Deň štyridsiaty štvrtý

„Chlapci túžia po mužskej výchove. Chcú od svojich otcov, aby ich naučili praktické zručnosti potrebné k úspechu a prežitiu, aby s nimi otec z vlastného rozhodnutia trávil čas. Mladí muži milujú skúsenosti nadobúdané bok po boku s iným mužom, najlepšie s tatom. Každý syn chce získať pozornosť svojho otca. Niekto tvrdí, že dieťa nič tak nenadchne a nedá mu tak istý pocit bezpečia, ako keď zazrie spontánny úsmev vo tvári otca alebo matky vo chvíli, kedy vojde do miestnosti.

Od matiek potrebujú chlapci hniezdo, opateru, hovorenie a načúvanie. Otcovou úlohou však je vyviesť ich do vonkajšieho sveta a poskytnúť im víziu, istotu i sebaistotu, ktorá im umožní opustiť hniezdo. Zdá sa, že mladý muž, ktorý vstúpi do širšieho sveta bez toho, žeby sa mu dostalo podpory od otca a žeby ho otec viedol svojim povzbudzovaním, prežíva celoživotný zžieravý smútok. U muža – dokonca aj už staršieho muža – ktorý toto od svojho otca nedostal, je možné ľahko zazrieť nervózne cuknutie pier a vyplašený pohľad v očiach.

Zažil som tento typ podpory od otca? Pokiaľ nie, ako môžem zhojiť ranu, ktorú to vo mne zanechalo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty tretí

„Iniciovaný starešinovia vedeli, že od toho, po kom sa málo požaduje, nie je možné nič očakávať. Pokiaľ dostane niekto obed zadarmo, ľahko ho rovnako tak nadarmo zabudne, odmietne alebo stratí. Ako Ezau, i my pokojne predáme svoje rodfné právo za misku šošovicovej kaše (Gn 25; 34).

Mladý muž potrebuje skupinu s určitými hodnotami, komunitu, od ktorej niečo požaduje a ktorá požaduje niečo od neho. Táto skupina ho vyženie, zasvätí ho a zase ho privíta späť. Bez tejto domovskej základne je iniciácia nepravdepodobná. Komunita stelesňuje systém, voči ktorému je možné vykazovať zodpovednosť a ktorý mladého muža dfonúti opustiť fantazijné ilúzie a niečo konkrétneho vykonať.

Hlavnou a najväčšou slabinou mnohých liberálnych cirkví je absencia akejkoľvek možnosti vykazovať zodpovednosť za to, o čom tieto spoločenstvá tvrdia, že to vyznávajú. Príliš podliehajú vrtochom ega, individuálnej náture i súdobej politickej korektnosti. Tradičné a konzervatívne spoločenstvá bývajú trvalejšie a prinášajú taktiež trvalejšie výsledky. Liberálne spolky zvyčajne poskytujú kritické myslenie, ktoré je veľmi potrebné, bývajú však príliš individualistické, než aby dokázali vytvoriť skutočnú komunitu. Je potrebné, aby vzniklo niečo, čo z oboch variant spojí to najlepšie.

Som súčasťou skupiny, ktorá ma podporuje a trvá na tom, aby som neustále niesol vlastnú zodpovednosť?

Ak to tak nie je, kde by som takúto skupinu mohol nájsť?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty druhý

„Skoršie kultúry nevychádzali automaticky z predpokladu, že mladý muži si dokážu zvnútorniť hodnoty svojej komunity a rozvinúť osobnú disciplínu sami od seba. Predpoklad bol práve opačný, totiž, že tieto kvality sa rozvíjajú výlučne ako výsledok učenia a cvičenia.

Privilégiá mužskosti sa odovzdávali výlučne tým, ktorí zaplatili stanovenú cenu. Spoločnosť musela získať istotu, že mladým mužom je možné dôverovať, že svoju moc nezneužijú. Komunita musela dbať na to, aby nepodporovala a neposilňovala sebectvo. Mladí muži vtedy rovnako ako aj teraz pokúšali systém tým, že pre seba požadovali privilégiá, ktoré si ešte nezaslúžili. Dnes ale týmto požiadavkám rodina i širšia spoločnosť bohužiaľ ustupuje, namiesto toho, aby mladých mužov učila a preverovala ich charakter.

Tradične taktiež existovali jasné rozdiely medzi jednotlivými úrovňami osobného vývoja a spoločenského postavenia. Starejší si svoje privilégiá už zaslúžili a nemuseli sa pred mladými mužmi nijako ospravedlňovať. Mladým mužom však bolo potrebné ponúknuť rôzne metódy, ako sa dopracovať ku zrelosti a dosiahnuť onoho konkrétneho postavenia, po ktorom toľko túžili. Oni sa týmto metódam často vzpierali, ale taktiež ich rešpektovali. Jednu vec vidím stále znovu: muži nerešpektujú nič, čo dostali zadarmo.

Ako som ja bol cvičený a preverovaný?

Ako poznám, že som pripravený postúpiť na ďalšiu úroveň privilégií a moci?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty prvý

„Ešte do doby osídľovania divokého západu sa takmer všetky mýtické príbehy odohrávali v divočine či „pustine“. Pre mužov a ženy v celých dejinách bola práve divoká príroda miestom, kde objavovali svoju dušu. Civilizovaný či domestikovaný svet bol náš výtvor, divočina bola dielo Božie – prvá a prirodzená katedrála.

Lenže my sme si vybudovali spoločnosť, ktorá idealizovala civilizáciu a pred divočinou uteká. Veľa ľudí sa prírody doslova bojí. Podarilo sa nám nie len skrotiť divočinu, my teraz krotíme aj dušu.

Príroda však napriek tomu ďalej prehovára k niečomu hlboko v každom z nás. Zažili ste niekedy, žeby vás pohľad do očí zvieraťa prikoval k zemi? Keď sa vám zviera zadíva do očí, ten pocit je takmer posvätný. Svet za hranicami sveta ľudského nám zvláštnym spôsobom zdieľa / zdeľuje niečo zásadného. C. G. Jung povedal: „Akonáhle náboženstvo prestane hovoriť o zvieratách, pôjde to s ním už len z kopca.“ Pobyt v divočine nám vracia duševné zdravie, vracia nás späť k nášmu hlbokému ja.

Ako si môžem – čo najskôr – spraviť čas, aby som pobudol so zvieratami v divočine?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty

„V tradičných príbehoch pochádzajú hrdinovia výhradne zo vznešených rodov alebo sú to tajný osirelí synovia kráľa – hoci o tom sami nevedia. Toto podanie je skvelé a správne. My všetci tušíme, že nejak pochádzame z veľkosti, či ako by to vyjadril William Wordsworth, „brázdime slávu oblakov“. Sláva, dokonca aj v Písme, označuje posvätnú identitu ako čosi, čo stvoril Boh a čo nesie Boží obraz a podobu (Gn 1; 26). Každý z nás je niečím viac, než si trúfa predstaviť, čímsi za hranicou toho, čo je vidieť len obyčajným okom, kýmsi, kto je „skrytý s Kristom v Bohu“, ako uvádza Pavol (Kol 3;3).

Toto hlboké tušenie dodáva našej heroickej ceste nevyhnutný smer a naliehavosť. Vedie nás tam, odkiaľ sme predtým vyšli (k tomu, kým sme v Bohu), ešte než sme spravili čokoľvek dobrého či zlého a začali si tvoriť svoju vlastnú identitu. Na duchovnej ceste ide o to objaviť svoje rodné právo, svoj počiatok, a to s tou istou energiou, s akou sirota či adoptované dieťa hľadá svojich pokrvných rodičov.

Kedy som zakúsil svoju vlastnú slávu?

Akým spôsobom povedomie o mojom pôvode ovplyvňuje moje činy?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.