Rád by som vedel, kde začať, ale asi nepoznám skutočný začiatok udalostí a rozhodnutí, ktoré ma doviedli tam, kde som teraz. Aj to, čo aktuálne píšem, píšem pod vplyvom benzodiazepínov, aby som vôbec dokázal niečo komunikovať. Kto vie, či si tento text reálne niekto prečíta. A pýtam sa sám seba, prečo ho píšem.
Prežívam svoju samotu a aktuálnu opustenosť. Chýba mi muž, ku ktorému by som sa vedel pritúliť a byť s ním a aspoň na moment sa cítil v bezpečí. Asi je toto moje prvé verejné priznanie, že som gay.
Cítim sa ako prehra, ako zlyhanie, ako slabosť, ako chyba, ako nedostatočný, ako prázdny, ako zbytočný, ako neschopný, ako neustále odmietaný… Už toľko krát som vstával po neúspešnom boji, už toľko krát som odchádzal z bojiska, ako porazený, aby som sa opäť pripravil na ešte väčšiu bitku. Teraz bojujem o každé zdvihnutie sa a neviem, či ešte nájdem síl vstať. Chcel by som zomrieť, aby už tá neustála bolesť prestala. Aby sa to stále nevracalo. Chcel by som vedieť žiť.