. Nedokázal však zostať triezvy, až kým neprišiel do spoločenstva SA. „Môj hlavný problém nie je len to, že keď začnem, neviem prestať, ale aj trvácnosť ilúzie, že sa môžem tešiť zo žiadostivosti ako druhí ľudia. Táto myšlienka ma viedla až po bránu šialenstva a smrti. Vďaka programu získavam silu, ktorá rieši problémy, môj život v triezvosti je dnes super. Žijem bez tejto drogy. Mám oveľa lepšie vzťahy v rodine, aj v práci. Našiel som si novú prácu, mám po rokoch domov. Roky som žil vo vyhnanstve v zahraničí, konečne môžem žiť doma. Som neskutočne vďačný, inak by som asi skončil samovraždou. Díky, že ste ma počúvali.“
Rozprávať začína Ivan (35). „Som sexholik a vďaka tomuto programu uzdravovania som triezvy desať mesiacov. Ja som to v istom čase vzdal, dosť dlho som sa pokúšal žiť ako ostatní ľudia, ale prekračovalo to hranice, ktoré som prekročiť nechcel.“ Ivan videl, že jeho kamaráti takéto hranice neprekračujú, že majú pred niektorými vecami, ako je napríklad strata súkromia či pohlavné choroby, rešpekt.
„Ja som tento rešpekt nemal a veľmi som sa už bál. Viackrát sa mi to vypomstilo, napriek tomu som to vždy robil. Raz sa mi stalo, že som bol na spovedi a kňaz mi povedal, že keď budem takto pokračovať, tak sa to skončí neželaným tehotenstvom niektorej zo žien alebo ma budú vydierať, alebo dostanem pohlavnú chorobu. Vtedy som si povedal, že to je múdry kňaz, ale on netušil, že to všetko sa mi už stalo. Žena, s ktorou som mal nechránený sex otehotnela a išla na potrat. Vedel som, že sa to nestáva veľa ľuďom.“ Ivan si dnes nemyslí, že niekedy v živote bude vedieť opustiť SA a bude triezvy.
Aj v časoch, keď mal recidívu, tak si povedal, že by mohol možno na chvíľu odísť, užiť si a potom sa vrátiť. Vracia sa mu myšlienka, že ešte nezažil všetko, čo chcel, ale, žiaľ, zažil veľa toho, čo nechcel. „Som veľmi rád, že som pri zdravom rozume a nemusím v tom pokračovať. Prekročil som hranicu sexu s rovnakým pohlavím, s transexuálmi a ďalšie hranice, za ktoré sa dnes hanbím.“ Dodáva, že preňho napriek tomu bolo ťažké uveriť, že je sexholik. Ťažko prijíma, že sa nemôže už ani otočiť za ženou na ulici, hoci sa môže zdať, že je to banálna vec. Malými vecami sa to však začína. „Ja som závislý, preto nemôžem. Keď príde veľká žiadostivosť a ide ma roztrhať, tam sa dokážem už dnes spamätať, ale keď prichádzajú malé veci, nie vždy sa viem ovládnuť. Musím si na to dať pozor, lebo sa to môže skončiť zle. Ďakujem, že ste počúvali.“
Ostatní muži pripojení na online stretnutie sa už vyjadrovať nechcú. V tomto bode zdieľanie ukončujú modlitbou. „Bože, daj mi vyrovnanosť, aby som prijal to, čo zmeniť nemôžem, odvahu, aby som zmenil to, čo zmeniť môžem…,“ Ivanovi sa zasekne hlas, nemôže pokračovať, modlitbu dokončujú ostatní. Na záver čítajú piatu tradíciu podporného programu. Dozvedám sa, že princípy SA sú zhrnuté v dvanástich krokov a v dvanástich tradíciách, podľa ktorých sa riadia, aby ostali triezvi. Po oficiálnom programe svojho stretnutia, na ktorom som bola len pozorovateľom, si na mňa ešte našli čas, aby som im mohla položiť pár otázok.
Intimita je niečo iné
Všetky príbehy, ktoré som si vypočula, nejako spája pornografia. Niektorí ňou svoju závislosť začínali, ďalší sa cez ňu dostali k sexuálnym praktikám a závislostiam, za ktoré sa dnes hanbia. Pýtam sa ich, či za problémy vo vzťahoch vinia práve porno.
Zhodli sa, že to bola istá méta, ktorá ich v závislosti udržiavala alebo posúvala do oblastí, kam by inak sami od seba nešli. Ako prvého spúšťača však vnímajú pocit osamelosti, strachu, sebaspochybňovanie či vnútornú prázdnotu. Porno bolo len prostriedkom, ako z týchto pocitov uniknúť.
Vidím akýsi paradox v tom, že napriek tomu, že sa ako spoločenstvo nehlásia k žiadnemu náboženstvu, pevnou súčasťou ich programu je modlitba či meditácia. Päťdesiatnik Marek objasňuje, že nikto z členov nemusí byť veriaci, aby sa k nim pridal. „Ja som nebol veriaci, keď som sa stretol s týmto programom. Myslel som si, že aj keď Boh existuje, tak pomáha zrejme len druhým. K uzdraveniu ma priviedol až tento program. Veľmi mi vyhovovalo, že SA nie je spojená so žiadnym náboženstvom, že nemá žiadnu doktrínu a každý môže mať svoje poňatie vyššej moci. Predtým som bral Boha ako trestajúceho, vďaka programu ho už vnímam ako veľké milosrdenstvo. Cítim, že Boh plní svoje prísľuby. Po rokoch som sa vrátil k športu, bývam v krásnom dome, mám pre mňa najlepšiu robotu vo firme, kde mám špičkových kolegov, moji rodičia prešli vďaka mojej zmene veľkou duchovnou cestou. Som rozvedený štrnásť rokov, žijem v celibáte už osem rokov a mám štvrtý rok triezvosti. Ochorenie závislosti je bolestivé, ale práca na sebe v spoločenstve a úzky kontakt s Bohom sa nevyrovná ničomu inému.“
Ivan dodáva, že medzi nimi nie je podmienkou veriť v Boha, ale nevyhnutnou podmienkou je veriť, že Boh nie som ja. „Ak si myslím, že pravdu mám ja, tak sa s tým nedá nič spraviť.“ Priznáva sa, že je pôvodom z katolíckeho prostredia, svoje miesto vo viere si však ešte hľadá.
Prekvapuje ma, že chlapi hovoria o svojich emóciách a problémoch takto otvorene. Pýtam sa, či im nie je divné hovoriť pred všetkými o svojom intímnom živote a zaujíma ma, ako sa prepracovali k takejto úprimnosti.
Dávid opisuje, ako keď prišiel na svoj prvý míting, tak už hneď pri predstavovaní začal hovoriť svoj príbeh. „Asi som bol toho taký plný, nemal som sa komu zdôveriť. Táto otvorenosť u mňa fungovala od prvého momentu, lebo konečne cítite dôveru, že vás niekto chápe.“
Ivan dodáva, že on veľa hovoril už aj predtým, ale len veci, za ktoré sa nehanbil. „Mal som sex s transexuálmi a to som nikomu nehovoril. Povedal som to až prvýkrát v tomto spoločenstve a veľmi sa mi uľavilo. Kedysi som si myslel, že sexuálna oblasť je veľká intimita. Ale teraz viem, že sexuálne veci nie sú zďaleka najväčšou intimitou. Intímna je pre mňa dnes, naopak, témou zmyslu života alebo niečo z môjho vnútra.“
V skupine však majú princíp, že ak je niečo príliš explicitné a niekoho to vyrušuje, tak môže hociktorý člen zdvihnúť ruku a skončí sa s tým. Ak to nie je možné povedať na mítingu, tak má každý člen takzvaného sponzora, čo je akýsi osobný tútor, ktorý ich vedie cez program, ktorým si v minulosti sám prešiel. Sponzor je na ceste uzdravenia od závislosti ďalej a odovzdáva novším členom svoje skúsenosti.
Majú šancu na normálny vzťah?
Len zlomok zo skupiny vie žiť aktuálne v normálnom vzťahu, len dvaja z nich majú vážny vzťah. Priateľky o ich probléme vedia, na vzájomnej dôvere museli dlho pracovať, podrobnosti svojej závislosti však zdieľajú len v skupine SA.
Marek sa snažil raz o svojich problémoch povedať svojej mame, ktorá pred rokom zomrela. „Mama mi povedala, že o tom už nemám nikdy hovoriť, veľmi ju to zranilo. Ona ma potrebovala zdravého. Pochopil som, že ja svojim najbližším nemám čo hovoriť o svojej chorobe a pádoch. Toto patrí do SA a domov mám prinášať nádej a nie to, čo moja chorá hlava vymyslí.“
Rovnako Marekova exmanželka sa nechcela vracať späť do minulosti. Veľakrát v rodine ani nepríde k pochopeniu. „Ja som mal chvíľu aj partnerku, ale cítil som to tak, že ju len využívam. Hoci som sa tomu bránil, padol som na kolená a pomodlil sa, aby som pochopil, aký je partnerský ideál, ku ktorému chcem dospieť. A dostal som odpoveď, že mojím ideálom je matka mojich detí, moja exmanželka.“
Podľa definície SA člen spoločenstva môže s niekým v triezvosti randiť alebo sa aj znovu oženiť a mať sex. „Dnes mám pocit, že prvýkrát viem vďaka programu žiť vernosť svojej manželke, ktorú som jej sľúbil pred oltárom.
A hoci nie je možné, aby sme boli spolu, túto lásku, ktorú cítim, môžem dávať iným ľuďom okolo mňa, môžem slúžiť sestre, mohol som doopatrovať mamu, môžem pomáhať susedom. Pred tromi dňami otcovi diagnostikovali rakovinu, tak sme každý deň v kontakte. Hoci pred programom ma vyhodil a nechcel ma ani vidieť. Láska bola pre mňa kedysi len to, keď som videl nejakú peknú babu. Ale zisťujem, že láska je niečo úplne iné. Sexu som mal dosť na tri životy, teraz sa učím nesebeckej láske.“
Ďalší rozprávajú, ako im závislosť zničila vzťahy alebo, naopak, že neboli schopní reálny vzťah ani začať. Dozvedám sa, že niektorí sa pri liečbe rozhodli nemať žiadny sex, taktiež vedome nenadväzovať nové vzťahy. Pre iných to tiež znamenalo abstinenciu od manželského sexu počas určitej doby na zotavenie sa zo žiadostivosti.
V rámci SA existuje aj program pre rodinných príslušníkov, to je priestor, kde môžu blízki spracovať závislosť svojho partnera alebo syna. Na Slovensku však ide o relatívne nové spoločenstvo, ktoré je len na ceste, v zahraničných skupinách už je bežná skúsenosť ľudí, ktorí napríklad po päťročnej triezvosti začali randiť a oženili sa, dnes majú pekné manželstvá.
Dávid začal s masturbáciou krátko po sexuálnej skúseností s iným dieťaťom, keď mal šesť až osem rokov. „Začal som s tým mať problém krátko po tejto skúsenosti a už sa to len nabaľovalo. Na pornografii a masturbácii som bol závislý aj v čase, keď som mal s priateľkou sex.“ Po rozchode si myslel, že keď si užije a bude žiť tak, ako ostatní mladí muži, takže ho to prestane baviť a nebude po sexe toľko túžiť.
„Myslel som si, že si raz založím rodinu a budem viesť usporiadaný život. Čo v mojom prípade nebola pravda, po prekročení ďalších hraníc som už nevedel prestať.“ O spoločenstve SA Dávidovi povedal tiež kňaz na spovedi. „Hoci sa ma už aj predtým kňazi pýtali, prečo robím to, čo robím, ale vždy som sa nejako vyhovoril. Teraz som však s Božou milosťou povedal, že som závislý. Ten kňaz sa opýtal, či som vyhľadal nejakú pomoc. Ja som sa len zasmial, že akú? Na pomoc som neveril, lebo som nevedel, že nejaká existuje. Modlil som sa niekedy za zázrak. Potom mi dal kontakt na spoločenstvo Anonymní sexholici, do ktorého som potom krátko nato prišiel a zázrak sa stal.“ Dávid je dnes zasnúbený a pripravuje sa na manželstvo.
Spoločenstvo SA organizuje aj pravidelné otvorené stretnutia, na ktoré môže prísť, kto chce. Psychológovia, lekári, vychovávatelia, formátori, kňazi, rodinní príslušníci, samotní závislí i ľudia, ktorí sa chcú o pomoci SA dozvedieť viac.“
Autor: Zuzana Hanusová
Prevzaté z: https://www.postoj.sk/79862/pribehy-muzov-ktorych-zavislost-od-porna-a-sexu-priviedla-k-osobnym-tragediam