„Členka fakulty CAC Barbara Holmes bravúrne učí o kontemplácii, ale nie tak, ako si o nej obvykle myslíme. Rozjímanie chápe ako výtvor duše vznikajúci aj uprostred najnáročnejších kríz, ktorým ľudstvo čelí. Jej nová kniha Krízová kontemplácia popisuje, ako to vidí:

Uprostred ničivých kríz sa od nás žiada, aby sme konali protiintuitívne. Keď doba vyžaduje úzkosť, útek alebo boj. . . [sme požiadaní], aby sme umožnili možnosť kontemplatívneho útočiska, oddychu a obnovy. Spomaliť a zostať v pokoji znamená umožniť, aby sa objavil zdroj našich problémov a možnosti obnovy…

V historicky chápanom kontexte si však kontemplácia vyžaduje privilégium a čas ustúpiť z frontových línií každodenného života, aj keď len na malú chvíľu. Pre väčšinu ľudí, väčšiny kultúr obkľúčených spoločnosťou je takéto pohodlie nepredstaviteľné. Neodvážime sa ani na chvíľu oddialiť pohľad, aby sme zvážili alternatívnu realitu. Prežitie si vyžaduje ostražitý duchovný a stelesnený postoj. Uvažovanie (v bežnom slova zmysle) počas krízy by mohlo zvýšiť pravdepodobnosť, že v našom bezprostrednom okolí nám uniknú alebo budú nesprávne prečítané príznaky nebezpečenstva…

Kontemplácia nie je len účinná reakcia na krízu. Môže tiež vzniknúť počas najintenzívnejších aspektov udalosti. Keď sú mučené telá, keď sú mysle tlačené do bodu zlomu, ľudský duch padá cez praskliny krízy do centra kontemplácie. Howard Thurman [1900–1981] označil tento vnútorný priestor ako ostrov, miesto, ktoré nemožno narušiť bez osobného súhlasu: „Keď sa všetka nádej na prepustenie na tomto svete zdá byť nereálna a neopodstatnená, srdce sa obráti k úniku za hranice súčasného poriadku. “

Keď obyčajné už nie je obyčajné a kríza je na nás, samo sa môže sústrediť v tomto útočisku, ktoré nazývam „krízová kontemplácia“, priestor, ktorý nie je výsledkom duchovného hľadania ani dobrovoľného vstupu do meditačných priestorov. Je to trhlinka, pretrhnutie a rozbitie seba, komunity, očakávaní a domnienok o fungovaní sveta… Keď to pustíme, jedinou konštantou je Božia láska a Boží prísľub, že nikdy nezostaneme sami.

Barbara pomenovaním „krízová kontemplácia“ rozširuje tradičné chápanie kontemplácie, ktoré úprimne povedané do veľkej miery formovali vzdelaní, privilegovaní (čas a zdroje, ak nie okolnosti ich života) a často celibátni učitelia. Krízová kontemplácia otvára dvere k inkluzívnemu poznaniu toho, ako Boh koná vo všetkých veciach a cez všetky tieto veci – aj cez to najhoršie v živote samotnom.“