Deň tridsiaty piaty

„„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som pozvať spravodlivých ale hriešnikov“ (Mk 2; 17)

Ako sa zdá, je nevyhnutné zažiť najskôr odcudzenie a osamelosť, prejsť cestou pádu, než budeme schopný začať čo i len túžiť po ceste návratu. Väčšina z nás musí toto odlúčenie pocítiť veľmi silno, než poznáme, po čom skutočne túžime a čo vpravde chceme. Do rajskej záhrady nemôžeme len tak vojsť sami od seba, dokým sme neboli od záhrady odlúčení. Takzvaný „pád“ Adama a Evy nepredstavuje nejaké nešťastie: je to predobraz toho, čo sa stane a pravdepodobne musí prihodiť každému z nás.

To všetko znamená v zásade len nasledujúce: muž sa musí jedného dňa prebudiť a uvedomiť si: „Som úplný blbec a už ma štve, ako ma všetko stále štve.“ Až takýto moment sa môže stať počiatkom zrelej duchovnosti.

Kedy som si začal uvedomovať, po čom skutočne túžim, či mi chýba?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty štvrtý

„Zakaždým, keď sa v mytológii stretneme so zákazom „toto nečiň“, môžeme si byť istý, že mladý muž – hrdina – práve to učiní. Tento vzorec, ktorého počiatok siaha k nám drahej dvojici Adama a Evy, nepozná takmer žiadne výnimky. Práve tu teda zjavne spočíva podstata náboženských zákonov – aby boli porušené a aby sa s nimi zápasilo (či prinajmenšom tak to v zásade hovorí Pavol v liste Rímanom). Len týmto spôsobom môže človek zakúsiť potrebný pocit odlúčenia, odcudzenia a straty veľkého tajomstva a svojej vlastnej pravdy. Až potom môže túžiť po návrate do rajskej záhrady.

A tak sa zdá, že pozitivita je vytváraná a privolávaná negativitou. Pád privoláva obnovenie. Vyhnanie z rajskej záhrady nás učí, ako moc po tejto záhrade túžime. Porušenie pravidiel nám ukazuje dôvod, prečo boli tieto pravidlá vôbec zavedené.

Ako negativita vyvolala v mojom živote niečo pozitívneho?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty tretí

„Nedokážem v mužských príbehoch nájsť jediný prípad, kedy by sa nejaký muž dostal k osvieteniu na základe kurzu, štúdia filozofie, svätenia, pripojenia sa k nejakej komunite alebo chodenia do školy. To všetko sú celkom dobré veci, ale samé o sebe nás nepremieňajú.

V mytologických tradíciách nemôže mladý muž dosiahnuť osvietenia, pokým neutŕžil nejaké rany, nezakúsil sklamanie alebo nenarazil na nepochopiteľné paradoxy. Muž sa musí ako Odysseus zakaždým ocitnúť v pasci medzi útesom Skyllou a výrom Charybdou. Práve tu sa odohráva múdrosť.

Je úplne jednoznačné, že mladý musí zviesť zápas s temnotou, zlyhaním a zármutkom. Fyzicky môže túto temnotu zakúšať ako bolesť alebo hendikep. Intelektuálne ju môže zakúšať v zápasoch s hádankami, dilemami a absurditami života. K svetlu nevedie žiadna priama, jasná či neprerušovaná cesta. Pravé svetlo musí rovnako ako svetlo fyzické prijať a prekonať temnotu (Jn 1;5), čo nie je možné uskutočniť výlučne v intelekte.

Do akých činností som sa pustil, aby som dosiahol osvietenie, a aký to prinieslo výsledok?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty druhý

„Tým jediným, čo môže spôsobiť, aby nevedomie spontánne vyvrelo do vedomia, bývajú najčastejšie nechcené stretnutia, bolestivé vzťahy a nové situácie, ktoré nemáme pod kontrolou – najčastejšie prežitky trúchlenia, veľkej lásky alebo nezvládateľného utrpenia. Tieto skúsenosti nás dotlačia k vedomiu. Nič menšie než zážitky tohoto typu nemá takú silu, aby dokázalo strhnúť pokrievku z našej dôkladne stráženej identity a odhalilo nám náš skutočný hriech.

Čo u mňa vyvolalo erupcie nevedomia?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty prvý

„Pretože nie je nič zahaleného, čo nebude jedného dňa odhalené, a nič skryté, čo nebude poznané.“ (Mt 10; 26)

Aký význam má hovoriť o prechádzaní rôznymi úrovňami vedomia? Nie je to len nejaká ďalšia psychobublina? Na túto otázku môžeme odpovedať i nasledujúcim spôsobom: pretože nie sme schopný porozumieť veciam, ktoré zostávajú skryté v nevedomí (a ktoré môžu byť zodpovedné trebárs až za deväťdesiat percent našich motívov, obáv, slepých miest a plánov), musíme ich nejako vniesť do vedomého sveta, aby sme ich mohli identifikovať a prevziať za ne zodpovednosť.

Nie je možné uzdraviť niečo, čo si nepriznávame. Náboženstvo používa pre tento skrytý, temný, „neposlušný“ aspekt našej povahy najčastejšie slovo „hriech“. Hriech je tá naša časť, ktorá je nepravdivá; je to akýkoľvek prípad, kedy zrádzame svoju pravú prirodzenosť a svoj najvlastnejší osud. V tomto najhlbšom zmysle sme vskutku všetci hriešnici a väčšinu času jednáme z tejto svojej hriešnosti. Podľa výkladu svätého Gregora z Nizie znamená hriech jednoducho odmietnutie rastu.

Kedy som zakúsil prechod z jednej úrovne vedomia do inej?

Čo tento posun vo mne spôsobilo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.