Konštitúcie Paulínskej kongregácie
Siedma kapitola
Zasvätená poslušnosť
76. Tým, že napodobňujeme Kristovu poslušnosť, sa vo viere zverujeme Božej prozreteľnosti a dávame svoju vôľu do služby Bohu a bratom. Preto slobodne prijímame tú osobitnú formu kalazanského života, ktorá sa nachádza v Konštitúciách a ktorú Cirkev schválila. V dôsledku toho sa sľubom poslušnosti podriaďujeme nariadeniam predstavených podľa zásad Konštitúcií.
77. Aby sme verne splnili to, čo sa páči nebeskému Otcovi, budeme sa snažiť všetci spoznať jeho vôľu v spoločnej modlitbe a rozhodovaní. Túto vôľu spoznávame z vnuknutia Ducha Svätého cez túžby komunity, akékoľvek iné znamenia, cez predstavených spolubratov a konkrétne udalosti.
78. Na komunitných stretnutiach sa budeme snažiť dospieť k úprimnej zhode v myslení a činnosti. Treba pritom rešpektovať slobodu prejavu našich názorov, tak aby sme sa mohli v bratskej láske úplne a efektívne venovať službe Bohu a v prospech blížneho.
79. A keďže berieme našu poslušnosť ako cirkevnú službu, budeme považovať pápeža, ktorému podliehame aj mocou sľubu poslušnosti, a biskupov za prvých tlmočníkov Kristovej vôle. Aj v najťažších chvíľach budeme k tomu pristupovať tak, ako náš svätý zakladateľ.
80. Aby naši rehoľníci mohli publikovať diela týkajúce sa viery a mravov, musia predtým podľa predpisov Cirkvi žiadať súhlas vyššieho predstaveného.
81. Rehoľníka ktorý je nám predstavený, poslúchame ochotne a s radosťou. Avšak on nech sa snaží dávať príkaz mocou sľubu poslušnosti len vo veľmi vážnom prípade. Je tiež na ňom, aby zvážil autentickosť osobných chariziem, a aby tieto boli využívané pre spoločné dobro.
82. Uskutočnenie príkazov a úloh si vyžaduje od všetkých, aby k tomu zodpovedne a aktívne prispeli svojím nadaním a osobnou charizmou, a aby tak robili s vedomím, že je úlohou všetkých podľa schopností, ktoré kto dostal, pracovať na rozvoji rehoľnej rodiny.
83. Takáto poslušnosť, pre ktorú sme sa rozhodli vo viere, z lásky a úplne slobodne, veľmi prospeje k dosiahnutiu vnútornej slobody, ktorá je vlastná Božím deťom, otvorí nás pre sebadarovanie sa v láske a pomôže skutočnému dozrievaniu našej osobnosti.
84. Rehoľník, ktorému bola zverená úloha predstaveného, sa v prvom rade venuje pastoračnej starostlivosti o spolubratov, čo vyplýva z jeho úradu. On má pri rozhodovaní a prikazovaní posledné slovo v tom, čo sa má urobiť. Vnútri komunity pôsobí ako zjednocujúci činiteľ. Ochotne sa snaží spoznať Božiu vôľu ohľadom spolubratov a spolu s nimi sa ju snaží uskutočňovať. Okrem toho je ich vodcom na ceste k svätosti Božím slovom a hlavne svojím príkladom.
85. Nakoľko je to možné, predstavený rozdeľuje úlohy podľa povahy a schopností každého. Má sa postarať, aby bol vypracovaný patričný program komunitného života, zohľadňujúc pritom potreby diel a predovšetkým osôb. Vo vedomí, že vykonáva svoju úlohu medzi ľuďmi , pristupuje k náprave ich chýb s pochopením a radšej dobroprajne radí, ako prísne prikazuje.
86. Ak však niekto dostane úlohu, ktorá podľa jeho úsudku presahuje jeho schopnosti, nech otvorene povie predstavenému dôvod, ktorý mu bráni prijať toto poverenie, a nech s dôverou očakáva následné rozhodnutie.
87. Ak sa niekedy rozhodnutie predstaveného a svedomie rehoľníka dostanú do rozporu, nech obidve strany pamätajú na dobro celej rehole a ostatných spolubratov, nech pokojne zvážia svoje dôvody a nech modlitbou a poradením sa s kompetentnými hľadajú Božiu vôľu. Ak sa však ani takto spor nevyrieši a je potrebné urobiť nejaké rozhodnutie, vtedy, pri zachovaní lásky, je rehoľník viazaný poslušnosťou.
88.
89. Týmto spôsobom života sa neustále dávame do služieb Božieho kráľovstva. Pred svetom prežívame svoju poslušnosť v neochvejnej viere, že ona úzko súvisí s tajomstvom Kristovho kríža a zmŕtvychvstania a majúc pred sebou osobitný príklad vernosti, Pánovu služobnicu Pannu Máriu, snažíme sa veľkodušne prispôsobiť Otcovmu plánu.