Deň tridsiaty prvý

„Pretože nie je nič zahaleného, čo nebude jedného dňa odhalené, a nič skryté, čo nebude poznané.“ (Mt 10; 26)

Aký význam má hovoriť o prechádzaní rôznymi úrovňami vedomia? Nie je to len nejaká ďalšia psychobublina? Na túto otázku môžeme odpovedať i nasledujúcim spôsobom: pretože nie sme schopný porozumieť veciam, ktoré zostávajú skryté v nevedomí (a ktoré môžu byť zodpovedné trebárs až za deväťdesiat percent našich motívov, obáv, slepých miest a plánov), musíme ich nejako vniesť do vedomého sveta, aby sme ich mohli identifikovať a prevziať za ne zodpovednosť.

Nie je možné uzdraviť niečo, čo si nepriznávame. Náboženstvo používa pre tento skrytý, temný, „neposlušný“ aspekt našej povahy najčastejšie slovo „hriech“. Hriech je tá naša časť, ktorá je nepravdivá; je to akýkoľvek prípad, kedy zrádzame svoju pravú prirodzenosť a svoj najvlastnejší osud. V tomto najhlbšom zmysle sme vskutku všetci hriešnici a väčšinu času jednáme z tejto svojej hriešnosti. Podľa výkladu svätého Gregora z Nizie znamená hriech jednoducho odmietnutie rastu.

Kedy som zakúsil prechod z jednej úrovne vedomia do inej?

Čo tento posun vo mne spôsobilo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty

„V klasických duchovných rozprávaniach z celého sveta prechádza hľadajúci muž niekoľkými úrovňami, ktorým sa dnes obvykle hovorí úrovne vedomia. Putuje od prostého, jednoduchého vedomia ku komplexnému vedomiu a nakoniec k osvietenému vedomiu, ktoré opäť vypadá prekvapivo prosto a jednoducho.

Prvá prostota sa druhá prostota sú však v skutočnosti úplne odlišné. Prvá prostota je nevyhnuteľne naivná a neskúsená. Muž v prvej fáze taktiež musí vo svojom živote rozlišovať – prirodzené od duchovného, svetlo od tieňa, problémy od ľahkých chvíľ. Ke´d ale dospeje k osvieteniu a onej druhej prostote, vie už začleňovať, prijímať a odpúšťať negatívne stránky, problémy i rozpory, ktoré sa odhalili v prostrednej fáze.

Mohli by sme to formulovať taktiež nasledovne: starneme a pritom žijeme, milujeme, hrešíme, zlyhávame, odpúšťame, čítame, čakáme, bojujeme a hľadáme, pričom predpokladáme, že je správne, aby sme toto všetko vykonávali iba vlastnými silami. Nakoniec však objavíme Zdroj i vedomie, a keď v túto širšiu skutočnosť zložíme svoju dôveru, život sa stane opäť prostým a jednoduchým.

Ako by som výstižne popísal fázy, ktorými som už prešiel?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň dvadsiaty deviaty

„Ježiš svojim učeníkom často zakazoval hovoriť o zázrakoch, ktoré Ho videli konať. Taktiež tých, ktorých uzdravil, nabádal: „Nikomu o tom nehovorte.“ Keď my v našom Centre pre akciu a kontempláciu sprevádzame mužov iniciačnými rituálmi či inými intenzívnymi skúsenosťami, hovoríme im, aby o tom, čím prešli, niekoľko týždňov s nikým nerozprávali, ani s manželkou. Hovoríme im: „Nerozdávajte svoje zlato, dokým nie je skutočne vaše!“

Ak raz niečo vložíme do slov, ako by sme to zafixovali na film, zarazili to na danej úrovni, a tým sa často zamedzí ďalšiemu rastu. Slovami svoju skúsenosť človek polapí a omnoho viac by úprimne nemal ani očakávať. Namiesto pokračujúcej skúsenosti sa z nej stáva skôr majetok ega. Potom nemôže dôjsť k postupnému rozvíjaniu ani k hlbšej syntéze, z ktorých sa stáva skutočné zlato, vaše vlastné zlato, zlato nadobro integrované, a človek príde o ten kúsoček, ktorý už mal.

Preto nikdy nevydávajte svoje najhlbšie skúsenosti, kým ste ich neintegrovali ako svoje vlastné.

Ako obvykle používam svoje zlato?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň dvadsiaty ôsmy

„„Pretože každému, kto má, totiž bude dané a pridané; kto nemá, bude odňaté i to, čo má.“ (Mt 25; 29)

Dokým neobjavíme svoju vlastnú identitu a nadanie, mávame sklony idealizovať si druhých, napodobňovať ich a stavať ich na piedestál. A svoju silu delegujeme na nich, namiesto toho aby sme ju hľadali v sebe a čerpali zo svojich vlastných zdrojov. Ide o istý typ milostného vzplanutia, anglicky infatuation – z latinského ignis fatuus, „falošný oheň“, ktorý nás nakoniec sklame a rozčaruje.

Často sa zamiluvávame do ľudí, ktorí zdanlivo vládnu nejakou silou, po ktorej sami túžime: fyzickou príťažlivosťou, peniazmi, postavením, talentom alebo vplyvom. Uctievame druhých za to, že niečo dočasne vykonávajú za nás, tým sa ale nestretáme s vlastnou hodnotou a s vlastným základom. Svoje zlato budeme skôr alebo neskôr z tejto dosť neistej úschovne aj tak musieť vyzdvihnúť. Ak tak neučiníme, zostaneme večne chudobný.

Kde je práve teraz moje zlato?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň dvadsiaty siedmy

„Mnoho východných tradícií nedovoľovalo mužom študovať spiritualitu najmenej do obdobia okolo tridsiateho piateho roku života. C.G. Jung uplatňoval podobné obmedzenie na študentov vo svojom inštitúte v Zurrichu. V katolíckej cirkvi sa muž nemôže stať biskupom pred tridsiatym piatym rokom.

Prejavuje sa tu kolektívna mužská múdrosť, ktorá vie, že pokiaľ sa muž vydá na cestu príliš skoro, potom pravdepodobne doposiaľ dostatočne nemiloval, alebo dostatočne nezlyhal, alebo dostatočne netrpel, aby mohol poznať terén cesty v jeho najzakladanejších ohľadoch. U takéhoto muža je veľká pravdepodobnosť, že použije Boha či náboženstvo na účel vlastnej kariéry alebo presadzovania ega, akokoľvek sa pritom bude zaprisahávať, že sa ničoho takého nedopúšťa. Privlastní si pár uhladených odpovedí, ktoré osobne nijako nepreveril a ktoré zhodou okolností prospievajú príbehu jeho osobného úspechu. V rannej fáze života si muž stále ešte stavia svoju súkromnú vežu a celkom určite nie je pripravený pomáhať komukoľvek druhému so stavbou tej jeho. Presne z toho dôvodu považovali takmer všetky kultúry náročnú iniciáciu za čosi, čo je pre muža nevyhnutné – rozumeli ľudskej povahe.

Ako láska, zlyhanie a utrpenie doposiaľ utvárali môj osobný vývoj?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.