Deň tridsiaty deviaty

„Ak sa máme rozvíjať, potrebujeme lásku nepodmienenú aj podmienenú. Pokiaľ sme mali šťastie, dostalo sa nám kombinácie oboch typov lásky od rodičov. Zakúsiť nepodmienenú lásku v detstve dáva človeku pevný základ – zdravý, priestranný pocit vlastného ja. Napriek tomu však je nutné, aby sme počúvali aj zákaz posvätného nie – aby sme mali niečo, do čoho môžeme naraziť, čo vytvára situácie s hranicami –, inak nikdy nepôjdeme do hĺbky a neobjavíme v sebe to najlepšie. Potrebujeme oboje, úplné prijatie i podmienené požiadavky, ktoré pôsobia proti našej prirodzenej egocentrickosti.

Otcova láska je v tom najlepšom prípade i podmienená, pretože vďaka nej sa syn učí vnútornej disciplíne, poznáva rozumné hranice svojho ega a pri snahe naplniť otcove nároky dostáva možnosť okúsiť vlastnú silu a schopnosti. Bez týchto skúseností si v sebe vypestujeme onen mäkký a k sebe samému zhovievavý postoj, ktorý je pre mnohých z nás tak typický, totiž že máme na všetko samozrejmý nárok.

Kedy mi najlepšie prospieva nepodmienená láska?

Kedy mi najlepšie prospieva láska podmienená?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty ôsmy

Rešpekt a postavenie u starších mužov si musíte zaslúžiť, na tom nie je vôbec nič zlého. Keď sú muži starší, často vďačne spomínajú na svojich najprísnejších učiteľov a najnáročnejších šéfov. Vedia, že týto ľudia ich primäli k ich najlepším výkonom.

Muž často vie, že práve týto učitelia ho brali vážne, že práve týto vychovávatelia v ňom rozpoznávali čosi hodnotného. Ide síce o prísnu lásku, ale láska to je. Pokiaľ v nej nie je krutosť či ponižovanie, potom ide o typ lásky, ktroý muži rešpektujú a ctia. Láska na mužov príliš nepôsobí, pokiaľ ju dostanú príliš rýchlo či ľahko. Namiesto mužov s charakterom a silou z nich ľahká láska robí lenivých manipulátorov.

Pre mňa je zaujímavé, že Ježiš podľa evanieliového podania prejavuje lásku ako nepodmienenú, tak aj podmienenú. Ku správnemu rastu potrebujeme oba typy: podmienenú lásku, ak sme silný a drzí, nepodmienenú, keď sme slabí a pochybujeme o sebe.

Ktorí učitelia a vychovávatelia ma brali vážne a jednali so mnou v intenciách prísnej lásky?

Akých mladých mužov by som v neskorších rokoch svojho žibvota mohol sám učiť a milovať?

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty siedmy

„Každá hrdinská výprava začína parádnou fanfárou a obrovským očakávaním. V polovici cesty však začnete narážať na vlastné limity. Keď je človeku niečo málo cez dvadsať rokov, pripadá mu skvelé byť hrdinom, pristavovať si ku stenám rebríky a šplhať stále vyššie a vyššie, dobíjať to a ono. Kdesi v polovici príbehu vás vaše hrdinstvo nechá bezradných (na holičkách). Trebárs, ako to popisuje Thomas MErton, si uvedomíte, že ste si opreli rebrík o nesprávnu stenu. Alebo cestou zistíte, že ste celkom obyčajný muž. Je možné, že pravé hrdinstvo spočíva práve v prijatí tohto poznania.

Tu určite tkvie príčina toho, prečo Ježišov život prehovára k ľuďom, ktorí narazili na vlastné hranice. Ježiš nepôsobí ako typický hrdina, ale skôr ako obeť, ako niekto, kto podľa mnohých štandardov zlyhal – bol dotlačený do slepej uličky a popravený v najlepších rokoch života.

Je smutné, že väčšina kultúr vychvaľuje a odmeňuje onen ranný heroizmus prvej polovice života, ale akonáhle dôjde na tichú svätosť a oddanosť skutočných svätcov ocitajúcich sa v polovici cesty, odvracajú pohľad.

Ako budú vyzerať záväzky, ktoré na seba beriem, čím viac sa vzdialim od počiatku cesty, kde sa všetko zdá byť žiarivé a nádejné?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty šiesty

„Osvietenie (Jn 8; 12) nie je možné vykonštruovať, zmanipulovať alebo dostať na objednávku. Vždycky ho odovzdáva jeden druhému. Múdrosť nie je projekt „urob si sám“. Duch vanie, kadiaľ za mu zapáči, a nám, ktorí sme sa vydali na cestu, nezostáva než naslúchať jeho poučeniu a zostávať otvorení. Toto Ježiš nazýva vierou.

V skutočnosti môžeme sami robiť jediné: prosiť o milosť, aby sme boli dostatočne otvorení a ochotní rozpoznať tajnú bránu, ktorú Boh otvára práve nám. Táto brána sa takmer vždycky ukazuje v podobe nejakého utrpenia – fyzického, vzťahového, emocionálneho, intelektuálneho či štruktúrneho. Utrpenie definujem ako niečo, čo sa človeku prihodí, čo nemá pod kontrolou.

V osvietení nejde ani tak o vedenie / poznanie ako skôr o „odvedenie“ / „odpoznanie“, nejde v ňom ani tak o učenie ako o odnaučenie. Ide v ňom o to, vzdať sa a nechať veci plynúť, nie o to dosahovať výsledkov privlastňovať si ich. Spočíva skôr v tom, aby človek vstúpil do tajomstva, než aby dosiahol mentálnej istoty.

Milosť osvietenia prichádza vždycky úplne nevypočítateľne a jedinou zmysluplnou odozvou na ňu je vďaka v srdci a uznanie faktu, že tajomstvo nás vždycky presahuje.

Kedy som zažil osvietenie a aký podnet k nemu viedol?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Moja úvaha:

Verím, že Boh chce každého jedného človeka previesť cestou osvietenia – svätosti. Pritom pre všetkých úplne jedinečnou a neopakovateľnou. Zároveň verím, že Boh si k tomu bez problémov poslúži tak našimi vlastnými chybami, slabosťami a hriechmi, ako aj sebaväčšími omylmi a hlúposťami druhých. I tie najväčšie previnenia, krivdy a krutosti vie Boh zmeniť na živnú pôdu pre ešte väčšie požehnania. Boh nás nikdy nechce zlomiť a neláme, pretože On je ten, ktorý nalomenú vetvičku nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí. On nikdy neláme a nikdy netrestá, hoci jedna z hlavných právd viery je, že Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá, myslím, že túto pravdu viery často vôbec nechápeme. V Rohrovej meditácii sa píše: „V skutočnosti môžeme sami robiť jediné: prosiť o milosť, aby sme boli dostatočne otvorení a ochotní rozpoznať tajnú bránu, ktorú Boh otvára práve nám.“ Domnievam sa, že v skutočnosti nejde o to, že Boh nám spôsobuje tieto utrpenia. Boh dopúšťa tieto utrpenia, aby nás vyviedol zo zabehnutých koľají nášho nepravého ja = klamstva o sebe = pýchy = ega. Myslím si, že prvým krokom je prijať bezmocnosť! prijať, že to nie je v našich rukách! prijať, že to nie je o nás! prijať, že nás to presahuje viac ako si vieme predstaviť! prijať tajomstvo! Toto všetko je v tej prosbe o milosť otvorenosti a ochoty… Odpoznanie / odvedenie / odnaučenie sa je prerodom od života, ktorý pevne zvieram vo svojich rukách – teda aspoň si to myslím – k životu otvorenému pre volanie Ducha, k životu, ktorý naplno môžem žiť, až keď ho pustím z rúk. Utrpenie je pozvaním skočiť do prázdnej čiernej hlbokej priepasti plnej desov, pretože verím, že ma tam čaká Otcovo náručie… Je v tom vlastne prejav Božej nehy, nežného dotyku, milujúceho známeho hlasu, ktorý volá po mene. V osvietení teda nejde predovšetkým slovami Rohra o to vedieť pravdu, ako viac o to pustiť sa lži: pýchou, či egom nazývame klamstvá o sebe, ktorým sme uverili, a ktoré žijeme, potom pokorou a pravým ja môžeme nazvať pravdu o sebe, ktorú žijeme. No to sa potrebujeme najskôr pustiť tých klamstiev. odnaučiť sa žiť ako starý človek, a žiť ako nový. Toho nie sme schopný! Preto je tu odporúčanie nechať veci plynúť, lebo Duch Pánov je jemným vánkom, ktorý vanie kde chce. Pustiť sa všetkých istôt a vstúpiť do tajomstva – istoty viery.