Deň päťdesiaty piaty

„Skutočne šťastný ľudia – ktorí si užívajú svoju slobodu a sú obdarovaný zdravou mierou sebavedomia – sú tí, ktorým sa dostalo prvého dovolenia, dovolenia existovať. V akomsi bode ich života ich maminka alebo tatínko alebo niekto veľmi blízky, ako napríklad prarodič, uistil, že svet je teraz lepší, pretože sú v ňom oni.

Zvyčajne ale potrebujeme takýchto dovolení dostať viac, čo je jedným z možných prínosov priateľstiev, kamarátstiev a manželstva. Bez nich o sebe samotných pochybujeme. Zdá sa teda, že si nemôžeme vystačiť sami – vždycky potrebujeme druhých ako akési zrkadlo. Všetci títo ľudia nás pripravujú na finálne všetkoprijímajúce zrkadlenie, ktorého sa nám dostáva od Boha.

Až keď zažijeme, že niekto tu na zemi má radosť z našej existencie, až potom si trúfneme predstaviť si a pripustiť onú nepodmienenú lásku radikálne dobrotivého Boha. Ako smutné je, pokiaľ my sami tento prvotný dar nevenujeme aspoň jednému človeku, alebo pokiaľ ho sami nikdy nedostaneme.

V kom sa zrkadlila láska radikálne dobrotivého Boha v mojom živote?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň päťdesiaty štvrtý

„Stretli ste niekedy muža, u ktorého sa zdalo, že sa sám v sebe necíti vo svojej koži? Trebárs sa zdal byť skľúčený nejakým nevysloviteľným smútkom, alebo sa neustále ospravedlňoval, či bol naopak nevrlý a hrubý. Predstavte si možnosť, že sa mu ako dieťaťu, keď sa po prvý krát ocitol na svete, nedostalo onoho prvého dovolenia – dovolenia existovať.

Veľa ľudí toto základné dovolenie – či už vyslovené, alebo nevyslovené – nikdy nedostalo. Ich tvár nikto nevzal do dlaní, nepozrel sa im do očí a nepovedal: „Vitaj na svete, prcok. Som šťastný,  že si tu. Mám ťa rád.“ Toto je zásadná a nenahraditeľná rola oboch rodičov, matky i otca.

Dostal som toto prvé dovolenie?
Dávam toto prvé dovolenie svojim blízkym?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň päťdesiaty tretí

„Mnoho mužov verí, že Boh je nahnevaný rodič na nebi, božstvo definované trestajúcou spravodlivosťou, ktoré všetko na svete napraví mstivou odvetou. Lenže Božej spravodlivosti sa nedosahuje trestom, ale oným božským popudom, ktorý sa nazýva milosť. Milosť nám umožňuje nastoliť vnútornú rovnováhu a harmóniu a obnoviť spojenie s tým, čo je: s Bohom. Nazývame to „obnovujúcou spravodlivosťou“, namiesto ľudskej trestajúcej spravodlivosti, ktorú si tak často premietame i do Boha. Tým ale sťahujeme Boha na svoju malichernú úroveň.

Boh „ospravedlňuje“, to znamená: Boh potvrdzuje stvorenie nie rodičovským trestaním zvonku, ale pozitívnym pobádaním a premenou zvnútra. Môže snáď Boh milovať menej, než milujú dobrý rodičia na tomto svete? Nie, Boh musí byť väčší i než tá najväčšia láska, akú ste kedy zakúsili. Toto je ono hlboké a hlavné zjavenie židovsko-kresťanského Písma. Pokiaľ toto základné posolstvo nepochopíme, prekrútime tým všetko ostatné, a výsledok môže byť dokonca ničivý.

Zakúsil som Božiu spravodlivosť v zmysle pozitívneho popudu zvnútra? Čo mi bráni zakúšať Boha týmto spôsobom?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň päťdesiaty druhý

„ „Ste listom Kristovým … (napísaným) nie na kamenných doskách, ale na živých doskách ľudských sŕdc“ (2 Kor 3; 3).

Brané všeobecne, dnes mužov nikto neučí, aby dôverovali svojim základným inštinktom, a dokonca ani to, aby im načúvali. Naša náboženská kultúra neprikladá tomu inštinktívnemu žiadnu hodnotu – opiera sa takmer výhradne o cerebrálne JA, či o vonkajší zákon (viz. Rim 2; 15). My, ktorí sme boli vychovávaní ako poslušný chlapci z kostola (poslušní katolícki chlapci), sme sa učili inštinktívne stránky svojej povahy nie len potlačovať, ale hlavne im ani neveriť.

Výsledkom je, že je nám odoprený vyváženejší, nuancovanejší a vnútornejší zmysel pre dobro a zlo – skutočné svedomie. Nevieme, čo je dobro a čo je zlo, pretože sa spoliehame takmer výhradne na teórie a výlučne na vonkajšie zákony. Nastal čas, aby muži zostúpili hlbšie, než kam siaha zákon zapísaný na kameni, tak ako to vyššie hovorí Pavol. Musíme si znovu osvojiť „ľudské srdcia“, aby sme dokázali rozlišovať, čo je skutočné a čo neskutočné, čo je dobré a čo je zlé.

Bola v mojom živote doba, kedy som dôveroval svojim inštinktom? Pokiaľ áno, k čomu to viedlo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň päťdesiaty prvý

„Nebo ani peklo nie sú nejaké odložené odmeny a tresty, nebo i peklo sú v prvej rade teraz!“

„Život žitý len kvôli odmene či strávený snahou vyhnúť sa trestu nám umožnil, aby sme žili ako neprítomní prenajímatelia vlastných životov. Životom sa len pretĺkame, istý si prísľubom nebeskej odmeny, keď urobíme, čo môžeme. A tak v nedeľu chodíme do kostola – za to neskôr dostaneme odmenu a úspešne sa vyhneme trestu. To je ale len akási poisťovacia obdoba náboženstva, nie skutočná sloboda ani láska. Boh pre nás nie je teraz, ale vždycky až neskôr.

Veriť by sme mali pre vieru samotnú: vieru, že Boh je Boh, že Boh je dobrý a že Boh je – napriek všetkému zdaniu – na našej strane. Božie priateľstvo je svojou vlastnou odmenou už teraz. Pokiaľ ho máte teraz, budete ho mať i potom, a tomu sa hovorí nebo. Pokiaľ ho nemáte teraz, potom po ňom evidentne moc netúžite, a to je peklo. Nebo ani peklo nie sú nejaké odložené odmeny a tresty, nebo i peklo sú v prvej rade teraz.

Má moja viera korene predovšetkým v trestoch a odmenách, alebo som zakúsil vieru opretú o samotné spoločenstvo so svojim stvoriteľom?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň päťdesiaty

„Muž potrebuje počuť nie len to, že je milovaný a že je syn, ale potrebuje taktiež veriť, že je milovaný syn „Boží“.“

„Sekulárna kultúra nás pripravuje o proces postupného sprístupňovania hlbšieho zmyslu nášho života. Bez funkčného vyprávania, do ktorého môžeme náš vlastný malý príbeh vsadiť, blúdime vo vlastnej bezvýznamnosti. Preto tá najlepšia reakcia na mužský prechodový rituál znie rovnako, ako keď Ježiš pochopil: „Ja som milovaný syn!“ Bez transcendentného spojenia zostáva každý z nás trčať vo svojej vlastnej malej psyché a lopotne sa pokúša sám vymyslieť zmysel a vybudovať si identitu len svojimi vlastnými prostriedkami. Keď táto snaha nevyhnuteľne zlyhá – pretože nič takého sami dokázať nemôžeme -, trpíme hanbou a pocitom vlastnej porážky. Alebo sa pokúšame predstierať, že náš malý svet štátu, etnika, tímu či vyznania je v skutočnosti stredom celého sveta. To môže mať strašné následky.

Potrebujem širší vesmír, v ktorom môžeme naplňovať svoj vlastný význam, a väčší príbeh, v ktorom nájdeme zmysel. Muž potrebuje počuť nie len to, že je milovaný a že je syn, ale potrebuje taktiež veriť, že je milovaný syn „Boží“.

Aký má kultúra okolo mňa vplyv na moje hľadanie hlbšieho zmysli? Našiel som zmysel v nejakom širšom príbehu, a ak áno, ako k tomu došlo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň štyridsiaty deviaty

„Väčšina dnešných mužov, predovšetkým tých trochu „prevzdelaných“, žije väčšinou vo svojej hlave. Snažíme sa všetko pochopiť. V dôsledku toho často nie sme ochotný život skutočne zakúšať, pretože chceme najskôr, ešte pred samotnou skúsenosťou, poznať jej účel a zmysel. Trpíme  príliš silnou túžbou ovládať a máme slabú vieru v princíp „nechať veci plynúť“ a „dovoliť Bohu jednať“. Aby sme ale niečomumohli skutočne porozumieť, musíme sa poddať skúsenosti, napriek tomu, že vždy predom nerozumieme tomu, aká skúsenosť že nás to čaká.

Nádhera posvätného príbehu spočíva v tom, že nie je vedený potrebou ovládať ani podávať vysvetlenia. Tým takýto príbeh umožňuje duši, aby v ňom rástla a pohybovala sa medzi rôznymi úrovňami významu. Pamätajte si jedno: trvať na čisto doslovnom podaní faktov vedie vždycky ku strate zmyslu. Mytológia a posvätné texty sa nás snažia viesť a umožniť nám prežiť vlastnú skúsenosť. Skrz vlastnú skúsenosť objavíme, že stretnutie nie je len možné, ale taktiež žiaduce. My však máme často problém zakúsiť vlastnú skúsenosť.

Ako som sa posunul od obyčajného žitia vo vlastnej hlave k plnšiemu zakúšaniu života?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Časť druhá

„Budeme trpieť, a kým sa nenaučíme, ako utrpenie premeniť, budeme ho vždycky len šíriť“ Richard Rohr

Moderní muži jednajú intelektuálne, nie inštinktívne.

Súčasťou mužovej úlohy je taktiež znovu získať hlboký inštinkt slúžiaci k odlišovaniu pravého od nepravého.

Náš Boh je Boh radikálne dobrotivý – veríme tomu? Vieme, že je to pravda?

Ako sa naučíme nechať Boha byť Bohom?

Najlepší učitelia sú tí, ktorí cestu zdieľajú s nami.

Ako by som sa cítil v túto chvíľu, keby som skutočne veril, že všetko v mojom živote má svoje miesto?

Ste ochotní položiť si tieto otázky?

• Čoho som ochotný sa vzdať, aby som urobil správnu vec?
• Čo mám vykonať, kvôli čomu tu skutočne som?
• Aké je moje miesto v neustále sa meniacej realite sveta?
• Dokážem nájsť zmysel v strate?
• Kde sa nachádza skutočná moc?
• Prečo mám tak zlý pocit z veľkej časti svojho života?
• Na čom mám stavať svoj život, keď mám pocit, akoby sa mi svet pohyboval pod nohami?