Časť druhá

„Budeme trpieť, a kým sa nenaučíme, ako utrpenie premeniť, budeme ho vždycky len šíriť“ Richard Rohr

Moderní muži jednajú intelektuálne, nie inštinktívne.

Súčasťou mužovej úlohy je taktiež znovu získať hlboký inštinkt slúžiaci k odlišovaniu pravého od nepravého.

Náš Boh je Boh radikálne dobrotivý – veríme tomu? Vieme, že je to pravda?

Ako sa naučíme nechať Boha byť Bohom?

Najlepší učitelia sú tí, ktorí cestu zdieľajú s nami.

Ako by som sa cítil v túto chvíľu, keby som skutočne veril, že všetko v mojom živote má svoje miesto?

Ste ochotní položiť si tieto otázky?

• Čoho som ochotný sa vzdať, aby som urobil správnu vec?
• Čo mám vykonať, kvôli čomu tu skutočne som?
• Aké je moje miesto v neustále sa meniacej realite sveta?
• Dokážem nájsť zmysel v strate?
• Kde sa nachádza skutočná moc?
• Prečo mám tak zlý pocit z veľkej časti svojho života?
• Na čom mám stavať svoj život, keď mám pocit, akoby sa mi svet pohyboval pod nohami?

Deň štyridsiaty ôsmy

„Muži potrebujú a chcú to, čo im veľké náboženské tradície sľubujú: stretnutie tvárou v tvár so svojim vlastným najhlbším životom a skúsenosť tohto života. D. H. Lawrence povedal: „Svet má najväčší strach zo skutočne nových skúseností.“ Novú myšlienku môžeme ľahko pustiť z hlavy, ale nová skúsenosť nás premieňa, a zmenu nemá ego rado. Zrelé náboženstvo pestuje skúsenosti s hĺbkou, nie len vieru v doktríny, ktorá od nás nevyžaduje skoro nič.

To je cieľ prechodového rituálu: vytvoriť vnútornú skúsenosť. Povšimnite si, že ide o rituály či obrady prechodu, nie o prednášky o prechode. Rovnako tak to nie sú sedenia určené k riešeniu problémov alebo k poskytovaniu terapie. Niektorí by radi prerobili rituály prechodu na psychologickú skúsenosť, ale rituál prechodu má byť epifániou života a príležitosťou čeliť jeho druhej strane, našej vlastnej nevyhnuteľnej smrti. Vziať takto smrť na vedomie pôsobí paradoxne ako najväčšia vzpruha pre životný rast, a preto sa tomu hovorilo „iniciácia“. Tu konečne skutočne začínate.

Prešiel som nejakým prechodovým rituálom, ktorý mi umožnil stretnúť sa s životom a smrťou? Pokiaľ áno, čo to bolo a ako ma to ovplyvnilo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty siedmy

„Abrahám, Mojžiš, Jób, Jonáš, Eliáš i Ježiš – tí všetci prešli skúsenosťou, ktorá premenila ich život, v prostredí prírody, nie v budovách postavených ľuďmi, a dokonca ani na posvätných miestach. Naopak, miesta jeich skúseností sa stali posvätnými až následne, a to práve vďaka tomu, že sa na nich odohrali život premieňajúce prežitky.

Muž túži po kontakte s tým, čo je substanciálne, solídne, skutočné a večné. Pohľad na trosky a dávne artefakty, praveké jaskyne a rytiny, hroty starých šípov a keramiku v nás vzbudzuje úžas. Existuje chlapec, ktorý o týchto veciach nesníva? Toto je hľadanie našej prastarej duše, našej nepošpinenej pôvodnosti v Bohu – alebo toho, čo východný majstri nazývajú „tvár, ktorú si mal pred svojim narodením“. K tejto tvári nejako hlboko prehovára všetko prírodné či staré, a práve naopak plasty, sadrokartón a oceľ ju oslovujú zriedkakedy.

Pokiaľ v živote muž nedôjde k tomu prapôvodnému stretnutiu, nebude náboženstvo mať mnoho vecí, ktoré by mu mohlo ponúknuť, a nebude schopné ho sprevádzať na jeho ceste. Všetko duchovné poznávanie je v skutočnosti rozpozná vanie včasnejšieho a hlbšieho dotyku božstva. Stretávanie sa s prírodným svetom nám umožňuje dozvedieť sa to, čo sme vždycky vedeli, len sme na to nejako zabudli. Náboženstvo tomuto pohybu len sekunduje.

Koľko času trávim v prírode?

Aké významné duchovné skúsenosti som v prírode zažil?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty šiesty

„Muž nenávidí zlyhania. A napriek tomu musíme všetci zakúsiť pád. Ide o hlboko uložený vzorec, o ktorom písala mystička Juliana z Norwiche: „Najskôr padneme a neskôr sa z pádu zotavíme – a oboje je Božia milosť.“ Ten muž v nás, ktorý padá a chybuje, ktorý v skutočnosti musí padať a chybovať, sa volá Adam. Ten muž v nás všetkých ktorý sa vďačne navracia, ktorý vždycky hovorí áno, sa volá Kristus.

Celú Bibliu môžeme čítať ako Adamovu túžbu a snahu navrátiť sa domov do rajskej záhrady, kde ho Boh stvoril a dal mu meno adamah, čo znamená „z prachu zeme“ (Gn 2; 7). Posledné slová, ktoré Boh povedal k Adamovi, zneli: „Prach si a v prach sa navrátiš“ (Gn 3; 19). Adam sa musí zbaviť strachu z toho, že je prach, čo znamená zbaviť sa strachu z toho, kým je. Nakoniec pochopí, čo dokáže s prachom urobiť Boh. Potom môže Adam konečne prestať byť tak fascinovaný oddeľovaním a svojim strachom z pádu a môže sa navrátiť do prvotnej záhrady.

Keď sa ohliadnem za doterajším príbehom svojho života, kde vidím pád a kde návrat?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty piaty

Vzťah medzi otcom a synom je možno príliš hlboký, než aby ho išlo vyjadriť slovami. Pramení z prastarej, prvotnej túžby. Syn túži po tom, aby mu otec odovzdal svoju mužskú energiu. Ale túži i po tom, aby vedel, že on sám môže otcovi taktiež niečo dať, skoro ako rovný rovnému. Preto môže mať takú veľkú silu spomienka na hádzanie loptou – symbolizuje vzájomné darovanie seba samého medzi otcom a synom. Vzájomné darovanie seba samého je taktiež vo väčšine Jánovho evanjelia základnou metaforou pre Boha.

Láska k tatinovi je našou prvou skúsenosťou s vlastnou mocou a dôležitosťou v živte niekoho iného. Táto láska je slobodnou voľbou: „Tatino so mnou chce byť nie preto, že musí, ale preto, že ma má rád. Tak to musím byť dobrý!“

Lekcia tohto vzťahu, zdá sa, spočíva v poznaní, že pokiaľ na nás záleží naším otcom, potom na nás bude záležať i v širšom svete, ktorý je rovnako ako otec väčší než my, iný a mimo nás. Možno preto dáva toľko ľudí prednosť mužskej predstave Boha, napriek tomu, že Boh jednoznačne prekračuje akýkoľvek gramatický rod.

Aké zdravé spomienky mám na vzťah otca a syna, pokiaľ nejaké mám? Aké zdravé spomienky na vzťah otca a syna môžem vytvoriť pre svojho syna či synov?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.