Kapitola II.
Poslušnosť
99. Keďže náš spasiteľ Kristus Pán povedal: Neprišiel som plniť svoju vôľu, atď.“ bolo by znakom najvyššieho stupňa hlúposti, ak by sa niekto v našej kongregácii snažil presadzovať svoju vôľu, ale všetci jednomyseľne prijímame ozajstnú poslušnosť. Podľa slov sv. Gregora iba ona zasieva do duše semená ostatných čností a chráni ich výhonky.
100. Predstaveného si majú ctiť ako otca, bez ohľadu na jeho osobu. Majú ho poslúchať úplne, bez váhania, pevne a s náležitou pokorou, bez výhovoriek či šomrania.
101. Nepríde im to zaťažko, ak sa budú snažiť vidieť Krista Pána v každom predstavenom, aj vtedy, keď nariadi niečo ťažké, alebo niečo, čo sa nám prieči. Pán totiž povedal predstaveným: Kto vás poslúcha, mňa poslúcha a kto vami pohŕda, mnou pohŕda.
102. Úlohou dobrého rehoľníka bude nečakať, až predstavený písomne alebo ústne niečo nariadi, ale bude mu stačiť jasný náznak vôle predstaveného, bez jeho výslovného rozkazu. Má si uvedomiť, že ak z veľkej lásky k samému Bohu prejaví poslušnosť človeku, tak vo všetkom sa naučí vychádzať z lásky a nie zo strachu.
103. Majú sa naučiť nebrať ohľad na osobu toho, koho majú poslúchať, ale na toho, kvôli ktorému majú byť vo všetkom poslušní, a tým je Kristus Pán.
104. Ak niekto zistí, že úloha, ktorú dostal, presahuje jeho sily a vie sa o tom, nesnaží sa jej vyhnúť, ale má sa pokorne podriadiť a dôverovať Pánovi: Moc Pána sa totiž plne prejaví v slabosti. Ak však predstavený nevie o nedostatočných schopnostiach či slabosti podriadeného, ten ho má pokorne, tajne, ale otvorene informovať o problémoch, ktoré mu spôsobí prijatie úlohy. Ďalej už nemá naliehať, ale pokorne očakávať rozhodnutie predstaveného.
105. V úplnej poslušnosti každý umožní predstavenému voľne nakladať s jeho osobou i s vecami, ktoré užíva a nebude pred ním zatajovať nič, ani záležitosti svojho svedomia, by naopak, často sa mu z nich bude vyznávať, v žiadnom prípade sa mu nebude stavať na odpor, ba ani vyjadrovať svoj názor, ak bude v rozpore s názorom predstaveného. Jednotou názoru a vôle spolu s povinnou podriadenosťou sa upevní a zdokonalí v službe Bohu.
106. Na hlas predstaveného alebo zvonenie zvonca všetci prejavia absolútnu disponibilitu, akoby to bol hlas samotného Krista Pána – okamžite prerušia každú prácu, ba nedopíšu ani písmeno, ktoré už začali písať.
107. Ako hovorí Kasián, rehoľníci majú zo všetkých čností najviac preferovať poslušnosť, aby boli ochotní podstúpiť akúkoľvek stratu, len aby ovocie poslušnosti nevyšlo ani v najmenšom nazmar.
108. Pokorne poslúchať treba nielen predstaveného domu, v ktorom pobývajú a vyšších predstavených kongregácie, ale aj menších hodnostárov v rámci ich úradu. Každý má byť pevne presvedčený, že nemôže pochybiť ak plní vôľu predstaveného, pokiaľ tá nie je hriešna, ale naopak, robí vec veľmi milú Bohu, keď sa nechá viesť Božou prozreteľnosťou prostredníctvom predstavených tak, ako ten oslík, na ktorom sedel Kristus na Kvetnú nedeľu – ten zniesol čokoľvek a nechal sa viesť kamkoľvek.
109. Každý má plniť akýkoľvek skutok pokánia, aj keby mu bol neprávom uložený.
110. Nikto nemá zasielať listy mimo rehoľného domu, ale najprv ich má predložiť predstavenému, alebo tomu, koho na to predstavený určí. Doručenú poštu treba najskôr odovzdať predstavenému a ten ju po prečítaní bu´d odovzdá adresátovi alebo nie podľa toho, čo uzná za najsprávnejšie v Pánovi.
111. Na druhej strane, nech sa predstavení snažia spojiť autoritu s múdrosťou a rozvážnosťou. Majú pamätať na to, že ich podriadení sú ľudia a tak majú skôr ľudsky radiť než tvrdo rozkazovať.