Deň štyridsiaty štvrtý

„Chlapci túžia po mužskej výchove. Chcú od svojich otcov, aby ich naučili praktické zručnosti potrebné k úspechu a prežitiu, aby s nimi otec z vlastného rozhodnutia trávil čas. Mladí muži milujú skúsenosti nadobúdané bok po boku s iným mužom, najlepšie s tatom. Každý syn chce získať pozornosť svojho otca. Niekto tvrdí, že dieťa nič tak nenadchne a nedá mu tak istý pocit bezpečia, ako keď zazrie spontánny úsmev vo tvári otca alebo matky vo chvíli, kedy vojde do miestnosti.

Od matiek potrebujú chlapci hniezdo, opateru, hovorenie a načúvanie. Otcovou úlohou však je vyviesť ich do vonkajšieho sveta a poskytnúť im víziu, istotu i sebaistotu, ktorá im umožní opustiť hniezdo. Zdá sa, že mladý muž, ktorý vstúpi do širšieho sveta bez toho, žeby sa mu dostalo podpory od otca a žeby ho otec viedol svojim povzbudzovaním, prežíva celoživotný zžieravý smútok. U muža – dokonca aj už staršieho muža – ktorý toto od svojho otca nedostal, je možné ľahko zazrieť nervózne cuknutie pier a vyplašený pohľad v očiach.

Zažil som tento typ podpory od otca? Pokiaľ nie, ako môžem zhojiť ranu, ktorú to vo mne zanechalo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty tretí

„Iniciovaný starešinovia vedeli, že od toho, po kom sa málo požaduje, nie je možné nič očakávať. Pokiaľ dostane niekto obed zadarmo, ľahko ho rovnako tak nadarmo zabudne, odmietne alebo stratí. Ako Ezau, i my pokojne predáme svoje rodfné právo za misku šošovicovej kaše (Gn 25; 34).

Mladý muž potrebuje skupinu s určitými hodnotami, komunitu, od ktorej niečo požaduje a ktorá požaduje niečo od neho. Táto skupina ho vyženie, zasvätí ho a zase ho privíta späť. Bez tejto domovskej základne je iniciácia nepravdepodobná. Komunita stelesňuje systém, voči ktorému je možné vykazovať zodpovednosť a ktorý mladého muža dfonúti opustiť fantazijné ilúzie a niečo konkrétneho vykonať.

Hlavnou a najväčšou slabinou mnohých liberálnych cirkví je absencia akejkoľvek možnosti vykazovať zodpovednosť za to, o čom tieto spoločenstvá tvrdia, že to vyznávajú. Príliš podliehajú vrtochom ega, individuálnej náture i súdobej politickej korektnosti. Tradičné a konzervatívne spoločenstvá bývajú trvalejšie a prinášajú taktiež trvalejšie výsledky. Liberálne spolky zvyčajne poskytujú kritické myslenie, ktoré je veľmi potrebné, bývajú však príliš individualistické, než aby dokázali vytvoriť skutočnú komunitu. Je potrebné, aby vzniklo niečo, čo z oboch variant spojí to najlepšie.

Som súčasťou skupiny, ktorá ma podporuje a trvá na tom, aby som neustále niesol vlastnú zodpovednosť?

Ak to tak nie je, kde by som takúto skupinu mohol nájsť?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty druhý

„Skoršie kultúry nevychádzali automaticky z predpokladu, že mladý muži si dokážu zvnútorniť hodnoty svojej komunity a rozvinúť osobnú disciplínu sami od seba. Predpoklad bol práve opačný, totiž, že tieto kvality sa rozvíjajú výlučne ako výsledok učenia a cvičenia.

Privilégiá mužskosti sa odovzdávali výlučne tým, ktorí zaplatili stanovenú cenu. Spoločnosť musela získať istotu, že mladým mužom je možné dôverovať, že svoju moc nezneužijú. Komunita musela dbať na to, aby nepodporovala a neposilňovala sebectvo. Mladí muži vtedy rovnako ako aj teraz pokúšali systém tým, že pre seba požadovali privilégiá, ktoré si ešte nezaslúžili. Dnes ale týmto požiadavkám rodina i širšia spoločnosť bohužiaľ ustupuje, namiesto toho, aby mladých mužov učila a preverovala ich charakter.

Tradične taktiež existovali jasné rozdiely medzi jednotlivými úrovňami osobného vývoja a spoločenského postavenia. Starejší si svoje privilégiá už zaslúžili a nemuseli sa pred mladými mužmi nijako ospravedlňovať. Mladým mužom však bolo potrebné ponúknuť rôzne metódy, ako sa dopracovať ku zrelosti a dosiahnuť onoho konkrétneho postavenia, po ktorom toľko túžili. Oni sa týmto metódam často vzpierali, ale taktiež ich rešpektovali. Jednu vec vidím stále znovu: muži nerešpektujú nič, čo dostali zadarmo.

Ako som ja bol cvičený a preverovaný?

Ako poznám, že som pripravený postúpiť na ďalšiu úroveň privilégií a moci?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty prvý

„Ešte do doby osídľovania divokého západu sa takmer všetky mýtické príbehy odohrávali v divočine či „pustine“. Pre mužov a ženy v celých dejinách bola práve divoká príroda miestom, kde objavovali svoju dušu. Civilizovaný či domestikovaný svet bol náš výtvor, divočina bola dielo Božie – prvá a prirodzená katedrála.

Lenže my sme si vybudovali spoločnosť, ktorá idealizovala civilizáciu a pred divočinou uteká. Veľa ľudí sa prírody doslova bojí. Podarilo sa nám nie len skrotiť divočinu, my teraz krotíme aj dušu.

Príroda však napriek tomu ďalej prehovára k niečomu hlboko v každom z nás. Zažili ste niekedy, žeby vás pohľad do očí zvieraťa prikoval k zemi? Keď sa vám zviera zadíva do očí, ten pocit je takmer posvätný. Svet za hranicami sveta ľudského nám zvláštnym spôsobom zdieľa / zdeľuje niečo zásadného. C. G. Jung povedal: „Akonáhle náboženstvo prestane hovoriť o zvieratách, pôjde to s ním už len z kopca.“ Pobyt v divočine nám vracia duševné zdravie, vracia nás späť k nášmu hlbokému ja.

Ako si môžem – čo najskôr – spraviť čas, aby som pobudol so zvieratami v divočine?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty

„V tradičných príbehoch pochádzajú hrdinovia výhradne zo vznešených rodov alebo sú to tajný osirelí synovia kráľa – hoci o tom sami nevedia. Toto podanie je skvelé a správne. My všetci tušíme, že nejak pochádzame z veľkosti, či ako by to vyjadril William Wordsworth, „brázdime slávu oblakov“. Sláva, dokonca aj v Písme, označuje posvätnú identitu ako čosi, čo stvoril Boh a čo nesie Boží obraz a podobu (Gn 1; 26). Každý z nás je niečím viac, než si trúfa predstaviť, čímsi za hranicou toho, čo je vidieť len obyčajným okom, kýmsi, kto je „skrytý s Kristom v Bohu“, ako uvádza Pavol (Kol 3;3).

Toto hlboké tušenie dodáva našej heroickej ceste nevyhnutný smer a naliehavosť. Vedie nás tam, odkiaľ sme predtým vyšli (k tomu, kým sme v Bohu), ešte než sme spravili čokoľvek dobrého či zlého a začali si tvoriť svoju vlastnú identitu. Na duchovnej ceste ide o to objaviť svoje rodné právo, svoj počiatok, a to s tou istou energiou, s akou sirota či adoptované dieťa hľadá svojich pokrvných rodičov.

Kedy som zakúsil svoju vlastnú slávu?

Akým spôsobom povedomie o mojom pôvode ovplyvňuje moje činy?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty deviaty

„Ak sa máme rozvíjať, potrebujeme lásku nepodmienenú aj podmienenú. Pokiaľ sme mali šťastie, dostalo sa nám kombinácie oboch typov lásky od rodičov. Zakúsiť nepodmienenú lásku v detstve dáva človeku pevný základ – zdravý, priestranný pocit vlastného ja. Napriek tomu však je nutné, aby sme počúvali aj zákaz posvätného nie – aby sme mali niečo, do čoho môžeme naraziť, čo vytvára situácie s hranicami –, inak nikdy nepôjdeme do hĺbky a neobjavíme v sebe to najlepšie. Potrebujeme oboje, úplné prijatie i podmienené požiadavky, ktoré pôsobia proti našej prirodzenej egocentrickosti.

Otcova láska je v tom najlepšom prípade i podmienená, pretože vďaka nej sa syn učí vnútornej disciplíne, poznáva rozumné hranice svojho ega a pri snahe naplniť otcove nároky dostáva možnosť okúsiť vlastnú silu a schopnosti. Bez týchto skúseností si v sebe vypestujeme onen mäkký a k sebe samému zhovievavý postoj, ktorý je pre mnohých z nás tak typický, totiž že máme na všetko samozrejmý nárok.

Kedy mi najlepšie prospieva nepodmienená láska?

Kedy mi najlepšie prospieva láska podmienená?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty ôsmy

Rešpekt a postavenie u starších mužov si musíte zaslúžiť, na tom nie je vôbec nič zlého. Keď sú muži starší, často vďačne spomínajú na svojich najprísnejších učiteľov a najnáročnejších šéfov. Vedia, že týto ľudia ich primäli k ich najlepším výkonom.

Muž často vie, že práve týto učitelia ho brali vážne, že práve týto vychovávatelia v ňom rozpoznávali čosi hodnotného. Ide síce o prísnu lásku, ale láska to je. Pokiaľ v nej nie je krutosť či ponižovanie, potom ide o typ lásky, ktroý muži rešpektujú a ctia. Láska na mužov príliš nepôsobí, pokiaľ ju dostanú príliš rýchlo či ľahko. Namiesto mužov s charakterom a silou z nich ľahká láska robí lenivých manipulátorov.

Pre mňa je zaujímavé, že Ježiš podľa evanieliového podania prejavuje lásku ako nepodmienenú, tak aj podmienenú. Ku správnemu rastu potrebujeme oba typy: podmienenú lásku, ak sme silný a drzí, nepodmienenú, keď sme slabí a pochybujeme o sebe.

Ktorí učitelia a vychovávatelia ma brali vážne a jednali so mnou v intenciách prísnej lásky?

Akých mladých mužov by som v neskorších rokoch svojho žibvota mohol sám učiť a milovať?

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty siedmy

„Každá hrdinská výprava začína parádnou fanfárou a obrovským očakávaním. V polovici cesty však začnete narážať na vlastné limity. Keď je človeku niečo málo cez dvadsať rokov, pripadá mu skvelé byť hrdinom, pristavovať si ku stenám rebríky a šplhať stále vyššie a vyššie, dobíjať to a ono. Kdesi v polovici príbehu vás vaše hrdinstvo nechá bezradných (na holičkách). Trebárs, ako to popisuje Thomas MErton, si uvedomíte, že ste si opreli rebrík o nesprávnu stenu. Alebo cestou zistíte, že ste celkom obyčajný muž. Je možné, že pravé hrdinstvo spočíva práve v prijatí tohto poznania.

Tu určite tkvie príčina toho, prečo Ježišov život prehovára k ľuďom, ktorí narazili na vlastné hranice. Ježiš nepôsobí ako typický hrdina, ale skôr ako obeť, ako niekto, kto podľa mnohých štandardov zlyhal – bol dotlačený do slepej uličky a popravený v najlepších rokoch života.

Je smutné, že väčšina kultúr vychvaľuje a odmeňuje onen ranný heroizmus prvej polovice života, ale akonáhle dôjde na tichú svätosť a oddanosť skutočných svätcov ocitajúcich sa v polovici cesty, odvracajú pohľad.

Ako budú vyzerať záväzky, ktoré na seba beriem, čím viac sa vzdialim od počiatku cesty, kde sa všetko zdá byť žiarivé a nádejné?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty šiesty

„Osvietenie (Jn 8; 12) nie je možné vykonštruovať, zmanipulovať alebo dostať na objednávku. Vždycky ho odovzdáva jeden druhému. Múdrosť nie je projekt „urob si sám“. Duch vanie, kadiaľ za mu zapáči, a nám, ktorí sme sa vydali na cestu, nezostáva než naslúchať jeho poučeniu a zostávať otvorení. Toto Ježiš nazýva vierou.

V skutočnosti môžeme sami robiť jediné: prosiť o milosť, aby sme boli dostatočne otvorení a ochotní rozpoznať tajnú bránu, ktorú Boh otvára práve nám. Táto brána sa takmer vždycky ukazuje v podobe nejakého utrpenia – fyzického, vzťahového, emocionálneho, intelektuálneho či štruktúrneho. Utrpenie definujem ako niečo, čo sa človeku prihodí, čo nemá pod kontrolou.

V osvietení nejde ani tak o vedenie / poznanie ako skôr o „odvedenie“ / „odpoznanie“, nejde v ňom ani tak o učenie ako o odnaučenie. Ide v ňom o to, vzdať sa a nechať veci plynúť, nie o to dosahovať výsledkov privlastňovať si ich. Spočíva skôr v tom, aby človek vstúpil do tajomstva, než aby dosiahol mentálnej istoty.

Milosť osvietenia prichádza vždycky úplne nevypočítateľne a jedinou zmysluplnou odozvou na ňu je vďaka v srdci a uznanie faktu, že tajomstvo nás vždycky presahuje.

Kedy som zažil osvietenie a aký podnet k nemu viedol?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Moja úvaha:

Verím, že Boh chce každého jedného človeka previesť cestou osvietenia – svätosti. Pritom pre všetkých úplne jedinečnou a neopakovateľnou. Zároveň verím, že Boh si k tomu bez problémov poslúži tak našimi vlastnými chybami, slabosťami a hriechmi, ako aj sebaväčšími omylmi a hlúposťami druhých. I tie najväčšie previnenia, krivdy a krutosti vie Boh zmeniť na živnú pôdu pre ešte väčšie požehnania. Boh nás nikdy nechce zlomiť a neláme, pretože On je ten, ktorý nalomenú vetvičku nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí. On nikdy neláme a nikdy netrestá, hoci jedna z hlavných právd viery je, že Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá, myslím, že túto pravdu viery často vôbec nechápeme. V Rohrovej meditácii sa píše: „V skutočnosti môžeme sami robiť jediné: prosiť o milosť, aby sme boli dostatočne otvorení a ochotní rozpoznať tajnú bránu, ktorú Boh otvára práve nám.“ Domnievam sa, že v skutočnosti nejde o to, že Boh nám spôsobuje tieto utrpenia. Boh dopúšťa tieto utrpenia, aby nás vyviedol zo zabehnutých koľají nášho nepravého ja = klamstva o sebe = pýchy = ega. Myslím si, že prvým krokom je prijať bezmocnosť! prijať, že to nie je v našich rukách! prijať, že to nie je o nás! prijať, že nás to presahuje viac ako si vieme predstaviť! prijať tajomstvo! Toto všetko je v tej prosbe o milosť otvorenosti a ochoty… Odpoznanie / odvedenie / odnaučenie sa je prerodom od života, ktorý pevne zvieram vo svojich rukách – teda aspoň si to myslím – k životu otvorenému pre volanie Ducha, k životu, ktorý naplno môžem žiť, až keď ho pustím z rúk. Utrpenie je pozvaním skočiť do prázdnej čiernej hlbokej priepasti plnej desov, pretože verím, že ma tam čaká Otcovo náručie… Je v tom vlastne prejav Božej nehy, nežného dotyku, milujúceho známeho hlasu, ktorý volá po mene. V osvietení teda nejde predovšetkým slovami Rohra o to vedieť pravdu, ako viac o to pustiť sa lži: pýchou, či egom nazývame klamstvá o sebe, ktorým sme uverili, a ktoré žijeme, potom pokorou a pravým ja môžeme nazvať pravdu o sebe, ktorú žijeme. No to sa potrebujeme najskôr pustiť tých klamstiev. odnaučiť sa žiť ako starý človek, a žiť ako nový. Toho nie sme schopný! Preto je tu odporúčanie nechať veci plynúť, lebo Duch Pánov je jemným vánkom, ktorý vanie kde chce. Pustiť sa všetkých istôt a vstúpiť do tajomstva – istoty viery.