Deň päťdesiaty tretí

„Mnoho mužov verí, že Boh je nahnevaný rodič na nebi, božstvo definované trestajúcou spravodlivosťou, ktoré všetko na svete napraví mstivou odvetou. Lenže Božej spravodlivosti sa nedosahuje trestom, ale oným božským popudom, ktorý sa nazýva milosť. Milosť nám umožňuje nastoliť vnútornú rovnováhu a harmóniu a obnoviť spojenie s tým, čo je: s Bohom. Nazývame to „obnovujúcou spravodlivosťou“, namiesto ľudskej trestajúcej spravodlivosti, ktorú si tak často premietame i do Boha. Tým ale sťahujeme Boha na svoju malichernú úroveň.

Boh „ospravedlňuje“, to znamená: Boh potvrdzuje stvorenie nie rodičovským trestaním zvonku, ale pozitívnym pobádaním a premenou zvnútra. Môže snáď Boh milovať menej, než milujú dobrý rodičia na tomto svete? Nie, Boh musí byť väčší i než tá najväčšia láska, akú ste kedy zakúsili. Toto je ono hlboké a hlavné zjavenie židovsko-kresťanského Písma. Pokiaľ toto základné posolstvo nepochopíme, prekrútime tým všetko ostatné, a výsledok môže byť dokonca ničivý.

Zakúsil som Božiu spravodlivosť v zmysle pozitívneho popudu zvnútra? Čo mi bráni zakúšať Boha týmto spôsobom?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň päťdesiaty druhý

„ „Ste listom Kristovým … (napísaným) nie na kamenných doskách, ale na živých doskách ľudských sŕdc“ (2 Kor 3; 3).

Brané všeobecne, dnes mužov nikto neučí, aby dôverovali svojim základným inštinktom, a dokonca ani to, aby im načúvali. Naša náboženská kultúra neprikladá tomu inštinktívnemu žiadnu hodnotu – opiera sa takmer výhradne o cerebrálne JA, či o vonkajší zákon (viz. Rim 2; 15). My, ktorí sme boli vychovávaní ako poslušný chlapci z kostola (poslušní katolícki chlapci), sme sa učili inštinktívne stránky svojej povahy nie len potlačovať, ale hlavne im ani neveriť.

Výsledkom je, že je nám odoprený vyváženejší, nuancovanejší a vnútornejší zmysel pre dobro a zlo – skutočné svedomie. Nevieme, čo je dobro a čo je zlo, pretože sa spoliehame takmer výhradne na teórie a výlučne na vonkajšie zákony. Nastal čas, aby muži zostúpili hlbšie, než kam siaha zákon zapísaný na kameni, tak ako to vyššie hovorí Pavol. Musíme si znovu osvojiť „ľudské srdcia“, aby sme dokázali rozlišovať, čo je skutočné a čo neskutočné, čo je dobré a čo je zlé.

Bola v mojom živote doba, kedy som dôveroval svojim inštinktom? Pokiaľ áno, k čomu to viedlo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň päťdesiaty prvý

„Nebo ani peklo nie sú nejaké odložené odmeny a tresty, nebo i peklo sú v prvej rade teraz!“

„Život žitý len kvôli odmene či strávený snahou vyhnúť sa trestu nám umožnil, aby sme žili ako neprítomní prenajímatelia vlastných životov. Životom sa len pretĺkame, istý si prísľubom nebeskej odmeny, keď urobíme, čo môžeme. A tak v nedeľu chodíme do kostola – za to neskôr dostaneme odmenu a úspešne sa vyhneme trestu. To je ale len akási poisťovacia obdoba náboženstva, nie skutočná sloboda ani láska. Boh pre nás nie je teraz, ale vždycky až neskôr.

Veriť by sme mali pre vieru samotnú: vieru, že Boh je Boh, že Boh je dobrý a že Boh je – napriek všetkému zdaniu – na našej strane. Božie priateľstvo je svojou vlastnou odmenou už teraz. Pokiaľ ho máte teraz, budete ho mať i potom, a tomu sa hovorí nebo. Pokiaľ ho nemáte teraz, potom po ňom evidentne moc netúžite, a to je peklo. Nebo ani peklo nie sú nejaké odložené odmeny a tresty, nebo i peklo sú v prvej rade teraz.

Má moja viera korene predovšetkým v trestoch a odmenách, alebo som zakúsil vieru opretú o samotné spoločenstvo so svojim stvoriteľom?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň päťdesiaty

„Muž potrebuje počuť nie len to, že je milovaný a že je syn, ale potrebuje taktiež veriť, že je milovaný syn „Boží“.“

„Sekulárna kultúra nás pripravuje o proces postupného sprístupňovania hlbšieho zmyslu nášho života. Bez funkčného vyprávania, do ktorého môžeme náš vlastný malý príbeh vsadiť, blúdime vo vlastnej bezvýznamnosti. Preto tá najlepšia reakcia na mužský prechodový rituál znie rovnako, ako keď Ježiš pochopil: „Ja som milovaný syn!“ Bez transcendentného spojenia zostáva každý z nás trčať vo svojej vlastnej malej psyché a lopotne sa pokúša sám vymyslieť zmysel a vybudovať si identitu len svojimi vlastnými prostriedkami. Keď táto snaha nevyhnuteľne zlyhá – pretože nič takého sami dokázať nemôžeme -, trpíme hanbou a pocitom vlastnej porážky. Alebo sa pokúšame predstierať, že náš malý svet štátu, etnika, tímu či vyznania je v skutočnosti stredom celého sveta. To môže mať strašné následky.

Potrebujem širší vesmír, v ktorom môžeme naplňovať svoj vlastný význam, a väčší príbeh, v ktorom nájdeme zmysel. Muž potrebuje počuť nie len to, že je milovaný a že je syn, ale potrebuje taktiež veriť, že je milovaný syn „Boží“.

Aký má kultúra okolo mňa vplyv na moje hľadanie hlbšieho zmysli? Našiel som zmysel v nejakom širšom príbehu, a ak áno, ako k tomu došlo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty deviaty

„Väčšina dnešných mužov, predovšetkým tých trochu „prevzdelaných“, žije väčšinou vo svojej hlave. Snažíme sa všetko pochopiť. V dôsledku toho často nie sme ochotný život skutočne zakúšať, pretože chceme najskôr, ešte pred samotnou skúsenosťou, poznať jej účel a zmysel. Trpíme  príliš silnou túžbou ovládať a máme slabú vieru v princíp „nechať veci plynúť“ a „dovoliť Bohu jednať“. Aby sme ale niečomumohli skutočne porozumieť, musíme sa poddať skúsenosti, napriek tomu, že vždy predom nerozumieme tomu, aká skúsenosť že nás to čaká.

Nádhera posvätného príbehu spočíva v tom, že nie je vedený potrebou ovládať ani podávať vysvetlenia. Tým takýto príbeh umožňuje duši, aby v ňom rástla a pohybovala sa medzi rôznymi úrovňami významu. Pamätajte si jedno: trvať na čisto doslovnom podaní faktov vedie vždycky ku strate zmyslu. Mytológia a posvätné texty sa nás snažia viesť a umožniť nám prežiť vlastnú skúsenosť. Skrz vlastnú skúsenosť objavíme, že stretnutie nie je len možné, ale taktiež žiaduce. My však máme často problém zakúsiť vlastnú skúsenosť.

Ako som sa posunul od obyčajného žitia vo vlastnej hlave k plnšiemu zakúšaniu života?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Časť druhá

„Budeme trpieť, a kým sa nenaučíme, ako utrpenie premeniť, budeme ho vždycky len šíriť“ Richard Rohr

Moderní muži jednajú intelektuálne, nie inštinktívne.

Súčasťou mužovej úlohy je taktiež znovu získať hlboký inštinkt slúžiaci k odlišovaniu pravého od nepravého.

Náš Boh je Boh radikálne dobrotivý – veríme tomu? Vieme, že je to pravda?

Ako sa naučíme nechať Boha byť Bohom?

Najlepší učitelia sú tí, ktorí cestu zdieľajú s nami.

Ako by som sa cítil v túto chvíľu, keby som skutočne veril, že všetko v mojom živote má svoje miesto?

Ste ochotní položiť si tieto otázky?

• Čoho som ochotný sa vzdať, aby som urobil správnu vec?
• Čo mám vykonať, kvôli čomu tu skutočne som?
• Aké je moje miesto v neustále sa meniacej realite sveta?
• Dokážem nájsť zmysel v strate?
• Kde sa nachádza skutočná moc?
• Prečo mám tak zlý pocit z veľkej časti svojho života?
• Na čom mám stavať svoj život, keď mám pocit, akoby sa mi svet pohyboval pod nohami?

Deň štyridsiaty ôsmy

„Muži potrebujú a chcú to, čo im veľké náboženské tradície sľubujú: stretnutie tvárou v tvár so svojim vlastným najhlbším životom a skúsenosť tohto života. D. H. Lawrence povedal: „Svet má najväčší strach zo skutočne nových skúseností.“ Novú myšlienku môžeme ľahko pustiť z hlavy, ale nová skúsenosť nás premieňa, a zmenu nemá ego rado. Zrelé náboženstvo pestuje skúsenosti s hĺbkou, nie len vieru v doktríny, ktorá od nás nevyžaduje skoro nič.

To je cieľ prechodového rituálu: vytvoriť vnútornú skúsenosť. Povšimnite si, že ide o rituály či obrady prechodu, nie o prednášky o prechode. Rovnako tak to nie sú sedenia určené k riešeniu problémov alebo k poskytovaniu terapie. Niektorí by radi prerobili rituály prechodu na psychologickú skúsenosť, ale rituál prechodu má byť epifániou života a príležitosťou čeliť jeho druhej strane, našej vlastnej nevyhnuteľnej smrti. Vziať takto smrť na vedomie pôsobí paradoxne ako najväčšia vzpruha pre životný rast, a preto sa tomu hovorilo „iniciácia“. Tu konečne skutočne začínate.

Prešiel som nejakým prechodovým rituálom, ktorý mi umožnil stretnúť sa s životom a smrťou? Pokiaľ áno, čo to bolo a ako ma to ovplyvnilo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty siedmy

„Abrahám, Mojžiš, Jób, Jonáš, Eliáš i Ježiš – tí všetci prešli skúsenosťou, ktorá premenila ich život, v prostredí prírody, nie v budovách postavených ľuďmi, a dokonca ani na posvätných miestach. Naopak, miesta jeich skúseností sa stali posvätnými až následne, a to práve vďaka tomu, že sa na nich odohrali život premieňajúce prežitky.

Muž túži po kontakte s tým, čo je substanciálne, solídne, skutočné a večné. Pohľad na trosky a dávne artefakty, praveké jaskyne a rytiny, hroty starých šípov a keramiku v nás vzbudzuje úžas. Existuje chlapec, ktorý o týchto veciach nesníva? Toto je hľadanie našej prastarej duše, našej nepošpinenej pôvodnosti v Bohu – alebo toho, čo východný majstri nazývajú „tvár, ktorú si mal pred svojim narodením“. K tejto tvári nejako hlboko prehovára všetko prírodné či staré, a práve naopak plasty, sadrokartón a oceľ ju oslovujú zriedkakedy.

Pokiaľ v živote muž nedôjde k tomu prapôvodnému stretnutiu, nebude náboženstvo mať mnoho vecí, ktoré by mu mohlo ponúknuť, a nebude schopné ho sprevádzať na jeho ceste. Všetko duchovné poznávanie je v skutočnosti rozpozná vanie včasnejšieho a hlbšieho dotyku božstva. Stretávanie sa s prírodným svetom nám umožňuje dozvedieť sa to, čo sme vždycky vedeli, len sme na to nejako zabudli. Náboženstvo tomuto pohybu len sekunduje.

Koľko času trávim v prírode?

Aké významné duchovné skúsenosti som v prírode zažil?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty šiesty

„Muž nenávidí zlyhania. A napriek tomu musíme všetci zakúsiť pád. Ide o hlboko uložený vzorec, o ktorom písala mystička Juliana z Norwiche: „Najskôr padneme a neskôr sa z pádu zotavíme – a oboje je Božia milosť.“ Ten muž v nás, ktorý padá a chybuje, ktorý v skutočnosti musí padať a chybovať, sa volá Adam. Ten muž v nás všetkých ktorý sa vďačne navracia, ktorý vždycky hovorí áno, sa volá Kristus.

Celú Bibliu môžeme čítať ako Adamovu túžbu a snahu navrátiť sa domov do rajskej záhrady, kde ho Boh stvoril a dal mu meno adamah, čo znamená „z prachu zeme“ (Gn 2; 7). Posledné slová, ktoré Boh povedal k Adamovi, zneli: „Prach si a v prach sa navrátiš“ (Gn 3; 19). Adam sa musí zbaviť strachu z toho, že je prach, čo znamená zbaviť sa strachu z toho, kým je. Nakoniec pochopí, čo dokáže s prachom urobiť Boh. Potom môže Adam konečne prestať byť tak fascinovaný oddeľovaním a svojim strachom z pádu a môže sa navrátiť do prvotnej záhrady.

Keď sa ohliadnem za doterajším príbehom svojho života, kde vidím pád a kde návrat?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty piaty

Vzťah medzi otcom a synom je možno príliš hlboký, než aby ho išlo vyjadriť slovami. Pramení z prastarej, prvotnej túžby. Syn túži po tom, aby mu otec odovzdal svoju mužskú energiu. Ale túži i po tom, aby vedel, že on sám môže otcovi taktiež niečo dať, skoro ako rovný rovnému. Preto môže mať takú veľkú silu spomienka na hádzanie loptou – symbolizuje vzájomné darovanie seba samého medzi otcom a synom. Vzájomné darovanie seba samého je taktiež vo väčšine Jánovho evanjelia základnou metaforou pre Boha.

Láska k tatinovi je našou prvou skúsenosťou s vlastnou mocou a dôležitosťou v živte niekoho iného. Táto láska je slobodnou voľbou: „Tatino so mnou chce byť nie preto, že musí, ale preto, že ma má rád. Tak to musím byť dobrý!“

Lekcia tohto vzťahu, zdá sa, spočíva v poznaní, že pokiaľ na nás záleží naším otcom, potom na nás bude záležať i v širšom svete, ktorý je rovnako ako otec väčší než my, iný a mimo nás. Možno preto dáva toľko ľudí prednosť mužskej predstave Boha, napriek tomu, že Boh jednoznačne prekračuje akýkoľvek gramatický rod.

Aké zdravé spomienky mám na vzťah otca a syna, pokiaľ nejaké mám? Aké zdravé spomienky na vzťah otca a syna môžem vytvoriť pre svojho syna či synov?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.