Archív značiek: Ján Hroboň

Spor u evanjelikov – článok z denníka Postoj

Priaznivci Polckovej volajú po tolerancii, no nadávajú nám do zradcov a tmárov

Autor: Adam Takáč
Prevzaté z: https://svetkrestanstva.postoj.sk/58545/priaznivci-polckovej-volaju-po-tolerancii-no-nadavaju-nam-do-zradcov-a-tmarov

Rozhovor s evanjelickým biskupom Jánom Hroboňom o farárke Anne Polckovej a reakciách, ktoré vyvolalo stanovisko vedenia ECAV.

Evanjelickí biskupi minulý týždeň vydali pastorálne stanovisko k témam o sexuálnej etike. Ohradili sa v ňom voči liberálnym vyjadreniam niektorých kazateľov, ktorí ich verejne prezentujú v médiách alebo na sociálnych sieťach. Narážali konkrétne na názory známej bratislavskej farárky Anny Polckovej o homosexualite a vyzvali ju, aby zvážila svoje zotrvanie v duchovnej službe.

Biskup Západného dištriktu ECAV Ján Hroboň pre Postoj hovorí, prečo sa rozhodlo vedenie cirkvi ozvať práve teraz, aké ohlasy mali od veriacich na farárku Polckovú, prečo považuje reakciu Ondreja Prostredníka za hysterickú a aké správy dostali od Polckovej priaznivcov po zverejnení stanoviska.  

Minulý týždeň ste spolu s ďalšími dvomi evanjelickými biskupmi vydali stanovisko, v ktorom ste okrem iného reagovali na vyjadrenia bratislavskej farárky Anny Polckovej a vyzvali ste ju, aby zvážila svoje zotrvanie v duchovnej službe. Polcková je svojimi liberálnymi názormi v téme LGBT, ktoré prezentuje aj verejne, známa už dlhší čas. Prečo ste sa voči tomu ohradili práve teraz?

Treba poznať širší kontext. Sestra farárka Polcková sa venuje pastorácii homosexuálov už dlhodobo. Mala v tom slobodu. Od veriacich z cirkevného zboru Staré Mesto sme na ňu dostávali okrem pozitívnych ohlasov aj sťažnosti. Zaujímali sme sa, kde je problém. Hovorili sme o tom aj osobne. Bolo to však v čase, keď situácia okolo jej názorov na LGBT nebola ani zďaleka taká vyhrotená, ako je teraz.

Začiatkom júna vyšiel na portáli Aktuality.sk rozhovor s farárkou Polckovou, kde zazneli viaceré kontroverzné vyjadrenia. Hovorila napríklad o predstave, že Ježiš Kristus by dnes mohol hypoteticky prísť ako gay. Bol to tiež jeden z problémov?

Áno, jej vyjadrenia boli natoľko provokatívne, že sa nám ozývali ľudia nielen z našej cirkvi, ale aj iných, taktiež zo zahraničia. Pýtali sa nás, prečo s tým nič nerobíme, keď jej názory sú v rozpore s učením cirkvi. Rozhodli sme sa ako vedenie ECAV zareagovať spoločným stanoviskom.

Podotýkam však, že rozhovor v Aktualitách bol iba posledná kvapka. Predchádzalo mu napríklad stanovisko vyhlásenia presbyterstva cirkevného zboru Staré Mesto ku Dňu homofóbie a transfóbie.  Ako biskupi sme zodpovední za vieroučnú jednotu v cirkvi, a preto sme povinní na takéto veci reagovať. Sformulovali sme svoj názor ako stanovisko do vnútra cirkvi.

Nechceli ste to s farárkou Polckovou riešiť najprv osobne?

Rozprávali sme sa o tom s ňou aj s ďalšími biskupmi.

Kedy to bolo?

Asi pred mesiacom a pol.

Čo ste jej povedali?

Obsah týchto rozhovorov má zostať medzi zainteresovanými, keďže však Anna Polcková reagovala na charakter rozhovoru vo svojom statuse na facebooku, dovolili sme si aj my reagovať v tom zmysle, že jej odpovede boli vyhýbavé a schematické. Nešlo o vyjasňovanie postojov, aj keď sme sa jej pýtali na jej konkrétne vyjadrenia.

Ako reagovala?

Jej stanovisko už bolo zverejnené v tom zmysle, že jej názory sú v súlade s Písmom, učením našej cirkvi, Symbolickými knihami a jej najlepším vedomím a svedomím.  

Minulý rok ste v rozhovore pre Postoj povedali: „Pozitívne vnímam snahu vyjsť homosexuálnym veriacim v ústrety. Mám pocit, že nachádzajú zázemie a spoločenstvo na pôde cirkevného zboru v Starom Meste. Z pastoračného hľadiska som rád, že to existuje.“ Čo sa zmenilo?

Pribúdali z jej strany čoraz viac verejné vyjadrenia, ktoré boli z nášho pohľadu za čiarou. Prekážalo to aj viacerým v cirkevnom zbore Staré Mesto a v celej cirkvi. V období po rozhovore v Aktualitách sme denne dostávali od ľudí odkazy, že ak toto bude pokračovať, odchádzajú z cirkevného zboru a nechcú patriť do takejto cirkvi, aby sme to urgentne riešili, veď predsa si tu nemôže každý robiť, čo chce. Vieme, že následne viacerí ľudia z cirkevného zboru odišli a určite sú aj takí, čo síce nič nepovedia, nebudú riešiť veci, iba jednoducho odídu, či už zo zboru, z cirkvi a možno aj od viery v Boha. A to je to najhoršie, čo sa môže stať. Preto nás táto situácia znepokojuje a museli sme do nej vstúpiť.

Spomínali ste, že už predtým sa vám ozývali ľudia s výhradami voči Polckovej. O koho išlo?

Boli medzi nimi duchovní, ale aj bežní veriaci našej cirkvi. Ozývali sa aj duchovní z Česka. Pohoršení boli tiež ľudia z katolíckej cirkvi a očakávali od nás, aby sme zaujali nejaké stanovisko.

V tom, ktoré ste zverejnili minulý týždeň, ste liberálne ladených kazateľov upozornili, aby téma homosexuality nebola nadradená nad ostatné. Aj tu ste narážali konkrétne na kázne farárky Polckovej. Asi je však prirodzené, že o tom hovorí častejšie, keďže sa týmto ľuďom venuje.

V poriadku, ale ona ich otvárala aj pri príležitostiach, kde to nebolo vhodné, napríklad pri kázni žiakom Evanjelickej základnej školy alebo na Štedrý večer, keď musí vedieť, že to mnohých ľudí irituje.

Kritici vám vyčítajú, že namiesto diskusie o téme pastorácie homosexuálov ste vydali len jednostranné stanovisko. Bráni sa vedenie ECAV diskusii?

My sa diskusii nebránime, no je to zložitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. V roku 2012 naša cirkev na synode formulovala stanovisko k téme rodiny. Do toho neskôr prišli prípady kaplána Jakuba Pavlúsa a teológa Ondreja Prostredníka a tieto témy zrazu vo veľkom pohltili verejnú debatu. Postupne eskalovali a stali sa centrom mediálnej pozornosti. Vznikla požiadavka upresniť a doplniť stanovisko Synody.

My, súčasní biskupi, sme museli od nástupu do svojich úradov riešiť mnoho pálčivých problémov a tému pastorácie homosexuálnych veriacich sme preto odkladali. Takáto diskusia si vyžaduje veľmi dôkladnú a starostlivú prípravu. To sa nedá zo dňa na deň.

Aj aktuálny prípad okolo Anny Polckovej nám ukazuje, že diskusia k tomu je potrebná. Na druhej strane, musíme si uvedomiť, že homosexuáli ako minorita sú relatívne novým prvkom v kultúrnom aj cirkevnom kontexte. V spoločnosti sa to otvorilo s veľkou razanciou, no musíme citlivo diskutovať o tom, ako k nim pristupovať, aby sa cítili prijatí, a zároveň im jasne komunikovať stanovisko cirkvi vychádzajúce z Biblie. To všetko si vyžaduje čas, odmietam však, že by sme sa takejto diskusii vyhýbali.

Dostali ste po zverejnení stanoviska reakciu od Anny Polckovej?

Osobne nie, ale Ondrej Prostredník, ktorý je akýmsi hovorcom ich zboru, nám adresoval množstvo reakcií.

Vo svojom blogu vás označil za inkvizítorov či zradcov evanjelického dedičstva a podľa neho sa snažíte zapáčiť katolíckym biskupom.

Nie je to vecná reakcia, ale veľmi emotívna až hysterická a myslím, že jej cieľom nie je ani tak hľadať pravdu, ale zhodiť a diskreditovať nás. Navyše, Ondrej Prostredník je podpredseda politickej strany Progresívne Slovensko a nemal by si riešiť svoju politickú agendu v cirkvi.

Rád by som oponentom, ktorí nám vyčítajú, že sa nedržíme reformačných zásad, odkázal, že  Luther založil reformáciu na návrate k Písmu. Že sa dôsledne držal pravdy Božieho slova. My svoje argumenty formulujeme na základe Biblie podľa nášho najlepšieho vedomia, svedomia, biblického poznania a Symbolických kníh. A ak sa v nej hovorí, že homosexuálne správanie – podotýkam, nie homosexualita vo všeobecnosti, ale praktizovaná homosexualita – je hriech, tak čo iné k tomu máme povedať?

Treba tiež dodať, že sa opierame o vieroučné stanovisko synody ECAV o rodine, ktoré je záväzné pre všetkých ordinovaných aj neordinovaných našej cirkvi.

Aké ďalšie reakcie ste mali na vaše stanovisko?

Z prostredia priaznivcov farárky Polckovej a zástancov LGBT ideológie sú to väčšinou podráždené, nahnevané až nenávistné odkazy. Tých kultivovaných a vecných bolo omnoho menej. Ak oni vyzývajú, aby sme komunikovali tolerantne a korektne, mali by sami ukázať, ako vyzerá takáto diskusia.

Čo bolo v odkazoch, ktoré ste dostali?

Písali nám, že sme zradcovia luteranizmu, stredovekí tmári či spiatočníci. A to nechcem spomínať tie vulgárne a výhražné. Bolo ich dosť.

Dostali sme však aj množstvo podporných odoziev. Cítil som akoby výdych našej cirkvi v tom zmysle, že konečne sa tí biskupi ozvali a sformulovali niečo, čo je biblické a za čím stojí väčšina veriacich. Veľmi pozitívne reakcie sme mali aj od iných cirkví vrátane viacerých teológov. Vážime si aj podporné stanovisko pána arcibiskupa Zvolenského.  

Vo svojom stanovisku ste Annu Polckovú vyzvali, aby zvážila svoje zotrvanie v duchovnej službe. Je to pre ňu teda niečo ako žltá karta?

V tejto chvíli je to upozornenie a apel, aby zvážila, či sú jej vyjadrenia adekvátne. Naše pastoračné stanovisko má odporúčací charakter. S biskupmi sa poradíme, aký bude ďalší postup.

Zatiaľ teda pre ňu nehrozia žiadne disciplinárne následky?

Rozhovorom s Annou Polckovou a upozornením, že môže mať disciplinárne následky, sme predovšetkým chceli tomu predísť.

Prípad farárky Polckovej je podobný ako kauzy Jakuba Pavlúsa, ktorý skončil ako kaplán pre svoje názory v téme LGBT, a Ondreja Prostredníka, ktorému ECAV odňalo kanonickú misiu po účasti na Dúhovom pochode. Neprehlbujú tieto prípady polarizáciu v Evanjelickej cirkvi?

Nevnímam to ako konflikt v Evanjelickej cirkvi. Ide primárne o postoj biskupov k pastoračnej a kazateľskej  službe Anny Polckovej a Ondreja Prostredníka, a teda k Cirkevnému zboru Bratislava Staré Mesto, ktorý im cez svoje presbyterstvo vyjadruje podporu. Nemyslím si, že téma LGBT je témou dňa v cirkvi, ktorú by riešila väčšina veriacich. My nikomu nič nevnucujeme. Ak si náš názor osvojí celá cirkev alebo ak by ho aj odmietla, budeme to rešpektovať.

Pastorálne stanovisko k témam súvisiacim so sexuálnou etikou

Celý text správy ev. biskupov preberám priamo zo stránky ECAV.SK

Zbor biskupov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku pripravil pastorálne stanovisko k niektorým mediálne prezentovaným témam v súvislosti so sexuálnou etikou.

              Ako Zbor biskupov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku sledujeme názory prezentované niektorými evanjelickými duchovnými v liberálne ladených médiách a na sociálnych sieťach, na tému sexuálnej etiky. Vzhľadom na svoju doterajšiu vlastnú pastorálnu skúsenosť, biblické presvedčenie a platné Vyhlásenie o manželstve a rodiny zo synody v roku 2012, predkladáme svoje pastorálne stanovisko k niektorým vybraným otázkam, ktoré vyplývajú z tohto mediálneho diskurzu. Odporúčame ordinovaným ale i neordinovaným, aby sa s ním vo svojej pastorálnej praxi a v službe cirkvi stotožnili a riadili.

1.           V našej spoločnosti i v spoločenstve našej cirkvi jestvuje menšina ľudí, ktorí majú homosexuálnu orientáciu. Pre niektorých nie je problémom túto záležitosť verejne pomenovať či prezentovať. Iní žijú s týmto údelom anonymne. Téma homosexuálne orientovaných ľudí medzi nami teda nie je úplne vykonštruovanou, neexistujúcou témou. Staviame sa k nej ako k faktu. Kto sa s ňou v službe stretne, zaradí ju medzi svoje pastorálne úlohy. Na druhej strane však určite nepredstavuje tak rozsiahly, intenzívny a všetko ostatné významom prevyšujúci problém ako je to často prezentované v médiách, či protagonistami prohomosexuálneho hnutia. Dovoľujeme si tvrdiť, že v našich spoločenstvách máme určite viac ľudí – ovdovelých, rozvedených, či osamelých, ľudí s vážnymi zdravotnými obmedzeniami, či ľudí pracujúcich v zložitých pracovných podmienkach za minimálnu mzdu – ako homosexuálov.

2.           Považujeme za absolútne neprijateľné a zásadne odsudzujeme, ak sa niekto kvôli svojej sexuálnej orientácii stáva predmetom verbálnych či dokonca fyzických útokov, akejkoľvek formy urážania, znevažovania, šikanovania a znevýhodňovania. Každá ľudská bytosť má hodnotu a dôstojnosť danú Bohom, nezávisle na tom, aké sú jej konkrétne životné danosti, vlastnosti a podmienky. Vyzývame členov Evanjelickej cirkvi, aby sa k takémuto konaniu nikdy neznižovali, ani ho nepodporovali.

3.           Homosexualitou definovaná menšina sa v spoločenskej diskusii zaradila medzi tradične definované menšiny, teda menšiny národnostné, jazykové, náboženské, či iné. Sme presvedčení, že žiadny zo znakov, ktorými je definovaná nejaká menšina, nesmie získať prednosť pred znakmi, ktorými je definovaná iná menšina. Tak napríklad občania, ktorí tvoria menšinu s homosexuálnou orientáciou, nemôžu byť preferovanejší, chránenejší a ich hlasu sa nesmie dostať väčšej politickej, spoločenskej a mediálnej váhy ako občanom, ktorí tvoria menšinu trebárs na základe odkázanosti na používanie invalidného vozíka. Ak sa tak deje, jedná sa o preferovanie homosexuality ako životného štýlu, o politizáciu a ideologizáciu sexuality, a o umelé a neprirodzené položenie sexuality nad základné ľudské a občianske práva.

4.           Odmietame, ak sa ľudská sexualita a homosexuálna orientácia prezentuje verejným, vyzývavým, až hranicu perverzie atakujúcim spôsobom, napríklad v podobe tzv. Dúhových pochodov. Odmietame, ak sa zo sexuality stáva politikum, zdroj ideologického nátlaku a politického lobbyzmu. Odmietame, ak sa zo sexuality stáva motív na tvorbu nových a bezprecedentných legislatívnych úprav v oblasti manželstva (stieranie rozdielu medzi manželstvom muža a ženy a homosexuálnym zväzkom) a výchovy detí (bezprecedentné tzv. „právo na dieťa“ pre homosexuálne páry). Odmietame, ak je sexualita motívom na tvorbu nových politických nástrojov a štruktúr, konkurujúcich modelu klasickej parlamentnej demokracie. Odmietame taký názor, ktorý sexualitu prezentuje ako najdôležitejšie identifikačné znamenie a vymedzenie človeka a sexuálnu menšinu ako najcitlivejšiu menšinu, vyžadujúcu si najšpeciálnejšie zaobchádzanie a legislatívnu ochranu.

5.           Cirkev musí byť priestorom pre všetkých. Všetci majú právo byť v nej pohostinne a s láskou prijatí, samozrejme aj homosexuáli. Prijatí nie preto, že by boli ľudia v prostredí cirkvi sami zo seba nejako špeciálne humanistickí a tolerantní, ale preto, že ľudia v cirkvi prijímajú iných v mene lásky Pána Ježiša Krista, ktorá prijala nás napriek našej hriešnosti a nehodnosti. Každý, kto vstupuje do prostredia cirkvi, má počuť a pochopiť, že všetci v nej sú definovaní poznaním svojej hriešnosti pred Bohom, poznaním Božej možnosti k spravodlivému odsúdeniu, poznaním a prijatím Božieho nekonečného zmilovania v Ježišovi Kristovi a prijatím daru nového života a výzvy k osobnému posväteniu a nasledovaniu Krista, ktoré je človeku dané v moci Svätého Ducha.

6.           V spoločnosti, ale aj v prostredí cirkvi sa postoj voči homosexuálne definovanej menšine akceptujúci ňou deklarované práva na uznanie registrovaného partnerstva, či sobášov homosexuálnych párov, začína pomenovávať „progresívnym kresťanstvom“. Za ostražitú pozornosť stojí fakt, že naša cirkev má už jednu bolestivú historickú skúsenosť s prívlastkom „progresívny“, v minulosti znejúcim ako „pokrokový“. Išlo o servilné pritakávanie komunistickej ideológii, ktorej sa prispôsobila a ktorej nekriticky slúžila aj teológia a prax cirkvi. Tento prívlastok nebol niečím, čo vzniklo prirodzene v prostredí cirkvi. Bolo to niečo cirkvi vnútené zvonku politickým tlakom. Sme presvedčení o tom, že „pokrokovosť“ jednotlivých komunít cirkvi vôbec nezáleží iba na kritériu, či komunity cirkvi sú prajné voči požiadavkám homosexuálnej menšiny, pracujú s ňou a neustále zdôrazňujú práve jej potreby. Táto práca je plne legitímna, ale rovnocenne stojí vedľa práce s inými menšinami, ktorým sa cirkev s láskou pastorálne venuje. Je to napríklad práca s ľuďmi závislými na alkohole, či na drogách, s rozvedenými, či ovdovelými, s mládežou opúšťajúcou detské domovy, s osobami, ktoré sú vo väzenskom výkone trestu, či po väzení sa zaraďujú do života, s bezdomovcami, s Rómami a pod.

7.           S láskou, ale dôrazne žiadame členov Evanjelickej cirkvi, ktorí sa prezentujú na sociálnych sieťach, ktorých názory na otázku homosexuality veľmi ochotne prezentujú liberálne ladené médiá, alebo ktorí sú ochotní vystupovať na zhromaždeniach homosexuálnej komunity, aby sa zriekli úplne nevhodného, expresívneho slovníka, nevkusných a pohoršujúcich prirovnaní a inej štylizácie, ktorá je prvoplánovo provokatívna. Aby sa vyvarovali lacných, paušalizujúcich zjednodušení, že cirkev je homofóbna a xenofóbna. Je nám ľúto – ale nezostáva nám nič, len ako zobrať to na vedomie ako súčasť mediálneho marketingu – ak je práve o týchto našich členoch vytváraný obraz výnimočných mučeníkov skostnatelého cirkevného systému, alebo ak tento obraz o sebe aktívne vytvárajú sami.

8.           Zásadne odmietame médiami vytváraný vzorec, že ak má niekto ohľadom homosexuality liberálne názory, je to automaticky kvalitný a fundovaný človek, ktorému je poskytnutá možnosť komentovať rad ďalších politických a spoločenských záležitostí a jeho hlas je akceptovateľný. Ako ľudia desaťročia žijúci v prostredí evanjelickej cirkvi dobre vieme o tom, že ona má množstvo mimoriadne múdrych, obdarených a obetavých osobností, ktorým sa nikdy nedostane mediálneho ohlasu a širšej publicity, pretože nie sú zaujímaví a nezískali ten správny mandát – nemajú liberálne názory v otázke homosexuality.

9.           Vyzývame kazateľov, ktorí zastávajú liberálne názory v otázke homosexuality, aby sa vystríhali toho, aby v ich kázňovej tvorbe práve táto téma získala primát pred všetkými ostatnými témami a bola zmieňovaná akoby pri všetkých mysliteľných príležitostiach, aj tam, kde je jej použitie očividne silené a neprirodzené. Áno, aj my dobre poznáme biblické starozmluvné i novozmluvné motívy, ktoré hovoria v prospech „scivilnenia“ a „odnáboženštenia“ služby Bohu (Izaiáš, Ámos, Jakub). Tieto motívy sú v konkrétnych biblických kontextoch úplne legitímne a stále platné. Napriek tomu vyzývame k takej ich aplikácii, ktorá je pozorná, nie jednostranná a nie extrémistická. Cirkev sa v mene „scivilnenia“ nesmie stať treťosektorovou organizáciou, ktorá rezignovala na širokú paletu biblických tém, na prinášanie  autentických dôrazov plynúcich z nich a namiesto teológie aplikovanej na život sa sústreďuje iba na čistý koncept menšinových práv. S bolesťou uvádzame nie ako účelové tvrdenie ale ako fakt to, že denne sme ako biskupi konfrontovaní s názormi nespokojných členov cirkvi, ktorí deklarujú, že odchádzajú zo svojich zhromaždení a dokonca z prostredia cirkvi. Poukazujú na to, že kázňová tvorba niektorých kazateľov je monotématicky zameraná na tému práv homosexuálnej menšiny. Sú touto témou presýtení a z jej jednostranného forsírovania unavení, či doslova pohoršení.

10.         Odmietame tendenciu nazývať ekuménou či ekumenickými tie podujatia, na ktorých sa síce v porozumení zídu predstavitelia rôznych cirkví, ale zároveň je jasné, že motívom ich porozumenia je predovšetkým spoločný liberálny názor v otázke homosexuality. Od skutočného ekumenizmu je to veľmi vzdialené. Je bizarné si uvedomiť, že autentickým „ekumenickým motívom“ sa tu stáva opäť určitý konkrétny názor na ľudskú sexualitu. Dôsledkom takéhoto „výberového ekumenizmu“ je ešte hlbšie rozdelenie cirkvi.

11.         Ako ľudia s teologickým vzdelaním, ktorí sa denno-denne zaoberajú Bibliou, deklarujeme, že nikde v jej tvrdeniach nenachádzame žiadny podklad na to, aby sme mohli s čistým svedomím vyhlásiť za manželstvo niečo iné, ako celoživotný zväzok jedného muža a jednej ženy, a za skutočnú intimitu niečo iné, ako sexuálne spojenie muža a ženy žijúcich v manželstve. Tiež nenachádzame žiadny podklad na to, aby sme praktizovanú homosexualitu mohli s čistým svedomím vyhlásiť za Bohom akceptované správanie, ktoré je v súlade s Božou vôľou a ktoré vyjadruje „pestrosť stvorenia“, či posvätnú vitálnu radosť.

12.         K takémuto tvrdeniu nás vedie jedno jediné, totiž: nami ctený, univerzálne kresťanský a reformáciou zdôraznený princíp, že kresťan stojí „pod Písmom“ a nie „nad Písmom“. Ako prvá  pre nás platí autorita Písma Svätého. Z jeho autority sú odvodzované naše názory. Nie je tu ako prvý náš ľudský názor a ten potom premietaný do výkladu Písma. Opakujeme, že žiaden výklad Písma Svätého nás ešte nepresvedčil o tom, že by sme mali radikálne zmeniť názor na homosexualitu, či praktizovanú homosexualitu. Homosexualite prajný názor sa v žiadnom prípade nesmie stať výkladovým kľúčom k Písmu Svätému. Obávame sa, že práve toto sa deje.

13.         Za otázku otázok považujeme túto: Ako sa teda pastorálne venovať homosexuálnym ľuďom? Ako pomenovať cieľ, ku ktorému ich pastorálne vedieme? Najdôležitejšie nie je sústreďovať sa na otázky, či je homosexuálna orientácia a homosexuálne správanie vrodené ako genetická dispozícia, spontánne vyvolané rozličnými životnými okolnosťami, či dobrovoľne zvolené ako vyhovujúci životný štýl, aj keď chápeme, že človek potrebuje porozumieť sebe samému.

Za najdôležitejšie považujeme, aby človek pochopil, aký je Boží pohľad na homosexuálne správanie. Ono je hriechom. Apoštol Pavel v časti Rímskym 1, 24-32 neoznačuje homosexuálne správanie za niečo, čo človek objaví a praktizuje ako výraz svojho úpadku a žalostnej neriešiteľnosti svojho stavu. Naopak, homosexuálne správanie je tu opísané ako niečo, čo človek objavuje a praktizuje keď stojí na vrchole „svojej vlastnej“ múdrosti, v ktorej sa v sebavedomom geste oprostil od Boha. Nechce už byť viac Boží, ale sám svoj. Tu sme zároveň vyslovili definíciu hriechu a tiež povedali, že homosexuálne správanie je jednou z manifestácií hriechu – teda nepriznania Bohu, že je Boh a že má na nás právo. Homosexuálne správanie je označené za hriech, resp. dôsledok hriechu, teda viditeľné ilustrovanie porušeného stavu človeka pred Bohom aj na ďalších klasických miestach, napr. v Galatským 5, 19-21; 1. Korintským 6, 9-10; 1. Timoteovi 1, 9-10.

Za druhé dôležité rozpoznanie pri pastorálnom vedení homosexuálnych ľudí považujeme to, aby homosexualitu praktizujúci človek poznal, že je a zostáva Bohom v Ježišovi Kristovi nekonečne milovaný a zachránený Ježišovou obeťou.

Za tretie dôležité rozpoznanie považujeme to, aby homosexualitu praktizujúci človek bol privedený k vedomého rozhodnutiu zanechať homosexuálnu prax, svoj život prežil v sexuálnej abstinencii, v dobrovoľnom celibáte. Aby bol v tomto všemožne podporovaný radami, povzbudeniami, modlitbami a prajným, akceptujúcim spoločenstvom. Áno, nie je to jednoduché rozhodnutie. Práve rozhodnutie takéhoto druhu je dnešným populárnym diskurzom kritizované ako násilné, traumatizujúce, nemoderné. Z hľadiska toho čo vieme a veríme, sa nám však javí ako jediné možné. Naviac, paradoxne, je práve táto cesta otestovaná ako dobré riešenie mnohými kresťanmi – homosexuálmi, ktorí sa cestou dobrovoľného celibátu vydali. Je v kontexte toho, čo poznamenáva apoštol Pavel v Galatským 5, 24, že „tí, čo prináležia Kristovi Ježišovi, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami“.

14.         Vzhľadom na to, čo sme v pastorálnom stanovisku vyslovili, považujeme ako Zbor biskupov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania za potrebné sa stručne vyjadriť k niektorým médiami prezentovaným tvrdeniam sestry Anny Polckovej, farárky v Cirkevnom zbore Bratislava Staré mesto:

Absolútne sa dištancujeme od jej výroku, že „Ježiš by sa vrátil ako gay“. Tento výrok je samoúčelná ideologická štylizácia. Trúfalo zasahuje do nedotknuteľných kompetencií, ktoré patria jedine Bohu. Takéto vyjadrenie neobstojí ani ako literárna skratka a hraničí s rúhaním sa. Aj radový kresťan by mal chápať nezmyselnosť takéhoto výroku, nieto ešte teológ a kazateľ Božieho Slova.

Rovnako chceme odmietnuť tvrdenie sestry Anny Polckovej, že fakt, že biskupka Švédskej evanjelickej cirkvi žije v lesbickom manželstve, je v poriadku. Nie je to v poriadku. My tento fakt vnímame s veľkými rozpakmi a bolí nás, že naša sesterská cirkev vo Švédsku prijala takúto prax. Švédsku evanjelickú cirkev žiaľ opustilo množstvo členov práve kvôli tomuto.

Chceme ďalej vyjadriť, že nesúhlasíme so zriadením inštitútu registrovaného partnerstva. O to viac nesúhlasíme s právom uzatvárať manželstvo pre homosexuálne páry a s možnosťou adopcie detí homosexuálnymi pármi. O týchto otázkach a o názore Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku na tieto témy hovorí Vyhlásenie o manželstve a rodine, ktoré prijal najvyšší zákonodarný orgán našej cirkvi – synoda, v roku 2012. Týmto vyhlásením synody je viazaný každý duchovný evanjelickej cirkvi rovnako ako akýmikoľvek inými rozhodnutiami synody či orgánov evanjelickej cirkvi. Práva homosexuálne orientovaných ľudí považujeme v našom štáte za dostatočne chránené.

Vyhlásenia, že cirkev je „homofóbna a xenofóbna“ sú žiaľ až nepochopiteľne čierno-biele, paušalizujúce a extrémistické. Urážajú množstvo kresťanov, ktorí vôbec nie sú homofóbni a xenofóbni. Nemôže predsa platiť, že ak je niekto napríklad proti konceptu registrovaných partnerstiev, tak automaticky nenávidí ľudí s homosexuálnou orientáciou! Principiálnym postojom kresťana, ktorým sa sami riadime a ktorý dávame iným do pozornosti, je oddeliť „vec“ a „osobu“. K veci, napríklad k otázke registrovaných partnerstiev, môže mať kresťan odmietavý postoj – ale k osobe, homosexuálovi, cíti  kresťan, ako sám milovaný Kristom, lásku.

To, že sa sestra farárka Anna Polcková a jej spolupracovníci pastorálne venujú homosexuálom, je dobre, je to súčasť jej a nášho pastorálneho poslania. Legitímnym predmetom diskusie však zostáva pastorálny cieľ, ku ktorému napokon vedieme homosexuálov. Sme presvedčení o správnosti toho cieľa a tej cesty, ako sme ich prezentovali v bode č. 13 svojho stanoviska.

Odmietame spôsob, akým sestra farárka Anna Polcková zo svojich názorov na homosexualitu robí mediálny produkt s bulvárnou príchuťou. Jej intenzita verejného zdieľania svojich názorov a jej  sebaprezentujúce tvrdenia na sociálnych sieťach ostro kontrastujú s jej stručnými, vyhýbavými, schématickými odpoveďami v ňou mediálne skritizovanom rozhovore so Zborom biskupov. Ak má sestra Anna Polcková ako farárka evanjelickej cirkvi problém vtesnať sa do rámca jej učenia a názorov, ak vnútorne cíti rozpor s učením cirkvi a vieroučne sa v spomínaných otázkach posunula mimo jej učenie, ak cíti potrebu súčasnú prax cirkvi neustále komentovať a kritizovať smerom na verejnosť, jej poctivou možnosťou stále zostáva urobiť vážne, zodpovedné rozhodnutie voči sebe, vlastnému ordinačnému sľubu i vlastnej cirkvi a zvážiť svoje ďalšie pôsobenie v duchovnej službe. Bolo by to z jej strany dôsledné a hodné rešpektu. V opačnom prípade sa svojim počínaním spreneveruje ordinačnému sľubu, vierouke a postoju cirkvi, čo je vnímané podľa platných cirkevnoprávnych predpisov ECAV ako disciplinárne previnenie.

Ivan Eľko, generálny biskup ECAV
Ján Hroboň, biskup Západného dištriktu ECAV
Peter Mihoč, biskup Východného dištriktu ECAV