Dnes som sa zamyslel nad prepojením liturgických čítaní a hľadal som nejakú červenú niť, ktorá by ku mne prehovárala.
Zachytilo ma, ako Ježiš hovorí o láske, o prikázaniach, o ich poznaní a o ich dodržiavaní. Zaujalo ma, že láska predchádza zachovávanie prikázaní a zachovávanie prikázaní predchádza Duchu pravdy. Duch pravdy je nezlučiteľný s duchom Sveta, ten ho nemôže nijako prijať a vzájomne si odporujú. Svet Ducha nepozná, ani nevidí a keďže ho nevidí, nemôže ho ani poznať. Ale my Ducha, podľa Ježišových slov, poznáme! Duch ostáva u nás a je v nás.
Petrov list hovorí o utrpení, že: „je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé.“ Vtedy mi napadlo: „Je utrpenie Božia vôľa?“ Potom som si uvedomil, že sa mi v úvahe miešajú dve chápania utrpenia:
1. To, ktoré smeruje k nekonečnu, to eschatologické, ktoré Peter aj jasne hovorí: „Veď aj Kristus RAZ NAVŽDY TRPEL za naše hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený.“ Teda v kontexte nekonečna a posledných vecí už bolo „odtrpené“ čo malo byť odtrpené.
2. Druhý pohľad na utrpenie je to – tu a teraz. To, ktoré už prežili ľudia okolo nás a mi sami, to, ktoré nás ešte len čaká a predovšetkým to, ktoré zažívame teraz.
Môžeme sa zmieriť s utrpením? Môžeme Bohu ďakovať za utrpenie? Môžeme dokonca veriť, že utrpenie je Božia vôľa? Boh, ktorý chce, aby sme trpeli? To je nejaký nezmysel, nie? Prečo veriť v niekoho, kto chce, aby sme trpeli, keď všetko v nás kričí po tom, aby sme ukončili utrpenie?
Iná myšlienka mi prišla v súvislosti s tým, že Peter vlastne hovorí, že dobré je trpieť za zlé skutky, ale lepšie je trpieť za tie dobré.
Myslím, že kľúčom k rozuzleniu tohto klbka môže byť práve prvé čítanie. Filip káže v Samárii o Kristovi. Niektorí sú prostredníctvom Filipa uzdravení. Potom mnohí uveria. Potom – až potom – na nich vkladajú ruky, aby dostali Ducha Svätého. Nie je to nejaké zvláštne poradie vecí?
Trpíme. To je fakt. Trpíme, či robíme dobré veci, alebo robíme tie zlé. A každý z nás robí tie dobré, aj tie zlé veci. A každý z nás trpí za tie dobré veci, aj za tie zlé veci. Je ale Boh zodpovedný za naše utrpenie?
Keď trpíme za naše zlé veci, do istej miery trpíme spravodlivo? Možno. Do istej miery hlavne trpíme ako dôsledok nášho vlastného konania. Peter tvrdí, že to je dobré. Kto vie, či by sme boli schopní sa poučiť zo svojich chýb bez týchto následkov? Takže, ak sme ochotní sa poučiť, rastieme.
Trpíme ale, aj keď robíme dobré veci. Dobré veci narážajú na ducha Sveta, na padnutú prirodzenosť sveta, na nedokonalosť sveta. A druhí ľudia odpovedajú, duch Sveta odpovedá a nedokonalý svet odpovedá. Často tá odpoveď spôsobuje utrpenie. Je toto utrpenie dôsledkom našich činov? Je spravodlivé? Nie.
Dokonale sa nám to zamotá, keď do toho zapojíme otázku toho, čo je dobré a čo zlé. A tu zároveň trafíme na rozuzlenie: Kristus. Kristus je odpoveď!
Nám v tomto obraze svedčí postavenie malého dieťaťa pred múdrym starcom, pred mužom, učiteľom, vychovávateľom, priateľom. Pokorné v tom, že je pravdivé: my nevieme! On vie. Cestou Ducha Svätého nám krok po kroku hovorí. A to, že to nie je všetko a naraz a hneď a podľa našej vôle a podľa našich predstáv – to nám spôsobuje utrpenie. Boh v tom ide omnoho ďalej a – toto je nám asi už známe – môžeme sa pripojiť ku Kristovmu utrpeniu na kríži a mať podiel na spáse celého sveta, ľudstva, i seba samých. Toto nám umožňuje práve život v Duchu Svätom.
Chce Boh, aby sme trpeli? Či už trpeli spravodlivo alebo nespravodlivo… Môže si Boh tým utrpením poslúžiť? Môže byť utrpenie prínosné a užitočné pre mňa tu a teraz? Môže utrpenie mať hodnotu presahujúcu všetky moje predstavy? A na záver otázka: „Môže byť utrpenie úplne zbytočné?“