Delenie homiletiky
Homiletika fundamentálna
venuje sa podstate cirkevného ohlasovania z pohľadu Božieho zjavenia. Obsahuje teológiu Božieho slova z aspektu dejín spásy. Jeho spásne pôsobenie, cieľ, predmet a podmet ohlasovania – teológia ohlasovania. Zaoberá sa aj základnými typmi ohlasovania, ktoré majú pôvod vo Svätom písme a Tradícií:
misijné ohlasovanie (kerygma),
homília (mystagógia) a
katechéza (didaskália).
V zmysle kerygmatickom (misijno – evanjelizačnom) je kázanie zverené všetkým veriacim. Katechetické ohlasovanie prináleží všetkým, ale pod vedením cirkevnej vrchnosti (katechcetická misia) a liturgická homília je rezervovaná ordinovaným služobníkom. Homiletika fundamentálna sa zaoberá aj dejinami ohlasovania – históriou kazateľskej služby.
zaoberá sa obsahom ohlasovania, ktorý prioritne pramení vo Svätom písme, Tradícii a liturgii – mystérium Ježiša Krista je podstatou ohlasovania.
venuje sa forme ohlasovania – ako hovoriť – osobnosť kazateľa – poznatky z rétoriky. Ohlasovanie je z pohľadu matérie Božím slovom a z pohľadu formy je ľudským slovom.
zaoberá sa didaktikou ohlasovania – prednášky a cvičenia z homiletiky – situácia poslucháčov.
Homiletika fundamentálna
Božie slovo
Človek, ktorý sa pýta na zmysel svojej existencie, transcendentuje seba smerom k Bohu k prvému prameňu svojho slova.
Pod pojmom „Božie slovo“ rozumieme:
1. Božie slovo je samotné stvorenie, kniha prírody.
„Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“ (Ž 19, 2).
„Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu, ktorým chybovala znalosť Boha, ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela, ale oheň, vietor, či letmý vzduch, hviezdny okruh, či vodu náramnú, alebo svetlá nebies pokladali za bohov, čo riadia svet. Keď už, zvedení ich krásou, pokladali ich za bohov, nuž bolo im treba vedieť, o čo nádhernejší je ich Pán; veď ich stvoril prapôvodca krásy“ (Múd 13, 1 – 3).
Boh nevyslovil seba celkom a načisto v diele stvorenia, lebo nijaká osoba sa nemôže celkom vysloviť vo svojom diele. Boh, ktorého človek poznáva v stvoriteľskom diele, ostáva tajomný, neviditeľný a nepreskúmateľný.
2. Slová prorokov
„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov“ (Hebr 1, 1).
Božie slovo je prítomné vo všetkých oblastiach vyvoleného ľudu. Riadi celý jeho život a dejiny. „Boh hovoril otcom…“ Toto uvedomenie si spája všetky knihy Biblie do jedného posvätného zjavenia. Božie slovo sa v plnej sile prejavuje v sinajskej a prorockej tradícii. Na Sinaji božie slovo založilo Zmluvu a dalo prikázania. U prorokov toto Božie slovo udržuje Zmluvu a dáva prisľúbenia. V ohlasovaní prorokov sa najčastejšie objavuje výraz dabar Jahve (221x). V stretnutí s prorokom Boh dáva prorokovi „vidieť“ a „počuť“. Dá sa počuť v jeho uchu, otvára uši proroka (Ez 9, 1; Jer +, 9). „Hľa môj služobník…svojho Ducha som vložil na neho (Iz 42, 1). Božie slovo premáha proroka (Ez 33, 22; Hab 3, 16) Prorok nemôže Božiemu slovu odporovať (Am 3, 8; Jer 20, 9; Oz 6, 5).
3. Syn – večné Logos
Ježiš nie len hovorí Božie slovo, ale ním aj je (Jn 1, n)
„V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 2).
Ježiš ohlasuje slovo Božie. Evanjelista sv. Ján napísal: „Lebo ten, koho poslal Boh, hovorí Božie slová“ (Jn 3, 34). Ježiš: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal“ (Jn 7, 16); „Nerobím nič sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec“ (Jn 8, 28).
Ježiš ohlasuje vlastné slová. „No ja vám hovorím…“ (Mt 5, 22); „I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci“ (Mk 1, 28).
Ježiš ohlasuje živé slovo. Nenapísal svoje slová a ani neprikázal nikomu, aby ich napísal. Prikázal, aby sa ohlasovali. Mali byť napísané a čítané prostredníctvom života ohlasovateľov. Oni mali byť živým textom a dosvedčovať, že: „živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12). Ježiš o svojej živej reči mohol povedať: „Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život“ (Jn 6, 63). Benedikt XVI. v exhortácii Verbum Domini napísal, že pri ohlasovaní Božieho slova aj v dnešnej dobe ostáva osobný kontakt nenahraditeľný (VD 113).
Ježišovo slovo uzdravuje. „A Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu“ (Mt 9, 35). V spojení ohlasovania a uzdravovania mali pokračovať apoštoli: „Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste; malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte“ (Mt 10, 8). A sedemdesiatim dvom Ježiš povedal: „uzdravujte chorých…“ (Lk 10, 9). Uzdravovania Ježiša a učeníkov mali skôr symbolický charakter a mali poukázať na horšiu chorobu človeka, ktorú mu spôsobuje hriech. V uzdraveniach išlo predovšetkým o vyliečenie z rán hriechu, ktoré prináša duchovnú aj fyzickú úľavu.
4. Božie slovo v apoštolskom slove
Apoštoli počúvali Ježišovo evanjelium a dostali príkaz: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“(Jn 20, 21) a „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16. 15). Sv. Pavol napísal: „Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista“ (Gal 1, 11 – 12). Sila a účinnosť Božieho slova je presvedčivo podávaná v Skutkoch apoštolov (Sk 13, 26; 4, 29; 8, 25; 17, 13). Zásluhou poslania apoštolov a ich nasledovníkov je dobrá zvesť ohlasovaná na celom svete až po súčasnosť.
5. Božie slovo v živej tradícii a vo Svätom Písme.
Apoštolské slovo prúdi v Cirkvi nie len živým ohlasovaním, ale súčasne sa aj zapisuje. Na vrchole tohto procesu sú štyri evanjelia. Tie doplňujú a vysvetľujú apoštolské listy. Sv. Pavol vidí vo svojich listoch to isté Božie slovo ako vo svojom hovorenom slove. (2 Sol 2, 2.15; 2 Kor 10, 11; 1 Tim 3, 14). Kresťanská viera nie je však „náboženstvom knihy“. Kresťanstvo je náboženstvom Božieho „Slova“, ktoré „nie je napísané a nemé slovo, ale Slovo vtelené a živé“ (sv.Bernard z Clairvaux , Katechizmus katolíckej cirkvi 108). (1 Krapka, Emil. Prechod Pánov. Teológia I. Boh sa zjavuje v slove. Trnava: Dobrá kniha, 2013, s. 282 – 302.)
Sviatostný charakter Božieho slova
Hlásenie Božieho slova je osobnou a spásnou udalosťou a preto má sviatostný charakter. Božie slovo je nie len prameňom právd viery, ale aj aktuálnou milosťou. Božie slovo a sviatosti patria spolu. Sv. Augustín nazýva ohlasovanie Božieho slova „sviatosťou počutia – sacramentum audibile“. Benedikt XVI. v Exhortácii Verbum Domini napísal, že Božie slovo má charakter sakramentálny (sacramentalis qualitas). Sakramentálnosť Slova teda možno chápať v analógii (simili modo) vzhľadom na reálnu prítomnosť Krista pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína (VD 56).
Je prirodzenou otázkou, či je rozdiel medzi slovom a sviatosťou? Z pozitívneho aspektu nie je medzi nimi rozdiel. Kristus je reálne prítomný aj v slove aj vo sviatosti. Z negatívneho aspektu spočíva rozdiel v tom, že prítomnosť Krista v slove závisí od vernosti kazateľa Svätému písmu. Aj preto je slovo znakom oveľa viac „ohrozeným“ ako sviatosť.
Kým v sviatostnej ekonómii sa zdôrazňuje, že sviatostné znamenie dáva milosť ex opere operato, bez ohľadu na duchovnej situáciu, v ktorej sa nachádza vysluhujúci. Pri ohlasovaní Božieho slova ľudský faktor hrá kľúčovú úlohu – opus operantis. Táto vzájomná závislosť slova a svedectva sa týka spôsobu, akým sám Boh hovoril ľuďom prostredníctvom svojho Syna. Božie Slovo sa totiž napĺňa v autentických svedkoch. Ohlasovateľ, ktorý sa snaží žiť podľa toho, čo sa naučil od svojho Pána, prispieva k tomu, že ohlasované slovo sa stáva prítomným a živým. Existuje úzky vzťah medzi svedectvom Písma a svedectvom veriacich. Jedno predpokladá druhé. Kresťanské svedectvo svedčí o Slove a Písmo, naopak, vysvetľuje svedectvo a povolanie kresťanov. (2 Siwek, Gerard. Osobowość kaznodziei dzisiaj. Kraków: Wydawnictwo Homo Dei, 2014, s. 160 – 163.)
Teologické odôvodnenie kazateľstva – Boh prítomný v kázni ako v slove Božom
Homiletika v minulosti pokladala za podmet kazateľstva jedine kazateľa a kázeň chápala ako udalosť medzi kazateľom a poslucháčmi. Nová homiletika, ako teológia kazateľstva, jasne definuje, že hlavným podmetom kazateľstva je Boh a kázeň je chápaná ako akt božsko – ľudský, ako udalosť medzi človekom a Bohom.
Takáto teologická koncepcia má oporu vo Svätom Písme, u cirkevných Otcov a v učení Druhého vatikánskeho koncilu. Napríklad sv. Pavol v Liste Solúnčanom píše: „Preto aj my neprestajne vzdávame vďaky Bohu, že keď ste od nás prijali slovo Božie, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale – aké naozaj je – ako slovo Božie; a ono pôsobí o vás veriacich (2, 13). Sám Kristus ubezpečuje hlásateľov, že „kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10, 16). Preto sv. Pavol píše: „Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás“ (2 Kor 5, 20).
Niektorí stredovekí teológovia nazývali kazateľa kanálom, cez ktorý prechádza Boží hlas.
Viktor Schurr, pokladaný za zakladateľa novodobej homiletiky, hovorí, že zo samej podstaty kázne vyplýva, že je slovom alebo rečou Božou. Nie je to len rozprávanie ľudskou rečou o Bohu, ale reč samotného Boha, prostredníctvom kazateľa a ľudského slova. To je potvrdené aj v koncilových výpovediach. Konštitúcia Dei Verbum učí, že „Cirkev mala vždy v úcte Písmo sväté priam ako samo Telo Pánovo, pretože – najmä v posvätnej liturgii – neprestáva prijímať chlieb života zo stola tak slova Božieho ako aj Tela Kristovho“ (DV 21). A koncilová Konštitúcia o liturgii zasa potvrdzuje, „že Kristus je stále prítomný vo svojej Cirkvi, zvlášť v činnostiach liturgicko-sakramentálnych, ktorých podstatnou a integrálnou súčasťou je slovo Božie, kázeň a homília“ (DV 24, 52). „Lebo v liturgii hovorí svojmu ľudu Boh a Kristus ešte stále ohlasuje evanjelium“ (DV 33).
Je však na mieste otázka: Je v každej homílii prítomný a hovorí Boh? Je každá homília slovom Boha? Určite nie, nie v každej a nie v plnej miere. Je ňou len taká homília, ktorá je obsahovo zhodná so Zjavením Božím, teda s Písmom svätým a s Tradíciou.
Boh hovorí prostredníctvom kazateľa
Ako sa to deje, že sám Boh hovorí v homílii? Môže sa stať, že niekto môže mať svoju vnútornú komunikáciu s Bohom, akúsi inšpiráciu alebo privátne zjavenie. Lenže v homílii sa to deje prostredníctvom osoby kazateľa: biskupa, kňaza, diakona.
Kazateľ je nevyhnutným podmetom kázania. Je akoby spojovateľom medzi Bohom a ľuďmi. Nie je to však nejaký pasívny činiteľ, ale sprostredkovateľ osobný, aktívny a zodpovedný, ktorý má potrebné náboženské dispozície a homiletickú kvalifikáciu, ktorý chápe proces kazateľskej komunikácie, ako udalosť božsko-ľudskú.
Fundamentálnou dispozíciou kazateľa má byť jeho personálno-existenciálne zaangažovanie vo viere a v láske Boha. Personálne a integrálne chápaná viera spojená s láskou je základnou podmienkou a fundamentom autentického procesu kazateľskej komunikácie. Kazateľ, ktorý by neveril v Boha, bol by podobný mŕtvemu gramofónu alebo magnetofónu, ktorý opakuje nahrané slová a zvuky. Kazateľ bez lásky k Bohu by bol zasa, podľa slov sv. Pavla, „ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal“ (1 Kor 13, 1). Kázeň, vysvetľuje teológ Rahner, nie je len výkladom objektívnych právd odtrhnutých od osoby kazateľa, ale je to skutočnosť, ktorá zo svojej podstaty je úzko prepojená s osobným a existenciálnym zaangažovaním kazateľa.
Ohlasovanie Ježišovho evanjelia musí prežívať sám kazateľ. Len vtedy je Ježišovo slovo v homílii živé, keď koná a vplýva na poslucháčov. Prežívanie evanjelia je spolunažívanie s Kristom. Pavol to povedal: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2, 40). Preto bol aj on takým vynikajúcim kazateľom. Vydával osobné svedectvo. Pápež Pavol VI. napísal: „Že dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami“ (Evangelii nuntiandi 41). Podobne píše aj Ján Pavol II. : „Človek našej prítomnosti verí viac svedkom než učiteľom, viac skúsenosti než náuke, viac životu a skutkom než teóriám“ (Redemptoris missio 42). Benedikt XVI. ešte ako kardinál v jednej zo svojich kníh napísal, že ak ma niekto ohlasovať slová niekoho iného, musí ich poznať, rozumieť im a prijať ich za svoje. Ale ohlasovanie vyžaduje niečo viac, ako len presne telegraficky odovzdať cudzie slová a nezaujímať sa o ich obsah. Musí tie slová odovzdávať v prvej osobe, identifikovať sa s nimi, aby sa stali jeho vlastnými. Ohlasovanie potrebuje svedka a nie telegrafistu (Nowa pieśń dla Pána, 263 – 264).
Kristologické a ekleziologické základy kazateľskej činnosti
Čo je vlastne podstatou kazateľskej činnosti? Kazateľ je poslaný Kristom a Cirkvou. Je účastný v spásnom poslaní Krista a Cirkvi: Boh Otec posiela svojho Syna Ježiša, Kristus posiela svoju Cirkev a Cirkev posiela kazateľov.
Konštitúcia Lumen gentium to vyjadruje slovami: „Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, prostredníctvom svojich apoštolov spravil účastnými svojho zasvätenia a poslania ich nástupcov, to je biskupov, ktorí potom právoplatne zverili vykonávanie svojej služby v rozličných stupňoch rozličným podriadeným v Cirkvi. A tak Bohom ustanovenú cirkevnú službu konajú v rôznych stavoch tí, čo sa od pradávna nazývajú biskupmi, kňazmi a diakonmi… Kňazi podľa stupňa svojej služby majú účasť na poslaní jediného prostredníka Krista a ohlasujú všetkým slovo Božie“ (LG 28).
Poslanie Krista a Cirkvi sa realizuje v troch
službách: prorockej, kňazskej a pastierskej. Kazateľstvo je funkciou prorockou a preto aj
jeho prameňom je prorocké poslanie Krista a Cirkvi.
Primát kazateľskej funkcie v činnosti Cirkvi
Činnosť kazateľa je fundamentálnou funkciou Cirkvi. Vyplýva to z faktu, že viera sa
rodí z počúvania slova Božieho – fides ex auditu (Rim 10, 17). Viera je počiatkom a základom
spásneho procesu. Cirkev je povinná budovať v svojich veriacich zrelú vieru, ktorá im
v dnešných časoch dechristianizácie, náboženskej ľahostajnosti, sekularizácie a praktického
ateizmu pomôže byť vedome účastnými spásy.
Benedikt XVI. učí, že cirkev a kázanie nemožno odlúčiť od prúdu, ktorý tečie od
počiatku, aby robil život veriacich plodným. Veľkonočná Eucharistia je základom
kresťanského spoločenstva a kresťanského ohlasovania. Sú dva významné rozdiely medzi
starozákonným a novozákonným ohlasovaním. Starozákonné ohlasovanie sa v podstate
zameriava na ľud Izraela, ktorý jestvuje ako spoločenstvo, a jemu je adresované kázanie kňazov
a prorokov. Novozákonné ohlasovanie je adresované všetkým národom. Spočiatku Cirkev
neexistovala, a preto bolo cieľom kázania zhromaždiť a vytvoriť tak Cirkev.
Je teda nezmazateľný súvis medzi Cirkvou a kázaním. Či už ako slovo adresované tým,
ktorí už veria, alebo ako ohlasovanie zamerané na neveriacich. Cirkev je vždy referenčným
bodom kázania v obidvoch prípadoch. Cirkev je miestom kázania rovnako tak pre poslucháčov,
ako aj kazateľov. Oni totiž nemôžu hovoriť v svojom mene, ani ako zodpovední za jednotlivú
komunitu alebo skupinu, ale v mene Cirkvi, ktorá je po všetky časy jedna a katolícka. Aj Biblia,
chápaná ako forma a základná norma každého ohlasovania, je slovom Cirkvi, a preto ju treba
chápať len v kontexte Cirkvi. Božie slovo, zverené Cirkvi, sa stáva živým troma spôsobmi: ako
adresované Cirkvi, ktorá už verí a ktorej viera má rásť; ako ohlasovanie, aby sa Cirkev
vzmáhala; a ako slovo, ktoré sa odovzdáva budúcim veriacim.
Benedikt XVI. stanovuje aj určité kritéria katolíckeho kázania. Východiskovým bodom
každého kázania je Sväté písmo. Potom sú to vyznania viery, v ktorých Cirkev vyjadrila pre
veriacich záväznosť formou viery, ktorú prijala od apoštolov. Vyznania sú súčasťou živého
učiteľského úradu Cirkvi, učenia pápežov a biskupov zjednotených v apoštolskom kolégiu.
Ako posledná je tu viera Božieho ľudu, ktorá sa však nemôže izolovať od Svätého písma
a Magistéria. Jednoduchá viera jednoduchého človeka si si zasluhuje rešpekt a úctu kazateľa.3
Homília
Slovo „homília“ pochádza z gréckeho jazyka a jeden z jeho významov je priateľský
rozhovor – familiárny rozhovor – blízky vzťah – fyzická blízkosť. Podobný tomu, aký mal Boh
s Mojžišom: „Pán sa však rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva
so svojím priateľom“ (Ex 33, 11).
Vzájomný vzťah je personálny a dá sa vyjadriť „ja“ a „ty“ . Sprevádzaný je žičlivosťou.
Hovoriaci dáva druhému časť svojho života, svojho tajomstva , svojho vnútorného bohatstva.
Delí sa s tým, čo je pre neho najcennejšie, čo ho charakterizuje a čím chce obohatiť aj druhého.
Slovo homília sa objavuje v Novom zákone 5x ako sloveso a raz ako podstatné meno:
„V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema
vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali (homiloun) sa o všetkom, čo sa prihodilo
(Lk 24, 13 – 14).
3 GUERRIERO, Elio. Služobník Boha a ľudstva. Životopis Benedkikta XVI. Trnava: Spolok svätého Vojtecha,
2020, s. 220 – 222.
„Ako sa tak zhovárali (homiloun) a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš
a išiel s nimi“ (Lk 24, 15)
Sv. Pavol v Troade: „Potom sa vrátil hore, lámal chlieb a jedol, dlho, až do svitania,
ešte hovoril (homilesas) a potom odišiel“ (Sk 20, 11)
Rozhovor prokurátora Felixa s Pavlom: „Pritom dúfal, že mu Pavol dá peniaze;
preto ho aj častejšie volal a rozprával (homilei) sa s ním“ (Sk 24, 26).
Sv. Pavol Korinťanom: „Nedajte sa zviesť: „Zlé reči (homiliai kakai) kazia dobré
mravy““ (1 Kor 15, 33).
Grécka diatriba – mala vplyv na homíliu – spočíva v tom, že autor vedie dialóg
s fiktívnym diskutérom vo forme otázok, námietok a odpovedí, aby názornejšie
a presvedčivejšie dokázal a presadil svoju mienku. Napríklad sv. Pavol v Liste Rimanom: „A
tak človeče, nemáš výhovorky, keď súdiš, nech si ktokoľvek. Lebo v čom súdiš iného, sám seba
odsudzuješ. Veď aj ty, čo súdiš, robíš to isté. A vieme, že Boží súd podľa pravdy postihne tých,
čo robia také veci. Azda si myslíš, človeče, že ty, čo súdiš tých, čo robia také veci, a sám ich
robíš, unikneš Božiemu súdu?!“ (2, 1 – 3).
Príbeh z Emauz
Rozprávanie sv. Lukáša o stretnutí Zmŕtvychvstalého Krista s jeho dvoma učeníkmi na
ceste do Emauz (24, 13-35) pomáha v chápaní podstaty služby liturgického ohlasovania.
Dvaja znechutení učeníci opúšťajú Jeruzalem po udalostiach Veľkého piatku. Ich nádeje, že
Ježiš je prisľúbeným spasiteľom Izraela sa nenaplnili. Celé Evanjelium podľa sv. Lukáša
smeruje do Jeruzalema, mesta umučenia i smrti Ježiša, mesta Zmŕtvychvstania i zoslania Ducha
Svätého. A vlastne dvaja rozčarovaní a dezorientovaní učeníci sa vzďaľujú od Jeruzalema.
Súčasne však vidno, že nemôžu zabudnúť na Ježiša, ktorý si podmanil ich srdcia a prebudil
nádej. Rozprávajú sa cestou o všetkom, čo sa prihodilo Ježišovi, „prorokovi mocnému v skutku
i slove pred Bohom i celým ľudom“ (Lk 24, 19). Oni sú vlastne obrazom všetkých
nasledovníkov Ježiša cez všetky veky až do súčasnosti: hľadajúcich Pána, fascinovaných
Pánom, ale niekedy dezorientovaných, rozčarovaných, ba dokonca naklonených kráčať zlou
cestou. Z tohto evanjeliového rozprávania sa dá urobiť niekoľko dôležitých záverov pre
homiletické ohlasovanie.
Paschálne mystérium osvetľuje ľudskú skúsenosť
Ježiš prichádza, aby sa pripojil k dvom učeníkom. Oni ho nespoznávajú. Ježiš sa ich pýta,
o čom sa rozprávali. Jeden z nich – Kleopas – odpovedá, že o Ježišovi Nazaretskom, „ktorý bol
prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom“ (Lk 24, 19). Vidieť, že
učeníci poznajú fakty, ale nechápu ich hlboký význam.
Ježiš im hovorí: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či
nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24, 25-26). To, čo dovolilo
učeníkom vidieť Ježiša v plnosti, nebolo nič iné, ako láska Mesiáša, ktorá nechala zničiť samu
seba a bola zjavená v jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Všetko, čo Ježiš učil, a celá Jeho činnosť
bola nasmerovaná na položenie života za iných, čo tvorí centrum paschálneho mystéria.
V takejto atmosfére Ježiš obracia pozornosť učeníkov na Písma a „počnúc od Mojžiša a
všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24, 27). Sväté
písma Starého zákona, ktoré učeníci dobre poznali, nadobudli novú ozvenu, keď boli ukázané
vo vzťahu k Ježišovi a k jeho životodarnej smrti a zmŕtvychvstaniu. Základným posolstvom
Nového zákona je to, že nádeje a túžby Starého zákona neboli márne, ale našli svoje
naplnenie v osobe a misii Ježiša Krista.
4
Táto známa a zdanlivo prostá perikopa nesie so sebou implikácie pre ohlasovanie
v kontexte nedeľnej Eucharistie. Predovšetkým hlásateľ homílie hovorí k ľuďom, ktorí,
prinajmenšom do istého stupňa, hľadajú Ježiša ako zmysel, aký môže Evanjelium dať životu.
To ich nakoniec priťahuje na Eucharistiu, nezávisle od toho, aká krehká môže byť ich viera či
chápavosť. Preto hlásateľ homílie sa obracia na učeníkov, ktorí – podobne ako ich duchovní
predchodcovia na ceste do Emauz – dezorientovaní a neistí môžu rôznymi spôsobmi kráčať
zlým smerom. V podstate Kyrie eleison – tradičná prosba o Kristovo milosrdenstvo na začiatku
Eucharistie, predpokladá ako istotu fakt, že sme hriešnikmi, ktorí stratili cestu. Tí, ktorí
počúvajú homíliu, môžu si uvedomovať základné fakty, ktoré sa týkajú Ježiša, ale môžu tiež
nejasne a nesprávne chápať, čo tieto udalosti uvádzajú do hlbokého a konečného zmyslu
ľudského života. Každá homília, ako integrálna časť nedeľnej Eucharistie, musí sa týkať smrti
i zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Podľa tohto vzoru Boží ľud môže správne chápať svoj život
a dostáva schopnosť vidieť vlastné skúsenosti vo svetle smrti a zmŕtvychvstania Ježiša. Vo
svetle stretnutia na ceste do Emauz sa jasne javí zásadný element každého dobrého ohlasovania:
úvaha nad našou osobnou i spoločnou skúsenosťou vo svetle paschálneho mystéria.
4
Pápežská Biblická Komisia, Židovský národ a jeho Sväté Písma v kresťanskej Biblii, prel. R. Rubinkiewicz,
Kielce, Inštitút Biblickej Teológie, Verbum 2002.
Vzájomné vysvetľovanie sa Starého a Nového Zákona
Ježiš často budoval svoje učenie na tému paschálneho tajomstva na solídnom základe
Starého zákona. Príklad z Jeho života nám potvrdzuje, že hlásanie nedeľnej homílie musí
zvyčajne obsahovať porovnanie Starého a Nového zákona medzi sebou, ktoré sa navzájom
vysvetľujú. Fakticky nedeľné čítania v obnovenom lekcionári po Druhom vatikánskom koncile
boli tak vybrané, aby ukazovali toto úzke spojenie.
Napríklad nedeľné čítania zo Starého Zákona hovoria tak o Božej činnosti uprostred
vyvoleného ľudu, uprostred Židov, ako aj poukazujú na Krista, Mesiáša, ktorého učenie
i príklad nachádzame v perikope evanjelia z daného dňa. Responzóriový žalm spolu so svojou
antifónou je často echom motívov obsiahnutých v čítaniach, a okrem toho vyjadruje vieru tých,
ktorí počúvajú Božie slovo. Prax ohlasovania tak v latinskom obrade, ako aj vo východných
obradoch vždy poukazuje na to, ako Starý i Nový zákon sa spolu splietajú do jedného hlasu
Boha, ktorý hovorí k svojmu ľudu dvoma dôležitými spôsobmi. Po prvé, Nový Zákon uznáva
autoritu Starého Zákona ako zjaveného Bohom, ktorý týmto spôsobom ukazuje svoj plán spásy.
Po druhé, Nový Zákon dáva zmysel písmam Starého Zákona ich rozvinutím vo svetle Ježiša
Krista. Na to nadväzuje stále aktuálny výrok sv. Augustína: „V starom sa ukrýva nové; v novom
sa ukazuje staré.“ Najdokonalejším interpretátorom Starého Zákona je sám Kristus, ktorý
vzťahoval na svoj život, smrť i zmŕtvychvstanie všetko to, čo tie Písma sľubovali (Lk 24, 27).
Vďaka tomuto bohatému putu medzi Starým a Novým Zákonom, v navzájom spojených
rozdielnych obrazoch a typoch, hlásateľ homílie je v stave proklamovať veriacim najvyššie
tajomstvo viery, t.j. Ježiša Krista.
Nedeľná homília ako integrálna časť Eucharistie – liturgie
Evanjeliá neraz predstavujú Ježiša, ktorý učí v sobotu v synagóge, napríklad v Lukášovej
scéne, ktorá otvára Ježišovo poslanie. Ukazujú tiež Ježiša, ako udeľuje podstatné poučenia
svojim učeníkom v kontexte Paschálnej večere slávenej večer, deň pre jeho smrťou ( Jn 13-17).
Lukáš robí záver rozprávania o Emauzách, keď opisuje Ježiša, ktorý sa zastavil so svojimi
učeníkmi preto, aby s nimi jedol a týmto spôsobom, aby im zjavil svoju prítomnosť. Keď
pútnici dochádzajú do mesta, kam smerujú, nútia svojho tajomného priateľa, aby zostal s nimi.
On si sadá s nimi, modlí sa vzdávanie vďaky a láme chlieb, a vlastne v tom momente oni ho
spoznávajú, ale on sa im stráca z očí. Potom sa navzájom priznávajú, že ich srdcia horeli, keď
im Ježiš odhaľoval zmysel Písem (Lk 24, 32). Rozprávanie o Emauzách osvetľuje vzájomné
prenikanie sa dvoch rozmerov liturgie Eucharistie. Ježišovo vysvetľovanie Písem (liturgia
slova) vedie k intenzívnej skúsenosti komúnie so zmŕtvychvstalým Kristom (eucharistická
liturgia), a životnosť druhej časti spôsobuje hlbšie docenenie tej prvej („Či nám nehoreli
srdcia?“)
5
Na báze vzájomnej závislosti medzi ohlasovaním a spoločenstvom môže sa takisto
vysvetliť vzťah medzi kázaním a liturgiou. Kázaním sa rozumie špeciálna forma ohlasovania
v rámci celebrovanej liturgie. Skôr, ako kazateľ otvorí ústa, prihovára sa poslucháčovi vnútro
kostola, piesne, liturgické čítania. A práve nedeľná liturgia , ako hlavné zhromaždenie farnosti,
ukazuje v slovách Písma svätého a v znakoch bohoslužby obety, že stretnutie so
zmŕtvychvstalým Kristom je vlastne tým procesom, do ktorého smeruje kázeň umiestnená
medzi liturgiou Slova a liturgiou Eucharistie.
Konštitúcia Sacrosanctum concilium (SC): „Aby bolo jasné, že v liturgii obrad a slovo
sú vo veľmi úzkom súvise, nech sa pri posvätných úkonoch zavedie hojnejšie, rozmanitejšie a
vhodnejšie čítanie Svätého písma. Nech sa aj v rubrikách vyznačí príhodne miesto pre kázeň,
podľa toho, ako to obrad dovoľuje. Kázeň je totiž časťou liturgického úkonu. A kazateľská
služba nech sa plní veľmi svedomite a náležite. Pritom nech sa čerpá v prvom rade zo zdrojov
Svätého písma a liturgie, aby sa ohlasovali podivné diela Božie v dejinách spasenia alebo
v Kristovom tajomstve, ktoré je v nás neprestajne prítomné a činné, najmä v liturgických
úkonoch“ (35).
A v bode 52 tejto konštitúcie sa Koncil vyjadruje za homíliu: „Veľmi sa odporúča homília
ako súčasť samej liturgie. V nej sa cez liturgický rok vysvetľujú, vychodiac z posvätného textu,
tajomstvá viery a zásady kresťanského života. Najmä pri sv. omšiach, ktoré sa celebrujú
v nedeľu a zasvätené sviatky za účasti ľudu, nech sa homília nevynechá bez vážnej príčiny.“
Rovnako sa za homíliu prihovára aj Inštrukcia Inter Oecumenici : „V nedeľu a
zasvätené sviatky nech sa koná homília pri všetkých omšiach, ktoré sa celebrujú za účasti ľudu,
neslobodno ju vynechať ani pri konventuálnych omšiach, ani pri spievaných a pontifikálnych
omšiach. Okrem sviatočných dní sa homília odporúča najmä v určitých fázach adventných a
pôstnych a za okolností, keď ľud prichádza do kostola vo väčšom počte“ (53).
Táto inštrukcia aj vysvetľuje, čo je to homília: „Pod homíliou sa rozumie vyjsť zo
svätého textu, urobiť vysvetlenie buď z aspektu čítaného Písma svätého, alebo iného textu
5 Emauzskí učeníci: Preaching the Mystery of Faith: The Sunday Homily. By United States Conference of
Catholic Bishops Washington, DC 2013. https://www.usccb.org/resources/usccb-preaching-document_0.pdf.
ordinária či propria omše toho dňa, majúc pri tom pred očami aj slávne mystérium a zvláštne
potreby poslucháčov“(54).
Je teda zrejmé, že Koncil odporúča, aby sa v omši kázala homília a nie nejaký iný druh
kázne, a preto sa aj homília právom pokladá dnes za najplnšiu formu kázne.
Potvrdzujú to aj iné cirkevné dokumenty. Všeobecné smernice Rímskeho misála
v bode 41. hovoria: „Homília je súčasťou liturgie a veľmi sa odporúča. Je totiž nevyhnutná na
zveľadenie kresťanského života. Má byť výkladom niektorého bodu Svätého písma, ktoré sa číta,
alebo iného textu omšového ordinária alebo propria patričného dňa so zreteľom na slávené
tajomstvo alebo na osobitné potreby poslucháčov.“
CIC v kánone 767 :
§ 1 – Medzi formami kázní vyniká homília, ktorá je súčasťou samej liturgie a je rezervovaná
kňazovi alebo diakonovi; v nej sa počas liturgického roku majú z posvätného textu vykladať
tajomstvá viery a normy kresťanského života.
§ 2 – Vo všetkých omšiach v nedele a prikázané sviatky, ktoré sa slávia za účasti ľudu, treba
povedať homíliu a nemožno ju bez vážneho dôvodu vynechať.
§ 3 – Veľmi sa odporúča, aby pri dostačujúcej účasti ľudu, sa povedala homília aj v omšiach
slávených v týždni najmä v adventnom a pôstnom období alebo z príležitosti nejakého sviatku
alebo smutnej udalosti.
§ 4 – Je úlohou farára alebo rektora kostola starať sa, aby sa tieto predpisy svedomite
zachovávali.
Myšlienky z dokumentu Pápežskej biblickej komisie: Interpretácia Biblie v Cirkvi,
z roku 1993: „Dnes sa kazateľská služba praktizuje hlavne v podobe homílie, ktorá nasleduje
po ohlasovaní Božieho slova na konci prvej časti eucharistickej slávnosti“ (s. 130).
Aj keď sa laici rozmanitým spôsobom zúčastňujú na slávení liturgie, napr. čítajú prvé
dve čítania, homília je rezervovaná len ordinovanému človekovi, podobne ako sama
Eucharistia. On dostal pri vysviacke poslanie k verejnej celebrácii slova Božieho. Preto je
vhodné citovať z vatikánskeho dokumentu z 13. 8. 1997 s názvom: Pokyny na riešenie
niektorých otázok spolupráce laických veriacich, zameranej na kňazskú službu. V článku
3 O homílii sa píše:
„Homília, vynikajúca forma kázania, „v ktorej sa v priebehu liturgického roka
vykladajú z posvätného textu tajomstva viery a normy kresťanského života,“ tvorí časť samej
liturgie. Preto sa homília v rámci eucharistického slávenia vyhradzuje posvätnému
služobníkovi, a to buď presbyterovi alebo diakonovi. Vylučujú sa nevysvätení veriaci, hoci plnia
tú úlohu, o ktorej sa hovorí, že je úlohou „pastoračných pomocníkov“ alebo katechistov pri
akomkoľvek druhu spoločenstva alebo združenia. Veď predsa nejde o osobitne veľké nadanie
na výklad veci alebo o teologickú prípravu, ale o úlohu, vyhradenú tomu, kto je označený
sviatosťou kňazstva, vzhľadom na ktorú totiž ani biskup nemá splnomocnenie dišpenzovať
podľa normy práva. Z neho preto nevyplýva iba disciplinárny zákon, ale zákon, ktorý učiacu a
posväcujúcu úlohu chápe ako úlohy navzájom pevne spojené.“
Ak teda v duchu koncilu chápeme liturgiu ako vrchol, do ktorého smeruje celá činnosť
Cirkvi a žriedlo, z ktorého pramení celá jej moc (SC 10), potom ohlasovanie sa stáva
konštruktívnym elementom tej istej liturgie. Ono je Božím „áno“, na ktoré veriaci Bohu na
slávu odpovedajú Amen (2 Kor 1, 19 nn). Aby sa zdôraznilo, že homília patrí do liturgie, Koncil
ju definoval ako „časť liturgie“ (SC 52). Preto homília nie je to najhlavnejšie v liturgii, ktorá
by jej tvorila len nejaký rámec, ale nie je ani akýmsi intermezzom, ktorý dáva poslucháčom
náboženské ponaučenie. Kázeň a liturgia smerujú k tomu istému cieľu. Tí, ktorí prišli, aby svoj
život nanovo zamerali na Evanjelium, sú pozvaní, popri všetkej slabosti a hriešnosti, aby sa
nechali vtiahnuť do nového života v Kristovi.
Jednou z najdôležitejších náuk Druhého vatikánskeho koncilu vo vzťahu k ohlasovaniu
je dôraz položený na to, že homília je integrálnou častou Eucharistie 6
. Ako časť celkového
liturgického aktu homília má za úlohu rozpáliť srdcia k modlitbe a vzdávaniu vďaky. Má to byť
znakom intenzívneho i privilegovaného stretnutia s Ježišom Kristom, ktoré sa uskutočňuje
v liturgii. Možno dokonca povedať, že hlásateľ homílie spája dve časti liturgie Eucharistie, keď
pozerá späť na biblické čítania a pozerá napred smerom k obetnej hostine. Z toho dôvodu
preferuje to, aby hlavný celebrant Eucharistie bol aj hlásateľom homílie 7
. Vlastne toto spojenie
homílie so štruktúrou celej liturgie sa dožaduje dodatočného využitia čítaní z lekcionára ako
základu pre homíliu 8
. Vlastné skoncentrovanie sa na čítania z lekcionára ako na hlavným
prameň homílie žiadnym spôsobom nevylučuje možnosti ilustrovania biblického posolstva aj
vo vzťahu homílie k orácii danej nedeľnej liturgie, k fragmentom Credo, k Eucharistickej
6
Sacrosanctum Concilium, č. 52.
7 VÚRM, č. 66.
8 CIC, kán. 767§1; CIC, kán. 614§1.
modlitbe alebo k učeniu Cirkvi, ktoré nachádzame v Katechizme Katolíckej Cirkvi a v iných
dokumentoch Cirkvi.
9
Myšlienky Josepha Ratzingera – Benedikta XVI.
Josepf Ratzinger sa už ako mladý profesor zúčastnil na zasadaniach Druhého
vatikánskeho koncilu, venoval veľa úsilia, aby po jeho skončení, a vlastne až do dnešných čias,
už ako pápež Benedikt XVI., vysvetľoval úmysel Koncilu v oblasti liturgickej obnovy. Okrem
iných vecí dôsledne vysvetlil aj prepojenie synagogálnej a kresťanskej liturgie. Aj keď
kresťanská liturgia je za veľa vďačná synagogálnej liturgii, predsa nemôže sa na ňu pozerať
ako na jej pokresťančenú formu. Synagogálna liturgia je liturgiou v období, keď Židia nemajú
chrám a očakáva sa jeho vybudovanie. Pre kresťanskú liturgiu to nemá zásadný význam.
Zničenie Jeruzalemského chrámu pokladá za definitívnu skutočnosť a teologickú
nevyhnutnosť. Jej miesto zaujíma univerzálna svätyňa, ktorou je zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus.
Nie je to však antagonistická pozícia. Práve naopak. Privádza do dokonalosti starozákonné
kňazstvo a obety. Aj preto sa môže konštatovať, že v kresťanskej liturgii sa nachádza rovnako
synagóga ako aj svätyňa. Pre kresťanov však už nie je nevyhnutné opakovať starobylú židovskú
obetnú večeru, lebo „figura transit veritatem – čo ohlasovalo budúce skutočnosti, teraz necháva
miesto pravde samej. Starobylý obrat sa naplnil a definitívne bol prekonaný prostredníctvom
daru lásky vteleného Božieho Syna“.10 Kresťanská liturgia sa stáva liturgiou univerzálnou
a kultom otvoreného neba. Nebude nikdy záležitosťou nejakej skupiny ľudí, alebo lokálnej
Cirkvi. Cesta, ktorou smeruje celé ľudstvo k jednému Kristovi, sa stretáva s cestou, ktorou
prichádza Kristus k nemu.
11
Teologické analýzy Konštitúcie Sacrosanctum concilium aplikoval na tri praktické
a základné kategórie. Prvou je zrozumiteľnosť (intellegere) liturgie. Konštitúcia to vyjadrila
slovami: „Obrady nech žiaria vznešenou jednoduchosťou, nech sú zrozumiteľné svojou
stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam. Nech sú prispôsobené chápavosti
veriacich a vo všeobecnosti nech ich netreba mnoho vysvetľovať.“12 Ratzinger vysvetľuje, že
mnoho termínov, ktoré sa v liturgii spomínajú, je už pre dnešného človeka nezrozumiteľných.
Veriaci, podobne, ako to bolo v prvotnej Cirkvi, potrebujú liturgickú katechézu, erudíciu
a vnútorné otvorenie Duchu Svätému. Druhou kategóriou je vedomá a opravdivá účasť
9 Sacrosanctum Concilium, č. 52; Dei Verbum, č. 24, CIC, kán. 768; a CICV, kán. 616.
10 BENEDIKT XVI. Exhortácia Sacramentum caritatis. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2007, čl. 11.
11 RATZINGER, J. Teologia liturgii. Lublin: KUL, 2012, s. 52 – 53.
12 Konštitúcia Sacrosanctum concilium, čl. 34.
(participatio actuosa) na liturgickom slávení: „Duchovní pastieri musia dbať, aby sa pri
liturgických úkonoch nielen zachovávali predpisy o platnom a dovolenom slávení, ale aby sa
veriaci zúčastňovali na nich vedome, aktívne a s úžitkom.“13 Účasť má byť vnútorná
a vonkajšia. Neznamená to však, že každý musí vykonávať nejakú vonkajšiu aktivitu. Neskôr,
ako pápež Benedikt, to vysvetlil aj exhortácii Sacramentum caritatis. Aktívnou účasťou sa
nemyslí vonkajšia činnosť počas slávenia, ale predovšetkým hlbšie uvedomenie tajomstva,
ktoré sa slávi, a jeho vzťahu ku každodennému životu.14 Treťou kategóriou je jednoduchosť
(simplicitas). Ona má základ v Bohu, ktorý je nekonečnou jednoduchosťou. Tá sa prejavila aj
pri Poslednej večeri, pri ktorej sa anticipovalo paschálne tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania
Ježiša. Jednoduchosť teda nespočíva v zbavení obradu a jeho symbolov posvätnosti, ale
v otvorenosti človeka, jeho oka a srdca, na dosiahnutie stavu, o ktorom napísal sv. Pavol: „Už
nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho
Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). A k tomu sa dá priblížiť, či už
sa liturgia slávi v maličkej kaplnke, alebo vo vznešenej katedrále.15 Tieto aspekty liturgie by
mala podporovať aj homília.
Spojenie medzi Eucharistiou a misiou
Nakoniec príbeh z Emauz nám pripomína, že homília zohráva kľúčovú úlohu vo
vytvorení puta medzi Eucharistiou a misiou. Následkom spoznania Zmŕtvychvstalého Krista
po „lámaní chleba“ dvaja učeníci napriek neskorej večernej dobe sa rozhodli vrátiť do
Jeruzalema a pripojiť sa k spoločenstvu, ktoré opustili. Jedným slovom, menia smer a idú späť
tam, kam dovtedy boli povinní ísť. Tam, spolu so zvyškom učeníkov, znovu stretávajú
Zmŕtvychvstalého Krista a dostávajú misiu byť Jeho svedkami a hlásať svetu Evanjelium
o pokání i odpustení (Lk 24, 36-49), misiu, ktorá prepukne s veľkou silou spolu s darom Ducha
v deň Turíc. Tento rozmer rozprávania o Emauzách korešponduje s „obradom rozoslania“,
ktorý končí Svätú v rímskom ríte: „Choďte a ohlasujte Pánovo Evanjelium.“ Stretnutie
s Ježišom nevyhnutne vedie k misii; láska k Ježišovi sa prenáša na lásku k iným. Vlastne preto
homília, ktorá participuje na moci Kristovho slova, musí vzbudzovať v poslucháčoch pocit
misie, musí ich robiť vo svete vykonávateľmi a hlásateľmi toho istého slova. Homília, ktorá
nevedie k misii, je teda nekompletná.
13 Konštitúcia Sacrosanctum concilium, čl. 11.
14 Exhortácia Sacramentum caritatis, čl. 52.
15 RATZINGER, Teologia liturgii, s. 642 – 648.
Štyri funkcie homílie
Homília je integrálnou súčasťou liturgického aktu, v ktorom ohlasovanie a obetovanie,
t. j. prorocký a kňazský úrad sú nerozlučne spojené. Kňaz, ktorý prednáša homíliu, koná
sviatostne na Kristovom mieste, vyslovujúc jeho slová a vykonávajúc jeho kult. Kňaz koná in
persona Christi.
Pokoncilová homília má plniť štyri funkcie. Prvou je funkcia kerygmatická. Jej
poslaním je ohlasovať spásne posolstvo obsiahnuté vo Svätom písme a v liturgických textoch
a činnostiach. Tak ako apoštoli hlásali kerygmu o Ježišovi Kristovi , jeho spásne slová a činy,
ktoré privádzali ľudí k osobnej viere, tak to je funkciou aj homílie. Oznámiť poslucháčom
spásne dielo Ježiša Krista a získať ich pre neho.
Druhou funkcia homílie je anamnetická (gr. anamnesis – pamiatka, spomienka) a spočíva
v sprítomňovaní udalosti spásy terajšiemu človeku, aby mohol na nich participovať. V takto
zmysle je anamnéza skutočným sprítomňovaním Ježiša Krista a jeho diela.
Tretia funkcia homílie je kultová. Kultový charakter homílie vyplýva z toho, že je
integrálnou časťou liturgie. Ohlasované Božie slovo privádza človeka bezprostredne k účasti
na prijímaní Ježišovho tela a krvi. Lebo kultový rozmer homílie vyrastá z jej vnútorného
spojenia s liturgiou sakramentu. Cez slovo Božie zvestované v homílii Kristus vyzýva
k premene srdca, odovzdanie sa Bohu vo viere a láske a obetovanie sa Bohu.
Štvrtá funkcia homílie je mystagogická. Jej poslaním je voviesť účastníka liturgie do
svätých tajomstiev. Inými slovami voviesť človeka do hĺbky, do srdca samotnej Eucharistie.
Mystagogická funkcia homílie vovádza veriacich do hlbšieho prežívania tajomstva, ktorého sa
účastnia. Pomáha účastníkom liturgie, aby videli ako Pán prebýva a koná v znakoch (gesta,
slová, spevy, osoby) a aby počas celebrovanej liturgie objavili Krista tvárou v tvár. Kazateľ
svojou homíliou pomáha sprítomňovať Krista v konkrétnej hodine, tu a teraz.
Rozdiely medzi homíliou a kázňou
Zásadný rozdiel je v tom, že homília sa ohlasuje počas sv. omše a kázeň pri iných
príležitostiach. Homília svoj biblický obsah čerpá z lekcionára a kázeň z Biblie. V prvom
prípade sa kazateľ rozhodne, čo bude tému homílie na základe čítaní, ktoré sú stanovené.
V prípade kázne sa kazateľ rozhoduje slobodne a vyberá si, čo sám pokladá za dôležité.
V obidvoch prípadoch sú predmetom ohlasovania tajomstvá viery a zásady kresťanského
života. V prípade kázne to nie spojené s celebrovaným mystériom. V homílii vedie kazateľ
s veriacim virtuálny dialóg. V kázni ide skôr o náboženskú prednášku.
Druhý vatikánsky koncil v Konšitúcii Sacrosantum concilium o kázni pre cirkevnú
obec hovorí: „ Veriacim zasa musí Cirkev neprestajne ohlasovať vieru a pokánie a okrem toho
je povinná pripravovať ich k sviatostiam a učiť ich zachovávať všetko, čo prikázal Kristus. Má
ich aj pobádať ku všetkým skutkom lásky, nábožnosti a apoštolátu tak, aby z nich bolo zjavné,
že tí čo veria v Krista, nie sú síce z tohto sveta, ale predsa sú svetlom sveta a oslavujú Otca
pred ľuďmi (čl. 9 ).
Homiletika materiálna
Z funkcie homílie vyplýva aj jej obsah. On zásadne ovplyvní harmóniu celej liturgie.
Naopak, nevhodný obsah bude pôsobiť disharmonicky. Obsahovo majú byť v homílii prítomné
tri podstatné elementy.
Prvým elementom v homílii je element kerygmatický. Prejavuje sa tak, že ohlasuje
zjavené Božie pravdy, ako ich Boh zvestoval a od začiatku ohlasovala Cirkev svojím
učiteľským úradom. Evanjelium predstavuje nie ako systém, ale ako skutočnosť, ktorá sa
aktualizuje v prítomnej chvíli. Kerygmou sa proklamujú spásne činy Boha v Kristovi.
Kerygmou možno nazvať aj Ježišovo slovo. Ono spôsobuje aktuálne stretnutie medzi Ježišom
a človekom, a tak odpovedá na konkrétne a existenciálne ľudské problémy a otázky. Vyzýva
poslucháčov k viere, ktorá prináša spásu.16 Aby veriaci lepšie pochopili kerygmu, je v homílii
potrebná didaskália. Ona pomáha pomocou jednotlivých biblických a teologických disciplín
vysvetľovať úmysel Boha a inšpirovaného autora, ktorý text napísal. Je to interpretačný proces,
ktorý rozširuje a nanovo formuluje pôvodný Boží úmysel. Prispieva k mystagogickému
aspektu homílie, ktorý privádza poslucháčov k hlbšiemu prežívaniu tajomstiev viery
a spásnych udalostí. Prostredníctvom nich vstupujú do spoločenstva Najsvätejšej Trojice, čo
ich disponuje na prijatie slova Božieho, ktoré sa stalo Telom a je prítomné v Eucharistii.
Zároveň intenzívnejšie vnímajú všetky vonkajšie znaky, ako sú gestá, slová, spevy, vyzvania,
osoby, prostredníctvom ktorých sa im prihovára Pán. Prežívajú, že Kristus je v danej chvíli
prítomný medzi nimi a chce im pomôcť. Homília tak nadobúda dimenziu hĺbky a zasahuje
poslucháča vnútri jeho existencie. Homília s mystagogickými prvkami môže vytvárať situáciu
podobnú tej, ktorú zažil Mojžiš, keď sa mu zjavil Boh v horiacom kríku (pozri Ex 3). Mojžiš
prežíva Božiu prítomnosť ako niečo, čo je blízke, osobné, komu môže klásť otázky a koho môže
počúvať. Stretáva sa s Bohom, ktorý je Bohom ľudí, Boh s tvárou, osobný Boh. Zároveň táto
16 PRZYCZYNA, W. Teologia ewangelizacji. Kraków: Wydawnictwo „Homo Dei“, 1992, s. 137; VRABLEC,
J., FABIAN, A. Homiletika I.- II. Základná a materiálna, Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2001, s. 112 – 113, 121 –
122.
blízkosť je slobodným darom toho, kto stojí nad priestorom a časom a hoci nie je na nič viazaný,
všetko viaže na seba. Homília má pomôcť poslucháčom, aby sa stretli s Bohom, ktorý sa zjavil
ľudstvu a o ktorom hovorí Sväté Písmo.17 Tým sa napĺňa aj jej anamnestický rozmer, ktorý
sprítomňuje jednotlivé udalosti spásy a Ježišovho života.18 Ony umožňujú, že Boh vedie dialóg
so svojím ľudom. Povoláva ho, aby na tento dialóg lásky odpovedal vďakou a chválou, ale
zároveň aj overovaním svojej vernosti v úsilí o trvalú „konverziu“.19
Druhý element je existenčný, alebo personálny. Homília má dialogický charakter. Ako
v každom božsko-ľudskom dialógu, prvé slovo patrí Bohu. On je iniciátorom rozhovoru a on
vytvára partnera. Prihovára sa mu biblickými a liturgickými textami, náukou Cirkvi
a teologickými úvahami. Prečítané Božie slovo spôsobuje poslucháčom nepokoj, ťažkosti,
problémy a vyvoláva otázky. Človek sa obracia k Bohu a predstavuje mu vlastné problémy. Vo
svojej mysli a srdci to robí sám a verbálne prostredníctvom kazateľa.20 Existenčný element
zachytáva existenčnú situáciu poslucháčov. Analyzuje otázky, ktoré kladie človek, interpretuje
ich vo svetle Božieho zjavenia a dáva na ne odpoveď. Odpoveďou je vždy evanjeliové riešenie
ľudských problémov, a podstatou tohto riešenia bude vždy pozvanie prijatia spásy v Kristovi,
čiže zjednotenie s Bohom. V tomto zjednotení s Bohom môžu poslucháči prežívať, že on je
základnou súčasťou ich biografie a že je s nimi v ich radostiach, nádejach, žalostiach
a úzkostiach.21
Tretím obsahovým elementom v homílii je morálny element, alebo život kresťana.
Kerygma a mystagógia majú pomôcť veriacim, aby vierou odpovedali na hlas Božieho slova.
To sa má prejaviť túžbou robiť pokánie, skutkami lásky a apoštolskou horlivosťou. V homílii
má byť prítomný aj aspekt apelačný, ktorý vyzýva poslucháčov, aby úplne dôverovali Bohu,
usilovali sa zmeniť svoj život a vytvárali spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou a so svojimi
blížnymi.22
Homiletické direktórium usmerňuje kazateľov, čo by nemalo byť matériou homílie,
ktorá by mohla rušivo pôsobiť na harmóniu v liturgii. Kazateľ by sa nemal venovať témam,
ktoré vôbec nesúvisia s liturgickým slávením, hoci by mohli byť zaujímavé. Homília nemôže
17 RATZINGER, J. Úvod do křesťanství. Brno: Nakladatelství PETROV, 1991, s. 77.
18 SCHWARZ, A. Praxis der Predigterarbeitung. Graz – Wien – Köln: Verlag Styria, 1986, s. 93 – 95.
19 JÁN PAVOL II. Apoštolský list o svätení nedele Deň Pána. Bratislava: Vydavateľstvo DON BOSCO, 1998, čl.
41.
20 PRZYCZYNA, Teologia ewangelizacji, s. 136 – 137.
21 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Konštitúcia Gaudium et spes. In: Dokumenty druhého vatikánskeho
koncilu. Trnava: SSV, 2008, čl. 1.
22 PRZYCZYNA, Teologia ewangelizacji, s. 137 – 138.
byť rozšíreným diskurzom na aktuálne otázky ani hlbokou exegézou biblického textu alebo
doktrinálnou prednáškou, aj keď sú to prvky, ktoré môžu byť v homílii prítomné. Podobne to
homília nemôže predimenzovať s katechézou, aj keď je jej dôležitou súčasťou. Je vhodné na
uvažovanie, že Direktórium neodporúča kňazom, aby homíliu využívali na osobné svedectvo.
Síce ľudia môžu byť dotknutí osobným príbehom kazateľa, ale homília musí predovšetkým
vyjadrovať vieru Cirkvi, a nielen osobný príbeh kazateľa.23 Pápež František v Exhortácii
Evangelii gaudium poznamenáva, že kázanie v čisto moralistickom alebo doktrinálnom duchu,
alebo prednáška z biblickej exegézy, umenšuje komunikáciu medzi srdcami, ktorá je pravým
zmyslom homílie: cor ad cor loquitur.
24
Liturgický kontext robí z kazateľskej služby spoločnú záležitosť medzi kazateľom
a spoločenstvom. Aj preto je homília nielen záležitosťou kazateľa, ale celého spoločenstva.
Kazateľ stojí počas liturgie pred Bohom a pred očakávaniami svojich veriacich. Má na nich
účasť, čo je zjavným predpokladom, aby im mohol slúžiť a byť svedkom. Liturgia ho zároveň
oslobodzuje od toho, aby svojou homíliou napĺňal všetky očakávania veriacich. Ona má aj iné
časti, ktoré majú vplyv na veriacich. Homília je vždy integrovaná do celej liturgickej
a komunikačnej udalosti. v ktorej sa nachádza liturgické spoločenstvo a konkrétni jedinci.
Prihovára sa im celková atmosféra, modlitby, piesne a členovia spoločenstva. Pokiaľ by bola
liturgia len rámcom pre homíliu, boli by veriaci sklamaní z toho, že by každého neoslovila,
a pobyt v chráme by pokladali za stratený čas. Liturgia môže byť aj bez homílie, ale homília
nemôže byť nikdy bez liturgie.25 Stabilita liturgického rituálu zároveň zaručuje ohlasovanie,
ktoré je biblické, cirkevné, doxologické a eschatologické. Stabilita liturgie pomáha homílii
viesť zhromaždenie k modlitbe a životu v súlade s evanjeliom.26
Podstatné časti homílie
Kerygma (KE)
Kerygmatická obnova v polovici minulého storočia sa zásadne pričinila o obsahovú
obnovu kazateľstva tým, že sa zasadila za ohlasovanie podstatného, spásneho obsahu, pričom
23 KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ. Homiletické direktórium. Trnava: Spolok
svätého Vojtecha, 2017, čl. 6.
24 FRANTIŠEK, Exhortácia Evangelii gaudium, čl. 142.
25 ENGEMANN, W. Einführung in die Homiletik. Tübingen: A. Francke Verlag Tübingen und Basel, 2002, s.
414 – 421.
26 WAZNAK, R. P. An Introduction to the Homily. Collegeville: Liturgical Press, 1998, s. 19 – 20.
navrhovala v akte ohlasovania aktualizovanie spásneho posolstva. Nevypracovala však zásady,
ktoré by správnym spôsobom dovolili čítať biblickú kerygmu, ktorá má byť ohlasovaná.
Pod vplyvom vedeckej exegézy sa stalo čoraz viac jasné, že autentický biblický obsah
môže byť ohlasovaný iba vtedy, keď bude chápaný na základe zásad historicko-kritickej
exegézy, ktorá zaručuje vernosť Božiemu slovu, obsiahnutému v Biblii.
Biblia je svätou knihou, ktorej hlavným autorom je Boh, ale súčasne je dielom človeka,
literárnym dielom. Jej redaktori použili na vyjadrenie spásnej pravdy také literárne formy, ktoré
sa používali vo vtedajšej literatúre. V literárnom ohľade Písmo Sväté nie je jednoliatym dielom.
Je zbierkou spisov, s veľmi rozdielnymi literárnymi druhmi. Sú v ňom spisy historické,
liturgické piesne a modlitby, zbierky kázní, prorocké reči, hymny, filozofické dialógy, právne
predpisy, apokalyptické texty, rozprávania, podobenstvá, paraboly, opisy zázrakov. Každý
literárny druh svojim spôsobom podáva spásnu pravdu. Literárna forma je špecifickým
spôsobom vyjadrovania obsahu. Kazateľ vlastne vtedy správne chápe poslanie textu, ak vie,
akú literárnu formu použil biblický autor. Keď poznáme literárny druh perikopy, môžeme
ľahšie pochopiť jej kerygmu. Jean Levie, známy belgický biblista, správne poznamenáva, že
„zásadným cieľom kresťanského exegétu je – ak chce vedieť to, čo nám Boh hovorí cez človeka
– usilovať sa pochopiť čo najhlbším a najkonkrétnejším spôsobom reč človeka, ktorý k nám
hovorí v mene Božom“. Kazateľ pri spracovaní kázne musí mať okrem toho na pamäti zásadu
tradície a redakcie (Tradition und Redaktionsgeschichte). Totiž, ak vieme, z akých kruhov
tradície prvotnej Cirkvi ten text pochádza, môžeme ľahšie prečítať a pochopiť teologický
význam svätopisca, ktorý bol predsa inšpirovaný teológiou konkrétneho prostredia viery. Toto
centrum viery (Sitz im Leben) má rozhodujúci význam v chápaní zmyslu perikopy. Totiž
v Písme svätom je rôzne toto centrum viery, preto z toho vyplýva pluralizmus a teologické
bohatstvo Biblie. Keď poznáme Sitz im Leben textu, ľahšie sa môžeme dostať k jeho kerygme.
Okrem toho kazateľ musí zohľadniť redakciu. Svätopisec, inšpirovaný teológiou
určitého prostredia viery, písal s myšlienkou na konkrétnych adresátov a ich životné problémy.
Preto redigoval svätý text, pričom zohľadňoval špecifiká života a potreby konkrétnej veriacej
obce. Nemenil nič z podstaty Dobrej noviny o Ježišovi Kristovi, ale pod vedením Ducha
Svätého rozširoval jej chápanie. Dával pôvodnej kerygme nový, existenčný rozmer, ktorý
zasiahol danú obec. Biblickým autorom vždy išlo o jedno – Ježiš Kristus, ktorý pre nás zomrel
a vstal z mŕtvych, je v každom čase a pre všetkých ľudí spásou. Tento predpoklad im prikazoval
chápať pravdu o spáse dynamicky. Písmo Sväté teda vyrástlo z konkrétnych centier viery
prvotnej Cirkvi, ale jeho slovné zachytenie je výsledkom napätia medzi kerygmou o Ježišovi
Kristovi, Vykupiteľovi človeka, a životom i potrebami adresátov. Keď poznáme teologické
predpoklady, potreby adresátov a cieľ napísania biblického textu, môžeme vniknúť do hĺbky
a vlastného poslania textu. Z toho vyplýva pre kazateľov dôležitá úloha: ohlasovanie kerygmy
o Ježišovi Kristovi musí byť vždy novým spôsobom chápané a podávané. Kázeň nič nemení,
ani nezmazáva zo substancie Božieho Zjavenia, musí však triafať do jadra ľudskej existencie,
aby bola spásou „na dnes“.
Keď kazateľ robí exegézu perikopy, nemôže zabudnúť na jej biblický a liturgický
kontext. Ona je neraz časťou istého tematického celku, vyňatou z istého obsahového bloku.
Nezohľadnenie bližšieho kontextu perikopy môže viesť k jej nesprávnemu chápaniu. Často
hlavná myšlienka sa nachádza mimo čítanej perikopy. Jej pochopenie závisí od myšlienky,
ktorá sa nachádza mimo nej.
Chápanie a teologický zmysel perikopy vyplýva tiež z liturgického obdobia. Liturgické
obdobie bolo základom pri výbere čítaní. Biblické čítania boli vybrané v aspekte teológie
liturgického obdobia. Preto tiež nemôže byť vynechané v analýze textu. Keď poznáme teológiu
obdobia, slávnosti a sviatkov, ľahšie môžeme pochopiť zmysel perikopy a aktualizovať ho.
Literárne zásady, hoci také dôležité, nie sú však poslednou formou chápania biblického
textu. Kazateľ, keď sa chce dostať ku kerygme, musí zohľadniť aj hermeneutické teologické
zásady – analógiu viery a živú tradíciu Cirkvi. Zásada analógie viery pripomína kazateľovi
vidieť konkrétny teologický problém textu v kontexte celej Biblie a v kontexte viery Cirkvi.
Nemôže byť v nej totiž rozpor, totiž Boh je autorom celej Biblie a ten istý Duch Svätý ju
inšpiroval v každej jej časti. Keď kazateľ na ambóne ohlasuje nejakú pravdu, musí ju chápať
a vysvetľovať vo svetle celého Písma svätého. Obidva Zákony sa navzájom obsahujú
(prenikajú), doplňujú a vysvetľujú. Tento organický celok oboch Zákonov vidno v homíliách
Cirkevných Otcov.
Kazateľ je sluhom slova, ktorého posiela Cirkev. Je teda zodpovedný pred Cirkvou za to,
čo ohlasuje, preto výsledky exegézy musia byť podriadené interpretačnej moci Cirkvi.
Učiteľský úrad Cirkvi je končeným interpretátorom Biblie. Ona je predsa knihou viery Cirkvi.
Cirkev ako spoločenstvo viery ju náležite chápe a vysvetľuje. Kazateľ teda nemôže vysvetľovať
na ambóne biblický text podľa vlastného chápania, ale v súlade s vierou a tradíciou Cirkvi.
Totiž rôzne spoločenstvá, rôzne – alebo v súlade s tradíciou svojho vyznania – interpretujú
biblický text. Ohlasovanie je službou viere, tá zasa, ako tvrdí sv. Ján Pavol II., „má cirkevný
charakter, to znamená, že vyplýva a zostáva spojená so spoločenstvom tých, ktorí veria
v Krista, a ktorých nazývame Cirkvou“. Tradícia Cirkvi je dynamická, je v stálom vývoji. Pod
vplyvom vývoja biblických vied, teológie i ekumenických kontaktov, mení sa pohľad na
niektoré teologické problémy, a skôr ich vidíme širšie, ako hlbšie. O tom však, „čo a ako“
ohlasovať, nerozhoduje jednotlivec, jednotlivý kazateľ, ale viera celej Cirkvi, ktorú ohlasuje
Učiteľský úrad Cirkvi. poslušnosť tomuto hlasu je záväzkom katolíckych kazateľov.
Poľský homileta Herbert Simon učí, že bez poznania Biblie, a toto poznanie bez
hermeneutiky nie je možné, kazateľ najčastejšie hlása vlastné výmysly, keď vysvetľuje text po
svojom. Pred takýmto nebezpečenstvom vystríha pápež Pavol VI., keď vyžaduje od kazateľov
„absolútnu vernosť“ Písmu Svätému (EN 15). Táto cesta dovoľuje objaviť teologický obsah
textu. Bez exegézy kazateľ často zostáva v opisnej vrstve textu, „šmýka sa“ po teologických
problémoch, sotva sa ich dotýka, a nezriedka prehliada v ohlasovaní to, čo je podstatné
a zásadné. Podkladom kázania vtedy bývajú bočné a okrajové veci. Poznanie Biblie je
nutnosťou v obsahovej oblasti obnovy ohlasovania. V liturgii predsa nešlo o početné prestretie
„stola Božieho slova“. Keď Cirkev zväčšila počet čítaní, a keď siahla po Starom zákone, išlo
predovšetkým o plnšie ukázanie dejín spásy, o teologické obohatenie. Nejde teda o slová, ale
o ich teologický obsah. Rodí sa teda dôležitý postulát: ak má byť kázeň autoritatívnym slovom
Božím, má poslucháča zblížiť s Bohom, má ho skrze vieru zjednotiť s Ježišom Kristom, ak má
odôvodniť vieru a obohatiť poznanie Božej pravdy, vtedy musí kazateľ tak Písmo Sväté, ako
i dobré komentáre urobiť svojim každodenným čítaním. Kazateľ sa musí v Biblii cítiť ako
u seba doma. Vtedy budú kázne viac biblické, a nebudú poznačené plytkosťou a žonglovaním
slov, ktoré nič neprinášajú. Stále sa prejavuje v našom kazateľstve slabé poznanie Biblie a príliš
malá biblická kultúra. A predsa slovo Božie, a nie ľudské je prameňom ospravedlňujúcej viery
(Rim 10, 17). Zakladateľ pokoncilovej homiletiky Bruno Dreher konštatuje, že nedostatočná
orientácia u kazateľov v hermeneutických problémoch Písma Svätého je jedným z hlavných
dôvodov neúčinnosti katolíckeho kázania. Predsa o tom, že kázeň je kázeň, t.j. zvestovaním
spásy, rozhoduje biblický obsah. Všetky iné záležitosti, hoci sú dôležité,, sú však iba pomôckou
v jej podaní. Podľa mienky toho istého autora exegetická analýza perikopy musí byť
integrálnym a nutným elementom prípravy homílie. Bez tejto prípravnej fázy ťažko možno
vôbec hovoriť o biblickej kázni. Tejto námahy sa kazateľ nemôže báť, ak mu záleží na tom, aby
tak jeho viera, ako i viera poslucháčov sa zakladali na solídnych základoch (Herbert Simon).
Keď chceme stručne vysloviť, čo je kerygma, tak môžeme povedať, že „kerygma je
Ježišovo slovo“. Alebo môžeme povedať, že je to pravda, ktorú Boh stavia do popredia.
Kerygma prakticky vychádza zo Svätého písma tak, že z prečítanej perikopy sa vyberie jedna
veta, jedna myšlienka alebo jedna udalosť. Preberať prečítanú perikopu verš za veršom už
dnešná homiletika nepripúšťa.
Doba apoštolov
Pre úplné pochopenie kerygmy je potrebné oboznámiť sa s kerygmou v časoch
apoštolov. Z textov novozákonných kníh je vidieť, že kerygma apoštolov znamená: hlásanie
spásy Židom a pohanom.
Ako príklad kerygmy si môže uviesť: Petrova reč na Turíce (Sk 2, 14 – 21); reč Petra
v Šalamúnovom stĺporadí (Sk 3, 12 – 19); Petrova reč na návšteve u pohana Kornélia (Sk 10,
34 – 43). Zaujímavá je aj kerygma sv. Pavla, keď prehovoril na aténskom aeropágu (por. Sk 17,
22 – 31). Pavol vo svojej reči vyložil náuku o pravom Bohu, o človekovi a jeho vzťahu k Bohu
a o Ježišovi ako Spasiteľovi ľudstva; kerygma z Prvého listu Solúnčanom je zamyslenie nad
obsahom jeho ohlasovania, ktoré im vysluhoval (por. Sol 1, 9 – 10); hlavné vysvetlenie
apoštolskej kerygmy Pavol poskytuje v Liste Rimanom (Rim 1, 1 – 5).
Všeobecnou kerygmou apoštolov bolo hlásanie spásy, ktorej srdcom je Ježiš. Jeho
osoba napĺňa celý obsah apoštolského ohlasovania. Preto sa kerygma apoštolov označuje ako:
„zvestovanie Ježiša“ (Sk 8, 35), „zvestovanie Krista“ (Sk 8, 5), „zvestovanie Ježiša Krista“
(Sk 8, 45). Ježiš je jednoznačne začiatkom i stredom kerygmy.
Vysvetlenie pojmu podľa Jozefa Vrableca
Kerygma je oznámením, zvesťou, ktorá vyšla z Božích úst, ako ju vytvoril sám Logos
vo svojej múdrosti. Je to vlastne trinitárna štruktúra všetkého spásneho diania. Od Otca
prichádza Logos, ktorý ide zachrániť ľudstvo a svojím Duchom ho skrze Cirkev privádza späť
k Otcovi.
Prvých 250 rokov jestvovala v Cirkvi len kerygma. Dogmatika vznikla neskôr.
Dogmatika je vedecké podanie Bohom zjavených nadprirodzených právd a spásnych udalostí
v organickom súvise a v systematickej jednote. Boh nám však nedal zjavenie v systéme. Ježiš
nezostavil ani jedinú katechizmovú otázku. Dogmatická reflexia je neskoršia, než ohlasovanie.
Vzniká až v časoch proti bludárom (Irenej proti gnosis a vzniká starocirkevná náuka o milosti;
Origenes proti Celsovi a vzniká pokus základnú dogmatiku; Hypolit proti Monarchiánom a
z toho vznikajú prvé trinitárne formy dogmatiky; Augustín proti Pelágiovi a z toho sa rozširuje
náuka o milosti; scholastika je geniálny obranný boj proti dialektike 11 a 12 storočia; čas od
Tridentského po Prvý vatikánsky koncil je úsilím proti antikresťanským tendenciám, a preto
vzniká nová dogmatika a fudamentálna teológia). Preto dogmatická teológia nie je vhodnou
formou ohlasovania. Tou je jedine kerygma, čiže zvesť. Tak ako ju ohlásil Ježiš v nazaretskej
synagóge: „Dnes sa splnilo Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4, 31).
Kerygma patrí k podstate homílie Pri kerygme je celý Boží ľud oslovený. Kerygma je
v homílii nezastupiteľná a nenahraditeľná. Keby v homílii chýbala, už by homília nebola
homíliou. Mohla by byť kázňou, vieroučnou alebo mravoučnou rečou, prednáškou,
príhovorom. V kerygme nie je miesto na príklad.
Jedno posolstvo a tri perikopy
Benedikt XVI. v exhortácii Verbum Domini napísal, že „súčasná štruktúra lekcionára,
okrem toho, že často predstavuje najdôležitejšie texty Písma, napomáha aj pochopenie jednoty
Božieho plánu prostredníctvom vzájomného vzťahu medzi čítaniami zo Starého a z Nového
zákona, ktorých stredobodom je Kristus, žijúci vo svojom veľkonočnom tajomstve.“27
Ježiš často vysvetľoval svoje učenie na základe Starého zákona. Jeho príklad
povzbudzuje kazateľov, že hlásanie nedeľnej homílie musí zvyčajne obsahovať porovnanie
Starého a Nového zákona medzi sebou, ktoré sa navzájom vysvetľujú. Nedeľné čítania
v obnovenom lekcionári po Druhom vatikánskom koncile boli tak vybrané, aby ukazovali toto
úzke spojenie.
Čítania zo Starého zákona hovoria o Božej činnosti uprostred vyvoleného ľudu, ale
zároveň poukazujú na Krista Mesiáša, ktorého učenie a príklad nachádzame v perikope. Prax
ohlasovania v dejinách ukazuje, ako sa Starý a Nový zákon spolu zlievajú do jedného hlasu
Boha, ktorý hovorí k svojmu ľudu. Nový zákon uznáva autoritu Starého zákona ako zjaveného
Bohom, ktorý týmto spôsobom ukazuje svoj plán spásy. Zároveň mu dáva zmysel
vysvetľovaním vo svetle Ježiša Krista. Sv. Augustín sformuloval hermeneutickú zásadu
slovami: „V starom sa ukrýva nové; v novom sa ukazuje staré.“ Aj preto je najdokonalejším
interpretátorom Starého zákona sám Kristus, ktorý vzťahoval na svoj život, smrť
i zmŕtvychvstanie všetko to, čo Písma predpovedali. Emauzským učeníkom povedal: „Vy
nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci… A počnúc od Mojžiša
a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24, 25 – 27).
Nový zákon je pre kresťanov prvým a nevyhnutným komentárom Starého zákona.28
27 BENEDIKT XVI., Exhortácia Verbum Domini, čl. 57.
28 DOKUMENTY KONFERENCIJI EPISKOPATU STANÓW ZJEDNOCZONYCH, Homilia niedzielna, čl. 42
– 43.
Pokoncilová reforma lekcionára vytvorila takú skladbu biblických textov, ktoré ponúkajú
poslucháčom, počas troch rokov, hlavné posolstvá a udalosti z jednotlivých kníh a ich
kristologické prepojenie. Zároveň výber zohľadňuje tematickú zásadu, podľa ktorej sú čítania
zodpovedne vybrané na jednotlivé slávnosti, sviatky a obdobia. Rovnako aj lectio continua, čo
je čítanie danej knihy na pokračovanie v určitom období.
Kazatelia majú rozličný prístup k trom nedeľným čítaniam. Môžeme vidieť tri základné
pozície. Niektorí sa snažia vysvetliť všetky tri čítania s nádejou, že ľudí lepšie vtiahnu do celých
dejín spásy. Iní vysvetľujú konkrétnu perikopu, najčastejšie evanjelium, lebo sa im javí, že
netreba za každú cenu ísť ku Kristovi od starozákonnej perikopy. V menšej miere sa stretávame
aj s kazateľmi, ktorí širšie vysvetľujú starozákonnú perikopu a na konci niekoľkými vetami
končia Ježišom Kristom. Podobne môžu vysvetľovať aj druhé čítania, ktoré predstavujú prvotné
kerygmy, počiatočnú teológiu a život v raných cirkevných spoločenstvách. Tieto homílie sa
môžu podobať na starokresťanské homílie, v ktorých sa komentoval verš za veršom.
Najznámejším predstaviteľom veršovej homílie bol Origenes (+ 253). Napokon tretia skupina
sa usiluje vybrať jedno posolstvo spásy, jednu myšlienku z perikop, ktorú následne vysvetlí
a aplikuje na život spoločenstva.
Homiletická škola prof. Jozefa Vrableca odporúčala kázať homíliu na jedno posolstvo,
ktoré si kazateľ vyberie po prečítaní perikop. Je to jedna špeciálna kerygma, ktorá vychádza
predovšetkým z evanjelia. Špeciálnou ju môžeme nazvať preto, lebo môže byť iná, ako
veľkonočné kerygmy, ktoré zaznievajú v Skutkoch apoštolov (je ich 19) a ich autormi sú
predovšetkým sv. Peter a sv. Pavol, ale aj sv. Štefan a sv. Filip. Kerygma v homílii je
aktualizáciou konkrétneho evanjeliového posolstva.
Kazateľ by mal mať jasno v tom, čo má byť hlavným biblickým posolstvom jeho
homílie, aká bude téma homílie (napríklad svätosť) a aký je jej cieľ (napríklad povzbudiť
k svätosti rodiny). Ak nie sú kompatibilné, tak má pápež František pravdu, že „jeho príhovor
bude množinou rozličných nesúvislých myšlienok, ktoré druhých nepovzbudia“. Je to vtedy, keď
chce kazateľ riešiť veľa problémov, hovorí o mnohých témach, dostatočne si nepremyslel, čo
chce povedať, nemá väzbu na kerygmu a rozpráva to, čo ho napadne. Mal by sa preto
zodpovedne pripraviť, aby hovoril o tom, o čom má zámer hovoriť. Inak poslucháči nebudú
schopní na tento kazateľský produkt odpovedať pozornosťou a záujmom. Pri hľadaní témy
a cieľa homílie by mal kazateľ myslieť aj na spoločenstvo, ktorému bude kázať.
Didaskália (DI)
„Predovšetkým je potrebné mať istotu, že sme správne pochopili zmysel slov, ktoré
čítame… Aj keď sa nám môže zdať, že rozumieme slovám, ako boli preložené do nášho jazyka,
neznamená to, že správne chápeme, čo nimi chcel svätopisec vyjadriť. Poznáme mnoho
návodov, ktoré nám ponúka textová analýza: venovať pozornosť slovám, ktoré sa opakujú alebo
ktoré vystupujú do popredia; rozpoznať štruktúru a vlastný dynamizmus textu, vziať do úvahy
miesto, ktoré zaujímajú jednotlivé postavy, atď. Ale zmyslom nie je pochopiť všetky jednotlivé
detaily textu; dôležitejšie je objaviť jeho základné posolstvo, ktoré formuje štruktúru a jednotu
celého textu. Ak tomu kazateľ nevenuje dostatočné úsilie, je možné, že ani jeho ohlasovanie
nebude jednotné a usporiadané; jeho príhovor bude množinou rozličných nesúvislých
myšlienok, ktoré druhých nepovzbudia“ (František, Evangelii gaudium 147).
„Aby sme správne pochopili hlavné posolstvo daného textu, je potrebné vložiť ho do
súvisu s učením celej Biblie, ktoré sa odovzdáva prostredníctvom Cirkvi. Toto je dôležitý
princíp biblickej interpretácie, ktorý berie do úvahy fakt, že Duch Svätý neinšpiroval len jednu
časť, ale celú Bibliu… Neznamená to však zoslabovať vlastný a špecifický akcent textu, ktorý
ohlasujeme. Jednou z príčin nudného a neefektívneho kázania je práve neschopnosť
sprostredkovať vlastnú silu ohlasovaného textu“ (František, Evangelii gaudium 148).
V homílii nestačí oznámiť aktuálnosť udalosti spásy. Treba zároveň vysvetliť, v čom
spočíva táto aktuálnosť spásy. Vysvetlenie sa nazýva didaskáliou- poučením alebo výkladom.
Zjavenie bolo dané v ľudských reáliách: historické udalosti, výpovede, rozprávania,
podobenstvá, zázraky, zvyky, obrady. Tieto ľudské reality dovedna tvoria skupinu znakov,
ktoré treba dešifrovať, ako to pre učeníkov, čo išli do Emauz, urobil Pán: “Počnúc od Mojžiša
a všetkých prorokov vykladal im všetky Písma, čo sa na neho vzťahovali“ (Lk 24, 25). Iba potom
pochopili opravdivý význam udalostí spásy. Homília obsahuje v tomto stupni vyučovanie. Má
tu aspekt katechetický. Nie je to však podľa plánovanej schémy, ale vychádza z kerygmy, ktorú
interpretuje. Vysvetľuje udalosť, myšlienku alebo vetu kerygmy.
Pri vysvetľovaní udalosti, alebo myšlienky a vety z Písma svätého sa odporúča
umiestniť ju do celku ekonómie, čiže do celej histórie spásy. Tento spôsob sa nazýva
typologickým vysvetľovaním, ktoré sa snaží odhaliť analógie: napr. v potope, v exode,
v Ježišovom umučení a vo sviatosti krstu. V týchto udalostiach je analogický prítomná situácia
človeka, ktorá kvôli hriechu bol odsúdený na smrť, ale Boh ho v Ježišovi Kristovi vrátil opäť
k životu. V každej etape histórie spásy, či sa myslí na starozákonných prorokov, na vyplnenie
proroctiev v Ježišovom živote, alebo na sviatosti Cirkvi a kresťanský život, alebo napokon
eschatologické zavŕšenie Božieho kráľovstva, všade je v činnosti tá istá veľkonočná realita.
Znamenia, ktoré sú určené, aby odhaľovali veľkonočnú realitu, sú rozličné, musíme
krok za krokom v nich odkrývať bohatstvo histórie spásy, v ktorej nachádza aj zmysel života
každého adresáta posolstva spásy. Je vhodné vysvetľovať v homílii tajomstvá kráľovstva
Božieho na viditeľných znakoch histórie spásy. (napr. sviatosť krstu pripodobniť k Noemovmu
korábu; krv baránka na verajach židovských dverí znázorňuje záchrannú moc Ježišovej krvi;
medený had na kríži je predobrazom ukrižovaného Ježiša; manna na púšti je predobrazom
eucharistického chleba.) Okrem typologického vysvetľovania je potrebné brať na zreteľ aj tzv.
situačnú didaskáliu. Ona spočíva v tom, že poslucháčovi je potrebné vysvetliť situáciu,
v ktorej odzneli biblické slová. Lebo nie je pre neho jednoduché, keďže žije v iných kultúrno –
spoločenských podmienkach, pochopiť biblické reálie.
Na tomto stupni sa kazateľ homílie javí ako učiteľ, ktorý vysvetľuje ľudskú reč Boha a
vyberá z pokladu Písma svätého veci staré a predsa vždy nové. Postupuje od litery k duchu, od
udalosti k jej významu, od činu k jeho zmyslu, od pozemského k nebeskému (V. Schurr).
Didaskália preto umožňuje, aby kazateľ mohol katechizovať. Nie systematický, ale v priebehu
troch rokov sa poslucháči môžu stretnúť s podstatnými časťami katechizmu. Deje sa to
dynamickým spôsobom a nie systematickým spôsobom. To je úlohou katechézy.
Mnohí kazatelia sa domnievajú, že čím viac je v kázni biblických citátov, tým viac je
biblická. To je omyl. Kazatelia môžu často biblické vety používať ako argument, alebo
potvrdenie vopred prijatej dogmaticko-morálnej tézy. Biblický obsah je vtedy vytrhnutý zo
svojho spásno-dejinného kontextu, a použitie biblických citátov môže zmeniť ich pôvodný
zmysel. Iným nebezpečenstvom je výklad svätého textu podľa vlastného zmyslu. Subjektívne
chápanie a vysvetľovanie biblického textu môže zaviesť kazateľa do slepej uličky. Na základe
perikopy hlása vlastné výmysly, ktoré sú cudzie súčasne Bohu, hlavnému autorovi, ako aj
svätopiscovi, ktorého Boh použil.
Francúzsky jezuita Xavier Léon-Dufour, zostavovateľ Slovníka biblickej teológie
vysvetľuje, ako máme chápať jednotu Biblie. Jednota Biblie je podstatne teologická. Sväté
písmo je Božie slovo adresované človekovi. Teológia je slovom človeka o Bohu. Biblickou
teológiou sa v prísnom zmysle slova stáva vtedy, keď ohraničuje svoje bádanie na obsah
inšpirovaných kníh, keď počúva ich vlastný hlas a dáva sa preniknúť ich vlastným jazykom.
Stáva sa akoby ozvenou Božieho slova. Aj keď môžeme v Biblii hovoriť o jednotlivých
teológiách, akými sú jahvistické dejiny, synoptické evanjeliá alebo Pavlova náuka, zo širšieho
hľadiska sa možno na Bibliu pozerať ako na jeden celok, ktorý spája všetky teológie. Jednota
Biblie nie je niečím knižným. Biblia ju dostáva od toho, ktorý je jej stredobodom. Z toho
napríklad vyplýva, že nemôže izolovať učenie Knihy Genezis o manželstve od Ježišovho
a Pavlovho učenia o panenstve. Jednota Biblie nie je len jednotou nejakého stredobodu, ale
jednotou všadeprítomného života a stále činného ducha. Jednota Biblie je jednoduchá ako Boh,
ale rozsiahla ako jeho stvorenie.29
Vysvetľovanie Svätého písma sa deje v živej Cirkvi a so živou vierou. Aj preto pápež
Benedikt XVI. v exhortácii Verbum Domini napísal, „že pôvodným miestom interpretácie
Biblie je život Cirkvi… Tradície viery totiž utvárali životné prostredie, do ktorého sa zapojila
literárna činnosť autorov Svätého písma. Toto zapojenie zahŕňalo aj účasť na liturgickom
živote a na vonkajších aktivitách spoločenstva, na jeho duchovnom živote, na jeho kultúre a
radostiach i bolestiach jeho dejinného osudu. Interpretácia Svätého písma si preto vyžaduje,
aby sa podobným spôsobom exegéti zúčastňovali na celom živote a celej viere spoločenstva
veriacich vo svojich časoch“.30 Aj výsledky exegézy musia byť podriadené interpretačnej moci
Cirkvi. Učiteľský úrad Cirkvi je konečným interpretátorom Biblie. Ona je knihou viery Cirkvi.
Cirkev ako spoločenstvo viery ju náležite chápe a vysvetľuje.
Kazateľ je sluhom slova, ktorého posiela Cirkev. Je teda zodpovedný pred Cirkvou za to,
čo ohlasuje. Kazateľ nemôže vysvetľovať na ambóne biblický text podľa vlastného chápania,
ale len v súlade s vierou a tradíciou Cirkvi. Tradícia Cirkvi je dynamická a je v stálom vývoji.
Pod vplyvom vývoja biblických vied, teológie, ale aj ekumenických vzťahov sa mení pohľad
na niektoré teologické problémy, vnímame ich skôr širšie ako hlbšie. O tom však, „čo a ako“
ohlasovať, nerozhoduje jednotlivý kazateľ, ale viera celej Cirkvi, ktorú ohlasuje Magistérium.
Znalosť biblickej teológie a sentire cum Ecclesia umožňujú kazateľovi, aby homília bola
v intenciách Svätého písma a jeho jednoty. Zvlášť to potrebuje vtedy, keď niektoré texty sú
ťažké a treba ich vidieť v celom kontexte. Je nevyhnutnou povinnosťou kazateľa, aby venoval
pozornosť a čerpal z moderných exegetických diel a komentárov k omšovým perikopám. Tým
pomôže veriaci, ale aj sebe, spoznávať bohatstvo a hĺbku Božieho slova.
Parakléza (PAR)
Didáskália, čiže vysvetlenie, nie je všetko, čo môže ponúknuť homília. Homília sa
zameriava ďalej. Tam, kde poslucháč berie slovo do svojej praxe. Ako keď komorník vypočul
Filipa a povedal: „Hľa voda! Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť?“ (Sk 8, 36).
29 Slovník biblickej teológie. Zost. XAVIER LÉON-DUFOUR. Zagreb: Kršćanska sadašnjost, 1990, s. XIII –
XV.
30 BENEDIKT XVI., Exhortácia Verbum Domini, čl. 29.
Homília na tomto treťom stupni musí vyvolať živú odpoveď veriacich na slovo, ktoré
sa v kerygme ohlásilo a v didaskálii vysvetlilo. Ježišovo slovo nemôže nechať nikoho
nedotknutým. Ono musí zasiahnuť každodenný život. Preto na tomto stupni používa homília
príklad, obraz, aby sa cez ne dostala až do najhlbšej vrstvy duše.
Parakléza nemôže existovať v kázni samostatne a nesmie byť výhradným obsahom
kázne. Je potrebné, aby bola pripútaná cez didaskáliu ku kerygme. Musí organicky vyrastať
z textu. (Keby náhodou nebola didaskália, musí parakléza vyrastať z kerygmy.) Na tomto
stupni je homília najviac homíliou: povzbudzuje, napravuje, oduševňuje, potešuje. Zvlášť tu
cítiť, že je potrebné, aby kazateľ nebol len hlásateľom, ale aj svedkom, ktorý svojím životom
dáva príklad a príkladom povzbudzuje poslucháčov. V parakléze sú preto dva príklady:
svedectvo kňaza a obraz, ktorý vnášame do sŕdc poslucháčov. Bez tohto druhého by sa
parakléza ešte obišla, ale bez prvého nie. V tejto časti homílie kňaz najviac využije svoj
pozitívny vzťah k veriacim a znalosť ich životných reálií.
Homílie sú inšpirujúce, keď sa dotýkajú najhlbších vrstiev ľudského srdca a riešia
skutočné otázky, ktoré sa týkajú ľudskej skúsenosti. V encyklike Spe salvi Benedikt XVI.
hovoril o ľuďoch, ktorí majú „malé nádeje“ a „veľké nádeje“. „Malé nádeje“ to sú obyčajné
skúsenosti radosti a satisfakcie, ktoré často prežívame: láska rodiny a priateľov, očakávanie na
dovolenku alebo rodinné slávnosti, satisfakcia z dobre vykonanej práce, požehnanie dobrého
zdravia a im podobné. Ale v základe týchto malých nádejí musí pulzovať hlbšia, „veľká nádej“,
ktorá nakoniec dáva zmysel celej našej skúsenosti: nádej na život po smrti, túžba po konečnej
pravde, dobre, kráse a pokoji, nádej na zjednotenie so samým Bohom. Ako to vyjadril pápež:
„Zopakujme to ešte raz: potrebujeme malé i väčšie nádeje, ktoré deň za dňom nás udržujú na
ceste. Avšak bez veľkej nádeje, ktorá musí prevyšovať ostatné, oni sú nedostatočné. Tou veľkou
nádejou môže byť jedine Boh, ktorý napĺňa vesmír a ktorý nám môže ponúknuť i dať to, čo sami
nemôžeme dosiahnuť.“
31
Parakléza – intervencia v homílii
Ľudia žijú vo svete konfliktov, ktoré majú rozličné tváre. Denne sú prostredníctvom
médií svedkami mnohých tragických udalostí. Sú svedkami alebo účastníkmi rozličných
antagonistických vzťahov v rodinách, medzi susedmi, v spoločenskom a politickom prostredí.
Majú problémy akceptovať seba samých. Prežívajú rozličné vonkajšie a vnútorné bolesti.
31 BENEDIKT XVI. Encyklika Spe salvi, č. 30-31.
V takomto stave prichádzajú na liturgiu s nádejou, že Ježiš a jeho slovo im pomôže zvládnuť
rozličné životné problémy. Túžia, aby Ježiš intervenoval do ich života.
Ježiš sa počas pozemského života stretáva s rozličnými konfliktnými situáciami, ktoré
od neho vyžadovali reakciu. Preto často vstupuje – intervenire – medzi konfliktné strany
a stáva sa účastníkom konfliktov, aby odstránil rozličné napätia, neporozumenia a zlé postoje.
Podľa spoločenských a náboženských zásad farizeji často vyčítali Ježišovi jeho
kontakty s hriešnikmi a mýtnikmi, ktorých pokladali za ľudí nečistých, alebo prisluhovačov
okupantskej rímskej moci. Ježiš dokonca s nimi aj stoloval (Mt 9, 11; Lk 7, 39; 15, 2). Zo svojej
pozície vystupuje každý podľa svojho presvedčenia. Farizeji boli presvedčení, že Ježiš porušuje
spoločenské a náboženské normy. Ježiš však prišiel plniť vôľu Otcovu a zachraňovať
hriešnikov. Preto je solidárny s tými, ktorí sú diskriminovaní a žijú na okraji spoločnosti.
Pomáha im k navráteniu ľudskej, spoločenskej a náboženskej dôstojnosti. Preto zákonite
vzniká konflikt s tými, ktorí si to nevedia vôbec predstaviť. Farizeji boli presvedčení, že len oni
vedia rozoznať vôľu Stvoriteľa a život podľa nej. Keďže to Ježiš úplne nerešpektoval, tak
vstúpil slobodne do konfliktu s nimi.32
Ak má homília priniesť poslucháčom konkrétnu pomoc, tak kazateľ musí mať pred
očami autentické existenčné problémy svojich poslucháčov, ktoré sú súčasťou ich rodinného,
spoločenského a pracovného života. Evanjeliové posolstvo vždy vstupuje do konkrétnej
situácie, v ktorej sa ľudia nachádzajú.33 Poslucháči musia cítiť, že kazateľ hovorí o ich živote,
skúsenostiach, názoroch, nádejach, sklamaniach, úspechoch, prehrách, úlohách a o ich osude.
Homília má hovoriť o svete a o zodpovednosti zaň, o prekážkach a šanciach ľudského bytia.
Poslucháč má byť pre kazateľa jedinou témou: on, poslucháč pred Bohom.34 K tomu mu
napomáhajú jednotlivé biblické texty v celej svojej konfrontačnej, kreatívnej
a konfirmačnej funkcii. Oni vstupujú do konkrétnej životnej situácie poslucháčov, spájajú sa
s ich stavom a skúsenosťami a ponúkajú im nové možnosti.35
Evanjeliá a iné biblické texty predstavujú rozličné autentické a konfliktné situácie,
ktoré si vyžadujú riešenie alebo intervenciu zo strany Ježiša. Ak ich chce kazateľ použiť pre
svojich poslucháčov, musí správne interpretovať štruktúru udalosti opisovanej v perikope. Čo
32HAJDUK, R.: O Slowach, które uzdrawiaja cz. III, In: HOMO DEI prezględ teologiczno – duszpasterski, Nr 3
(252) Kraków, 1999, s. 97 – 98.
33 HAJDUK, R.: Jezus i kaznodziejstwo terapeutyczne, In: Boża terapia, Red. Ryzsard Hajduk, Kraków: HOMO
DEI, 2005, s. 132 – 133.
34
BRINKMANN, F. T.: Praktische Homiletik, s. 47; ENGEMANN, W.: Einführung in die Homiletik, s. 394.
35 ENGEMANN, W.: Einführung in die Homiletik, s. 393 – 394.
jednotlivé osoby vzájomne spája, čo ich delí, aké majú problémy a očakávania, čím sú
charakteristické ich postoje. Zvláštnu pozornosť si vždy zasluhuje postava Ježiša a jeho postoje,
ktoré intervenujú do ľudských problémov. Ježiš nimi ukazuje, v čom spočíva konflikt a ako ho
chce riešiť. Podobná interakcia sa má nachádzať aj v homílii. Ak dokáže kazateľ aplikovať
biblickú štruktúru dnešnému človekovi, tak je predpoklad, že homília sa stane inštrumentom
Božej intervencie pre prítomných poslucháčov.
Mnoho konfliktných situácií Ježiš riešil pomocou podobenstiev a príkladov zo života
poslucháčov. Podobne je tomu aj v prípade homílie. Ak chce kazateľ pomôcť poslucháčom,
efektívnym prostriedkom sa stane takisto obraz alebo príklad v homílii. Ak bude v príklade
prítomná realita života, ktorá je poslucháčom blízka, tak on dokáže pôsobiť na nich tak, ako
Ježišove podobenstvá na jeho poslucháčov. Príklad ako inštrument intervencie má byť v
harmónii s biblickým textom, ktorý je základom ohlasovania, ako aj so skutočnou situáciou
poslucháčov. Kazateľ si má dať záležať na tom, aby aj v príklade bola prítomná podobná
interaktívna štruktúra, ako je v perikope.36
Napr. spor o vzkriesení Ježiš vysvetľuje obrazom o siedmich bratoch ( Mt 22, 23 – 33;
Mk 12, 18 – 27; Lk 20, 27 – 40); spor o pôste obrazom o ženíchovi ( Mk 2, 18 – 22; Mt 9, 14 –
17; Lk 5, 33 – 39); obvinenia, že je posadnutý zlým duchom, odmieta obrazom o rozdelenom
kráľovstve a o dome silného človeka (Mk 3, 22 – 30; Mt 12, 22 – 30; Lk 11, 15 – 22); vzťah
Židov k nemu vysvetľuje podobenstvom o zlých vinohradníkoch (Mk 12, 1 – 12; Mt 21, 33 –
46; Lk 20, 9 – 19); tým, ktorí ho počúvajú, ale nezachovávajú jeho slová, povedal podobenstvo
o dvoch staviteľoch ( Lk 6, 46 – 49; Mt 7, 24 – 27); aby vysvetlil osudy Božieho slova, povedal
podobenstvo o rozsievačovi (Lk 8, 4 – 8; Mt 13, 1 – 9; Mk 4, 1 – 9); milosrdenstvo vysvetlil
podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10, 30 – 37); Božie milosrdenstvo
podobenstvami o stratenej ovci, o stratenej drachme a o márnotratnom synovi (Lk 15, 1 – 32);
príčinu večného zatratenia podobenstvom o boháčovi a Lazárovi (Lk 16, 19 – 31); zmysel
vytrvalej modlitby vysvetlil podobenstvom o sudcovi a vdove (Lk 18, 1 – 8).
Homília vstupuje do psychiky poslucháčov v závislosti od ich psychickej kondície,
s konkrétnymi výzvami, ktoré môžu pomôcť zaktivizovať psychiku, ale prípadne aj spôsobiť
frustráciu. Vstupuje aj do celého systému celého spoločenstva, ktoré sa delí aj na menšie
skupiny, ktoré majú vlastný štýl života. Intervencia bude o to viac účinnejšia, o čo viac sa jej
podarí posilniť vzťah jednotlivých skupín k farskému spoločenstvu.
36 HAJDUK, R.: O słowach, które uzdrawiają, cz. III., s. 102 – 105.
Homília môže takisto intervenovať vo sfére globálneho cirkevného a spoločenského
diania. Musí zohľadňovať protikladné pocity, ktoré môžu byť depresívne alebo euforické.
Homília sa má vo svojom intervenčnom poslaní usilovať porozumieť ľuďom, ktorí už
k mnohým problémom majú svoje postoje (stále však ostáva citlivosť a kazateľova prudencia,
aby zvážil na ktoré globálne problémy, aj cirkevné, ma reagovať).
37
Intervenčnej homílii nesmie chýbať apelačný rozmer. Má povzbudzovať poslucháčov,
aby zmenili seba a svoj vzťah k Bohu. Je preto potrebné, aby kazateľ vedel, aký je cieľ jeho
homílie, čo chce homíliou dosiahnuť. Evanjelium vždy ponúka konkrétnu možnosť, kde musí
kazateľ jasne povedať, čo od poslucháčov žiada Kristus, a k tomu ich povzbudiť. V dnešnom
ponímaní prežívania slobody a demokracie to nie je ľahká úloha. Dnes nemajú ľudia radi, keď
ich niekto napomína, keď sa niekto do nich stará a keď ich vyzýva k zmene života. S tým musí
kazateľ počítať. Ak dokáže priblížiť ľuďom Ježiša, spojí to so silou vlastnej osobnosti
a poslucháči vycítia, že ide o ich šťastie a zdravie, tak môžu byť jeho slová akceptované.
Apelačná reč má svoje ohraničenia:
- Existuje podvedomá alergia na apely, pomocou ktorej sa poslucháč bráni tomu, aby
kazateľ vstúpil do jeho osobnostnej sféry a slobody. Na kazateľa to môže potom vplývať
tak, že má strach z autoritatívneho vystupovania, ktoré je prekážkou jasného
formulovania požiadaviek, zvlášť morálnych noriem. - Empirické výskumy potvrdzujú, že je užitočnejšie, keď je apel afirmatívny (uznanie,
povzbudenie) a nie zakazujúci. Kazateľ lepšie urobí, keď ľudí apelom posilňuje, ako
keď ich stále vyzýva k zmene života. - Mnoho poslucháčov vníma apely ako „krádeže“ ich iniciatívy. Kazateľ má pomáhať
poslucháčom, aby sami objavovali, čo je pre nich dobré. - Apely môžu paralyzovať spontánnosť. Práve ona má pomôcť, aby sa človek rozvíjal
v takom stupni, v akom povolí sám sebe byť takým, akým je ( MÜLLER, K.: Homiletik:
ein Handbuch für kritische Zeiten, s. 219 – 220).
Konkrétne povzbudenia by mali mať ducha láskavého napomínania, povzbudzovania,
poradenia, vysvetlenia, varovania, konfrontácie s tým, čo je zlé, analýzy ľudských skutkov,
vyjasnenia stanovísk a pokojnú intonáciu. Kazateľ by mal rešpektovať aj možnosti
poslucháčov. Proces obrátenia je často dlhodobým procesom. Nemal by klásť na poslucháčov
37 ZERFASS, R.: Od perykopy do homilii, s. 28 – 29.
také požiadavky, ktoré nie sú schopní splniť v danej chvíli. Aj v homílii treba hľadať
kompromis medzi autenticitou (fakty) a skutočnosťou (taktika).38
Kazatelia, ktorí neintervenujú v homílii sú: - Kazatelia – moralizátori – pokladajú všetkých poslucháčov za hriešnikov a správajú
sa ako farizeji, ktorí si osobujú práva „kameňovať“ hriešnikov ( Jn 8, 1 – 11). - Kazatelia – ideológovia – na realitu pozerajú ako ideológovia a delia ju na bielu
a čiernu. Veriaci musia nenávidieť a odmietnuť diabolský svet a všetkých, ktorí mu slúžia.
Zvlášť sú agresívni voči médiám – experimentami s mužmi a ženami – problematika ochrany
života. - Kazatelia – sťažovatelia – so všetkým sú nespokojní.
- Kazatelia – dobráci – ich vízie a hodnotenie skutočnosti nesú utopistické črty.
- Kazatelia – vyvážení duchovne, intelektuálne, ľudský a kompetenčne.
Kazateľ, ktorý chce svojím slovom zmeniť situáciu poslucháčov, musí rátať aj s tým, že
sa z ich strany stretne s odporom. Ten nemusí vychádzať zo zlej vôle, ale z obavy zmeniť daný
status quo a z úsilia, ktoré vedie k zmene srdca, a tým aj celého správania. Odpor môžu
spôsobovať aj mnohé životné skúsenosti a zážitky. Veriaci môžu mať zlé skúsenosti
s rozhodnutiami, ktoré sa im nepodarilo realizovať v rozličných životných oblastiach. Z toho
môže plynúť určitý stupeň opatrnosti. Vplyv na rozhodovanie má aj citlivosť ich svedomia.
Niektoré výzvy na zmenu života nedokáže ich svedomie akceptovať. Na rozhodovanie človeka
má vplyv aj sila jeho viery, ktorá môže byť oslabená vplyvom rozličných okolností. Môže viesť
až k postoju, že ani Boh im už nepomôže. Môžu to byť priamo vážne pochybnosti či existenčné
problémy, ktoré si nedokážu vysvetliť vo svetle viery. Negatívny vplyv na rozhodovanie
poslucháčov má aj ich osobné presvedčenie, že treba hľadať zlatú strednú cestu a nebyť ani
veľmi hriešny, ani veľmi svätý. Niektorí poslucháči sa radi porovnávajú s ľuďmi, ktorí sú,
podľa nich, horší ako oni.39
Mystagógia (MY)
Homília smeruje k zjednoteniu veriacich s Otcom skrze Syna v Duchu Svätom.
Zjednotenie sa po grécky povie mystagógia a je štvrtým stupňom homílie a jej zavŕšením.
38 CHAIM, W.: Kazanie jako komunikat, s. 126 – 127.
39 HAJDUK, R.: Życie w obfitości, In: Boża terapia, Red. Ryzsard Hajduk, Kraków: Wydawnictwo HOMO DEI,
2005, s. 194.
Katechizmus Katolíckej cirkvi termín „mystagógia“ aplikuje na liturgickú katechézu
slovami: „Liturgická katechéza sa zameriava na to, aby vovádzala do Kristovho tajomstva (je
„mystagógiou“), a to tak, že postupuje od viditeľného k neviditeľnému, od označujúceho
k označovanému, od „sviatostí“ k „tajomstvám“.
40 Mystagógia valorizuje viditeľné znaky
s cieľom uviesť veriacich do sláveného tajomstva, interpretuje obrady vo svetle biblickej
typológia a povzbudzuje prítomných ku kresťanskej a cirkevnej angažovanosti ako prejavu
nového života v Kristovi. Pomáhajú k tomu jednotlivé biblické texty, omšové modlitby,
predovšetkým eucharistická modlitba, a jednotlivé gestá, ktoré sa počas liturgie konajú.
Mystagogický rozmer patrí systematicky do kresťanskej obradnej činnosti, ako
kontemplácie a znázornenie tajomstva. Samotné slávenie je mystagógiou alebo „skúsenosťou
tajomstiev“. Ono umožňuje živý kontakt s tajomstvom, osobnú a spoločenskú skúsenosť
Božieho darovania. Aj keď je osobná zaangažovanosť veľmi dôležitá, lebo je to prejavom
aktívnej viery, predsa je to Boh, ktorý vyvoláva skúsenosť. On je Mystagógom, a nie človek,
ktorý si vytvára skúsenosť o ňom.
Na liturgickom prežívaní prítomnosti Boha je zaujímavé to, ako bohoslužba konfrontuje
prítomných s tým, že Boh nie je nablízko len každému ako jednotlivcovi, ale všetkým
prítomným dohromady. Veriaci tvoria „Boží ľud“, ktorý si Boh povolal, a v Božom ľude sa
obracia k jednotlivcovi. Boh kresťanskej viery nie je Bohom individualistov, a preto nestačí
modliť sa vo „svojej izbe“, ale je dôležité zúčastniť sa bohoslužby, aj keď nemusí priniesť vždy
veľké zážitky (objavuje sa mnoho analýz, ktoré sa kriticky vyjadrujú k online liturgii práve
z dôvodu absencie reálneho spoločenstva a reálnej liturgie).
41
Prežívanie prítomnosti Boha počas liturgie sa nemôže obmedziť len na zážitok
„stretnutia“. Prežívanie Božej prítomnosti má definitívny zmysel vtedy, keď vedie k zmene
života. Z pohľadu homílie má mystagogický rozmer liturgie pomôcť, aby sa účastníci rozhodli
zmeniť svoj život a pravdivejšie nasledovať Krista.42
Liturgia je mystériom a homília, ako podstatná časť liturgie, má prispieť k tomu, aby
veriaci toto mystérium prežívali. Má pomôcť prítomným, aby prežívali spoločenstvo s Otcom,
skrze Syna v Duchu Svätom. Biblické čítania a homília majú nasmerovať prítomných na
prijatie Božieho Slova v Eucharistii. Ona v plnej miere spôsobuje, že ten, kto ju prijíma, má
účasť na spásnej smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Homília s mystagogickým elementom
40KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI, č. 1075.
41 PESCH, H.O.: Existuje?, s. 121 – 124;
42 WENZ, H.: Körpersprache im Gottesdienst, s. 151 – 152.
ohlasuje spásne činy Božie v konkrétnej hodine. Kristus je prítomný a pôsobí v spoločenstve
veriacich. Účasť na záchranných Božích činoch dáva človekovi novú kvalitu do života, či už
na rovine horizontálnej, vo vzťahu k blížnym, alebo na rovine vertikálnej, vo vzťahu k Bohu.43
Homília s mystagogickými prvkami môže vytvárať situáciu podobnú tej, ktorú zažil
Mojžiš, keď sa mu zjavil Boh v horiacom kríku ( Ex 3). Mojžiš prežíva Božiu prítomnosť ako
niečo, čo je blízke, osobné, môže klásť otázky a môže počúvať. Stretáva sa s Bohom, ktorý je
Bohom ľudí, Boh s tvárou, osobný Boh. Zároveň táto blízkosť je slobodným darom toho, kto
stojí nad priestorom a časom a aj keď nie je na nič viazaný, všetko viaže na seba. Homília má
pomôcť poslucháčom, aby sa stretli s Bohom, ktorý sa zjavil ľudstvu a o ktorom hovorí Sväté
Písmo.44
Homília má spôsobiť, aby sa prítomní stretli s Bohom v Ježišovi Kristovi. V ňom
sa Boh stal Emanuelom – Bohom s nami. On je Tajomstvom, ktoré bolo od vekov skryté a ktoré
Boh zjavil ľuďom ( Kol 1, 26 – 27). Boh chce všetkých vytrhnúť z moci tmy a preniesť do
kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie a odpustenie hriechov (Kol 1,
13 – 14). Tým, že sa Ježiš stal jedným z nás, Boh sa rozhodol žiť v solidarite s ľuďmi, deliť sa
s ich radosťami a starosťami, starať sa o nich, chrániť ich a trpieť s nimi. V Ježišovi sa Boh
rozhodol prebývať medzi nami ( Jn 1, 14). V Ježišovi Boh vzal na seba slobodne a dobrovoľne
všetko naše utrpenie a odhalil ľuďom jeho zmysel. Ježiš ľudské utrpenie neodstraňuje, ale
spôsobuje, že spolu so svojím Otcom má na ňom účasť a prežíva ho spolu s trpiacimi. Božiu
lásku prejavoval Ježiš ešte viac k tým, ktorí trpeli na duši. Mnoho podobenstiev, ktoré Ježiš
povedal, týkalo sa práve zablúdených oviec a márnotratných synov a dcér (Lk 15, 11 – 32; Mt
18, 12n; Lk 15, 3 – 7; Jn 10, 1 – 16). Mnohým uzdraveným povedal, že sa im odpúšťajú hriechy
a z posadnutých vyháňal zlých duchov ( Mt 9, 1 – 8; Mk 2, 1 – 12; Lk 5, 17 – 26; Lk 8, 26 –
39; Mt 8, 23 – 27; Mk 4, 35 – 41). Dovolil, aby sa hriešnici mohli nachádzať v jeho blízkosti
a pociťovať jeho milosrdnú lásku ( Mk 2, 15n; 14, 3n; Mt 9, 10n; 26, 7n; Lk 7, 37n). Ježiš
v dokonalej miere splnil to, čo povedal Nikodémovi: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho
jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).
On sa uponížil, zriekol sa seba samého, prijal prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom
a poslušným až na smrť na kríži ( Flp 2, 7 – 8). „Dnes“, o ktorom Ježiš hovorí v nazaretskej
43 SCHWARZ, A.: Praxis der Predigt – erarbeitung, s. 93 – 94.
44 RATZINGER, J.: Úvod do křesťanství, Brno: Nakladatelství PETROV, 1991, s. 77.
synagóge, majú prežiť aj dnešní účastníci liturgie a poslucháči homílie. Môžu sa stretnúť
s uzdravujúcou Ježišovou mocou a dovoliť mu, aby ich vyliečil.45
Celá liturgia smeruje k prijímaniu Eucharistie. Preto aj liturgia slova ako súčasť liturgie
sa završuje vtedy, keď vovádza veriacich do zjednotenia s Bohom, skrze Eucharistiu. Takto
pochopený štvrtý stupeň homílie možno prirovnať k obrazu kazateľa, ktorý za ruku vedie
svojich veriacich až po osobné stretnutie s Pánom v Eucharistii. Keď nastane sv. prijímanie,
homília sa spečatí v plnom svetle. Prvotná aktuálnosť kerygmy sa stáva mystériom.
Aby azda nebolo únavné a stereotypné, keby každá homília mala byť zakončená výzvou
k sv. prijímaniu, a napokon, nie sú v kostole všetci veriaci, ktorí môžu pristúpiť k sv.
prijímaniu, môže kazateľ použiť aj iné spôsoby, ktorými sa pomôže zjednotiť s Bohom:
každodenná modlitba, rozjímanie, čítanie Písma svätého, duchovné čítanie, aktívna účasť na
sv. omši, znášanie utrpenia, prežívanie spoločenstva s blížnymi, pomoc blížnemu ako
samotnému Kristovi, uvedomenie si spoločenstva s Kristom v Cirkvi, kde sme všetci jeho
Telom atď. Takéto a podobné možnosti si môže kazateľ vybrať pre mystagógiu.
V parakléze má povzbudenie morálny aspekt. V mystagógii ide o to, aby sa s Božou
pomocou tieto morálne aspekty realizovali. Tak homília nekončí len pri exegetickom a
morálnom hľadisku, ale smeruje k mystériu zjednotenia s Bohom – k zážitku. A ľudia dnešnej
doby vyhľadávajú a túžia po zážitkoch. Zážitok sa dotýka tej vrstvy duše, kde sa nedostane
nijaká abstraktná myšlienka, iba obraz – psychológovia preto hovoria o obrazovej vrstve duše.
Preto v mystagógii je miesto pre použitie obrazu. Pod obrazom homília rozumie príklad. Na
rozdiel od príklade v parakléze, mal by pomáhať mystagogickej vlastnosti homíli. V tej časti sú
vhodné príklady zo života svätých.
Mystagogický rozmer homílie je úzko zviazaný s ohlasovateľom a so spôsobom
ohlasovania. Mystagógom na ambóne môže byť len ten, kto verí v Boha a jeho panovanie nad
svetom. Viera kazateľa pomáha homílii, aby prinášala do sŕdc poslucháčov nádej a optimizmus
z Božej prítomnosti a činnosti. Mystagóg na ambóne neodpovedá na otázky, ktoré si nikto
nekladie. Kazateľ sa má zaujímať, čo poslucháčom spôsobuje bolesti a aké majú problémy.
Len tak im môže v homílii pomôcť, aby zvládli prítomnosť a nebáli sa budúcnosti.
V kazateľových slovách majú prítomní objaviť vlastné potreby, problémy a nádeje. Kazateľ
preto nemôže hovoriť „slová o Bohu“, ale slovo Boha zamerané na človeka. V centre sa má
45 HAJDUK, R.: Leczyć rany serc złamanych, s. 97 – 100; ŚWIERZAWSKI, W.: Kaznodzieja jako mystagog, In:
Sluga Slowa, Kraków: Wydawnictwo Poligrafija Salezjańska, 1997, s. 111 – 112.
nachádzať človek so svojimi problémami, lebo tak to chce Boh, ktorý poslal svojho Syna, aby
ohlasoval evanjelium chudobným, slepým a utláčaným (Lk 4, 18 – 19). Preto má
v mystagogickej homílii prednosť ľudská skúsenosť pred teologickou reflexiou. Ona až
následne vysvetľuje ľudskú realitu vo svetle právd viery.
Mystagógii v homílii nepomôže, keď bude kazateľ opakovať zaužívané frázy, ako
napr. že „Boh nám dáva svoju milosť“, „Boh nám dáva spásu“, „Božia prozreteľnosť nás
chráni“, atď. Podobne mystagógii nepomôže, ak je v homílii prítomný duch moralizovania.
Adresáti homílie len vtedy intenzívne prežijú prítomnosť Boha vo svojom živote, keď slová
kazateľa budú vychádzať z autentického úžasu nad každodennou realitou, v ktorej pôsobí Boh.
Kazateľ má dokázať zo stereotypného a všedného každodenného života urobiť neopakovateľný
zážitok, v ktorom koná Boh. Poslucháči majú pocítiť a spoznať, že je všetko ináč, ako si to oni
predstavovali. Mali by zažiť určitý „šok“ z Božieho pôsobenia. Kazateľ môže dopomôcť tomu
aj tým, že používa jazyk, ktorý je konkrétny a nie abstraktný. Pomáha si obrazmi a metaforami,
ktoré sú z každodenného života poslucháčov a ktoré poukazujú na prítomnosť Boha.46
Antropologická indukcia (AI) – úvod
1) Kazateľ môže vychádzať z osobného zážitku. Nie však z takého, ktorý vyjadruje
negatívnu stránku povahy.
2) Kazateľ môže použiť prirovnanie, ktoré je zo širokých sfér života – príroda, šport, kultúra
a pod.
3) Kazateľ môže začať malou príhodou, prípadne príbehom. Nesmie to byť však dlhý príbeh
alebo príklad. Príklad má v homílii iné miesto.
Súčasná požiadavka kazateľstva vyžaduje vyjsť z človeka. Preto sa aj úvod nazýva
antropologická indukcia. Vychádza z naliehavých otázok dnešného človeka a napája sa na
kerygmu. Úlohou kazateľa je, aby v AI už v prvých vetách sa snažil zachytiť poslucháčov. Ak
poslucháč nie je zachytený, ostáva sám so sebou, so svojimi myšlienkami a starosťami a potom
ťažko bude pokračovať s kazateľom v ďalších častiach homílie. Niet účinnejšieho prostriedku
na vzbudenie záujmu o homíliu, ako osloviť poslucháčov prvou vetou.
Chyby úvodu
46 HAJDUK, R.: Jezus i kaznodziejstwo terapeutyczne, s. 126 – 129.
Kazateľ by mal vedieť, že pokazený úvod môže spôsobiť nezáujem a nesústredenie
poslucháčov.
- Kazateľ, ktorý pôsobí dlhšiu dobu na jednom mieste, mal by sa vyvarovať rovnakým
úvodom. Napr. používať stále rovnaký začiatok: keď, predstavte si, čítal som a pod. (slovom
keď sa nemá nikdy začínať homília!). - Kazateľ má vystupovať prirodzene. Má sa vyvarovať prílišnej zdvorilosti a falošnej
skromnosti. Prirodzené správanie je sympatickejšie a divadelné predstavenie sa na ambón
nehodí. - Úvod nemá byť dlhý. Má byť dobre premyslený, trefný, zasahovať mentalitu
poslucháčov, byť im blízky, zaujímavý a aktuálny. - Ťažko zrozumiteľný úvod, plný cudzích slov. Cudzie slová celkovo nepatria do homílie.
Úvod musí byť zrozumiteľný. - V úvode nemajú byť abstraktné slová. Treba začať konkrétne.
Antropologická dedukcia (ADE) – záver
ADE je záverom homílie, ktorý tak isto musí spĺňať určité kritéria náročnosti, ktorú musí
kazateľ rešpektovať. Náhle prestať, by bolo prejavom nezrelosti kazateľa. Keď sa usiluje
poslucháčov zachytiť priamym oslovením a získať ich pre Božie slovo, nebolo by správne, keby
ich neoslovil aj poslednou vetou a posledným slovom. Tým slovom je – Amen.
Z teologického pohľadu je slovo Amen skratkou mena samotného Boha: A – M – N.
Semický jazyk nepoznal samohlásky a „a“ pokladal za spoluhlásku: A = Adonai (verný), M =
Melek (kráľ), N = Neeman (Pán).
V súvislosti s homíliu má dva zásadne významy:
a) Potvrdenie pravdy vypovedaných slov – v tomto zmysle ho používal aj Ježiš – do
slovenčiny preložené ako „veru, veru… „Ježiš mu odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti:
Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“(Jn 3, 3)
b) Vyjadrenie priania: nech sa tak stane, ako bolo. Malo sa tak stať s Božou pomocou.
Amen má rovnako aj vzťah k Bohu a Ježišovi Kristovi: „ A anjelovi laodicejskej cirkvi
napíš: Toto hovorí Amen, verný a pravdivý Svedok, Počiatok Božieho stvorenia“ (Zjv.
3, 14).
c) Amen končí homíliu a otvára druhú časť sv. omše.
Celý záver má po rétorickej stránke vyznieť pozitívne. Mal by končiť buď ako predsavzatie,
ako prosba, alebo ako želanie, alebo modlitba. Mal by byť poznačený pozitívnymi citmi. Preto
ADE vyžaduje oslovenie bratia a sestry.
ADE by sa mala vyvarovať nasledujúcich chýb:
a) náhle prestať;
b) lúčiť sa príliš dlho;
c) vyhnúť sa sumarizovaniu
d) záver má nadväzovať na úvod;
e) vyvarovať sa stereotypných slov;
f) vyvarovať sa napr. slov: už končím, blíži so koniec, a tak teda.
Všeobecné zásady podľa Jozefa Vrableca - Homília je akt liturgický, pretože tvorí jednotu s čítaniami, ktoré sa nachádzajú
v lekcionári. Homília sa organicky včleňuje do priebehu liturgie slova po biblických čítaniach. - Homília je adresovaná liturgickému zhromaždeniu, ktoré sa skladá predovšetkým
z veriacich. Oni sú pokrstení, evanjelizovaní a katechizovaní, zapojení do Tela Cirkvi a schopní
kultu. Preto kazateľ musí počítať s Duchom Svätým, ktorý sa dal pokrsteným a pobirmovaným
a ktorí prijímajú Eucharistiu.
3.Čítanie z Písma a homiletické vysvetľovanie sa dopĺňajú, podmieňujú navzájom. Tvoria
dvojicu, ktorá by sa nemala rozdeľovať. Každá homília nachádza svoj prameň a svoje pravidlo
v Písme a každá strana Písma volá po živej aktualizácii v zhromaždenom ľude a pre
zhromaždený ľud. Preto musí byť homília z perikopy vzatá a pri nej aj myšlienkovo zostať. - Homília nie je prednáškou exegézy, nie je ani pojednávaním teológie z dogmatickej alebo
morálnej alebo sakramentálnej. Nie je ani nejakým výkonom z rétoriky, efektným na karhanie
alebo obrátenie. Na všetkých týchto „klávesniciach“ môže homília hrať, ale kazateľ je
predovšetkým priateľ, ktorý hovorí k priateľom , ktorých pozná a má rád, aby im pomohol, aby
ich posilňoval slovom spásy. - K vlastnosti homílie patrí aj to, že je pružná a ohýbava Jej štyri stupne, KE, DI, PAR,
MY, jej dovoľujú vnútornú dynamiku. Preto si nemusíme predstavovať, že tieto štyri stupne
musia byť v každej homílii proporčne rovnako zastúpené. Ak sa napríklad rozšíri didaskália, je
to náhrada za katechetickú alebo dogmatickú kázeň. Ak sa uprednostní kerygma, máme misijnú
kázeň. Ak sa rozšíri parakléza, môže to byť kázeň stavovská alebo morálna. Ak sa na úkor troch
elementov rozšíri mystagógia, tak sme získali kázeň mystagogickú alebo sprirituálnu. Preto sa
môže stať, že v homílii bude mať niektorý stupeň excelentné postavenie, iný len rudimentárne.
Vďaka tejto ohýbavosti homílie môže kňaz kázať homíliu pri všetkých príležitostiach, či už je
to na Prvé sv. prijímanie, sobáš, pohreb. - Homília v svojej vnútornej dynamike má aj tú mimoriadnu výhodu, že je ľahko
zapamätateľná. Kázať na jednu myšlienku je pre poslucháčov prijateľnejšie, ako kázať na
nejaké body, ktoré medzi sebou nesúvisia. - Kňaz sa musí v homílii vysporiadať aj s problémom: „starý text – nový svet“. Biblický
text sám všetko nevyrieši. Musí sa voviesť do kázne aj situácia poslucháča: položenie ľudí a
ľudských skupín, spoločnosť a jej problémy, politické udalosti a idey, práca, hospodárstvo,
Cirkev, kultúrny život, verejná mienka a aj ťažkosti, ktoré prežíva kazateľ a jeho poslucháči. A
k tomuto sa musí kazateľ vyjadriť v duchu Písma a riešiť konkrétny problém. Pritom nie je vždy
možné použiť nejaký konkrétny biblický text, vždy je však možné použiť „ducha Biblie“.
Netreba sa preto v homílii namáhať hľadať k danej situácii paralelu v Písme. - Dnešná homília nie je kruhom v ktorého centre je buď perikopa, alebo poslucháč. Dnešná
homília je elipsou, ktorá má dve ohniská: jedným je perikopa, druhým poslucháč. Preto sa pri
príprave homílie musí kazateľ oboznámiť aj s perikopou aj so situáciou poslucháča.
Centrálne témy
V homíliách sa musia nachádzať centrálne témy viery, bez ktorých nemôžeme hovoriť
o pravom kresťanstve a pravom ohlasovaní. Preto sa kazateľ nemôže venovať len nejakým
obľúbeným témam, okrajovým alebo populárnym. - Boh, Otec Ježiša Krista
Každý človek vlastní svoj obraz Boha, ktorý má na neho vplyv. Prejavuje sa to v jeho
nábožnosti, v jeho náboženských praktikách a v jeho správaní. Každá epocha má svoju vlastnú
víziu Boha, ale aj svojich alternatívnych bôžikov. Vidíme, že dnešný človek si urobil svojich
bôžikov napríklad z práce, zábavy, športu, hobby. Zo svojich vášní (sex, alkohol, drogy). Zo
svojich vecí (dom, auto). Človek sa takto neraz stáva otrokom svojich bôžikov, alebo aj sám
seba pokladá za bôžika. Kult seba samého a egoizmus vyháňa zo srdca pravého Boha, ale aj
človeka. To však neraz pôsobí tragicky na človeka. Nevie prežiť radosť, akú prináša láska
k druhému človeku, ani šťastie plynúce z darovania seba samého. Egoizmus ho robí hluchým a
slepým, človekom bez perspektívy. Preto dnes počuť často názor, že dnešný svet je svetom bez
náboženstva a že je treba opäť privádzať človeka do tajomstva Boha. Preto aj homília musí
svedčiť o skutočnosti Božej a predstavovať zrozumiteľne Boha Biblie.
Najintenzívnejším obraz Boha je v Písme vyjadrený pojmom „Otec“. Už v SZ je slovo
„otec“ základným slovom zjavenia. Je tam reč o „Bohu Otcov“ (Ex 3, 13), ktorý sprevádza
svoj vyvolený ľud. Otec, ktorý stvoril človeka, stvárnil a upevnil ( Dt 32, 6). S pojmom „otec“
nie je spojená len myšlienka o autorite Stvoriteľa, ale aj pohľad v budúcnosť, kde milosrdný
Otec dáva nádej: „ Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja“
(Ž 103, 13), lebo „hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme“ (Ž 27, 10).
V NZ slovo „otec“ je už jednoznačne spojené s Bohom. Ježiš pomenovaním Boha
„Otec“ (Abba), zjavuje bytostný vzťah k Bohu a stáva sa základom jeho evanjelia o Božom
kráľovstve. Otec v Ježišovom ohlasovaní sa obracia k hriešnikom a dáva im nezaslúžený
život.(podobenstvo O milosrdnom Otcovi, Lk 5, 11 – 32). Preto prisľúbenie Božieho
kráľovstva, vyjadrené Ježišovými obrazmi a skutkami, je darom Otca. Kristus je však aj ten,
ktorého najlepšie pozná Otec a on najlepšie pozná Otca (por. Mt 11, 27). Len Ježiš nám
predstavuje Boha ako Otca a prikazuje nám hovoriť mu „Otče náš“ (Mt 6, 9). Zvestovanie
Boha ako Otca je centrálnym obsahom Ježišovho evanjelia. Boh sa takýto ukazuje v Ježišovi.
V Ježišových rečiach, v Ježišových skutkoch, v celej jeho láske k človekovi. Ježiš prelomil
tajomstvo Boha a preto hovoriť o Bohu, znamená hovoriť o Ježišovi.
V takomto obraze kontinuuje aj sv. Pavol a hovorí o „Otcovi nášho Pána Ježiša
Krista“ (1 Sol 1, 1; Gal 1, 3; 1 Kor 1, 3; atď.). Od Boha pochádza požehnanie, láska, milosť,
zmilovanie, útecha a radosť. Jemu preto prináleží modlitba, sláva, vzdávanie vďaky a prosba.
Mať Boha za Otca nie je podľa Pavla otroctvom, ale vyslobodením z otroctva a strachu a
následne prežívanie dokonalého synovstva (Gal 4, 1; Rim 8, 15nn).
Tak ako NZ v rozličných výpovediach hovorí o Bohu ako Otcovi, tak aj kazateľ musí
pokladať toto za centrálnu časť svojej homílie. Otázky sv. Pavla adresované do Korintu,
predstavujú Boha, ako nám ho predstavil Ježiš: „ Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa
chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4, 7). Boh sa stará o každého človeka. Dovoľuje, aby
slnko vychodilo aj nad dobrými, aj nad zlými a dážď padal na spravodlivých a nespravodlivých
( Mt 5, 45). Stará sa o všetkých s veľkou láskou, či už sú to vtáky nebeské, alebo poľná tráva (
Mt 6, 26. 32).
Preto, že Boh je Otec, kresťan má nádej, že mu pripraví, čo ani oko nevidelo, ani ucho
nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, ako ho bude milovať (1 Kor 2, 9). Kazateľ musí
dnes hovoriť o Bohu Otcovi iba v kontexte so životom ľudí. Hovoriť o hĺbke života a pôvode
bytia. Nestačí dávať len teologické dôkazy o existencii Boha, treba vychádzať zo situácií
v ktorých môže vzniknúť otázka o Bohu. Veď zmysel človeka sa nemôže vysvetliť z človeka.
Nepochádza z nás. Ale prichádza k nám. V existencii človeka sa dá postihnúť otázka o Bohu.
(je zrejmé, že aj teologické dôkazy o Bohu sú občas potrebné, lebo dnešný človek sa zaujíma
aj bohov z iných náboženstiev a neraz aj z dôvodov existenčných.) - Ježišove zmŕtvychvstanie
Kazateľ musí vyzdvihnúť pozitívny zmysel tohoto posolstva. Mal by sa vyhnúť
domnienkam a rekonštrukciám o historickom priebehu veľkonočných udalostí. Vecou homílie
je zdôrazniť to, čo je podstatné vo veľkonočnom posolstve. Poslucháč musí vycítiť, že táto
zvesť predstavuje stred a podstatu celého kresťanského posolstva a každého ohlasovania. Ježiš
ohlasoval radostnú zvesť a konal zázraky. Jeho smrťou akoby zomreli aj všetky nádeje, ktoré
do neho vkladali (dosvedčujú to Emauzskí učeníci). Boh však nedovolil, aby Syn podľahol
úplne smrti. Obdaroval ho zmŕtvychvstaním a novým životom. Na posolstve, že Ježiš žije,
postavili apoštoli svoju prvú kerygmu. Nemohli mlčať o tom, čo videli a zažili (Sk 4, 20).
Kazateľ musí preto zdôrazniť, že kresťania sa Ježišovým zmŕtvychvstaním „priblížili
k vrchu Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k myriadám anjelov,
k slávnostnému zhromaždeniu a k spoločenstvu prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi“ (Hebr
12, 22 – 23). Život kresťana smeruje k Zmŕtvychvstalému, ktorý žije. Preto Boh je silnejší ako
smrť, ako aj všetky nešťastia, a to je základom veľkonočnej nádeje kresťana. Kresťania majú
byť svedkami tejto nádeje a svedčiť o nej v dnešnom svete. Oni sú už teraz vyvolený rod,
kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby zvestovali slávne skutky toho,
ktorý ich z tmy povolal do obdivuhodného svetla (1 Pt 2, 9).
Veľkonočné posolstvo musí vyjadrovať presvedčenie, že Boh je silnejší ako všetky
moci sveta a silnejší ako samotná smrť. Dnes je človek smrteľne ohrozený vo viacerých
oblastiach svojho života a preto potrebuje nádej k plnšiemu životu. Dnešný kresťan musí
pochopiť a prežívať, že nečaká na príchod Božieho kráľovstva len sám pre seba. Len tam, kde
je jeho nádej spojená s nádejou druhých, bratia prechádzajú zo smrti do života, lebo sa
navzájom milujú ( 1 Jn 3, 14). - Zvestovanie Ukrižovaného
Ježiš spojil ohlasovanie Božieho kráľovstva s rozhodnutím nasledovať ho na jeho ceste.
Cirkev musí stále vyzývať veriacich k tomuto nasledovaniu. Práve nasledovaní Ježiša sa
z poznávajúceho stáva Ježišov učeník. Je to nasledovanie jeho života, jeho utrpenia až po kríž:
„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34).
Kazateľ preto ohlasuje provokujúce posolstvo kríža. Môže so sv. Pavlom povedať, že
Kristus ma poslal hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristov
kríž. Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste
spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 17 – 18). Božia moc, ktorá vytryskla z kríža,
bude posilňovať toho, kto sám ide cestou kríža. Musí však odumrieť, ako pšeničné zrno na ceste
„kariéry dole“. Otázka Ježiša učeníkom počas umývania nôh :“Chápete, čo som vám urobil ?“,
je otázkou, ktorá smeruje každému kazateľovi a jeho poslucháčom: „Keď som teda ja, Pán a
Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby
ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 14 – 15).
Preto každý kazateľ ohlasuje dnes, ako za čias Ježiša, posolstvo, ktoré vystupuje proti
všeobecne existujúcim spoločenským vzťahom. Slúžiť, namiesto panovania, samorealizácia
vlastného posväcovania, opustenie seba pre dobro slabších, sú konzekvencie vyplývajúce
z nasledovania Ježiša. To je cesta, ktorou išiel sám Ježiš. Láska k Ukrižovanému pomôže
kazateľovi, aby nemlčal pred problémami utrpenia, hraníc a slabosti vo svete. Nemôže
podporovať klamstvá, ako by sa život skladal len z úspechov. Musí zdôrazňovať silu „trpiaceho
Boha“, ktorý stojí pri nás a pomáha nám. Aj keď sa zdá, že Boh je slabý vo svete, práve preto
je pri nás a dáva nám silu. Preto sv. Pavol vyjadruje túžbu, aby som poznal jeho, moc jeho
zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako
dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych (Flp 3, 10). Preto dáva odvahu Korinťanom : „Len sa pozrite
na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných, ani veľa
urodzených; ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu
slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil
Boh“ (1 Kor 1, 26 – 28). - Účinkovanie Ducha Svätého
Kazatelia zvyčajne málo hovoria o Duchu Svätom. Snáď môžeme dúfať, že niektorí
kazatelia sú tak pripravení, že môže účinkovať prostredníctvom ich slov. A predsa v Biblii je
Duch Svätý ten, ktorý všetko tvorí a udržuje pri živote. On je tým, ktorý koná v dejinách a
tvorí nové skutočnosti. On je Božou silou, ktorá koná tak na úrovni žitia telesného, ako aj
duchovného.
Vystúpenie Ježiša sprevádzal Duch Svätý. On vlastnil Ducha Svätého v absolútnej
plnosti a preto sám je žriedlom Ducha. Duch Svätý je definovaný ako Duch Ježiša Krista ( Rim
8, 9; Flp 1, 19) aj ako Duch Syna ( Gal 4, 6). Je tiež nazývaný Duchom viery ( 2 Kor 4, 13);
vďaka nemu môže volať Ježiša Krista Pánom (1 Kor 12, 3) a modliť sa Abba – Otče ( Rim 8,
15). V Duchu Svätom sa nám dáva sám Boh : „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze
Ducha Svätého, ktorého sme dostali (Rim 5, 5).
Kardinál Walter Kasper hovorí o pôsobení Ducha Svätého: „ Skrze Ducha Svätého
sme v Bohu a Boh je v nás. Pre Neho sme priateľmi, synmi a dcérami Božími, ktorí slúžia Bohu
nie ako sluhovia, ale ako slobodní, ktorí sú naplnení radosťou a potešením. Kresťanská sloboda,
ktorú nám dáva Duch nás chráni v prenasledovaní. Vnútorná nezávislosť vo vzťahu
k vonkajším silám nás robí vytrvalými a trpezlivými v utrpení. Preto sa Duch, tak v Biblii, ako
aj v tradícii definuje ako „sila odporu“.
Duch Svätý stráži a udržuje Cirkev. On umožňuje Cirkvi objavovať nové misijné
možnosti a ukazuje nové cesty. Pomáha spoznávať znaky časov, aby človek hlbšie prežíval
svoje kresťanské povolanie. Kazateľ, ktorý prehlbuje teológiu Ducha Svätého, lepšie spoznáva
- on aj poslucháči – spásne skutočnosti. Dostali sme Ducha Svätého, aby sme hovorili „nie
slovami naučenými od ľudskej múdrosti, ale slovami, ktoré nás naučil Duch; duchovné veci
duchovne vysvetľujeme“ (1 Kor 2, 13).
- Čo hovoriť o Panne Márii?
Konštitúcia Lumen gentium teológov a kazateľov „slova Božieho naliehavo vyzýva, aby
sa v úvahách o zvláštnej hodnosti Bohorodičky starostlivo vyhýbali akémukoľvek nesprávnemu
zveličovaniu a priam tak prílišnej úzkoprsosti. Nech sa pod vedením učiteľského úradu venujú
štúdiu svätého Písma, svätých Otcov a Učiteľov, ako aj cirkevných liturgií, aby správne
vysvetľovali úlohy a výsady Panny Márie, ktoré vždy súvisia s Kristom, zdrojom všetkej pravdy,
svätosti a nábožnosti“ (6).
Princípy mariánskej úcty zverejnil Pavol VI. v apoštolskom liste Cultus marialis ( 2. 2.
1974):
Biblické hľadisko:
Mariánska úcta musí byť postavená na biblických základoch. Ona sa musí ovplyvniť a
inšpirovať Bibliou.
Liturgické hľadisko:
Pestovať mariánsku úctu v tradičných liturgických pobožnostiach, ako aj v novších
formách. Vyvarovať sa vkladania do eucharistickej slávnosti mariánskych vsuviek, aby sa sv.
omša nestala len prostriedkom na rozširovanie mariánskej úcty.
Ekumenické hľadisko:
V uctení Matky Božej je správne uznávaný, milovaný a oslávený Syn. Takže táto úcta
bude vlastne cestou ku Kristovi. A záležitosť jednoty kresťanov patrí vlastne k Máriinej
materskej úlohe.
Antropologické hľadisko:
Mária žila v iných podmienkach, ako žije dnešná žena. Kazateľ ju nemôže dávať za vzor
dnešnej žene, ktorá žije v úplne iných podmienkach. Máriu nemáme nasledovať v jej spôsobe
života. Ale v tom, že plnila vôľu Božiu, že bola ochotná k službe. Biblická Mária sa má stať
zrkadlom očakávaní a nádejí dnešného človeka.
Homília na sviatky Panny Márie je stretnutím mariánskej spirituality kazateľa
a spirituality jeho poslucháčov. To stretnutie nemusí byť vždy harmonické. Na jednej strane je
kazateľ, ktorý má teologické vzdelanie, študoval biblické komentáre týkajúce sa Panny Márie
a pozná učenie Druhého vatikánskeho koncilu o Panne Márie. Mal by mať preštudovanú nie
len veľkú chartu mariánskeho kultu, Apoštolskú exhortácia Pavla VI. Cultus marialis (1974),
ale rovnako dôležitou je pre kazateľa encyklika svätého Jána Pavla II. Redemptoris Mater
(1978). Je v nej zosumarizovaný význam Matky Božej v dejinách spásy, ako nám ho
predstavuje Sväté písmo a Magistérium. Každý kazateľ má aj nejakého obľúbeného teológa,
ktorý píše o Panne Márii a svätca, ktorého život mal mariánske črty. Zároveň si nesie aj svoju
osobnú mariánsku históriu.
Na druhej strane sú jeho poslucháči o ktorých môže predpokladať, že majú radi Pannu
Máriu. Ich vzťah k nej možno nemá všetky biblické a teologické parametre. Oni si formovali
úctu k nej nie len osobnou zbožnosťou, katechézou a počúvaním homílií, ale aj pod vplyvom
schválených zjavení, privátnych zjavení, osobných posolstiev, ktoré vraj dostali od Panny
Márie, posolstiev rôznych vizionárov, neteologických mariánskych brožúriek a časopisov,
ktoré sa ponúkajú na každom možnom mieste. Táto literatúra je odolná voči akejkoľvek kritike
biskupov a kňazov, ktorí ich napokon musia aj tak akceptovať, alebo v tichosti strpieť. Naši
veriaci sú súčasťou veľkého mariánskeho prúdu, ktorý si ide svojim smerom a veľmi ho
nezaujíma nejaká teologická reflexia. Chcú nám povedať, že viac ako teologické a biblické
reflexie potrebujú zážitok, ktorý im dáva práve mariánske prostredie.
Podľa jedného z najväčších súčasných mariánskych teológov Rene Laurentina,
posolstvá určujú diagnózu súčasného sveta, ktorý sa nachádza v otroctve hriechu, čo môže mať
katastrofálne následky. A práve zjavenia pred niektorými vystríhajú. V dnešnom svete nie je
deň bez vojny a mnohé posolstva vyzývajú k pokoju. Súčasné zjavenia sú iba konštatovaním
čoraz vážnejšieho stavu ohrozenia sveta a čoraz viac zrejmej nutnosti obrátiť sa k Bohu
a k evanjeliu Ježiša Krista. 47 K pravému mariánskemu kultu povzbudzuje kazateľov aj pápež
Benedikt XVI. v rozhovore s publicistom Petrom Seewaldom o fatimských zjaveniach.
Novinár uvažuje, že pápež, ktorého svet pozná ako zástancu rozumu, teraz hovorí: „Panna
Mária k nám prišla z neba, aby nám pripomenula pravdy evanjelia.“ Sv. Otec odpovedá: „Je
pravda, že som vyrastal skôr v kristocentrickej nábožnosti… Bola to nábožnosť vedome
a výrazne živená Svätým písmom a zameraná na Krista. No k tomu vždy patrí aj Božia Matka,
matka Pána… Viera sa rozvíja. A k tomu patrí aj to, že Božia Matka čoraz mocnejšie vstupuje
do sveta ako tá, ktorá ukazuje cestu, ako Božie svetlo, ako Matka, prostredníctvom ktorej
môžeme poznať aj Syna a Otca. Tak nám Boh dal svoje znamenia práve v 20. storočí. V našom
racionalizme a vznikajúcich diktatúrach nám ukazuje pokoru Matky, ktorá sa zjavuje malým
deťom a hovorí im to podstatné: viera, nádej láska, pokánie.“ 48 - Svätenie nedieľ a sviatkov
Všetky národy si podávajú z pokolenia na pokolenie mimoriadne udalosti v ich
dejinách. Tieto udalosti majú neraz svoje vyjadrenie aj v kulte. Aj Židia pozerali z perspektívy
viery na všetky udalosti, ktorými ich Boh sprevádzal dejinami. Mali preto mnoho sviatkov,
v ktorých ďakovali Bohu, zvlášť Veľkú noc, keď si pripomínali vyslobodenie z Egypta. Aj
Cirkev pokračuje v tejto aktualizácii spásnych udalostí. Apoštoli sa schádzali so svojimi
spoločenstvami v deň zmŕtvychvstania a na Ježišovu pamiatku plnili to, čo im prikázal. Počas
takýchto slávností hovorili o vlastných skúsenostiach, o viere, prosili Pána o nádej a prežívali
jeho prítomnosť.
Aj dnes liturgické slávenie umožňuje ľuďom mať účasť na udalostiach pred stáročiami.
Nie je to však len spomienka na minulosť, ale je to zároveň ich sprítomňovanie. Na liturgii
môže každý človek prísť so svojím životom ku Kristovi, povedať mu, čo je v jeho vnútri, čo ho
trápi. Preto sú ľudia vďační kazateľovi, keď jeho homília sa dotýka ich rôznorodých ťažkostí.
Keď homília poukazuje na uzdravujúcu a oslobodzujúcu Božiu ruku, keď prítomným dáva
47
MORICOVÁ, J.: Teológia mariánskych zjavení podľa Reného Laurentina, In: Mariánske zjavenia: Zborník z
vedeckej konferencie konanej 26. 11. 2008, Ružomberok: VERBUM – Vydavateľstvo KU, 2009, s.40 – 41.
48 SEEWALD, P.: Svetlo sveta. Pápež, Cirkev a znamenia čias, Bratislava: DON BOSCO, 2011, s. 169 – 170.
akoby spásnu posilu. A keď ľudia spoločne slávia nedeľu a sviatky, tak sa aj medzi nimi vytvára
vzťah nádeje a lásky. Preto homília musí ukázať na vzťah medzi osobným životom a
liturgickým slávením. A zároveň poukazovať na dôsledky, ktoré z toho plynú. Tie dôsledky sú
negatívne vtedy, keď sa veriaci namiesto „božej liturgie“ zúčastňujú v nedeľu na sekulárnych
liturgiách (obchodné centrá).
Ján Pavol II. v Apoštolskom liste Deň Pána píše: „Naozaj veľké je duchovné i
pastoračné bohatstvo nedele, ktoré nám tradícia odovzdala. Zhrnutá v úplnosti svojich
významov a svojich dôsledkov je určitým spôsobom syntézou kresťanského života a podmienkou
dobre ju prežívať. Je pochopiteľné, prečo zachovávanie Pánovho dňa osobitne leží na srdci
svätej Cirkvi a ostáva pravým a vlastným záväzkom vnútornej cirkevnej disciplíny. Toto
zachovávanie ešte viac ako príkaz musí sa pociťovať ako požiadavka vpísaná do hĺbky
kresťanskej existencie. Je naozaj vrcholne dôležité, aby sa každý veriaci presvedčil, že nemožno
prežívať svoju vieru v plnej účasti na živote kresťanského spoločenstva bez pravidelnej účasti
na nedeľnom eucharistickom zhromaždení. Ak sa v Eucharistii realizuje tá plnosť kultu, ktorú
ľudia dlhujú Bohu a ktorá nemá obdoby v nijakej inej náboženskej skúsenosti, s osobitnou
účinnosťou sa to prejavuje práve v nedeľnom schádzaní sa celého spoločenstva poslušného
hlasu Vzkrieseného, ktorý ju zvoláva, aby jej dal svetlo svojho slova a pokrm svojho tela ako
trvalý sviatostný prameň vykúpenia. Milosť, ktorá vyviera z tohto prameňa, obnovuje ľudí, život
i dejiny“ (81). - Svedectvo prežívania viery
Druhý vatikánsky koncil vyjadril želanie, aby laici, ktorí majú svoje špeciálne poslanie
v podmienkach rodinného a spoločenského života, nechali sa viesť duchom evanjelia a pričinili
sa o vnútorné posvätenie sveta (LG 31). Svojím svedectvom formujú „veci dočasné“, aby sa
neustále rozvíjali a zdokonaľovali v duch evanjelia a aby slúžili oslave Stvoriteľa a Vykupiteľa.
Veriaci svojím, neraz tichým svedectvom, slúžia iným, posilňujú vieru, sprítomňujú Cirkev a
pomáhajú budovať spoločenstvo veriacich. Preto by mal kazateľ často hovoriť o angažovanosti
v živote kresťana.
Kardinál Biskup Karl Lehmann (1936 – 2018) opisuje, v čom spočíva angažovanosť a
svedectvo: „Veriaci nepotrebujú skrývať nič, čo je ľudské. Prijímajú celkom vážne
obmedzenosť, vinu, poklesky a smrť. Nepohŕdajú malým životným šťastím a neizolujú sa od
každodennosti. Vedia sa pozrieť do očí tragickým životným udalostiam a nechápu človeka ako
bytosť výlučne duchovnú. Neskostatnievajú v každodennosti, ale dokážu na ňu pozerať a uznajú,
že Boh je jediným Pánom života. Sú presvedčení, že pot a námaha človeka, aj keď niekedy
zbytočné, nie sú bez zmyslu. A preto v ťažkostiach a bolestiach sú schopní prežívať humor a
radosť. Sú slobodní slobodou tých, ktorí svet milujú, ale nevidia v ňom posledný cieľ.
Nezmiešavajú to, čo je ľudské, ale všetkým veciam pripisujú vlastný rozmer. Lebo Boh je
natoľko veľký, že sa v ňom zmestí všetka rôznorodosť a mnohorakosť ľudských vecí. Ak vidia
kresťania svet Božími očami, tak rozumejú aj otvorenosti a protikladnosti človeka. Sú si vedomí,
že existuje niekto, kto tieto krajnosti v sebe zahŕňa. Neraz nespravodlivosť a milosrdenstvo
tvoria jednotu a my v tom vidíme rozpor. Kto však skutočne verí, môže viac pochopiť
z pozemských skutočností pravdy Božie. Nemusí robiť sám všetky syntézy. Kto má dištanc vo
vzťahu k svetu, je slobodný a otvorený na Boha, chápe novým spôsobom celú pozemskú realitu.
Získava novú formu vlastnej „skutočnosti“. Naša práca musí hovoriť sama za seba. Takto môže
kresťan získať úctu a nájsť prameň pomoci, keď druhí nevedia nájsť východisko zo situácie.
Má mať viac porozumenia pre ľudí, ktorí nemôžu zvládnuť seba a svet. Kresťan ide do podstaty
problému, nehľadiac na osobu. Možno sa na neho spoľahnúť. Dvojznačné situácie sa stávajú
jednoduchými vďaka odvahe a priamočiarosti kresťana. Je ešte veľa vlastností opravdivého
kresťana: trpezlivosť, neustále sa obnovujúca nádej, obetavosť a vernosť vlastnému svedomiu.“ - Vzory života
Dnes už existujú bibliografie svätcov, ktoré bez legendárnych ozdôb ukazujú veľkosť a
hĺbku kresťanského svedectva v ich živote. Preto Konštitúcia o liturgii hovorí: „Do tohto
ročného cyklu Cirkev zaradila aj spomienkové dni mučeníkov a iných svätých, ktorí sa stali
dokonalými pomocou mnohotvárnej milosti Božej, dosiahli už večné spasenie, vzdávajú Bohu
v nebi dokonalú chválu a orodujú za nás. Na výročité sviatky svätých Cirkev vlastne ohlasuje
veľkonočné tajomstvo: svätí totiž trpeli s Kristom a spolu s ním sú oslávení. Veriacim predkladá
aj ich príklady, ktoré skrze Krista priťahujú všetkých k Otcovi. A ich zásluhami získava Božie
dobrodenia“ (SC 104). Svätci všetkých časov ukazovali a predstavovali Ježiša ako prameň
duchovného života. Sú zároveň vynikajúcimi reprezentantmi Cirkvi a pri pohľade na ich život
možno najlepšie spoznať, čím je v skutočnosti Cirkev. Preto môže kazateľ spomínať ich život
nielen vo výročitý deň ich slávnosti, ale aj ako príklady v nedeľných homíliách. Rozprávanie
o svätcoch má byť kristocentrické a pravdivé. Má byť zasadené do historického kontextu.
Veriaci by mali spoznať, že konkrétny svätec je ilustrátor evanjeliovej pravdy. - Moderné problémy
Kazateľ by mal z pohľadu Božieho zjavenia reagovať aj mnohé dnešné problémy
a otázky: eutanázia, interrupcia, genetické manipulácie, identita muža a ženy. Problémy
súvisiace s ohrozením a straty zmyslu života: drogy, sexualizmus. Nebezpečné kulty, problémy
ekologické a sociálne, prínos a nebezpečenstvo sociálnych sietí. Nemôže byť vo všetkých
problémoch expert, ale mal by vedieť sa v nich teologicky zorientovať. Vyjadrenia k moderným
problémom môžu prinášať kazateľom martýrium. S tým musia počítať. Množstvo katolíkov si
„privatizovalo“ morálku podľa svojich predstáv a pod tlakom rozličných ideológií.
Mnohí kazatelia radi kritizujú dnešné kultúrne javy. Kritika je vždy ľahká, niekedy aj
potrebná, ale nemali by ostať len pri kritike. Väčším umením je pomôcť ľuďom žiť v dnešnom
prostredí, nie však nejako živoriť, ale aby sa ho usilovali meniť evanjeliovými hodnotami.
Homiléta Klaus Müller hovorí, že žijeme v postmodernej dobe, ktorá sa prejavuje
pluralitou jazykov, modelov, spôsobov konania, a to nielen rovnobežne v rozličných oblastiach
spoločenského života, ale aj jednotlivá činnosť, napríklad architektúra, má mnoho
protichodných prejavov. Postmodernizmus sa prejavuje amorfnosťou, bez profilu a charakteru.
Ľudskú existenciu vníma ako „fatum – osudovosť“. Postmodernistické sebavedomie možno
prirovnať k piatim mytologickým postavám, ktoré symbolizujú ľudské chápanie seba samého.
NARCIS – v 16-tich rokoch sa prvý raz videl v zrkadle a zamiloval sa do seba až
natoľko, že z toho zomrel. Dnešný človek sa na každú voľbu a rozhodnutie pýta: Čo mi to dá?
Ak sa táto otázka stane úplne dominujúcou, tak sa to stáva chorou a nebezpečnou koncentráciou
na vlastnú osobu.
PROMETEUS – počas obety oklamal Zeusa a ukradol oheň. Pre tento typ nič nie je
sväté, ani sväté veci.
ODYSEUS – vpadol do rúk obra, ktorý sa ho opýtal, ako sa volá. On odpovedal, že
„Nikto“, po gr. Oudeis. Potom obra opil a vylúpil mu oko. Keď volal o pomoc, kolegovia sa ho
opýtali, kto mu to urobil, on odpovedal, že „Nikto“. Tak sa podarilo Odyseovi utiecť. Tento typ
zaprie seba, aby pre seba niečo získal. Je to prejav chytrosti. Človek odmietne seba, aby pre
seba získal.
DIONIZIUS – ako vynálezca vína je bohom „osloboditeľom“. Osloboditeľom v tom
zmysle, že opitý stratí svoje „ja“ a rozplynie sa v „my“. Oslobodzuje sa od všetkých väzieb
s vlastným sebavedomím a slúži opojeniu (drogy, sex, alkohol).
SIZYFOS – musí za trest stále tlačiť kameň na horský štít, ten mu pred ním spadne
a opäť musí pokračovať odznova, čo robí každý raz s hlúpym úsmevom. Charakterizuje
absurdný, cynický život. Kto chápe život ako „fatum“ nemôže sa ani ináč správať.
V pozitívnom zmysle vidí Müller v mytologických postavách dnešnú dobu tak, že
kazateľ musí vedieť, ak chce kázať na úrovni a s citom pre realitu, že popri Svätom písme
a židokresťanskej skúsenosti viery, existuje aj: zdravé silné „ja“ bez narcizmu;
neprometeovský spôsob chápania stvorenia; prežívanie života bez klamstiev a chytrostí; život
bez frustrácií a odmietnutie opojenia; akceptácia slabosti bez cynizmu. Ľudia môžu tieto
postoje nadobúdať aj mimo kresťanských skúseností. (porov. MÜLLER, K.: Homiletik: ein
Handbuch für kritische Zeiten, s. 27 – 33).
Meditácia nad homíliou a Lectio divina
Veľa ľudí dnes hľadá cesty k meditatívnej forme života. Sme svedkami vznikajúcej
meditatívnej kultúry. Kresťanská meditácia a jej podstatný prejav – kontemplatívny štýl života
(vita contemplativa), uskutočňovaný predovšetkým v kláštoroch – nachádzajú sa v novej
situácii a stoja pred novými požiadavkami.
To, čo nevedie do vnútra, do väčšej hĺbky a kvality života, nemá žiadnu hodnotu. Z tohto
pohľadu sa hodnotí aj homília. Neraz počuť námietku, že homília neplní túto požiadavku.
Rýchlo naberá teologický charakter, nejde do hĺbky, ale skôr do abstraktnej reči, vytvorenej
z veľkých slov. Veľa kazateľov vie hovoriť o dnešných nešťastiach, o situáciách, v ktorých sú
ľudia bezradní, ale nie sú schopní ponúknuť v homílii aj to, čo človeka posiľňuje. Príčinou je
možno aj to, čo je odvekou zásadou v kresťanskom ohlasovaní: Contemplata tradere – kázať
to, čo je ovocím mojej meditácie. - Meditácia a štýl života
Ťažko definovať, čo je to meditácia. Po prvé preto, lebo ide o veľmi osobitú, vnútornú,
komplexnú skúsenosť. A po druhé preto, že nie len spôsob prežívania, ale rovnako aj
interpretácia závisí vo veľkej miere od kultúrnej úrovni v ktorej sa nachádza. - Východné formy meditácie
Sú dnes populárne aj na Západe. Ich najdôležitejším bodom je „rozplynutie sa“,
uvoľnenie sa, voľný pohyb myšlienok, dosiahnutie prázdna. Tomu slúži vnútorná disciplína,
pozorovanie tela (ťažisko jeho častí, dýchanie), zvláštný význam vytrvalosti – cesta je cieľom.
Spôsoby prežívania meditácie sú rozličné, idú však tým istým smerom. Zo strany
psychosomatickej ide o prehĺbenie schopnosti prežívania a uvedomenia. Z pohľadu
psychológie vývojovej ide o nájdenie vlastnej cesty, z perspektívy spoločensko – politickej – o
to, aby jedinec bol dostatočne odolný voči spoločenským systémom a ich mechanizmom. Kto
medituje, koná akoby kontrakultúrne. Meditácia je stav telesného a psychického pokoja.
Komunikácia so svetom vonkajším je prerušená. „Ja„ – ako inštancia vedomia, ktorá
kontroluje – sa správa pasívne. - Kresťanská tradícia
Kresťanské praktiky meditácie obsahujú veľa prvkov, ktoré sú prítomné aj vo východnej
tradícii. To, čo ich zbližuje je základný cieľ. Vyjadruje to aj etymológia základných názvov
kresťanskej meditácie, keď chce vyjadriť, čo sa vlastne deje.
Meditari – znamená predovšetkým: ohodnotiť, prijať, zastaviť sa, premýšľať, uvažovať
(od gr. medomai – uvažujem), aby som sa pripravil (napr. hrať na gitare, kázať). Takýto význam
pochádza od Demostenesa, ktorý, ako to bolo všeobecne známe, trpel rečovou vadou, ale vďaka
usilovnému cvičeniu sa stal z neho dobrý rečník.
Contemplari – je základným slovom v širokom spektre meditatívnych praktík, od
uvažovania až po kontempláciu. Pri uvažovaní ide o rozumovo – diskurzívny pochod nad
pravdami, ktorých žriedlom je viera. Prejavuje sa to predovšetkým pri modlitbe so zameraním
praktického významu pre každodenný život. Pod slovom „kontemplácia“ sa rozumie
predovšetkým ticho, bez slov v prítomnosti Božej: Boh pozerá na mňa a ja na neho. (Dôležité
je však aj to, čo sa nazýva „duchovná noc“, keď Boh akoby mlčal). Prijatie rozdielu medzi
Bohom a svetom je podmienkou toho, čo kresťanská viera rozumie pod pojmom naplnenia
ľudskej existencie.
Meletan – (gr. chrániť, starať sa, materinská starostlivosť, učiť sa, zapamätať si , tzn.
vnútorne vlastniť). Mnísi na Východe to praktizujú tak, že si vyberú nejaké slovo zo Žalmov,
vpustia ho do svojho srdca, aby ich chránilo v čase práce alebo voľna. Ide o vnútorné prijatie a
naplnenie Božieho slova. Toto bolo známe aj v židovskej tradícii.
Hagha (hebr.) – šomrať, mručať, hovoriť polohlasne. Takto prebiehala modlitba
v judaizme.
Ruminare (lat. hrdlo, hrtan) – tí, ktorí rozmýšľajú nad slovom Pána vo svojom srdci sa
podobajú na kravy, ktoré spokojne prežúvajú trávu, čo im spôsobuje pokoj – sú akoby sami
v sebe a nezaujíma ich okolie. Táto metafora pekne vyjadruje prijatie slova ako pokrmu, ktorý
končí v našom srdci.
Konštitutívnym elementom všetkých kresťanských praktík meditácie je dialóg. Preto
aj najsilnejší prúd v kresťanskej meditácii hovorí o troch fázach: lectio – meditatio – oratio. - Meditácia a homília
Základom homílie musí byť meditácia. Môžeme dokonca povedať, že homília slúži
meditácii a nie meditácia homílii. Homília nemá inú ambíciu, ako začať a dosvedčiť to, čo
Biblia označuje ako uzdravenie slepého. Sv. Pavol to vyjadruje slovami: „Lebo Boh, ktorý
povedal: „Nech zažiari z temnôt svetlo“, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania
Božej slávy v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4, 6). Preto nie len homília má za úlohu dať toto
dosvedčenie, ale Boh si môže poslúžiť aj inými skutočnosťami, ako len „kostolným
personálom“.
Rozličné zážitky, ktoré človek prežije, majú vždy v sebe akoby náboženský rozmer.
Otvorenosť na tieto zážitky a ich kontemplovanie, by mali preto sprevádzať všetky fázy
prípravy homílie: pred objavením sa konkrétnej myšlienky, ktorá bude nosnou v homílii, na
začiatku práce nad homíliou, pri prvom stretnutí s textom. Sú to vždy príležitosti do
kontemplovania, do počúvania, do regenerácie a nového prežívania. - Meditácia nad homíliou
Meditácia nad homíliou znamená v úzkom slova zmysle meditatívny spôsob chápania
základnej myšlienky homílie. Je to úsilie, ktorým sa kazateľ chce dostať k podstate radostnej
zvesti a sám ju premeditovať. Pre meditáciu sú predovšetkým vhodné texty, ktoré predstavujú
nejaký obraz alebo históriu. Každý obraz a každá história vlastnia svoje centrum a svoj okraj.
Ak sa vhĺbime do tohto obrazu, tak sa stávame účastníkmi biblického deja – uvidíme centrum.
Preto sa kazateľ pri príprave homílie musí usilovať odstrániť všetko nabok a v postoji vďačnosti
a otvorenosti počúvať, o čom je v príbehu reč, dovoliť Bohu vtiahnuť sa do tohto príbehu a byť
jeho účastníkom. Ten, kto medituje, vidí seba samého v novom svetle. Meditácia umožňuje
nadviazať kontakt so sebou samým a privádza nás až k hraniciam našej vnútornej existencie.
V týchto hraniciach sa stretávame s Bohom, ktorý nás posiľňuje na našej neopakovateľnej
životnej ceste.
Môže sa stať, že v príprave na homíliu odkryté „centrum“ sa nám zdá cudzie. V takejto
situácii sa ešte viac vyžaduje nájsť oázu ticha, ktorá dovolí byť v prítomnosti Božej a snažiť sa,
ľudovo povedané, „prežuť“ hlavnú myšlienku. To sa môže diať aj na prechádzke alebo
v automobile. Možno sa stane, že to, čo sme pokladali za hlavnú myšlienku a s ktorou sme si
nevedeli rady, uvažovanie zmení a objavíme nový pohľad a nový zážitok. Ak kazateľ
v meditácii objaví aj vlastné nedostatky, tým ľahšie môže pomôcť aj poslucháčom, aby mali
túžbu „bojovať“ so svojimi slabosťami. Lebo poslucháč sa nachádza nie v texte, ale
v kazateľovi. - Lectio divina
„Existuje konkrétny spôsob, ako počúvať to, čo nám Pán chce svojím Slovom povedať,
a ako sa nechať premeniť jeho Duchom. Tento spôsob voláme lectio divina. Spočíva v takom
čítaní Božieho slova v rámci modlitby, ktoré Slovu umožní, aby nás osvietilo a obnovilo. Toto
modlitbové čítanie Biblie nie je oddelené od štúdia, ktorému sa kazateľ venuje, aby spoznal
hlavné posolstvo textu; naopak, musí začať práve tam, aby sa snažil objaviť, čo dané posolstvo
hovorí jeho vlastnému životu“ (František, Evangelii gaudium 152).
Čítanie Svätého písma formou lectio divina poznali už Cirkevný otcovia. Po dobe
určitého útlmu prichádza opäť renesancia k tejto forme práce s Božím slovom. Podporili ho
pápeži Benedikt XVI a František. A uvádza ho aj nové Homiletické direktórium, ako veľmi
účinný spôsob pri príprave homílie.
V exhortácii Verbum Domini pápež Benedikt XVI. napísal: „ Na tomto mieste by som
chcel v krátkosti pripomenúť jeho základné kroky: začína sa čítaním (lectio) textu, ktorý
vyvoláva otázku o autentickom poznaní jeho obsahu: čo hovorí biblický text sám osebe? Bez
tohto momentu hrozí nebezpečie, že sa text stane zámienkou, aby sme sa nikdy nevymanili zo
svojich vlastných myšlienok. Potom nasleduje meditácia (meditatio), v ktorej si kladieme
otázku: Čo hovorí biblický text nám? Tu sa má každý osobne, ale aj ako súčasť spoločenstva
nechať osloviť a vystaviť jeho otázkam, lebo nejde o slová, vyslovené v minulosti, ale v
prítomnosti. Nasleduje chvíľa modlitby (oratio), ktorá predpokladá otázku: Čo hovoríme my
Pánovi ako odpoveď na jeho slovo? Modlitba ako žiadosť, prosba, vďaka a vzdávanie chvály
je prvý spôsob, ako nás Božie slovo premieňa. Napokon sa lectio divina uzatvára kontempláciou
(contemplatio), pri ktorej si ako Boží dar osvojujeme samotný jeho pohľad hodnotenia
skutočnosti a pýtame sa: Akú zmenu myslenia, srdca a života od nás žiada Pán“? (VD 87)
Lectio
Lectio začína v uvedomení, že „Slovo sa stalo telom“, alebo „Slovo sa stalo dejinami“.
Pýtame sa: Čo hovorí biblický text sám osebe? Pri príprave na tento prvý krok, by sme si mali
prečítať komentáre a iné odborné zdroje, ktoré nám pomôžu pochopiť biblický úryvok v jeho
pôvodnom kontexte. Niektorí biblisti a teológovia napísali užitočné komentáre, alebo reflexie,
k jednotlivým čítaniam v lekcionári. Napríklad kardinál Gianfranco Ravassi napísal tri zväzky
na jednotlivé cykly s názvom Secondo le Scritture. Alebo práca skvelého teológa Hansa Ursa
von Balthasara: Licht des Wortes. Skizen zu allen Sonntagslesungen. Tieto a podobné práce
kazateľovi pomáhajú, aby pri modlitbe mohol pravdivejšie uvažovať o význame biblického
textu. Nemusí mať pritom ambíciu pochopiť všetky podrobnosti textu, ale objaviť, čo je jeho
hlavným posolstvom, ktoré dáva textu jednotu. Potom bude pre neho ľahšie, aby svoje
poznatky previedol do zrozumiteľného jazyka.
Zaujímavá je práca nad perikopami, ktoré ponúkajú príbeh. Ich analýza umožňuje
pochopiť udalosť v celej jej dynamike, od začiatku, cez dosiahnutie vrcholu až po postupné
ukončenie udalosti: pozorovanie správania hlavných postáv príbehu, ich situáciu, slová
a skutky. Jednotlivé časti biblického príbehu sú akoby v „pohotovosti“, a kazateľ ich môže
aktivovať a aktualizovať. Napríklad evanjelista Matúš o Jánovi Krstiteľovi napísal: „Ján nosil
odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med“ (3, 4).
Na základe tohto stručného opisu sa dá predpokladať, že Ján bol silný, urastený, že mal tmavú,
opálenú kožu, asketickú tvár, dlhé vlasy a bradu. Možno to mohlo byť ešte aj ináč, lebo
predstavivosť je neohraničená. Konkretizácia postavy Jána Krstiteľa ho robí komplexnejším
a bližším pre kazateľa a neskôr aj pre poslucháčov. Lectio pomáha kazateľovi, aby biblický
text vstúpil do jeho vedomia, usadil sa v pamäti, aby sa dalo nad nim rozmýšľať.
Niekoľkodňový život s textom priamo aj nepriamo pomáha, aby homília mala dôstojnú
úroveň.
Meditatio
Tento krok skúma to, čo biblický text hovorí kazateľovi. Pápež František pomáha
kazateľom položiť si otázky: „Pane, čo mi hovorí tento text? Čo chceš týmto posolstvom zmeniť
v mojom živote? Čo mi vadí v tomto texte? Prečo ma toto nezaujíma? Alebo: Čo sa mi páči na
tomto slove a čo je pre mňa povzbudzujúce? Čo ma priťahuje? Prečo ma to priťahuje“? (153)
Tradícia lectio učí, že svojou osobnou reflexiou sa však kazateľ nestáva konečným rozhodcom
toho, čo hovorí text. Kazateľ musí mať na zreteli cirkevnú biblickú interpretáciu, aby sa vyhol
chybnému alebo len čiastočnému vysvetľovaniu textu. Mal by nad čítaniami uvažovať vo svetle
veľkonočného tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a ako je toto tajomstvo prežívané
v Cirkvi, ale aj v spoločenstve veriacich, ktorým bude v nedeľu kázať. Prežívanie s textom ho
posúva od literárneho k jeho duchovnému zmyslu. Ten pomáha objaviť v texte skúsenosť viery,
ktorá je spojená so skúsenosťou v osobnom živote a vo svete.
Pozornosť, ktorú venuje životu vo farnosti a v celej spoločnosti, spolu s modlitbou
a štúdiom, mu umožňuje uvažovať o tom, čo môže Božie slovo v danej chvíli povedať
spoločenstvu. To je srdce prípravy homílie.
V tejto fáze prípravy môže objavovať aj morálne a doktrinálne dopady Božieho slova.
Homiletické direktórium ponúka kazateľom k nedeľným perikopám primerané články
Katechizmu Katolíckej Cirkvi. Majú pomôcť, aby bolo v homílii cítiť duchovný zmysel textu
vyjadrujúci vieru, morálku a eschatologické zameranie. (Verbum Domini, 37). Zároveň
Katechizmus kazateľa chráni, aby nerozprával o prioritách, ktoré nie sú prítomné v Božom
slove.49
Pápež František spomína aj pokušenia, ktoré môžu na kazateľa doľahnúť pri počúvaní
Pánových slov. Prvým je pocit stiesnenosti, znechutenosti a uzavretosti. Druhým je uvažovanie
nad tým, čo text hovorí druhým, ale nie jemu samotnému. Tretím pokušením je hľadanie
výhovoriek a riedenie špecifického posolstva textu. Štvrtým je presvedčenie, že Boh chce od
neho viac, ako dokáže splniť. (Evangelii gaudium, 153)
Oratio
V tejto fáze prichádza k spontánnemu dialógu s Bohom: Čo hovoríme my Pánovi ako
odpoveď na jeho slovo? Cirkevní Otcovia spomínajú štyri druhy modlitby inšpirovanej Božím
slovom.
Prvou je modlitba pokánia a duševnej bolesti. Podobná tej, ako volal prorok Izaiáš,
keď videl Boží trón: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam
medzi ľudom s nečistými perami; a moje oči videli kráľa, Pána zástupov“ (Iz 6, 5). Alebo
reakcia veriacich na Turíce, keď počúvali apoštola Petra: „Keď to počuli, bolesť im prenikla
srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť bratia?“ (Sk 2, 37). List
Hebrejom pôsobenie Božieho slova prirovnáva k meču: „Lebo živé je Božie slovo, účinné a
ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a
rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hbr 4, 12).
Druhou je modlitba, ktorá prosí o milosrdenstvo a pomoc: „Pane, zmiluj sa nad nami,
v teba dúfame, buď naším ramenom každé ráno a našou spásou v čase tiesne“! (Iz 33, 2). Ako
veľmi je prirodzená takáto modlitba svedčí aj to, že v samotných žalmoch sa prosba „zmiluj
sa“ spomína 20 krát.
Treťou je modlitba ďakovná v ktorej si človek začína uvedomovať svoj život v celom
kontexte dejín spásy. Na hriechy, ktoré v ňom spôsobovali strach a hanbu, sa začína pozerať
z pohľadu, že „ kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20).
Prichádza príležitosť k vďačnosti za paradoxné Božie cesty: „Čo teda na to povieme? Ak je
49 HOMILETICKÉ DIREKTÓRIUM, č. 6.
Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých,
akože by nám s ním nedaroval všetko“!? (Rim 8, 31 – 32)
Štvrtou je modlitba naplnená chválou. Podobá sa veľkej radosti, ktorú prežíval apoštol
Peter na hore Tábor, keď povedal: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden
tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi“ (Mt 17, 4). Alebo zvolaniu „Chváľte Pána“, ktoré sa
v Biblii spomína vyše 300 krát.
Contemplatio
Napokon sa v poslednej fáze kazatelia pýtajú: „Akú zmenu myslenia, srdca a života od
nás žiada Pán“? V mníšskej tradícii bol tento štvrtý stupeň vnímaný ako dar zjednotenia
s Bohom. Kazateľ začína prežívať, že jeho život je ukrytý v Bohu (Ježišovi). Sv. Pavol
kazateľov povzbudzuje: „Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v
Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 11). A on je aj autorom jedného z najkrajších vyjadrení v celej
Biblii: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20). Od tej chvíle sa Boh už stane pre
neho „všetko vo všetkom“(1 Kor 15, 28).
Ak chápe kazateľ tento krok v rámci liturgie, môže byť pre neho dôvodom nádeje, že
je to nakoniec Boh, kto pôsobí, aby uskutočňoval svoje slovo a že proces utvárania Kristovej
mentality bude trvať v ňom po celý život. Je vyzvaný, aby vynakladal úsilie na účinné hlásanie
Božieho slova, ale zároveň si aj uvedomoval, že je to tak, ako to povedal sv. Pavol: „Ja som
sadil, Apollo polieval, ale vzrast dal Boh“ (1 Kor 3, 6).
Actio
Pápež Benedikt XVI. k tradičným štyrom stupňom lectio divina pripojuje ešte jeden
dodatok: „Dynamika lectio divina sa nenapĺňa, kým neprejde do činnosti (actio), čím podnecuje
život veriaceho, aby sa v láske stal darom pre druhých“ (Verbum Domini, 87).
Ovocím lectio divina je celková poslušnosť Božiemu slovu a činnosť v Duchu
Svätom. Kazateľovu aktivitu by mala predovšetkým sprevádzať radosť zo spoločenstva
s Bohom. Ona má potom požehnaný vplyv na všetky jeho činnosti a pomáha mu prekonávať
ťažkosti. Lectio divina mu rovnako pomáha, aby v Duchu Svätom vedel spoznať a rozlíšiť, čo
je potrebné a čo nie v celej pastorácii.50
50 HOMILETICKÉ DIREKTÓRIUM č. 27 – 36; WITCZYK, H.: Rola biblistyki w peocesie
kształcenia kaznodziejów, in.: Integralne kształcenie kaznodziei, Lubli: Wydaenictwo KUL, 2006, s. 145 –
156.
- Homiletika formálna
Slávenie liturgie ponúka jedinečnú symbiózu medzi presne stanovenými liturgickými
časťami a slobodným prejavom celebranta a kazateľa. Do stanoveného priebehu liturgie
kazateľ s homíliou prináša svoju personalitu. Zároveň musí mať na zreteli, že liturgia je
posvätným aktom a on sa stáva jeho súčasťou.51 Je to akt, ktorý je daný, ale zároveň on ho
nanovo obnovuje. Kazateľovi môže pomôcť uvažovanie o inkarnácii Druhej Božskej osoby,
v ktorej sa spája aspekt teocentrický a kristocentrický, alebo aspekt božský a ľudský.52
Pozemská liturgia je predzvesťou večnej liturgie. Keďže Boží Syn si vzal ľudské telo, tým ho
posvätil, aby malo účasť aj na pozemskej liturgii v celej svojej telesnosti. Ježiš stanovil, že on
je vlastníkom liturgie a jej hlavným celebrantom a kazateľom. Bude to však prebiehať
v pozemských reáliách pomocou vysvätených a poslaných služobníkov. Tí, ktorých Cirkev
posiela kázať, sú pripravovaní na túto službu. Musia sa vzdelávať a posväcovať tak pred
vysviackou, ako aj po nej. Zmysel tohto úsilia spočíva v tom, aby boli čo najlepšími
protagonistami a mediátormi svätých vecí. Aj z tohto pohľadu Cirkvi záleží na tom, aby
kazatelia spĺňali, okrem osobnostných a spirituálnych požiadaviek, aj rétorické alebo formálne
kritéria ohlasovania.53 Píšu o tom aj pápeži Benedikt XVI. a František.
Benedikt XVI. v exhortácii Verbum Domini pripomína kňazom, aby sa vyhýbali
„rozvláčnym a abstraktným homíliám, ktoré zatieňujú jednoduchosť Božieho slova, ako aj
zbytočným odbočeniam, ktoré upriamujú skôr pozornosť na kazateľa ako na jadro
evanjeliového posolstva. Potrebné je, aby bolo veriacim jasné, že kazateľovi leží na srdci
ukazovať na Krista, ktorý má byť stredobodom homílie“.
54 Ešte viac odporúčaní sa nachádza
v exhortácii pápeža Františka Evangelii gaudium. V súvislosti s dĺžkou homílie napísal, že ak
sa homília príliš predlžuje, ohrozuje dve vlastnosti liturgického slávenia: „harmóniu medzi jeho
jednotlivými časťami a jeho rytmus“.
55 V praxi to znamená, že dlhá homília predĺži celú sv.
omšu, alebo bohoslužba obety sa stane len akýmsi príveskom a vrcholom ostane homília. Ak
by mala napríklad nedeľná svätá omša trvať maximálne hodinu, tak jej hlavné časti by mali byť
približne polhodinové. Asi najkrajšia myšlienka pápeža Františka je táto: „Aby slovo kazateľa
51 O’MALLEY, J. W. Four cultures of the West. Cambridge: Harvard University Press, 2006, s. 21.
52 KAMIŃSKI, R. Historyczny rozwój teologii pastoralnej. In: Teologia pastoralna, Red. KAMIŇSKI, R.
Lublin: Wydawnictwo ATLA 2, 2000, s. 88.
53 PRZYCZYNA, W. Retoryka a ksztalcenie kaznodziejów w Polsce. In. Dydaktika retoryki. Red.
ZGÓLKOWA, H. Poznań: Wydawnictwo Poznańskie sp. z. o. o., 2011, s. 123 – 128.
54 BENEDIKT XVI. Exhortácia Verbum Domini. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2011, čl. 59.
55 FRANTIŠEK, Exhortácia Evangelii gaudium, čl. 138.
nezaberalo príliš veľa miesta a Pán mohol zažiariť viac než jeho služobník.“56 Vzorom pre
kazateľov môže byť Ján Krstiteľ a jeho úprimné vyznanie: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“
(Jn 3, 30). Kazateľ nemá zaberať miesto Ježišovi. Tým najviac prispeje k harmónii liturgie.
Liturgickej harmónii pomáha aj ďalšie odporúčanie pápeža Františka: „Jednoduchosť
a jasnosť sú dve rozličné veci. Jazyk môže byť veľmi jednoduchý, a kázeň napriek tomu nejasná.
Môže byť nezrozumiteľná pre vnútorný neporiadok, chýbajúcu logiku alebo preto, že sa naraz
zaoberá viacerými témami. Ďalšou dôležitou úlohou je preto snažiť sa, aby kázanie malo
jednotnú tému, jasný poriadok a prepojenie medzi jednotlivými vetami; aby ľudia mohli
kazateľa ľahko sledovať a pochopiť logiku toho, čo im hovorí.“57 Známy taliansky kazateľ
Alessandro Pronzato ironicky konštatuje, že jasnosť vo vyjadrení sa stáva stále vzácnejšou
vlastnosťou ľudí, ktorí hovoria aj píšu. Ako keby sa jasnosť stala pre niektorých hriechom.
Cituje kardinála G. Ravassiho, ktorý poznamenáva: „Záhadná nejasnosť, tajomný jazyk,
vyhlasovaná nadradenosť, šifrované vyjadrovanie často neznamenajú ani tak obťažnosť témy,
ako skôr skutočnosť, že autorovi – kazateľovi nie je vec celkom jasná, alebo dokonca má v nej
zmätok. Operácie slovného terorizmu už nevyvolávajú dojem a sú tým, čím sú: prázdnou hrou
spoločnosti alebo klamlivou clonou, za ktorou je prázdno… Keď si vypočujeme hoci len jednu
Ježišovu vetu, dotkne sa nás: jeho slová sa nebáli stúpiť do prachu ulíc, preniknúť plynutie
ročných období, obohatiť sa jednoduchými, priezračnými a každodennými obrazmi.“ Pronzato
kazateľom pripomína, aby si pamätali, že byť jasným je prejavom lásky. Kňazi by si mali
uvedomiť, že nie je problém ukázať, že sú vzdelaní, ale problém je, aby im všetci rozumeli. Ak
chcú jasne hovoriť, nemôžu mať v hlave zmätok.58 Aj preto sa od kazateľovej reči vyžaduje
vecnosť a rétorická jednoduchosť, opakovanie základnej myšlienky v obmenách, jasnosť a
zrozumiteľnosť. Avšak všetky tieto požiadavky dostanú vlastný plnokrvný život až osobitným
subjektívnym zafarbením a originalitou kazateľa. On je povolaný k vlastnému, osobnému
stvárňovaniu, čo sa nazýva kreativita, ktorá mu umožňuje nájsť slovo, ktoré je zrozumiteľné
pre poslucháčov a má svoju sviežosť a príťažlivosť.
Iný problém spomína známy poľsky homiléta Gerard Siwek. Kazatelia potokmi slov
vovádzajú ľudí akoby do nereálneho sveta. Slová o Bohu, o nebi, o spáse, o hriechu, o milosti,
o láske, o spravodlivosti, o milosrdenstve, o heroizme, o zatratení nemajú veľa spoločného
s našou každodennou skúsenosťou. Vytvárajú zázračný svet anjelov a svätých, alebo démonov
a ľudských príšer. Ľudia si to vypočujú, ale keď vyjdú z kostola, prestane to mať nejaký
56 Ibid.
57 FRANTIŠEK, Exhortácia Evangelii gaudium, čl. 158.
58 PRONZATO, A. V ústrety človekovi. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008, s. 92 – 98.
význam. Je to pre nich ako príbeh Harry Pottera pre dospelých. Odtrhnutosti od života môže
pomáhať aj používanie všeobecných porovnaní: všetci – žiadni, každý – nikto, všade – nikde,
stále – nikdy, priateľ – nepriateľ, dobrý – zlý, veriaci – neveriaci, katolík – nekatolík,
náboženský – sekulárny. Alebo aj používanie superlatívov. Každý hriech je najťažší. Každé
nebezpečenstvo najväčšie. Každá čnosť najkrajšia. Každý záväzok najdôležitejší. Každý svätý
najslávnejší. Každý druh modlitby najužitočnejší.59 Aj to môže spôsobovať liturgickú
disharmóniu.
Ohlasovanie homílie je udalosť akustická. V ľuďoch, ktorí ju počúvajú, vyvoláva určité
pocity a nálady. Z teologického pohľadu sa dá povedať, že aj v kazateľovom hlase je prítomný
Duch Svätý. Hlas má nezastupiteľné miesto pri ohlasovaní Božieho slova. Božie slovo nie je
dostupné v nejakej bezprostrednej alebo iluminačnej forme, ale je vypovedané ústami človeka.
Z hľadiska podstaty alebo obsahu je homília slovom Božím, ale z hľadiska formy je slovom
ľudským. Je slovom Božím v slove ľudskom. Ľudské slová vo vzťahu k Božiemu slovu plnia
v homílii trojakú úlohu: sú jeho nositeľmi, pomáhajú ho vysvetľovať a sú prostredníkom
komunikácie medzi Bohom a človekom.60 Farba hlasu, melodika a primeraná hlasitosť môžu
pomáhať harmónii v liturgii. Je to práve neusporiadaný hlasový prejav, ktorý často narúša
liturgickú atmosféru.
K liturgickej harmónii prispieva aj neverbálna komunikácia, alebo reč tela.
V neverbálnej komunikácii „nehovoria“ len jednotlivé časti tela, ale hovorí celé telo – sermo
corporis: hlava, ruky, trup, nohy. Kazatelia by mali vytvoriť z jednotlivých častí tela harmóniu,
kde sa jednotlivé časti dopĺňajú a pôsobia komplexne.61
59 SIWEK, G. Blaski i cienie współczesnego przepowiadania. Kraków: Wydawnictwo „M“, 2007 s. 88 – 90.
60 DRAGUŁA, A. Dydaktyka fonetyki pastoralnej. In: Dydaktika homiletyki. Red. TWARDY, J. Katowice:
Sekcija Homiletów Polskich, 2001, s. 40 – 41.
61 WENZ, H. Körpersprache im Gottesdienst. Lepzig: Evangelische Verlagsanstalt, 1998, s. 38 – 50;
ŠPAČKOVÁ, A. Moderní rétorika. Praha: Grada Publishing, 2003, s. 57 – 58.
