Deň tridsiaty siedmy

„Každá hrdinská výprava začína parádnou fanfárou a obrovským očakávaním. V polovici cesty však začnete narážať na vlastné limity. Keď je človeku niečo málo cez dvadsať rokov, pripadá mu skvelé byť hrdinom, pristavovať si ku stenám rebríky a šplhať stále vyššie a vyššie, dobíjať to a ono. Kdesi v polovici príbehu vás vaše hrdinstvo nechá bezradných (na holičkách). Trebárs, ako to popisuje Thomas MErton, si uvedomíte, že ste si opreli rebrík o nesprávnu stenu. Alebo cestou zistíte, že ste celkom obyčajný muž. Je možné, že pravé hrdinstvo spočíva práve v prijatí tohto poznania.

Tu určite tkvie príčina toho, prečo Ježišov život prehovára k ľuďom, ktorí narazili na vlastné hranice. Ježiš nepôsobí ako typický hrdina, ale skôr ako obeť, ako niekto, kto podľa mnohých štandardov zlyhal – bol dotlačený do slepej uličky a popravený v najlepších rokoch života.

Je smutné, že väčšina kultúr vychvaľuje a odmeňuje onen ranný heroizmus prvej polovice života, ale akonáhle dôjde na tichú svätosť a oddanosť skutočných svätcov ocitajúcich sa v polovici cesty, odvracajú pohľad.

Ako budú vyzerať záväzky, ktoré na seba beriem, čím viac sa vzdialim od počiatku cesty, kde sa všetko zdá byť žiarivé a nádejné?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty šiesty

„Osvietenie (Jn 8; 12) nie je možné vykonštruovať, zmanipulovať alebo dostať na objednávku. Vždycky ho odovzdáva jeden druhému. Múdrosť nie je projekt „urob si sám“. Duch vanie, kadiaľ za mu zapáči, a nám, ktorí sme sa vydali na cestu, nezostáva než naslúchať jeho poučeniu a zostávať otvorení. Toto Ježiš nazýva vierou.

V skutočnosti môžeme sami robiť jediné: prosiť o milosť, aby sme boli dostatočne otvorení a ochotní rozpoznať tajnú bránu, ktorú Boh otvára práve nám. Táto brána sa takmer vždycky ukazuje v podobe nejakého utrpenia – fyzického, vzťahového, emocionálneho, intelektuálneho či štruktúrneho. Utrpenie definujem ako niečo, čo sa človeku prihodí, čo nemá pod kontrolou.

V osvietení nejde ani tak o vedenie / poznanie ako skôr o „odvedenie“ / „odpoznanie“, nejde v ňom ani tak o učenie ako o odnaučenie. Ide v ňom o to, vzdať sa a nechať veci plynúť, nie o to dosahovať výsledkov privlastňovať si ich. Spočíva skôr v tom, aby človek vstúpil do tajomstva, než aby dosiahol mentálnej istoty.

Milosť osvietenia prichádza vždycky úplne nevypočítateľne a jedinou zmysluplnou odozvou na ňu je vďaka v srdci a uznanie faktu, že tajomstvo nás vždycky presahuje.

Kedy som zažil osvietenie a aký podnet k nemu viedol?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Moja úvaha:

Verím, že Boh chce každého jedného človeka previesť cestou osvietenia – svätosti. Pritom pre všetkých úplne jedinečnou a neopakovateľnou. Zároveň verím, že Boh si k tomu bez problémov poslúži tak našimi vlastnými chybami, slabosťami a hriechmi, ako aj sebaväčšími omylmi a hlúposťami druhých. I tie najväčšie previnenia, krivdy a krutosti vie Boh zmeniť na živnú pôdu pre ešte väčšie požehnania. Boh nás nikdy nechce zlomiť a neláme, pretože On je ten, ktorý nalomenú vetvičku nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí. On nikdy neláme a nikdy netrestá, hoci jedna z hlavných právd viery je, že Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá, myslím, že túto pravdu viery často vôbec nechápeme. V Rohrovej meditácii sa píše: „V skutočnosti môžeme sami robiť jediné: prosiť o milosť, aby sme boli dostatočne otvorení a ochotní rozpoznať tajnú bránu, ktorú Boh otvára práve nám.“ Domnievam sa, že v skutočnosti nejde o to, že Boh nám spôsobuje tieto utrpenia. Boh dopúšťa tieto utrpenia, aby nás vyviedol zo zabehnutých koľají nášho nepravého ja = klamstva o sebe = pýchy = ega. Myslím si, že prvým krokom je prijať bezmocnosť! prijať, že to nie je v našich rukách! prijať, že to nie je o nás! prijať, že nás to presahuje viac ako si vieme predstaviť! prijať tajomstvo! Toto všetko je v tej prosbe o milosť otvorenosti a ochoty… Odpoznanie / odvedenie / odnaučenie sa je prerodom od života, ktorý pevne zvieram vo svojich rukách – teda aspoň si to myslím – k životu otvorenému pre volanie Ducha, k životu, ktorý naplno môžem žiť, až keď ho pustím z rúk. Utrpenie je pozvaním skočiť do prázdnej čiernej hlbokej priepasti plnej desov, pretože verím, že ma tam čaká Otcovo náručie… Je v tom vlastne prejav Božej nehy, nežného dotyku, milujúceho známeho hlasu, ktorý volá po mene. V osvietení teda nejde predovšetkým slovami Rohra o to vedieť pravdu, ako viac o to pustiť sa lži: pýchou, či egom nazývame klamstvá o sebe, ktorým sme uverili, a ktoré žijeme, potom pokorou a pravým ja môžeme nazvať pravdu o sebe, ktorú žijeme. No to sa potrebujeme najskôr pustiť tých klamstiev. odnaučiť sa žiť ako starý človek, a žiť ako nový. Toho nie sme schopný! Preto je tu odporúčanie nechať veci plynúť, lebo Duch Pánov je jemným vánkom, ktorý vanie kde chce. Pustiť sa všetkých istôt a vstúpiť do tajomstva – istoty viery.

Deň tridsiaty piaty

„„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som pozvať spravodlivých ale hriešnikov“ (Mk 2; 17)

Ako sa zdá, je nevyhnutné zažiť najskôr odcudzenie a osamelosť, prejsť cestou pádu, než budeme schopný začať čo i len túžiť po ceste návratu. Väčšina z nás musí toto odlúčenie pocítiť veľmi silno, než poznáme, po čom skutočne túžime a čo vpravde chceme. Do rajskej záhrady nemôžeme len tak vojsť sami od seba, dokým sme neboli od záhrady odlúčení. Takzvaný „pád“ Adama a Evy nepredstavuje nejaké nešťastie: je to predobraz toho, čo sa stane a pravdepodobne musí prihodiť každému z nás.

To všetko znamená v zásade len nasledujúce: muž sa musí jedného dňa prebudiť a uvedomiť si: „Som úplný blbec a už ma štve, ako ma všetko stále štve.“ Až takýto moment sa môže stať počiatkom zrelej duchovnosti.

Kedy som si začal uvedomovať, po čom skutočne túžim, či mi chýba?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty štvrtý

„Zakaždým, keď sa v mytológii stretneme so zákazom „toto nečiň“, môžeme si byť istý, že mladý muž – hrdina – práve to učiní. Tento vzorec, ktorého počiatok siaha k nám drahej dvojici Adama a Evy, nepozná takmer žiadne výnimky. Práve tu teda zjavne spočíva podstata náboženských zákonov – aby boli porušené a aby sa s nimi zápasilo (či prinajmenšom tak to v zásade hovorí Pavol v liste Rímanom). Len týmto spôsobom môže človek zakúsiť potrebný pocit odlúčenia, odcudzenia a straty veľkého tajomstva a svojej vlastnej pravdy. Až potom môže túžiť po návrate do rajskej záhrady.

A tak sa zdá, že pozitivita je vytváraná a privolávaná negativitou. Pád privoláva obnovenie. Vyhnanie z rajskej záhrady nás učí, ako moc po tejto záhrade túžime. Porušenie pravidiel nám ukazuje dôvod, prečo boli tieto pravidlá vôbec zavedené.

Ako negativita vyvolala v mojom živote niečo pozitívneho?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty tretí

„Nedokážem v mužských príbehoch nájsť jediný prípad, kedy by sa nejaký muž dostal k osvieteniu na základe kurzu, štúdia filozofie, svätenia, pripojenia sa k nejakej komunite alebo chodenia do školy. To všetko sú celkom dobré veci, ale samé o sebe nás nepremieňajú.

V mytologických tradíciách nemôže mladý muž dosiahnuť osvietenia, pokým neutŕžil nejaké rany, nezakúsil sklamanie alebo nenarazil na nepochopiteľné paradoxy. Muž sa musí ako Odysseus zakaždým ocitnúť v pasci medzi útesom Skyllou a výrom Charybdou. Práve tu sa odohráva múdrosť.

Je úplne jednoznačné, že mladý musí zviesť zápas s temnotou, zlyhaním a zármutkom. Fyzicky môže túto temnotu zakúšať ako bolesť alebo hendikep. Intelektuálne ju môže zakúšať v zápasoch s hádankami, dilemami a absurditami života. K svetlu nevedie žiadna priama, jasná či neprerušovaná cesta. Pravé svetlo musí rovnako ako svetlo fyzické prijať a prekonať temnotu (Jn 1;5), čo nie je možné uskutočniť výlučne v intelekte.

Do akých činností som sa pustil, aby som dosiahol osvietenie, a aký to prinieslo výsledok?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.