Deň šesťdesiaty tretí

„Spústa dobrých ľudí bola výchovou nastavených tak, aby sa na svet pozerali optikou rovnice, ktorá hovorí, že každý z nás dostane, čo si zaslúži – nič viac, nič menej. Keď niečo chceme, musíme si na to zarobiť. Toto sa nám vtisklo do psychiky, táto poučka, ktorú nám opakovali rodičia, učitelia, tréneri, kňazi, vedúci v skaute i spoločnosť všeobecne. Ja to nazývam „meritokracia“. Však v tomto modely nie je nikde miesto pre zmilovanie, odpustenie ani pre skutočný význam Božej lásky.

Musíme zažiť mnoho nárazov a pádov, než začneme vnímať, že nás nesie Božia láska. Až potom môže táto láska začať pôsobiť na naše naprogramovanie, postupne ho rušiť a umožňovať nám tak dôverovať láske, ktorá prichádza bez zásluh. Pokiaľ takúto lásku nikdy sami neprijmeme, nebudeme ju ani vedieť dávať druhým. Iste práve to mal na mysli Ježiš, keď povedal o hriešnej žene: „Jej mnohé hriechy sú jej odpustené, pretože prejavila veľkú lásku“ (Lk 7; 47). Ježiš rozpúšťal meritokraciu zo všetkých strán, aby nám dal slobodu nechať lásku prúdiť.

Ako ďaleko som dospel od názoru, že dostávam, čo zaslúžim, k prijatiu nezaslúženej Božej lásky?
Nakoľko som schopný to vztiahnuť taktiež na druhých?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov