Deň tridsiaty ôsmy

Rešpekt a postavenie u starších mužov si musíte zaslúžiť, na tom nie je vôbec nič zlého. Keď sú muži starší, často vďačne spomínajú na svojich najprísnejších učiteľov a najnáročnejších šéfov. Vedia, že týto ľudia ich primäli k ich najlepším výkonom.

Muž často vie, že práve týto učitelia ho brali vážne, že práve týto vychovávatelia v ňom rozpoznávali čosi hodnotného. Ide síce o prísnu lásku, ale láska to je. Pokiaľ v nej nie je krutosť či ponižovanie, potom ide o typ lásky, ktroý muži rešpektujú a ctia. Láska na mužov príliš nepôsobí, pokiaľ ju dostanú príliš rýchlo či ľahko. Namiesto mužov s charakterom a silou z nich ľahká láska robí lenivých manipulátorov.

Pre mňa je zaujímavé, že Ježiš podľa evanieliového podania prejavuje lásku ako nepodmienenú, tak aj podmienenú. Ku správnemu rastu potrebujeme oba typy: podmienenú lásku, ak sme silný a drzí, nepodmienenú, keď sme slabí a pochybujeme o sebe.

Ktorí učitelia a vychovávatelia ma brali vážne a jednali so mnou v intenciách prísnej lásky?

Akých mladých mužov by som v neskorších rokoch svojho žibvota mohol sám učiť a milovať?

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty siedmy

„Každá hrdinská výprava začína parádnou fanfárou a obrovským očakávaním. V polovici cesty však začnete narážať na vlastné limity. Keď je človeku niečo málo cez dvadsať rokov, pripadá mu skvelé byť hrdinom, pristavovať si ku stenám rebríky a šplhať stále vyššie a vyššie, dobíjať to a ono. Kdesi v polovici príbehu vás vaše hrdinstvo nechá bezradných (na holičkách). Trebárs, ako to popisuje Thomas MErton, si uvedomíte, že ste si opreli rebrík o nesprávnu stenu. Alebo cestou zistíte, že ste celkom obyčajný muž. Je možné, že pravé hrdinstvo spočíva práve v prijatí tohto poznania.

Tu určite tkvie príčina toho, prečo Ježišov život prehovára k ľuďom, ktorí narazili na vlastné hranice. Ježiš nepôsobí ako typický hrdina, ale skôr ako obeť, ako niekto, kto podľa mnohých štandardov zlyhal – bol dotlačený do slepej uličky a popravený v najlepších rokoch života.

Je smutné, že väčšina kultúr vychvaľuje a odmeňuje onen ranný heroizmus prvej polovice života, ale akonáhle dôjde na tichú svätosť a oddanosť skutočných svätcov ocitajúcich sa v polovici cesty, odvracajú pohľad.

Ako budú vyzerať záväzky, ktoré na seba beriem, čím viac sa vzdialim od počiatku cesty, kde sa všetko zdá byť žiarivé a nádejné?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty šiesty

„Osvietenie (Jn 8; 12) nie je možné vykonštruovať, zmanipulovať alebo dostať na objednávku. Vždycky ho odovzdáva jeden druhému. Múdrosť nie je projekt „urob si sám“. Duch vanie, kadiaľ za mu zapáči, a nám, ktorí sme sa vydali na cestu, nezostáva než naslúchať jeho poučeniu a zostávať otvorení. Toto Ježiš nazýva vierou.

V skutočnosti môžeme sami robiť jediné: prosiť o milosť, aby sme boli dostatočne otvorení a ochotní rozpoznať tajnú bránu, ktorú Boh otvára práve nám. Táto brána sa takmer vždycky ukazuje v podobe nejakého utrpenia – fyzického, vzťahového, emocionálneho, intelektuálneho či štruktúrneho. Utrpenie definujem ako niečo, čo sa človeku prihodí, čo nemá pod kontrolou.

V osvietení nejde ani tak o vedenie / poznanie ako skôr o „odvedenie“ / „odpoznanie“, nejde v ňom ani tak o učenie ako o odnaučenie. Ide v ňom o to, vzdať sa a nechať veci plynúť, nie o to dosahovať výsledkov privlastňovať si ich. Spočíva skôr v tom, aby človek vstúpil do tajomstva, než aby dosiahol mentálnej istoty.

Milosť osvietenia prichádza vždycky úplne nevypočítateľne a jedinou zmysluplnou odozvou na ňu je vďaka v srdci a uznanie faktu, že tajomstvo nás vždycky presahuje.

Kedy som zažil osvietenie a aký podnet k nemu viedol?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Moja úvaha:

Verím, že Boh chce každého jedného človeka previesť cestou osvietenia – svätosti. Pritom pre všetkých úplne jedinečnou a neopakovateľnou. Zároveň verím, že Boh si k tomu bez problémov poslúži tak našimi vlastnými chybami, slabosťami a hriechmi, ako aj sebaväčšími omylmi a hlúposťami druhých. I tie najväčšie previnenia, krivdy a krutosti vie Boh zmeniť na živnú pôdu pre ešte väčšie požehnania. Boh nás nikdy nechce zlomiť a neláme, pretože On je ten, ktorý nalomenú vetvičku nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí. On nikdy neláme a nikdy netrestá, hoci jedna z hlavných právd viery je, že Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá, myslím, že túto pravdu viery často vôbec nechápeme. V Rohrovej meditácii sa píše: „V skutočnosti môžeme sami robiť jediné: prosiť o milosť, aby sme boli dostatočne otvorení a ochotní rozpoznať tajnú bránu, ktorú Boh otvára práve nám.“ Domnievam sa, že v skutočnosti nejde o to, že Boh nám spôsobuje tieto utrpenia. Boh dopúšťa tieto utrpenia, aby nás vyviedol zo zabehnutých koľají nášho nepravého ja = klamstva o sebe = pýchy = ega. Myslím si, že prvým krokom je prijať bezmocnosť! prijať, že to nie je v našich rukách! prijať, že to nie je o nás! prijať, že nás to presahuje viac ako si vieme predstaviť! prijať tajomstvo! Toto všetko je v tej prosbe o milosť otvorenosti a ochoty… Odpoznanie / odvedenie / odnaučenie sa je prerodom od života, ktorý pevne zvieram vo svojich rukách – teda aspoň si to myslím – k životu otvorenému pre volanie Ducha, k životu, ktorý naplno môžem žiť, až keď ho pustím z rúk. Utrpenie je pozvaním skočiť do prázdnej čiernej hlbokej priepasti plnej desov, pretože verím, že ma tam čaká Otcovo náručie… Je v tom vlastne prejav Božej nehy, nežného dotyku, milujúceho známeho hlasu, ktorý volá po mene. V osvietení teda nejde predovšetkým slovami Rohra o to vedieť pravdu, ako viac o to pustiť sa lži: pýchou, či egom nazývame klamstvá o sebe, ktorým sme uverili, a ktoré žijeme, potom pokorou a pravým ja môžeme nazvať pravdu o sebe, ktorú žijeme. No to sa potrebujeme najskôr pustiť tých klamstiev. odnaučiť sa žiť ako starý človek, a žiť ako nový. Toho nie sme schopný! Preto je tu odporúčanie nechať veci plynúť, lebo Duch Pánov je jemným vánkom, ktorý vanie kde chce. Pustiť sa všetkých istôt a vstúpiť do tajomstva – istoty viery.

Deň tridsiaty piaty

„„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som pozvať spravodlivých ale hriešnikov“ (Mk 2; 17)

Ako sa zdá, je nevyhnutné zažiť najskôr odcudzenie a osamelosť, prejsť cestou pádu, než budeme schopný začať čo i len túžiť po ceste návratu. Väčšina z nás musí toto odlúčenie pocítiť veľmi silno, než poznáme, po čom skutočne túžime a čo vpravde chceme. Do rajskej záhrady nemôžeme len tak vojsť sami od seba, dokým sme neboli od záhrady odlúčení. Takzvaný „pád“ Adama a Evy nepredstavuje nejaké nešťastie: je to predobraz toho, čo sa stane a pravdepodobne musí prihodiť každému z nás.

To všetko znamená v zásade len nasledujúce: muž sa musí jedného dňa prebudiť a uvedomiť si: „Som úplný blbec a už ma štve, ako ma všetko stále štve.“ Až takýto moment sa môže stať počiatkom zrelej duchovnosti.

Kedy som si začal uvedomovať, po čom skutočne túžim, či mi chýba?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty štvrtý

„Zakaždým, keď sa v mytológii stretneme so zákazom „toto nečiň“, môžeme si byť istý, že mladý muž – hrdina – práve to učiní. Tento vzorec, ktorého počiatok siaha k nám drahej dvojici Adama a Evy, nepozná takmer žiadne výnimky. Práve tu teda zjavne spočíva podstata náboženských zákonov – aby boli porušené a aby sa s nimi zápasilo (či prinajmenšom tak to v zásade hovorí Pavol v liste Rímanom). Len týmto spôsobom môže človek zakúsiť potrebný pocit odlúčenia, odcudzenia a straty veľkého tajomstva a svojej vlastnej pravdy. Až potom môže túžiť po návrate do rajskej záhrady.

A tak sa zdá, že pozitivita je vytváraná a privolávaná negativitou. Pád privoláva obnovenie. Vyhnanie z rajskej záhrady nás učí, ako moc po tejto záhrade túžime. Porušenie pravidiel nám ukazuje dôvod, prečo boli tieto pravidlá vôbec zavedené.

Ako negativita vyvolala v mojom živote niečo pozitívneho?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty tretí

„Nedokážem v mužských príbehoch nájsť jediný prípad, kedy by sa nejaký muž dostal k osvieteniu na základe kurzu, štúdia filozofie, svätenia, pripojenia sa k nejakej komunite alebo chodenia do školy. To všetko sú celkom dobré veci, ale samé o sebe nás nepremieňajú.

V mytologických tradíciách nemôže mladý muž dosiahnuť osvietenia, pokým neutŕžil nejaké rany, nezakúsil sklamanie alebo nenarazil na nepochopiteľné paradoxy. Muž sa musí ako Odysseus zakaždým ocitnúť v pasci medzi útesom Skyllou a výrom Charybdou. Práve tu sa odohráva múdrosť.

Je úplne jednoznačné, že mladý musí zviesť zápas s temnotou, zlyhaním a zármutkom. Fyzicky môže túto temnotu zakúšať ako bolesť alebo hendikep. Intelektuálne ju môže zakúšať v zápasoch s hádankami, dilemami a absurditami života. K svetlu nevedie žiadna priama, jasná či neprerušovaná cesta. Pravé svetlo musí rovnako ako svetlo fyzické prijať a prekonať temnotu (Jn 1;5), čo nie je možné uskutočniť výlučne v intelekte.

Do akých činností som sa pustil, aby som dosiahol osvietenie, a aký to prinieslo výsledok?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty druhý

„Tým jediným, čo môže spôsobiť, aby nevedomie spontánne vyvrelo do vedomia, bývajú najčastejšie nechcené stretnutia, bolestivé vzťahy a nové situácie, ktoré nemáme pod kontrolou – najčastejšie prežitky trúchlenia, veľkej lásky alebo nezvládateľného utrpenia. Tieto skúsenosti nás dotlačia k vedomiu. Nič menšie než zážitky tohoto typu nemá takú silu, aby dokázalo strhnúť pokrievku z našej dôkladne stráženej identity a odhalilo nám náš skutočný hriech.

Čo u mňa vyvolalo erupcie nevedomia?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty prvý

„Pretože nie je nič zahaleného, čo nebude jedného dňa odhalené, a nič skryté, čo nebude poznané.“ (Mt 10; 26)

Aký význam má hovoriť o prechádzaní rôznymi úrovňami vedomia? Nie je to len nejaká ďalšia psychobublina? Na túto otázku môžeme odpovedať i nasledujúcim spôsobom: pretože nie sme schopný porozumieť veciam, ktoré zostávajú skryté v nevedomí (a ktoré môžu byť zodpovedné trebárs až za deväťdesiat percent našich motívov, obáv, slepých miest a plánov), musíme ich nejako vniesť do vedomého sveta, aby sme ich mohli identifikovať a prevziať za ne zodpovednosť.

Nie je možné uzdraviť niečo, čo si nepriznávame. Náboženstvo používa pre tento skrytý, temný, „neposlušný“ aspekt našej povahy najčastejšie slovo „hriech“. Hriech je tá naša časť, ktorá je nepravdivá; je to akýkoľvek prípad, kedy zrádzame svoju pravú prirodzenosť a svoj najvlastnejší osud. V tomto najhlbšom zmysle sme vskutku všetci hriešnici a väčšinu času jednáme z tejto svojej hriešnosti. Podľa výkladu svätého Gregora z Nizie znamená hriech jednoducho odmietnutie rastu.

Kedy som zakúsil prechod z jednej úrovne vedomia do inej?

Čo tento posun vo mne spôsobilo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.