Prežil som pondelok. Neublížil som si veľa. Manikúrovými nožničkami som si obnovil jednu jazvu na ruke, jazvu po písmene M. Potom som si štyri krát vryl hrot nožničiek do predlaktia pri zápästí. Posledný, piaty, vryp bol na žile na zápästí. Nakoniec som si žilu neprerazil a len som sa zrútil na stôl v zúfalom plači. Fyzická bolesť stačila odviesť pozornosť od tej duševnej natoľko, kým zabrali lieky.
Po mojom niekoľkohodinovom odmlčaní sa s vypnutým mobilom a čiernou profilovou fotografiou na všetkých sociálnych sieťach… Som spôsobil veľa strachu a paniky medzi mojimi priateľmi… Vzhľadom na to, čo som behom tých niekoľkých hodín podnikal, panika a strach boli úplne na mieste… Mrzí ma a je mi ľúto, že toto spôsobujem ľuďom, ktorým na mne skutočne záleží. Je to jeden z mojich najtypickejších a najstarších prejavov depresie. Teraz toto odmlčanie trvalo niekoľko hodín. V minulosti takéto moje odmlčania trvali aj niekoľko týždňov – bez akejkoľvek interakcie na internete – doslova so zrušenými účtami na sociálnych sieťach… Vtedy som sa zatvoril v izbe a potme tam zostával celé dni, ani som nevnímal, či je vonku svetlo, alebo tma… Celé to začalo niekedy v puberte, v mojich dvanástich rokoch, a teda ja som na sociálnych sieťach a s mobilom fungoval až od šestnástich… takže do tej doby to nemalo taký veľký rozsah…
Priznám bez mučenia, že prvý krát som vážne vyslovil slová, že by som sa chcel zabiť, keď som mal dvanásť. Povedal som našim, že ani neviem, či ma majú radi, a že by si zrejme ani nevšimli, keby som skočil z balkóna dole. Zo štvrtého poschodia podotýkam. To bolo prvý krát, čo som to povedal nahlas.
Od tej doby som začal robiť skutočne šialené a nebezpečné kúsky. Sám som chodieval do jaskýň. Lozieval som na neprelozených skalách bez istenia. Skutočne nebezpečne som jazdieval na bicykli. Keď nikto nebol doma a mrzlo, vystavoval som sa mrazu. Skúšal som koľko dní vydržím bez vody. Inak tri dni, potom bola bolesť hlavy už neznesiteľná. A tak ďalej…
To bolo moje dospievanie do dospelosti. Potom to nabralo iné grády…