Deň štyridsiaty ôsmy

„Muži potrebujú a chcú to, čo im veľké náboženské tradície sľubujú: stretnutie tvárou v tvár so svojim vlastným najhlbším životom a skúsenosť tohto života. D. H. Lawrence povedal: „Svet má najväčší strach zo skutočne nových skúseností.“ Novú myšlienku môžeme ľahko pustiť z hlavy, ale nová skúsenosť nás premieňa, a zmenu nemá ego rado. Zrelé náboženstvo pestuje skúsenosti s hĺbkou, nie len vieru v doktríny, ktorá od nás nevyžaduje skoro nič.

To je cieľ prechodového rituálu: vytvoriť vnútornú skúsenosť. Povšimnite si, že ide o rituály či obrady prechodu, nie o prednášky o prechode. Rovnako tak to nie sú sedenia určené k riešeniu problémov alebo k poskytovaniu terapie. Niektorí by radi prerobili rituály prechodu na psychologickú skúsenosť, ale rituál prechodu má byť epifániou života a príležitosťou čeliť jeho druhej strane, našej vlastnej nevyhnuteľnej smrti. Vziať takto smrť na vedomie pôsobí paradoxne ako najväčšia vzpruha pre životný rast, a preto sa tomu hovorilo „iniciácia“. Tu konečne skutočne začínate.

Prešiel som nejakým prechodovým rituálom, ktorý mi umožnil stretnúť sa s životom a smrťou? Pokiaľ áno, čo to bolo a ako ma to ovplyvnilo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty siedmy

„Abrahám, Mojžiš, Jób, Jonáš, Eliáš i Ježiš – tí všetci prešli skúsenosťou, ktorá premenila ich život, v prostredí prírody, nie v budovách postavených ľuďmi, a dokonca ani na posvätných miestach. Naopak, miesta jeich skúseností sa stali posvätnými až následne, a to práve vďaka tomu, že sa na nich odohrali život premieňajúce prežitky.

Muž túži po kontakte s tým, čo je substanciálne, solídne, skutočné a večné. Pohľad na trosky a dávne artefakty, praveké jaskyne a rytiny, hroty starých šípov a keramiku v nás vzbudzuje úžas. Existuje chlapec, ktorý o týchto veciach nesníva? Toto je hľadanie našej prastarej duše, našej nepošpinenej pôvodnosti v Bohu – alebo toho, čo východný majstri nazývajú „tvár, ktorú si mal pred svojim narodením“. K tejto tvári nejako hlboko prehovára všetko prírodné či staré, a práve naopak plasty, sadrokartón a oceľ ju oslovujú zriedkakedy.

Pokiaľ v živote muž nedôjde k tomu prapôvodnému stretnutiu, nebude náboženstvo mať mnoho vecí, ktoré by mu mohlo ponúknuť, a nebude schopné ho sprevádzať na jeho ceste. Všetko duchovné poznávanie je v skutočnosti rozpozná vanie včasnejšieho a hlbšieho dotyku božstva. Stretávanie sa s prírodným svetom nám umožňuje dozvedieť sa to, čo sme vždycky vedeli, len sme na to nejako zabudli. Náboženstvo tomuto pohybu len sekunduje.

Koľko času trávim v prírode?

Aké významné duchovné skúsenosti som v prírode zažil?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty šiesty

„Muž nenávidí zlyhania. A napriek tomu musíme všetci zakúsiť pád. Ide o hlboko uložený vzorec, o ktorom písala mystička Juliana z Norwiche: „Najskôr padneme a neskôr sa z pádu zotavíme – a oboje je Božia milosť.“ Ten muž v nás, ktorý padá a chybuje, ktorý v skutočnosti musí padať a chybovať, sa volá Adam. Ten muž v nás všetkých ktorý sa vďačne navracia, ktorý vždycky hovorí áno, sa volá Kristus.

Celú Bibliu môžeme čítať ako Adamovu túžbu a snahu navrátiť sa domov do rajskej záhrady, kde ho Boh stvoril a dal mu meno adamah, čo znamená „z prachu zeme“ (Gn 2; 7). Posledné slová, ktoré Boh povedal k Adamovi, zneli: „Prach si a v prach sa navrátiš“ (Gn 3; 19). Adam sa musí zbaviť strachu z toho, že je prach, čo znamená zbaviť sa strachu z toho, kým je. Nakoniec pochopí, čo dokáže s prachom urobiť Boh. Potom môže Adam konečne prestať byť tak fascinovaný oddeľovaním a svojim strachom z pádu a môže sa navrátiť do prvotnej záhrady.

Keď sa ohliadnem za doterajším príbehom svojho života, kde vidím pád a kde návrat?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty piaty

Vzťah medzi otcom a synom je možno príliš hlboký, než aby ho išlo vyjadriť slovami. Pramení z prastarej, prvotnej túžby. Syn túži po tom, aby mu otec odovzdal svoju mužskú energiu. Ale túži i po tom, aby vedel, že on sám môže otcovi taktiež niečo dať, skoro ako rovný rovnému. Preto môže mať takú veľkú silu spomienka na hádzanie loptou – symbolizuje vzájomné darovanie seba samého medzi otcom a synom. Vzájomné darovanie seba samého je taktiež vo väčšine Jánovho evanjelia základnou metaforou pre Boha.

Láska k tatinovi je našou prvou skúsenosťou s vlastnou mocou a dôležitosťou v živte niekoho iného. Táto láska je slobodnou voľbou: „Tatino so mnou chce byť nie preto, že musí, ale preto, že ma má rád. Tak to musím byť dobrý!“

Lekcia tohto vzťahu, zdá sa, spočíva v poznaní, že pokiaľ na nás záleží naším otcom, potom na nás bude záležať i v širšom svete, ktorý je rovnako ako otec väčší než my, iný a mimo nás. Možno preto dáva toľko ľudí prednosť mužskej predstave Boha, napriek tomu, že Boh jednoznačne prekračuje akýkoľvek gramatický rod.

Aké zdravé spomienky mám na vzťah otca a syna, pokiaľ nejaké mám? Aké zdravé spomienky na vzťah otca a syna môžem vytvoriť pre svojho syna či synov?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty štvrtý

„Chlapci túžia po mužskej výchove. Chcú od svojich otcov, aby ich naučili praktické zručnosti potrebné k úspechu a prežitiu, aby s nimi otec z vlastného rozhodnutia trávil čas. Mladí muži milujú skúsenosti nadobúdané bok po boku s iným mužom, najlepšie s tatom. Každý syn chce získať pozornosť svojho otca. Niekto tvrdí, že dieťa nič tak nenadchne a nedá mu tak istý pocit bezpečia, ako keď zazrie spontánny úsmev vo tvári otca alebo matky vo chvíli, kedy vojde do miestnosti.

Od matiek potrebujú chlapci hniezdo, opateru, hovorenie a načúvanie. Otcovou úlohou však je vyviesť ich do vonkajšieho sveta a poskytnúť im víziu, istotu i sebaistotu, ktorá im umožní opustiť hniezdo. Zdá sa, že mladý muž, ktorý vstúpi do širšieho sveta bez toho, žeby sa mu dostalo podpory od otca a žeby ho otec viedol svojim povzbudzovaním, prežíva celoživotný zžieravý smútok. U muža – dokonca aj už staršieho muža – ktorý toto od svojho otca nedostal, je možné ľahko zazrieť nervózne cuknutie pier a vyplašený pohľad v očiach.

Zažil som tento typ podpory od otca? Pokiaľ nie, ako môžem zhojiť ranu, ktorú to vo mne zanechalo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty tretí

„Iniciovaný starešinovia vedeli, že od toho, po kom sa málo požaduje, nie je možné nič očakávať. Pokiaľ dostane niekto obed zadarmo, ľahko ho rovnako tak nadarmo zabudne, odmietne alebo stratí. Ako Ezau, i my pokojne predáme svoje rodfné právo za misku šošovicovej kaše (Gn 25; 34).

Mladý muž potrebuje skupinu s určitými hodnotami, komunitu, od ktorej niečo požaduje a ktorá požaduje niečo od neho. Táto skupina ho vyženie, zasvätí ho a zase ho privíta späť. Bez tejto domovskej základne je iniciácia nepravdepodobná. Komunita stelesňuje systém, voči ktorému je možné vykazovať zodpovednosť a ktorý mladého muža dfonúti opustiť fantazijné ilúzie a niečo konkrétneho vykonať.

Hlavnou a najväčšou slabinou mnohých liberálnych cirkví je absencia akejkoľvek možnosti vykazovať zodpovednosť za to, o čom tieto spoločenstvá tvrdia, že to vyznávajú. Príliš podliehajú vrtochom ega, individuálnej náture i súdobej politickej korektnosti. Tradičné a konzervatívne spoločenstvá bývajú trvalejšie a prinášajú taktiež trvalejšie výsledky. Liberálne spolky zvyčajne poskytujú kritické myslenie, ktoré je veľmi potrebné, bývajú však príliš individualistické, než aby dokázali vytvoriť skutočnú komunitu. Je potrebné, aby vzniklo niečo, čo z oboch variant spojí to najlepšie.

Som súčasťou skupiny, ktorá ma podporuje a trvá na tom, aby som neustále niesol vlastnú zodpovednosť?

Ak to tak nie je, kde by som takúto skupinu mohol nájsť?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty druhý

„Skoršie kultúry nevychádzali automaticky z predpokladu, že mladý muži si dokážu zvnútorniť hodnoty svojej komunity a rozvinúť osobnú disciplínu sami od seba. Predpoklad bol práve opačný, totiž, že tieto kvality sa rozvíjajú výlučne ako výsledok učenia a cvičenia.

Privilégiá mužskosti sa odovzdávali výlučne tým, ktorí zaplatili stanovenú cenu. Spoločnosť musela získať istotu, že mladým mužom je možné dôverovať, že svoju moc nezneužijú. Komunita musela dbať na to, aby nepodporovala a neposilňovala sebectvo. Mladí muži vtedy rovnako ako aj teraz pokúšali systém tým, že pre seba požadovali privilégiá, ktoré si ešte nezaslúžili. Dnes ale týmto požiadavkám rodina i širšia spoločnosť bohužiaľ ustupuje, namiesto toho, aby mladých mužov učila a preverovala ich charakter.

Tradične taktiež existovali jasné rozdiely medzi jednotlivými úrovňami osobného vývoja a spoločenského postavenia. Starejší si svoje privilégiá už zaslúžili a nemuseli sa pred mladými mužmi nijako ospravedlňovať. Mladým mužom však bolo potrebné ponúknuť rôzne metódy, ako sa dopracovať ku zrelosti a dosiahnuť onoho konkrétneho postavenia, po ktorom toľko túžili. Oni sa týmto metódam často vzpierali, ale taktiež ich rešpektovali. Jednu vec vidím stále znovu: muži nerešpektujú nič, čo dostali zadarmo.

Ako som ja bol cvičený a preverovaný?

Ako poznám, že som pripravený postúpiť na ďalšiu úroveň privilégií a moci?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty prvý

„Ešte do doby osídľovania divokého západu sa takmer všetky mýtické príbehy odohrávali v divočine či „pustine“. Pre mužov a ženy v celých dejinách bola práve divoká príroda miestom, kde objavovali svoju dušu. Civilizovaný či domestikovaný svet bol náš výtvor, divočina bola dielo Božie – prvá a prirodzená katedrála.

Lenže my sme si vybudovali spoločnosť, ktorá idealizovala civilizáciu a pred divočinou uteká. Veľa ľudí sa prírody doslova bojí. Podarilo sa nám nie len skrotiť divočinu, my teraz krotíme aj dušu.

Príroda však napriek tomu ďalej prehovára k niečomu hlboko v každom z nás. Zažili ste niekedy, žeby vás pohľad do očí zvieraťa prikoval k zemi? Keď sa vám zviera zadíva do očí, ten pocit je takmer posvätný. Svet za hranicami sveta ľudského nám zvláštnym spôsobom zdieľa / zdeľuje niečo zásadného. C. G. Jung povedal: „Akonáhle náboženstvo prestane hovoriť o zvieratách, pôjde to s ním už len z kopca.“ Pobyt v divočine nám vracia duševné zdravie, vracia nás späť k nášmu hlbokému ja.

Ako si môžem – čo najskôr – spraviť čas, aby som pobudol so zvieratami v divočine?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty

„V tradičných príbehoch pochádzajú hrdinovia výhradne zo vznešených rodov alebo sú to tajný osirelí synovia kráľa – hoci o tom sami nevedia. Toto podanie je skvelé a správne. My všetci tušíme, že nejak pochádzame z veľkosti, či ako by to vyjadril William Wordsworth, „brázdime slávu oblakov“. Sláva, dokonca aj v Písme, označuje posvätnú identitu ako čosi, čo stvoril Boh a čo nesie Boží obraz a podobu (Gn 1; 26). Každý z nás je niečím viac, než si trúfa predstaviť, čímsi za hranicou toho, čo je vidieť len obyčajným okom, kýmsi, kto je „skrytý s Kristom v Bohu“, ako uvádza Pavol (Kol 3;3).

Toto hlboké tušenie dodáva našej heroickej ceste nevyhnutný smer a naliehavosť. Vedie nás tam, odkiaľ sme predtým vyšli (k tomu, kým sme v Bohu), ešte než sme spravili čokoľvek dobrého či zlého a začali si tvoriť svoju vlastnú identitu. Na duchovnej ceste ide o to objaviť svoje rodné právo, svoj počiatok, a to s tou istou energiou, s akou sirota či adoptované dieťa hľadá svojich pokrvných rodičov.

Kedy som zakúsil svoju vlastnú slávu?

Akým spôsobom povedomie o mojom pôvode ovplyvňuje moje činy?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty deviaty

„Ak sa máme rozvíjať, potrebujeme lásku nepodmienenú aj podmienenú. Pokiaľ sme mali šťastie, dostalo sa nám kombinácie oboch typov lásky od rodičov. Zakúsiť nepodmienenú lásku v detstve dáva človeku pevný základ – zdravý, priestranný pocit vlastného ja. Napriek tomu však je nutné, aby sme počúvali aj zákaz posvätného nie – aby sme mali niečo, do čoho môžeme naraziť, čo vytvára situácie s hranicami –, inak nikdy nepôjdeme do hĺbky a neobjavíme v sebe to najlepšie. Potrebujeme oboje, úplné prijatie i podmienené požiadavky, ktoré pôsobia proti našej prirodzenej egocentrickosti.

Otcova láska je v tom najlepšom prípade i podmienená, pretože vďaka nej sa syn učí vnútornej disciplíne, poznáva rozumné hranice svojho ega a pri snahe naplniť otcove nároky dostáva možnosť okúsiť vlastnú silu a schopnosti. Bez týchto skúseností si v sebe vypestujeme onen mäkký a k sebe samému zhovievavý postoj, ktorý je pre mnohých z nás tak typický, totiž že máme na všetko samozrejmý nárok.

Kedy mi najlepšie prospieva nepodmienená láska?

Kedy mi najlepšie prospieva láska podmienená?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.