/ Cirkev / Vyznanie viery / Desatoro / Blahoslavenstvá / Cirkevní otcovia / Dogmatika / Meditácia / Ruženec / Cnosti / Smrteľné hriechy / Katechetika / Rétorika
Prednášku a skriptá spracoval otec Šuráb 2021
Z dejín rétoriky
Teologické vzdelanie
Teologické vzdelanie sa aj v našej dobe môže pokladať za súčasť takého vzdelania, ktorému sa kedysi hovorilo klasické vzdelanie.
Klasické vzdelanie
Obsahuje mnoho disciplín, ktoré majú účasť na dejinnej múdrosti ľudstva. Vytvára pevný základ pre prijatie nových poznatkov a ich vhodného použitia. Pomáha chápať lepšie dejinné súvislosti a tým aj prítomnosť. Súčasťou klasického vzdelania sú aj poznatky z rétoriky. Rétorika mala značný vplyv na formovanie ľudského génia.
Klasická rétorika
Pozýva „pracovať“ na vlastnom rečovom prejave. Poznatky získané teologickým štúdiom sa dajú v rozličných obmenách odovzdávať druhým ľuďom. Jedinečný spôsob umožňuje aj kazateľská služba. Budúcemu kazateľovi má záležať na tom, aby spĺňala primerané parametre. To sa nedá dosiahnuť bez určitej námahy a cvičenia. Oni pomáhajú korigovať nedostatky a zároveň aj skvalitňovať dobré rečové dispozície.
Korene rétoriky
Chrabr: O písmenách
Na začiatku 10. storočia, keď už bola rétorika známa takmer 1500 rokov, vznikol v prostredí ochridskej literárnej školy spis O písmenách, ktorý je dielom mnícha Chrabra. Pravdepodobne ide o jedného z učeníkov sv. Klimenta alebo Nauma. V ňom je napísané:
„Pomiešali sa boli jazyky a ako sa pomiešali jazyky, tak aj mravy, aj obyčaje, i poriadky, i zákony, i vlohy národov: i Egypťanom teda (pripadlo) zememeračstvo, ale Peržanom i Chaldejcom i Asýrom hviezdočítanie, kúzelníctvo, lekárstvo, čarovanie a všetka chytrosť ľudská; Sýrom zas sväté knihy, v ktorých je napísané, ako Boh stvoril nebo a zem a všetko, čo je na nich, a všetky po poriadku, ako aj píše; a Helénom gramatiku, rétoriku, filozofiu“. [1]
Od násilia k argumentácii
K podstate rétoriky patrí slovná argumentácia a presvedčovanie, ktoré sú súčasťou dejín ľudstva. Od argumentácie pomocou hrubej sily prichádza ľudstvo, zásluhou zmeny myslenia a pomocou slov, k novej a kultúrnejšej fáze. Organizovaná forma tohto úsilia súvisí so vznikom štátu a štátneho náboženstva, ktoré muselo prevážiť nad rodovými partikulárnymi záujmami a božstvami. Človeku sa tak dostáva nový a širší kontext jeho existencie. Vlastný priestor na presvedčovanie a argumentáciu sa otvára predovšetkým tam, kde treba zjednotiť názor na spornú otázku medzi ľuďmi, ktorí stoja mocensky na rovnakej úrovni. Táto situácia nastala v určitom segmente gréckej spoločnosti, ktorý tvorili slobodní muži. Oni začali postupne premieňať spravovanie spoločnosti z hrubej sily a donucovania na spoločnosť kultúrne a ekonomicky tvorivejšiu a bohatšiu. Tu je niekde počiatok toho, čo dnes nazývame demokratickým zriadením. [2]
Počas zlatého veku Grécka (asi päťsto rokov pred Kristom) sa Atény transformovali. Po porazení Peržanov v niekoľkých vojenských bitkách sa stali centrom hlavných myšlienok, ktoré formovali spoločnosť. Po stáročia to bol kultúrny a intelektuálny kapitál gréckeho sveta. Medzi Aténčanov patrili nielen veľkí architekti, sochári, umelci, herci a dramatici; v gréckom hlavnom meste bolo tiež veľa filozofov a rečníkov.
Atény boli tiež mestom, ktoré si cenilo politický prejav a považovalo ho za dôležitý pre vytváranie dobrej komunity. Z tohto dôvodu bola rétorika obzvlášť cenená. S rozvojom demokratickej vlády – kde vedúci získali moc prostredníctvom volieb, kde sa zákony prijímali väčšinou hlasov a kde sa o súdnych sporoch rozhodovalo hlasovaním poroty občanov – bola schopnosť presvedčiť spoluobčanov o politickom a hospodárskom úspechu. V dôsledku toho vznikli profesionálni tvorcovia reči. Niekoľko z nich sa preslávilo ako rečníci a platení učitelia.
Efialtes: reforma súdnoctva
Politickým základom všetkých humanistických prejavov, teda aj rétoriky, bola reforma súdnictva a demokratická ústava. S reformou súdnictva je predovšetkým spojený Efialtes (461 pr. Kr.), ktorý bol demokratickým politikom v Aténach. Podarili sa mu preniesť právomoci areopágu na radu 500, čo bolo ľudové zhromaždenie a ľudový súd. Aeropág bol dovtedy dozorcom zákonov a mal najvyššiu kontrolnú moc nad úradníkmi. Členmi areopágu sa stávali bývalí archonti, vysokí úradníci, ktorí prevzali kráľovské funkcie. Efialtes zaviedol inštitúciu porotných a odvolacích súdov, tzv. héliaií, ktoré nahradili súdnu právomoc aristokratickej triedy – aeropágu. Héliaie mali spolu 6000 členov, ktorí súdili v kolégiách – dikastériách, a u jedného súdneho pojednávania bol ich počet od 201 do 1501. [3] Súdne prostredie vyžadovalo kompetentnú rečnícku pripravenosť.
Thesmos a nomos
Aténska ústava podáva svedectvo o dvoch pojmoch vo význame „zákony“: thesmos a nomos. Thesmos boli zákony, ktoré mali pôvod od bohov a nomos sa pokladali za ľudské ustanovenia. Zákon (nomos) má vládnuť nad všetkými všeobecne a v jednotlivostiach majú rozhodovať úrady. Právom (dikaion) je zákonnosť a rovnosť. Platila zásada, že nijaký občan nesmel byť popravený bez riadneho súdneho rozhodnutia.
Draón a Solón: zákonodarcovia
V dejinách formovania aténskeho zákonodarstva a ústavy mali zásadný prínos Drakón (624 pr. Kr.) a Solón (640 – 560 pr. Kr.). Hlavnou zásluhou Drakóna je odstránenie krvnej pomsty. Ako prvý zohľadňoval prejav vôle páchateľa, pričom rozlišoval medzi úmyselným a neúmyselným, medzi vraždou a zabitím. Výška trestov bývala krutá a preto sa do dejín dostal termín „drakonický“. [4] Solón je považovaný za zakladateľa aténskej demokracie. V Aténskej ústave od Aristotela čítame, že:
„v Solónovej ústave sú najdemokratickejšie tieto tri opatrenia: prvé a najdôležitejšie je to, že sa nesmelo ručiť za pôžičku vlastným telom; ďalej, že každý kto chcel, mohol požadovať zadosťučinenie za utrpenú krivdu; tretie, ktoré vraj ľudové masy najviac posilnilo, bolo právo odvolať sa na súd.“ [5]
Grécki rétori: vklad veľkých osobností
Každé umenie a veda je spojená s osobnosťami, ktoré ich postupne obohacovali a zdokonaľovali. Veľkí grécki a rímski myslitelia vtlačili svojho génia aj rétorike. Vytvorili základy, na ktorých sa vybudoval celý veľkolepý svet teórie a praxe o slove a reči.
Dejiny uvádzajú dôležitý rok 467 pr.Kr., keď v gréckej kolónii na Sicílii padla tyrania. Na budovanie nových demokratických štruktúr bolo potrebné zakomponovať aj ľudí, ktorí dokázali rečniť. Vznikla požiadavka vypracovať techniky rozprávania.
Koraks zo Syrakúz
Ako prvý spracoval zásady rečníctva Koraks zo Syrakúz, ktorý sa pokladá za otca rétoriky. [6] Je mu pripisované autorstvo najstaršej učebnice rétoriky.
Teisias
Druhý významný Sicílčan, Teisias, rozdelil reč na úvod (prooimion), vlastnú stať (agón) a záver (epilogos). Vlastná stať sa členila na popis udalosti (diégésis) a zdôvodnenie rečníkových stanovísk (pistis). V tomto najstaršom období sa zrodili aj tri základné pravidlá pre ovládanie rétoriky:
– prirodzené vlohy,
– poznanie rétorických pravidiel a
– cvičenie.
Gorgias z Leontín
(asi 483 – 380 pr. Kr.)
Založil prvú rétorskú školu v Aténach v roku 427 pr. Kr. Pôsobil ako učiteľ rečníctva v Aténach a v iných mestách gréckeho sveta. V Aténach získal Gorgias veľa žiakov, ale aj odporcov. Platón sa o ňom vyjadril, že si viac váži pravdepodobnosti ako pravdy a silou reči spôsobuje, že malé veci sa javia ako veľké a veľké ako malé a že nové veci vypadajú ako staré a staré ako nové[7] (Kraus).
Je pokladaný za sofistu a tvorcu ozdobného štýlu v reči. O sile slova povedal, že je veľkým vládcom (lógos dynastés mégas eastín). Pomocou malého a skrytého orgánu (jazyka) spôsobuje priam božské veci. Je schopné mierniť strach, odstrániť starosti, spôsobovať radosť a rozmnožovať súcit. [8] Je zástancom gnozeologického relativizmu – pochybovanie o poznávacích schopnostiach človeka.
Sofisti
V 5. st. pr. Kr. sa objavili filozofi, ktorí nevytvárali nijakú školu, ale boli skôr individualistami a do dejín vstúpili pod názvom sofisti. Boli to platení učitelia múdrosti, rečníckeho umenia a vedomostí pre praktický život. Pripravovali a vzdelávali mládež tak, aby bola pripravená vstúpiť do politického života. Politický vodca musel dobre poznať štátnický a politický život. Úspech v politike si vyžadoval špeciálne učenie. A v tejto súvislosti sa vynára potreba odborníkov na školenie v štátnickej múdrosti – učiteľov múdrosti – sofistov. Sofisti učili svojich žiakov:
– myslieť,
– hovoriť a
– konať.
Cestovali z mesta do mesta a za honorár poskytovali výcvik v rečníctve, práve, histórii, filozofii a v prírodných vedách.
Zvládnutie praktických úloh vyžadovalo od sofistov skúmanie spoločnosti. Tento výskum u nich čoskoro prešiel do kritiky existujúceho spoločenského poriadku: sofisti kritizovali zákony, morálku, náboženstvo – vystupovali na strane otrokárskej demokracie a zákon pokladali za svojvôľu mocných. Uznávali prirodzenú rovnosť- všetci sú od prírody rovnako rovní. Koncom 5. storočia pr. Kr. sa titul sofista stal pohanou, ktorá postihovala všetkých jeho nositeľov, pričom mnohých neprávom. Stalo sa tak preto, že sofisti učili hájenie vlastných názorov a vyvracanie argumentov, čo vyústilo k obhajovaniu a vyvracaniu akýchkoľvek názorov, a to i rečníckymi úskokmi a logickými klamstvami.
Sofisti sa v sporoch uchyľovali k metódam, ktoré dostali názov SOFISTIKA – vedomé používanie nesprávnych argumentov, dôvodov tzv. sofizmov. To znamená rozličných úskokov v spore:
– pružnosť pojmov využitá subjektívne;
– vytrhávanie udalostí z ich súvislostí;
– aplikácia jednej skupiny javov na javy inej skupiny.
Učili, ako možno prekrúcať argumenty, ako narábať s jazykom podľa momentálnej potreby bez ohľadu na skutočný stav veci. Platilo: ,,Spravodlivosť je to, čo je prospešné.“ Najcharakteristickejšou črtou spoločnou pre celú sofistiku je téza o relatívnosti všetkých ľudských pojmov, etických noriem a hodnôt.
Protagoras
Charakteristický predstaviteľ sofistov. Vyjadril sa: „Mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú, nejestvujúcich, že nie sú.“ To znamená, že človek určuje, čo jestvuje. Poznanie a bytie nie je objektívne, ale iba subjektívne. Protagoras poukazuje na klamlivosť zmyslového vnímania – pravda strácala objektívnu hodnotu. O každej veci môžu byť 2 navzájom protichodné výpovede. [9]
Isokrates: dokonalý rečník je literát
(436 – 388 pr. Kr.)
Význam rétoriky videl v jej schopnosti praktického použitia. Učil sa u sofistov a Sokrata. Keďže mal slabý hlas, pripravoval reči pre druhých. Veľký význam kládol edukácii spoločnosti.
Vývoj v antickom Grécku postupne vytváral princípy techniky reči – techné. Isokrates tento vývoj úplne neakceptuje. Nesúhlasí s názorom sofistov, že žiak si musí najskôr osvojiť sústavu rétorických pravidiel, ktoré bude vhodne aplikovať, aby ho priviedli k úspešnému výsledku. Je presvedčený, že štúdium rétoriky závisí od osobných vlastností žiaka a učiteľa a od neopakovateľnosti každej rečovej situácie. Rozvíja Gorgiov pojem karios, ako cit pre vhodnosť okamžiku, kedy prehovoriť a akým spôsobom. Tieto situácie sa nedajú naštudovať. [10]
V roku 390 otvára Isokrates v Aténach vlastnú rečnícku školu. Počas štvorročného štúdia sa žiaci pripravovali na vstup do praktického života Na rozdiel od sofistov kládol dôraz na morálku a metódy výučby. Nová škola ponúkla troj – až štvorročné štúdium a stala sa konkurentom sofistických učiteľov. Snažil sa, aby sa jeho žiaci vyhýbali v reči nepodstatných detailoch a vyberali si témy všeobecného záujmu a významu. Vzdelávanie podľa neho spočívalo predovšetkým v schopnosti rečniť. [11]
Vo svojich rečiach a listoch sa snažil o čo najsilnejší umelecký zážitok. V slávnom fragmente Nicoclesa hovorí, že z mnohých hľadísk sa neodlišujeme od zvierat. Dokonca, napríklad pri rýchlosti, pohybe, sile, sme na nižšej úrovni. Tým, že sa môžeme navzájom presviedčať a môžeme si vysvetľovať, po čom túžime, sme sa oddelili od divého života zvierat. Spoločne sme vybudovali mestá, vytvorili zákony, vynašli umenie, a práve pri všetkom tomto nám pomáhala reč. Pomocou reči sa určili hranice medzi tým, čo je spravodlivé a čo nespravodlivé, čo je dobré a čo zlé. Keby nebolo takéhoto rozdelenia, nemohli by sme žiť jeden vedľa druhého. Pomocou reči kritizujeme to, čo je zlé, a chválime to, čo je dobré. Pomocou reči nás hania zlí ľudia a dobrí chvália. Pomocou reči formujeme svoje neokresané duše a zdokonaľujeme svoju inteligenciu. Pravá reč je v zhode s právom a so spravodlivosťou. Je obrazom zdravej a rýdzej duše. Pomocou rečí diskutujeme o veciach pochybných a usmerňujeme naše túžby k nepoznaným horizontom. Orátormi nazývame tých, ktorí sú schopní rozprávať pred zhromaždením a za dobrých radcov pokladáme tých, ktorí sú súdni voči sebe samým. Vidíme, že všetko, čo sa robí uvážene, nerobí sa bez prispenia reči. Reč je vodcom všetkých našich činností a všetkých našich myšlienok. [12]
Isokrates venoval pozornosť aj rozdielu medzi písaným a hovoreným slovom a medzi učením rečnenia a učením štylistiky. Štylistika sa obmedzuje len na písomnú štylizáciu, a preto len hovorenému prejavu je blízky kairos, teda harmónia medzi aktuálnou situáciou, zvoleným štýlom a spôsobom prednesu. Z toho plynie, že zvukový jazyk vernejšie zobrazuje osobnosť človeka, na rozdiel od písomného prejavu. Čítanie človeka izoluje, počúvanie integruje. Najväčší význam Isokratovho učenia spočíva v túžbe vychovávať dokonalého rečníka, človeka morálnych kvalít, ktorý je schopný dobre a presvedčivo sa vyjadrovať.[13]
Isokrates tvrdil, že rečník musí mať prirodzený talent a praktické skúsenosti, ktoré mu umožnia poznať ľudí, ich problémy a spôsob myslenia. Rétorika má predovšetkým slúžiť verejnému dobru. Rétorike sa nemohli venovať ženy, lebo neboli politicky činné.
Platón: dokonalý rečník je filozof
(427 – 347 pr. Kr.)
Jeho myslenie výrazne ovplyvnil Sokrates, ktorý sa vyznačoval mravnými zásadami a túžbou po pravde. Celým jeho dielom prechádza polemika so sofistami. Rétorike sa venoval predovšetkým v dvoch slávnych dialógoch Gorgias a Faidros. Platón uvažuje, či rečnícka areté (zdatnosť, dokonalosť rečníckeho prejavu) dokáže človeka urobiť agathos, čo značí „obecne prospešný“ a „spravodlivý“ (Kraus).
Dialóg Gorgias
V dialógu Gorgias vidí Platón nebezpečenstvo rétoriky v tom, že človek nevzdelaný sa stáva presvedčivejším ako vzdelanec. Pokiaľ rečník nemá o veci skutočné poznanie, je pre neho rétorika len nejakou schopnosťou, empíriou, podobne, ako niekto vie napríklad variť. Takáto rétorika môže spôsobovať príjemné pocity a zážitky, ale nedokáže ochrániť pred klamstvom a doviesť k poznaniu pravdy a poriadku, ktorý je v ľudskej duši a vo vesmíre. Takáto rétorika sa síce snaží chrániť človeka pred nespravodlivosťou, ale nie je schopná spôsobiť, aby človek nepáchal nespravodlivosť.
Podľa Platóna pravda nevzniká ako výsledok vzájomnej výmeny názorov, ale existuje apriórne a je prístupná len filozofickému nazeraniu. Žiadna reč neobsahuje hotovú pravdu, len sa o ňu, v najlepšom prípade, usiluje. Preto ju nemôže ani podávať v hotovej podobe, nanajvýš môže poslucháča povzbudiť, aby sa podieľal na jej hľadaní.
Aj keď Platón nemal priateľský vzťah k rétorike, predsa sa zaujímal o jej technickú stránku, o problematiku dialogického uvažovania, jazykových významov a kompozičného usporiadania reči.
Dialóg Faidros
Na rozdiel od dialógu Gorgias, vo Faidrovi pripúšťa význam rétoriky, nie však sofistickej, ale rétoriky filozofov, ktorá otvára v duši prístup k pravde, spravodlivosti, dobru a kráse. [14]
Odkazuje budúcim generáciám, že rétor by sa nemal nechať uniesť rétorickou stránkou prejavu do takej miery, že mu potom unikne obsah. Platón kládol veľký dôraz na pôvodnosť reči a dával ju do kontrastu s napodobňovaním. Vyžadoval jednoduchý slovesný prejav, v ktorom rečník odovzdáva svoje vlastné skúsenosti, a preto by nemal napodobňovať gestá a štýl niekoho iného. [15] Od Platóna sa môžeme veľa dozvedieť o obozretnosti voči politikom a právnikom, ktorí môžu osobne profitovať z prejavov, ktoré prednesú. Platón povzbudzuje svojich čitateľov k opatrnosti. Platón sám bol majstrom rétorom. Jeho skutočnou kritikou sú tí, ktorých cieľom je presvedčiť bez obáv o dobro a pravdu. Niekoľko jeho dialógov sa sústreďuje okolo témy rétoriky a v nich nepriamo obhajuje disciplinované systematické štúdium rétoriky, ktoré umožňuje hovorcom a spisovateľom používať jazyk, aby ich presvedčil a priblížil ich pravde, kráse a konečnému dobru.
Významné miesto v sústave rétorických poznatkov má Platónovo učenie o duši. Vo Faidrovi hovorí, že sila reči spočíva v tom, že dokáže viesť duše – psychagógia. [16]
Dialektika
Dialektika je podľa Platóna schopnosť a umenie dosiahnuť pomocou otázok a odpovedí najvyššie pojmy. Z rétorického hľadiska je to umenie dokazovania. V oblasti slovnej komunikácie je to schopnosť viesť rozhovor tak, aby sa problematická otázka zásluhou rozličných stanovísk objasnila vo viacerých smeroch. Predpokladom dialektiky je poznanie vecí, rečnícka pohotovosť, ale aj vzájomná úcta a disciplína.
Demosthénes
(384 – 322)
Pokladá sa za jedného z najslávnejších rečníkov. Hovorí sa o ňom, že nemal žiadne rečnícke predpoklady a jeho prvá reč skončila fiaskom. Cestou domov sa stretol s hercom Satyrom a sťažoval sa, že na rečníckej tribúne majú väčší úspech opilci, námorníci a iní nevzdelaní ľudia. Satyros mu povedal, kde robí chyby. Demosthénes spoznal, že samotné cvičenie má len nepatrný význam, ak sa zanedbáva prednes.
Proti telesným chybám si pomáhal tak, že aby sa zbavil nejasnej a šepkavej reči, dával si do úst kamienky a potom recitoval dlhšie partie z autorov. Hla si zosilňoval tým spôsobom, že vystupoval na návršia, a keď sa mu zvyšoval dych, rozprával sa sám so sebou, alebo recitoval verše nejakého básnika. Doma mal veľké zrkadlo pred ktorým prednášal svoje reči. [17]
Zbohatol aj na tom, že písal súdne reči a ako tridsať ročný mohol vstúpiť do politiky. Preslávil sa v boji proti macedónskemu kráľovi Filipovi II., ktorého pokladal za najväčšieho nepriateľa aténskeho štátu. Jeho reči proti Filipovi sa do histórie zapísali ako filipiky. [18]
Zachovalo sa 61 Demosthénových rečí, ale asi polovica sú podvrh. Mal vraj jednu slabinu, že nevedel rozprávať bez prípravy a zakúsil preto mnoho urážok. Jeho reči však svedčia o mimoriadnom nadaní. K ich úspechu dopomohla aj vášnivá úprimnosť a dôkladná príprava textov. Mal vycibrený cit pre zvuk a rytmus a venoval sa starostlivému štúdiu reči a jej pôsobenia na city poslucháčov. Ich predsudky a nedostatky dôverne poznal a skvele využíval. [19]
Aristoteles: dokonalý rečník je logik
(384 – 322 pr. Kr.)
Dielo Rétorika
Aristotelova Rétorika je prvým metodickým pojednaním o umení presvedčovania. Po dobu dvadsiatich rokov Aristoteles študoval u Platóna a stretol sa aj s jeho spismi o rétorike. Jeho Rétorika obsahuje tri knihy. Kniha prvá: Rétorika a dialektika. Druhy rečníctva a ich predmet. Kniha druhá: Rečníkova osobnosť. Metódy a prostriedky, ktorými sa má rečník riadiť, aby získal poslucháčov. Ľudské charaktery. Kniha tretia: Slovná stránka a prednes.
Poslaním rétoriky je vyhľadávanie toho, čo je presvedčivé v každej veci. Metodologicky pomáha k tomu, aby sa výsledky poznania dialekticky osvietili a presvedčivo podali (Rét. 1355b).
Aristoteles bol presvedčený, že pravda je objektívna a preto sa neriadi podľa ľudí, ale oni sa musíme riadiť podľa nej. Veci existujú a človek sa musí snažiť, aby ich poznal, aby našiel pravdu, pokiaľ je to možné, lebo na tejto ceste je mnoho prekážok. Tým sa musí riadiť aj rétorika.[20] Mala by ponúknuť smerovanie pre vyhľadávanie dôkazov (pistis), ktoré môže potom človek použiť na riešenie spornej veci (probléma) porovnávaním pojmov a súdov. (Rét. 1357).
Tri metódy hľadania pravdy
Pomocou dialektiky a rétoriky učí Aristoteles o troch metódach hľadania pravdy.
– Prvá je vedecká (apodiexis),
– druhá dialektická a
– tretia rétorická.
Vo všetkých troch sa uplatňujú dva základné myšlienkové postupy:
– dedukcia (syllogismos) a
– indukcia (epagógé).
Dedukcia je usudzovanie zo všeobecného na jednotlivé pomocou sylogizmu (logický úsudok – vyššia premisa – nižšia premisa – záver). Pri rétorickom sylogizme chýba vyššia premisa, aby sa reč oslobodila od problematických súdov, ktoré by poslucháčov mohli nudiť.
Indukcia je postup, ktorý smeruje od jednotlivého k všeobecnému (Rét. 1357). Prevažujúcim postupom induktívneho dokazovania v rétorike je príklad (paradeigma) Podľa Aristotela indukcia je pre ľudí zrozumiteľnejšia, ale dedukcia je dôraznejšia a účinnejšia.
Argumentácia je podľa Aristotela nielen záležitosťou obsahu, ale aj štylizácie a kompozície prejavu. Bol zástancom umiernenosti, ktorá vedie k blaženému stavu duše a k dobru. Opakuje učenie predchodcov o kairos a prepon: konať veci dobre a primerane okolnostiam, to je stred a to najlepšie, čo patrí k čnosti.
Skutky sa totiž môžu vyznačovať:
– prehnanosťou (hyperbolé),
– nedostatočnou mierou (eleipsis) a
– umiernenosťou (mesotés).
Cnosť sa vzťahuje ku skutkom, ktoré nie sú ani prehnané, ani nedostatočné.
Aristotelov tvorivý prístup k rétorike sa prejavuje aj tým, že charakterizuje jednotlivé typy argumentov – rétorických dôkazov. Delí ich na:
– umelé (technoi) a
– prirodzené (atechnoi).
Medzi umelé patria fakty a dôkazy, ktoré ma rečník k dispozícii. Má ich vedieť vhodne využiť v reči. Vlastné umenie argumentácie spočíva v nájdení umelých dôkazov. Tie vyplývajú z morálnych vlastností rečníka (napríklad čestnosť a pravdovravnosť); zo spôsobu, ako pôsobí na auditórium; z logiky a štýlu jeho prejavu – ethos, pathos, logos. [21]
Ethos – mravné zásady, pravdivé myšlienky, vierohodnosť celej osobnosti, aby každý vedel, že verí tomu, čo hovorí. Lebo rečník nie je súkromná osoba, ale má zodpovednosť. Aristoteles tvrdí, že charakter rečníka je „najúčinnejším prostriedkom presvedčovania“ ( Rétorika , I.2). Publikum pravdepodobne presvedčia rečníci, ktorí sa javia ako dôveryhodní.
Logos – rozvinutý rozum, múdrosť, schopnosť logicky a systematicky viesť poslucháča daným problémom.
Pathos – rečníkova schopnosť pôsobiť na city; byť zaangažovaný témou a presvedčený o tom, čo hovorí. [22]
Z pohľadu argumentácie je:
– logos argumentácia logikou.
– Ethos je argumentácia charakterom a celou rečníkovou osobnosťou.
– Pathos je argumentácia prostredníctvom emócií. [23]
Keď rečník integruje étos (dobrý charakter) s logami (dobrý dôvod) a patos (dobrý pocit a pocit dôvery), publikum je ochotné dať sa presvedčiť.
Zdrojom vyhľadávania argumentov je sústava verejných (všeobecných) miest – topoi. Sú to spoľahlivo fungujúce dôkazy v podobe fungujúcich téz a výrokov, pripravených „myšlienkových panelov“, ktoré rečník využíva podľa zvyklostí, ktoré sa uplatňuje v reči poradnej, súdnej a oslavnej. [24]
Aristoteles kládol aj dôraz na to, aby rečník, ak má mať jeho reč účinok, vedel s ľuďmi jednať a aby ich poznal. Má mať teda psychologické vedomosti, musí poznať, akí sú ľudia, aká je ich povaha, ich charakter, akú majú logiku a aká je spoločnosť, v ktorej žijú. Rečník si musí uvedomovať vzájomnú súvislosť medzi spoločnosťou a jednotlivcom.
Podľa Aristotela je potrebné ovládať nielen predmet, o ktorom sa má hovoriť alebo písať. Rovnako je dôležitá aj forma, ako sa to povie alebo napíše. Preto sa zmieňuje o reči prozaickej a básnickej; o reči hovorenej a písanej, o reči jednoduchej a o reči v periódach. Hovorí o rôznych rečníckych ozdobách, ktoré sa stali dôležitým rečníkovým nástrojom, a zdôrazňuje vhodný prednes. [25]
Osudy Aristotelovej Rétoriky boli v ďalších storočiach komplikované. V období vrcholnej scholastiky sa z podnetu svätého Tomáša Akvinského Aristoteles prekladá a sprítomňuje západnej kultúre.
Rímski rétori: vklad veľkých osobností
Svoj vrchol dosahuje rétorika v starovekom Ríme. Rímsky princíp rétoriky znel: „Non multa, sed multum“ (Nie mnohé, ale mnoho). Dobrý rečník mal vyjadriť mnoho malým počtom slov.
Na prelome letopočtu sa helenistické štáty (Macedónsko, Pergamos, Bithýnia, Sýria, Egypt) dostávajú postupne pod nadvládu Ríma a aj v rétorických prácach začína prevládať latinčina. Podmienky na rozvoj rétoriky však neboli spočiatku optimálne.
Marcus Porcius Cato
Predstaviteľom politicky angažovaného rečníctva bol Marcus Porcius Cato (234-149). Bol odporcom helenistického kozmopolitizmu a zástancom rímskych čností. Podarilo sa mu dokonca presadiť, aby grécki rečníci opustili mesto. Podceňoval štylistickú stránku reči. Do histórie sa zapísal jeho výrok: Rem tene, verba sequentur! – Drž sa veci, slová prídu samy. Ako stoik kládol veľký dôraz na morálku. Rečník musí byť vir bonus, dicendi peritus – muž dobrý, skúsený v reči.
Catovo vystúpenie proti gréckej praxi však nemalo veľkú odozvu. Práve naopak, učenie, ktoré sa držalo gréckych vzorov, získavalo popularitu.[26]
Rétorika ad Herennium
Rétorika ad Herennium je svedectvom udomácnenia rétoriky na rímskej pôde. Neznámy autor sumarizuje poznatky gréckych rétorov a aktualizuje ich na domáce pomery – domáci verejný život, domáca literatúra. Práca je napísaná v jednoduchej latinčine (sermo plebius), aby bola prístupná širšej verejnosti.
Dielo je rozdelené na štyri knihy, ktoré obsahujú:
- Jednotlivé časti rétoriky:
– inventio (vyhľadávanie rečníckeho materiálu),
– dispositio (usporiadanie),
– elocutio (štýl),
– memoria (pamäťové osvojenie) a
– pronuntiatio (prednes). - Rozdelenie na reči:
– súdne,
– poradné a
– oslavné (podľa Aristotela). - Rozdelenie jednotlivých častí reči:
– exordium (úvod),
– narratio (rozprávanie udalosti),
– divisio (naznačenie osnovy reči),
– confirmatio (argumentácia),
– confutatio (vyvracanie argumentov) a
– conclusio (záver). - Podrobný výklad rečníckych štýlov a rečníckych ozdôb. Štýly (elocutiones) sa delia
– vysoký (grave),
– stredný (mediocre) a
– nízky (attenuatum).
Funkcia prvého je povzbudiť ku konaniu, k zamysleniu, k zmene postoja – movere. Druhý štýl má pobaviť (delectare) a tretí poučiť (docere). Štýl by mal byť jazykovo správny (latinitas) a vyznačovať sa logickou jasnosťou (explanatio). Tieto dve čnosti štýlu sa súhrne nazývajú elegantia. [27]
Marcus Tulius Cicero
(106 – 43 pr. Kr.)
Cicero bol priamym žiakom gréckych učiteľov filozofie, rétoriky a obdivovateľom gréckej kultúry. Je pokladaný za najväčšieho rečníka rímskej republiky. Spojenie rétoriky a filozofie vnímal ako nevyhnutný predpoklad výchovy aktívneho občana a rečníka. Rečníctvo považuje Cicero za najvyššiu formu všetkých ľudských schopností a za najdôležitejšiu časť politickej práce. V umení rečí a v štylistickom majstrovstve sa odráža všetko, čo ľudská civilizácia dosiahla. Preto by mal rečník ovládať všetky odbory poznania a zvlášť filozofiu.[28] Napísal, že „bez filozofie nemožno sformovať osobnosť, ktorú hľadáme – ozajstného rečníka.“ [29]
Diela De oratore a Orator
V dielach De oratore a Orator predstavil ideál rečníka ako všestranne vzdelaného človeka, v ktorom sa spája mravnosť a široký literárny a filozofický prehľad. Hlavnou hodnotou jeho rečníckych vystúpení je zaujatie témou a formálne zvládnutie prejavu. Cicerónove reči sú presvedčivým dôkazom autorovej politickej aktivity a filozofických úvah nad problémami občianskeho spolunažívania v štáte a nad morálnymi zásadami, ktoré sprevádzajú slobodné myslenie a konanie človeka. Vďaka harmónii medzi angažovaným obsahom a vybrúsenou jazykovou formou sa Cicerónov rečnícky prejav stal klasickým vzorom už pre jeho súčasníkov.
Rozprava Brutus
K jeho najznámejším prácam patrí rozprava Brutus, ktorá obsahuje dejiny rímskeho rečníctva. Rečník sa v nej objavuje ako orator perfectus, ako človek a občan, ktorý v sebe spája všestranné filozofické vzdelanie so schopnosťou dobre a pôsobivo hovoriť. Za prvú povinnosť rečníka pokladal Cicero zodpovedne (správne) presvedčovať. Ďalej požadoval, aby si každý rečník kládol tri základné ciele: dokázať pravdu, získať sympatie a pohnúť poslucháča ku konaniu. [30]
Podľa Ciceróna, ktorý zhrňuje poznatky predchodcov, rečník je úspešný vtedy, ak sa mu podarí získať priazeň auditória, vysvetliť podstatu veci a zdôvodniť východiská a vyvrátiť argumenty protivníka. Dosiahne sa to predovšetkým pomocou vhodného štýlu.[31]
Rečník musí zamerať pozornosť na tri stránky reči:
– čo povie,
– na akom mieste to povie a
– akým spôsobom. [32]
Dokonalý rečník sa stane ten, kto vie hovoriť:
– o všedných veciach jednoducho,
– o stredne závažných citom pre mieru a
– o vznešených s pátosom.
A ešte to špecifikuje: o drobnostiach vie hovoriť uvoľnene, o stredne dôležitých veciach vyvážene a o veľkých pateticky. [33]
Cicero presadzoval primeranosť (aptum) v reči, ktorá má byť dôsledkom primeranosti všetkých ľudských aktivít. Tajomstvo Cicerónovho rečníckeho úspechu bolo v pohotovosti, s ktorou dokázal brániť konkrétnu vec, v plastickej malebnosti, ktorou obohacoval reč, vtipnosti, uštipačnosti až po ostrú iróniu. Dokázal rečniť s veľkým oduševnením, čo mu pomáhalo triumfovať nad vôľou a citmi poslucháčov aj pomocou vycibreného slohu. [34] V spise De oratore naznačil, že rečník má byť verným tlmočníkom skutočnosti a prežívať všetko, čo hovorí. Potom aj jeho prednes bude odrazom duševného stavu. Veď každý duševný jav má svoj prirodzený výraz v tvári, hlase a pohybe. [35]
V kontexte kresťanskej viery Cicerónove myšlienky ožívajú zásluhou sv. Augustína v jeho spise De doctrina Christiana, ktorým bola podstatne poznačená kazateľská prax na dlhú dobu.
Marcus Fabius Quintilianus
(39 pr. Kr. – 95 po Kr.)
Bol prvým štátnym učiteľom rétoriky v Ríme. Napísal 12 kníh o rétorike. V nich opísal všetky poznatky antickej rétoriky za viac ako 500 rokov. V usporiadaní tém sa pridržiava tradičného rozdelenia rétoriky na tri časti:
– de arte – o rečníckom umení;
– de artifice– o rečníkovej osobnosti;
– de opere– o rečníckom prejave.
Quintilianovým ideálom je klasická vyváženosť medzi morálnou spôsobilosťou rečníka a dokonalosťou jeho rečníckeho vystupovania:
vir bonus dicendi peritus
Výsledkom je potom čistá, krásna a primeraná reč. Pri obsahu a forme vystúpenia sa zasadzuje za zlatý stred prejavu a zdravý zmysel pre nájdenie miery. Všetky krajnosti, ktoré sa od tohto stredu odchyľujú, mal na mysli predovšetkým afektovaný prejav, prinášajú zlo a treba sa ich vystríhať. Rétorika má už v škole pomáhať vychovávať čestného človeka a aktívneho občana štátu. Uvažuje aj o tom, ako súvisí talent so vzdelaním, a usudzuje, že vzájomný pomer sa mení v prospech vzdelania, zvlášť keď už je rečník starší a skúsenejší. K ovládaniu rečníckeho umenia sa nedá dospieť len znalosťou pravidiel, ale spojením štúdia s cvičením a praxou.
viac platí prax bez teórie, ako teória bez praxe
Quintilianus chápe rétoriku ako rovnosť medzi dobrým človekom a dokonalým rečníkom. Takto chápanú rétoriku pokladá za čnosť. [36] Quintilianus je aj autorom pojmu „somatická rétorika“ (soma – telo). Pokladá sa preto za prvého rétora, ktorý vyčlenil oblasť neverbálnej, telovej komunikácie a vyučoval ju ako samostatnú disciplínu. [37]
Súhrnné poznatky klasickej rétoriky
Slovo „rétorika“ je odvodené od rhesis – reč. Grécky: he rhetoriké techné; latinsky: ars rethorica, alebo ars oratoria. Tieto termíny mali dvojaký význam: vyjadrovalo sa nimi umenie pekne rozprávať – ars bene dicendi, a aj celá náuka o rozprávaní, jej metódach, zásadách, analýzach, definíciách a argumentáciách.
Podmienky dobrého rečníka
Dobrý rečník bol ten, kto spĺňal tri podmienky:
– vrodený talent (ingenium),
– teoretické vedomosti o rétorickom umení (ars) a
– chuť na sebe pracovať a cvičiť (exercitatio).
K tomu sa pridávala ešte snaha napodobňovať starších rečníkov (imitatio).
Sféry rétoriky
Starovekí autori hovoria o troch sférach rétoriky:
– inventio,
– dispositio a
– elocutio.
Termínom inventio sa myslelo nájsť taký rečnícky materiál (obsah), ktorý môže na základe dôvodov a argumentov presvedčiť poslucháčov o tom, čo sa hovorí. S invenciou je spojený aj rétorický termín miesta – loci – topos. Vysvetľuje sa ním systematické usporiadanie všetkého, čo pomáha reči v jej vplyve na poslucháčov. Sú to akési všeobecné pravidlá, recepty, definície a vzory. Pomáhajú nájsť to, čo je v každej reči dôveryhodné a rozumné. Napríklad topos skromnosti pomáha každému rečníkovi, aby si získal poslucháčov na svoju stranu. Alebo topos ohodnotenia vlastných možností pomáha rečníkovi, aby nepreceňoval svoje pohľady na nejakú vec, udalosť, alebo osobu. Topos definície znamená, že rečník povie na námietku jasnú a platnú definíciu.
Dispositia je určitý poriadok a rozdelenie obsahu, ktorý poukazuje, čo a na akom mieste má byť v reči umiestnené. Klasický prejav sa skladal z nasledujúcich častí:
- Vstup – exordium,
- Predstavenie problému – narratio,
- Členenie – partitio, divisio – v niekoľkých bodoch ukázané zásadné stanovisko,
- Argumentácia – argumentatio – najhlavnejšia časť reči:
A) potvrdenie – confirmatio – obrana vlastného stanoviska,
B) odmietnutie námietok – refutatio, - Zakončenie – conclusio, peroratio.
Elocutia je štýl, ktorým sa prednesie vlastný rečnícky materiál. V ňom sú zahrnuté gramatické a štylistické normy umeleckého jazyka, rečnícke figúry a rytmus reči. Štýl mal napomôcť, aby sa veciam dali čo najsprávnejšie slová. Aristoteles povedal, že nestačí vedieť, čo treba povedať, ale treba vedieť, ako to čo najlepšie povedať. Od tejto schopnosti veľmi záleží, akú kvalitu bude mať naša reč.
Rečnícke štýly
Klasická rétorika poznala tri druhy štýlov.
– Prvým bol štýl jednoduchý (genus subtile). On sa používal pri filozofických a politických debatách, alebo v rečiach na súde. Vyznačoval sa jednoduchosťou, zrozumiteľnosťou, ostrosťou a efektívnosťou. Nepoužíval rétorické ozdoby.
– Druhým bol štýl stredný (genus subtile). Bol to najvyváženejší štýl. Bol akousi zlatou strednou rétorickou cestou. Používal v primeranej miere všetky rétorické ozdoby.
– Tretím bol štýl vznešený (genus grande). Bol to štýl patetický, ktorý v maximálnej miere vyťažil zo všetkých rétorických možností. Používal sa tam, kde bolo treba pôsobiť na city, akými boli láska, hnev alebo nenávisť. Konečným cieľom bolo rečou presvedčiť a ovplyvniť poslucháčov – persuadere dicendo.
Dnes často počuť, že reč má byť čo najprirodzenejšia. Je to nesprávny názor. Každé slovo alebo veta totiž nepochádza z ľudskej prirodzenosti, ale je vyjadrením ľudskej kultúry, ktorá v prípade reči označuje konkrétny štýl. Ním sa rečník snaží čo najlepšie vec opísať, aby to prinieslo poslucháčom čo najlepší efekt.
Rečnícke druhy
Podľa štýlov sa vyvinul trojaký druh rečí:
1. reč poradná (gr. genos symbúleitikon, lat. genus deliberativum) alebo politická a verejná, či už bola pred radou alebo v parlamente;
2. reč súdna (genos dikánikon, genus iudicale) a
3. reč slávnostná (genos epideiktikon, panegyrikon, genus demonstrativum), reč oslavná, umelecká, prednáška.
Povinnosti rečníka
Klasická rétorika formulovala tri povinnosti rečníka:
– docere,
– movere a
– delectare.
Podľa Ciceróna je najlepší rečník ten, ktorého slová poučujú (docere), spôsobujú radosť (delectare) a hýbu s vnútrom človeka (movere). Každý z týchto troch cieľov bolo možné dosiahnuť vďaka rozličným jazykovým a štylistickým textom. Dôraz sa pritom kládol na typ a dôležitosť reči, podľa ktorej sa vyberal štýl. Bola to kľúčová zásada rétoriky, ktorá sa nazývala decorum. Podľa tejto zásady sa docere týkalo veci obyčajných, o ktorých bolo treba poučiť alebo vysvetliť. Movere sa týkalo vznešenejších vecí, ktoré vyžadovali vysoký štýl. Delectare bolo miernym štýlom, používaným pri pochvalách alebo pokarhaniach.[38]
Argumentácia
- Dôkaz – ad oculos – priviesť človeka na samotné miesto a vec mu ukázať.
- Fakta, dáta, merateľné údaje, vedecký dôkaz – niekedy sa musia fakty interpretovať – aj veda sa vyvíja.
- Osobná skúsenosť a svedectvo o nej – čo človek sám zažil, to mu nikdy nevezme a nevyhovorí – osobná skúsenosť sa dá niekedy relativizovať.
- Zvyky, pravidlá, tradície – kto má mocenské záujmy, ten ich nerešpektuje.
- Autorita – platí tam, kde je autorita uznávaná.
- Extrapolácia – argumentácia, ktorá poukazuje na to, „kam to povedie“ – svet nepozná trvalý stav – všetko sú procesy.
Spôsoby argumentácie
Argumentatio ad rem – vecná argumentácia.
Argumentatio ad hominem – adresná argumentácia konkrétnemu človekovi – argumentuje sa tým, na čo konkrétny človek bude počúvať.
Argumentum ad auditorium – dojem, aký zanechá rečník na poslucháčov a divákov – predvolebné diskusie.
Argumentum baculinum – argumentácia bakulou – strachom – pokiaľ nebudete robiť to a to, tak…
Argumentum ad ignoratiam – argumentácie ľuďom, ktorí veci nerozumejú.
Argumentum ad misericordiam – odvolávanie sa na súcit a milosrdenstvo – napríklad obrázky obetí dopravných nehôd.
Argumentum ad populum – ľudová argumentácia – lokálny patriotizmus – skupinový egoizmus – nechuť k zmenám.[39]
Sedem slobodných umení
Sedem slobodných umení, ktoré sa spomínajú v stredoveku a tvorili všeobecné vzdelanie, majú svoj pôvod v grécko-rímskej kultúre. Patrili medzi ne:
Tri slovné odbory – trivium: gramatika, rétorika, dialektika.
Štyri číselné odbory – quadrivium: aritmetika, geometria, astronómia, hudba.
„Rétorika je veda o tom, ako hovoriť dobre. Pretože kto hľadá niečo iné, keď bolo objavené to, čo je najlepšie, chce niečo horšie“. Quintilianus
[1] O písmenách mnícha Chrabra, In:Pramene o živote svätých Cyrila a Metoda a ich učeníkov, zost. Andej Škoviera, Bratislava: Post Scriptum, 2013, s. 174. ISBN: 978-80-89567-23-2
[2] KLAPETEK, M.: Komunikace, argumentace, rétorika, Grada Publishing, a.s., Praha 2008, s. 83.
[3] KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře, Akademia, Praha 1998, s. 20.
[4] BROSTL, A.: Predslov, In.: ARISTOTELES: Aténska ústava, Bratislava: Kaligram, 2009, s. 14 – 17.
[5] ARISTOTELES: Aténska ústava, Bratislava: Kaligram, 2009, s. 32.
[6] JAROSZYŃSKI, C., JAROSZYŃSKI, P.: Podstavy retoryki klasycznej, Wydawnictwo Sióstr Loretanek, Warszawa 1998, s. 14.
[7] KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře, s. 23 – 24.
[8] Základné údaje o gréckych a rímskych osobnostiach sú použité zo štvorzväzkového Všeobecného encyklopedického slovníka, Ottovo nakladatelství, Praha 2002.
[9] GRANT, M. Klasické Grécko. Bratislava: SLOVART, 2008, s. 100 – 103.
[10]KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře, s. 28 – 29.
[11]GRANT, M. Klasické Grécko. Bratislava: SLOVART, 2008, s. 293 – 295.
[12]JAROSZYŃSKI, C, JAROSZYŃSKI, P.: Podstavy retoryki klasycznej, s. 16 – 17.
[13] Porov. KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře, s. 30.
[14] Porov. KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře, s. 25 – 26.
[15] Porov. VYBÍRAL, Z.: Psychologie lidské komunikace, Portál s.r.o.,Praha 2000, s. 196 – 197.
[16] Porov. KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře, s. 27.
[17] Porov. PLUTARCHOS: Životopisy, Martin: Thetis, 2014, s. 104 – 108.
[18] Porov. KOHOUT, J.: Rétorika – Umění mluvit a jednat s lidmi, Praha: Management Press, 1998, s. 20.
[19] Porov. GRANT, Klasické Grécko, 320 – 328.
[20] ARISTOTELÉS.: Rétorika – Poetika, Nakladatelství Petr Rezek, Praha 1999, s. 18 – 19.
[21] KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře, s. 31 – 33.
[22] KOHOUT, J.: Rétorika, Management press, Praha 1998, s. 23.
[23] HEINRICHS, J.: Rétorika pro každého, Computer Press, Brno 2010, s. 49.
[24] KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře, s. 33.
[25] ARISTOTELÉS, Rétorika – Poetika, s. 20 – 22.
[26] KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře, s. 43.
[27] KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře, s. 43 – 45.
[28] KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře, s. 46.
[29] CICERO, M. T.: Rečník, Vydavateľstvo Tatran: Bratislava, 1982, s. 12; CICERO, M. T.: Rečník,. s. 27 – 28.
[30] QUINTILIANUS, M.F., Základy rétoriky, Odeon, Praha 1985, s. 13;
[31] KRAUS, J.: Rétorika v evropské kultuře, s. 48 – 49.
[32] CICERO, M. T.: Rečník, s. 21.
[33] CICERO, M. T.: Rečník, s. 36.
[34] HRABOVSKÝ, J.: Marcus Tulius Cicero, prvý najlepší rečník v Európe, Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied: Bratislava, 1996, s. 106 – 111.
[35] HRABOVSKÝ, J.: Marcus Tulius Cicero, prvý najlepší rečník v Európe, s. 116.
[36] QUINTILIANUS, M.F.: Základy rétoriky, s. 13 – 15; BOROWSKI, A. : Kaznodzieja jako retor. In: Sluga slowa, Wydawnictwo Poligrafia Salezjańska – Redemptoris Missio XII, Kraków 1997, s. 184.
[37] Porov. VYBÍRAL, Z.: Psychologie lidské komunikace, s. 199.
[38] PANUŚ, K.: Zarys historii kaznodziejstvwa w kościele katolickim, Wydavnictwo m, Kraków 1999, s. 60 – 66; URBAŃSKI, P.: Kazanie i retoryka, In: Fenomen kazania, Poligrafia Inspektoratu Towarzystwa Salezjańskiego – Redemptoris Missio VI, Kraków 1994, 70 – 78; JAROSZYŃSKI, C., JAROSZYŃSKI, P.: Podstawy retoriky klasycznej, s. 30 – 54.
[39] KLAPETEK, M.: Komunikace, argumentace, rétorika, s. 104 – 108.