Archív značiek: Ježiš Kristus

Dnešná meditácia nad Božím slovom

„Obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život“ Ježiš Kristus nemyslí na pôst. Dnešné čítanie je o nádeji.

Všimnime si, na čo v skutočnosti dáva Ježiš dôraz: Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi. Bdejte celý čas. Modlite sa, aby ste mohli uniknúť pred tým, čo má prísť a postaviť sa pred Syna Človeka (Lk 21, 34 – 36). Ježiš pokračuje v svojej dvojakej reči: Na jednej strane hovorí učeníkom o spustošení Jeruzalema (Lk 21, 5 – 28); na strane druhej je to Ježišova eschatologická reč (Lk 21, 5 – 36) – hovorí o posledných veciach, o konci života každého jedného kresťana, aj o konci sveta. To nám napovedá prvé čítanie, ktoré tiež hovorí o posledných veciach (Dan 7, 15 – 27). Prorokovi Danielovi sa hovorí vysvetlenie jeho videnia nasledovne: „Vláda moc a sláva všetkých kráľovstiev pod nebom bude odovzdaná ľudu svätých Najvyššieho.“ (Dan 7, 27a) Apoštoli, svätopisci i prví kresťania spolu s nimi sami seba nazývali svätými Najvyššieho (1 Pt 2, 9) (Kol 3, 12). Aj my kresťania dnešných čias, ak máme osobný vzťah s Kristom a v Ňom s Bohom Otcom prostredníctvom Ducha Svätého (Ef 2, 18), úplne oprávnene môžeme o sebe hovoriť ako o svätých Najvyššieho. Prichádzame do spoločenstva Cirkvi, aby sme slávili vykupiteľské dielo nášho Pána Ježiša a prijali Jeho samého – Živého Boha. Stávame sa Boho-stánkami Živého Boha (1 Kor 3, 16 – 17) a teda sme svätými Najvyššieho. Znamená to, že nehrešíme? Nie. Znamená to, že môžeme slobodne hrešiť? Nie. Ježiš nám hovorí bdejte. To hovorí aj apoštolom v Ghetsemanskej záhrade: „Bdejte so mnou a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia, lebo Satan si vás vypýtal, aby vás skúšal.“ (Lk 22, 40. 31.) Modlite sa, aby ste mohli predstúpiť pred Syna Človeka.“ (Lk 21, 36) Synom Človeka sa myslí Ježiš sám. Takže, čo znamená to Ježišovo varovanie pred obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, s ktorými máme bezo sporu skúsenosť, či už priamo alebo nepriamo? Kristus hovorí, aby nám neoťaželo srdce.
Ak nám totiž oťažie srdce starosťami, potom nemôžeme bdieť (Mt 26, 43) .
Ak nemôžeme bdieť, nemôžeme sa ani modliť (Lk 22, 45) (Mt 26, 40 – 41).
Ak sa nemôžeme modliť, ako môžeme očakávať stretnutie s Ježišom?
Na začiatku som hovoril, že toto čítanie je o nádeji. Boh je Pánom a Kráľom môjho života, môj stvoriteľ, je v mojom srdci a vie úplne presne, čo potrebujem. Smiem Mu dôverovať tak, ako verí malé dieťa svojej mame. (Ž 131, 2) (Oz 11, 1. 3- 4 8e – 9) Dokonca ma k tomu sám vyzýva! (Mt 18, 3) (Lk 18, 17) A preto sa pýtam slovami samotného Ježiša: „Môžeš si pridať starosťami čo i len jediný deň života?“ (Mt 6, 27) „Azda sa milujúci Boh nepostará o svoje deti?“(Mt 7, 9 – 11) (Lk 11, 11 – 13) Zaraz sa postará (Lk 18, 7 – 8), ba už sa stará (Ž 40, 18) (1 Pt 5, 7). Veríme tomu? Verme tomu! Amen. 

Homília pápeža Františka v Šaštíne

Šaštín, 15. septembra 2021

V Jeruzalemskom chráme sa Máriine ruky vystreli k rukám starého Simeona, ktorý mohol vziať Ježiša a spoznať ho ako Mesiáša poslaného pre spásu Izraela. V tejto scéne rozjímame o tom, kto je Mária: je Matkou, ktorá nám daruje Syna Ježiša. Preto ju milujeme a uctievame si ju. V tejto Šaštínskej národnej svätyni sa s vierou a úctou schádza slovenský národ, pretože vie že práve ona nám daruje Ježiša. V „logu“ tejto apoštolskej cesty je vyobrazená cesta vo vnútri srdca, nad ktorým sa týči Kríž. Mária je cestou, ktorá nás vovádza do srdca Krista, ktorý z lásky k nám obetoval svoj život.

Vo svetle evanjeliovej state, ktorú sme si práve vypočuli, môžeme hľadieť na Máriu ako na vzor viery. Rozpoznávame tak tri vlastnosti viery: cestu, proroctvo, súcit.

Máriina viera je predovšetkým vierou, ktorá sa vydáva na cestu. Ihneď po Anjelovom zvestovaní sa nazaretské dievča „vydalo na cestu a ponáhľalo sa do istého judejského mesta v hornatom kraji“ (Lk 1,39). Mária išla navštíviť svoju sesternicu Alžbetu. Nepovažovala za výsadu svoje povolanie stať sa Matkou Spasiteľa; nestratila jednoduchú radosť zo svojej poníženosti po tom, ako ju Anjel navštívil; nezostala stáť a nečinne kontemplovať samú seba medzi štyrmi stenami svojho príbytku. Naopak, žila svoj dar ako poslanie; cítila potrebu otvoriť dvere a vyjsť z domu; stala sa živým stelesnením tej netrpezlivosti, s akou Boh túži prísť k všetkým ľuďom a spasiť ich svojou láskou. Preto sa Mária vydáva na cestu: namiesto pohodlnosti zvykov si vyberá neznáme cesty; namiesto stability domácnosti namáhavú chôdzu; namiesto bezpečnosti pokojnej religióznosti riziko viery, ktorá sa otvára novým výzvam a tak sa stáva darom z lásky k blížnemu.

Aj dnešné evanjelium nám ukazuje Máriu na ceste: smerom k Jeruzalemu, kde spolu s Jozefom, svojím ženíchom, obetuje Ježiša v Chráme. Celý jej život bude cestou za jej Synom, ako jeho prvej učeníčky, až do cieľa, na Kalváriu, pod jeho kríž. Mária neustále kráča.

Takto je Panna Mária vzorom viery pre tento slovenský národ: viery, ktorá sa vydáva na cestu, vždy pobádaná jednoduchou a úprimnou zbožnosťou, vždy na púti, v hľadaní Pána. Kráčaním premáhate pokušenie statickej viery, ktorá sa uspokojí s nejakým obradom alebo starou tradíciou, vychádzate zo svojho vnútra, nesiete v batohu svoje radosti a bolesti a robíte zo svojho života púť lásky k Bohu a k bratom a sestrám. Ďakujem za toto svedectvo! A prosím vás, zostaňte na ceste, stále! Nezastavte sa!

Ešte chcem dodať jedno. Povedal som: „Nezastavte sa!“, lebo keď sa Cirkev zastaví, ochorie; keď sa biskupi zastavia, ochorie Cirkev; keď sa kňazi zastavia, ochorie Boží ľud.

Máriina viera je zároveň prorockou vierou. Svojím životom je mladé nazaretské dievča proroctvom Božieho diela v dejinách, Jeho milosrdného konania, ktoré vyvracia logiky sveta, povyšuje ponížených a rozptyľuje tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú (porov. Lk 1,52). Ona reprezentuje všetkých „chudobných Jahveho“, ktorí volajú k Bohu a očakávajú príchod Mesiáša. Mária je Dcérou Sionskou, ktorú zvestovali Izraelskí proroci (porov. Sof 3,14-18), Pannou, ktorá počala Emanuela, ktorý je Boh s nami (porov. Iz 7,14). Ako Nepoškrvnená Panna, Mária je ikonou nášho povolania: ako ona, aj my sme povolaní byť svätými a nepoškvrnenými v láske (porov. Ef 1,4), stávajúc sa obrazom Krista.

Proroctvo pre Izrael vrcholí v Márii, pretože ona v lone nosila Slovo, ktoré sa stalo telom – Ježiša. Ježišom sa úplne a definitívne zavŕšil Boží plán. Simeon o ňom povedal jeho matke: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2,34).

Nezabudnime na to, že nesmieme redukovať vieru na cukor, ktorý osladzuje život. To nesmieme. Ježiš je znamením, ktorému budú odporovať. Prišiel, aby priniesol svetlo tam, kde bola tma, čím sa temnota dostala na svetlo a musela ustúpiť. Preto proti nemu temnoty stále bojujú. Kto prijíma Krista a otvorí sa mu, vstane z mŕtvych; kto ho odmieta, uzatvára sa do tmy a je príčinou vlastnej skazy. Svojim učeníkom Ježiš vysvetlil, že nepriniesol pokoj na svet, ale meč (porov. Mt 10,34): totiž jeho Slovo je ako dvojsečný meč; vniká do našich životov, oddeľuje svetlo od temnoty a vyzýva nás si vybrať si: hovorí: „Vyber si!“ Pred Ježišom nik nemôže zostať vlažný alebo „sedieť naraz na dvoch stoličkách“. Nie, to sa nedá. Prijať ho znamená súhlasiť s tým, aby u mňa odhalil protirečenia, modly, vnuknutia zla, a aby sa pre mňa stal vzkriesením, lebo On ma dvíha, podáva mi ruku a pomáha mi znovu začať. Vždy znova ma dvíha.

A práve takýchto prorokov potrebuje aj dnešné Slovensko. Nejde o to, aby sme boli k svetu nepriateľskí, ale aby sme boli vo svete znamením, „ktorému budú odporovať“, kresťanmi, ktorí vedia svojím životom ukázať krásu Evanjelia, ľuďmi, ktorí nastoľujú dialóg, kde sú odlišné postoje, ktorí zjavujú bratský život, kde v spoločnosti panuje rozdelenie a nesvornosť, ktorí šíria príjemnú vôňu prijatia a solidárnosti tam, kde často prevládajú osobné a kolektívne formy sebectva, ktorí chránia a zachovávajú život tam, kde sa uplatňuje logika smrti.

A Mária, Matka putovania, sa vydáva na cestu; Mária Matka prorokovania; napokon Mária je Matkou súcitu. Jej viera je súcitná. Žena, ktorá samá seba nazývala „služobnicou Pána“ (porov. Lk 1,38) a ktorá sa s materinskou starostlivosťou postarala o to, aby nechýbalo víno na svadbe v Káne (porov. Jn 2,1-12), sa spolu so Synom podieľala na spásonosnom poslaní a išla s ním až pod kríž. V tej chvíli, v mučivej bolesti, ktorú zažila na Kalvárii, pochopila Simeonovo proroctvo: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2,35). Utrpenie umierajúceho Syna, ktorý na seba vzal hriechy a bôle celého ľudstva, preniklo aj ju. Ježiš s rozkmásaným telom, muž bolestí, ktorého zohyzdila zloba (porov. Iz 53,3); Mária, s rozdrásanou dušou; súcitná Matka, ktorá zbiera naše slzy a zároveň nás utešuje a pripomína nám, že v Kristovi je konečné víťazstvo.

Mária, Bolestná Matka, jednoducho zostáva pod krížom. Stojí pod krížom. Neutečie preč; nesnaží sa zachrániť si život; nepoužíva ľudskú lesť ani duchovné anestetiká, aby sa vyhla bolesti. Toto je dôkaz súcitu: zostať pod krížom. Zostať s tvárou plnou slzí, ale s vierou človeka, ktorý vie, že vo svojom Synovi Boh premieňa bolesť na radosť a víťazí nad smrťou.

Aj my, so zrakom upretým na Bolestnú Pannu Máriu, sa otvárame viere, ktorá sa stáva súcitnou a vedie nás zdieľať svoj život s tými, ktorí sú zranení, trpia alebo sú nútení niesť na pleciach ťažké kríže. Bratia a sestry, viera, ktorá nie je abstraktná, ale pobáda nás vcítiť sa a byť solidárnymi s núdznymi. Táto viera, podľa Božieho štýlu, pokorne a bez rozruchu odstraňuje bolesť sveta a zavlažuje spásou brázdy dejín.

Drahí bratia a sestry, nech vám Pán navždy zachová úžas, nech vám zachová vďačnosť za dar viery! A nech vám Preblahoslavená Panna Mária vyprosuje potrebnú milosť, aby vaša viera bola vždy na ceste, aby mala nádych proroctva a bola vierou bohatou na súcit.

Rozlúčkový pozdrav Svätého Otca na záver svätej omše

Drahí bratia a sestry! Nastal čas rozlúčky s vašou krajinou. Pri tejto Eucharistii som vzdával Bohu vďaky za to, že mi umožnil prísť sem medzi vás, ako aj za to, že som mohol ukončiť svoju púť v nábožnom objatí vášho ľudu spoločným slávením dôležitého náboženského a štátneho sviatku vašej Patrónky, Sedembolestnej Panny Márie.

Zo srdca ďakujem všetkým vám, drahí bratia biskupi, za celú prípravu a za prijatie. Ešte raz vyjadrujem svoju vďačnosť pani prezidentke republiky a civilným autoritám. Ďakujem aj všetkým, ktorí rozličným spôsobom spolupracovali, najmä modlitbou. A s radosťou opätovne pozdravujem členov a pozorovateľov Ekumenickej rady cirkví, ktorí nás poctili svojou prítomnosťou.

Nosím vás všetkých v srdci. Ďakujem všetkým! [po slovensky].

Zamyslenie manželov Hoxarovcov z Otcovho Srdca na pondelok 22. 03. 2021.

„V Kristovi Ježišovi niet odsúdenia.
V Kristovi Ježišovi niet odsúdenia.
V Kristovi Ježišovi niet odsúdenia.

Vo svete je však mnoho odsúdenia. 

Zuzanu dvaja starší falošne obvinili. Ako sudcom im ľudia verili, a tak Zuzanu odsúdili na smrť. Zuzana sa rozhodla zostať čistá a radšej riskovať smrť, ako by sa mala poddať ich žiadostivosti. Boh vypočul jej volanie – mladý chlapec Daniel reagoval na Ducha Svätého, a tak bola nakoniec dokázaná jej nevina. Jej žalobcovia boli odsúdení a usmrtení.

Tí dvaja muži, ktorí videli Zuzanu, dovolili žiadostivosti, aby v ich srdciach nekontrolovateľne rástla. Nepočúvali Boha a nepripomenuli si spravodlivé rozsudky. Ich myšlienky a činy poháňala ich žiadostivosť.
Zuzanin príbeh mi pripomína svätú Máriu Goretti. V jedenástich rokoch ju chcel zneuctiť mladý muž, ktorý sa poddal vlastnej žiadostivosti. Ale pretože ho Mária kategoricky odmietla, zaútočil na ňu a zabil ju. Mária utrpela fyzické zranenia a zomrela. Obete zneužívania však neutrpia len fyzickú, ale aj emocionálnu ujmu.

„Väčšina obetí sexuálneho zneužívania… je vnútorne rozorvaná. Sú odsúdené na pomalú smrť – dlhé krvácanie ducha – kvôli vnútornému zmrzačeniu spôsobenému zneužívaním. Obeť je zmrzačená vo vlastných očiach. Iní v nej môžu vidieť krásneho a nadaného človeka, ale zneužitá osoba sa na seba pozerá s intenzívnym a často násilným odporom. Duch plače a duša krváca… Mnoho týraných detí nemalo silu ani schopnosť odolávať násilníkovi. No je dôležité si uvedomiť, že teraz, keď sú staršie a silnejšie, môžu sa voči týraniu brániť. Môžu zatvoriť uši pred strašnými klamstvami o nich samých, ktoré im násilník nahováral. Môžu sa na seba začať pozerať v pravde – ako na osoby veľmi milované Bohom.“ (CatholicIreland.net Saints July 6)

Žena pristihnutá pri cudzoložstve bola tiež milovaným Božím dieťaťom. Vedela, že konala zle, a že je vinná. Odsudzovala seba samú rovnako, ako ju odsúdili ostatní. Ich kritika bola oprávnená. Nie sme však povolaní súdiť, ale odpúšťať. Takto sa sv. Mária Goretti zachovala k mužovi, ktorý ju chcel zneužiť a ktorý ju zabil. Bála sa, že muž, ktorý ju napadol, pôjde do pekla. Nesmierne sa jej uľavilo, keď mu mohla z celého srdca odpustiť.

V dnešných čítaniach vidíme štyri rôzne situácie: osoba je nevinná, ale odsúdená ostatnými; osoba je vinná a žije s odsúdením druhých; osoba je vinná a aj sama sa odsudzuje; osoba bojuje proti žiadostivosti tela.

Ak si nevinnou obeťou, odporúčam ti nájsť si dôveryhodnú osobu, ktorej budeš môcť rozpovedať svoj príbeh. Ak patríš k vinníkom alebo bojuješ vo vnútri, uvedom si, že môžeš byť slobodný. Ak sa chceš zmeniť, bež k Ježišovi po pomoc a porozprávaj sa s ním. Oslobodí ťa od odsúdenia, ako to urobil pre ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Ako ďaleko je východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť (Žalm 103, 12). Zahodil všetky naše viny do morských hlbín (Mich 7,19). Odpúšťa všetko, čo sme urobili zle a na naše hriechy si už nespomenie (Jer 31,34). Svätá Mária sa za teba modlí, stará sa o zneužívaných aj o tyranov. Ježiš zaplatil cenu za každý hriech. Keď vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý, odpustí nám naše hriechy a očistí nás od každej neprávosti (1 Jn 1,9). Ak sa teda cítiš vinný, povzbudzujem ťa, aby si vyznal svoj hriech a vedel, že ti je odpustené.“