Netvrdím, že zo všetkým plne súhlasím, no na zamyslenie to považujem za vhodné:

„V dnešnom čítaní Pavol rieši dilemu, ktorá vyvstala v korintskej cirkvi. Aj dnes sa vyskytuje v mnohých kresťanských komunitách. Ide o tento problém:

Keď ľudia veria, že všetky ich hriechy sú odpustené, môžu byť v pokušení pokračovať v páchaní hriechov. A tak sa stalo, že Božie odpustenie mohlo povzbudiť istého muža, aby žil v nemravnom vzťahu s manželkou svojho otca. Z toho vyplýva, že dotknutá žena nie je jeho matkou a tiež, že žena je stále vydatá za jeho otca, keďže sa nazýva manželkou jeho otca. Pre Pavla je šokujúce, že cirkev v súvislosti s touto situáciou prejavovala skôr postoj hrdosti, než zármutok. Možno boli hrdí na to, že sú takou tolerantnou a inkluzívnou komunitou. Pavol však vysvetľuje kľúčový princíp, ktorý by sa dal vyjadriť takto: Je nám odpustené, pretože prijímame Ježiša za svojho Pána. No ak je Ježiš naším Pánom, potom sa nemôžeme správať spôsobom, aký by náš Pán nedovolil. Ak sa takto správame zo zvyku a dobrovoľne, potom to naznačuje, že Ježiš predsa len nie je naším Pánom. V dôsledku toho nám nemusí byť odpustené, a tak môžeme byť postavení pred súd.

Ako vo všetkom, aj tu sú koreňom problému pohnútky srdca. Jedna vec je byť pokúšaný a vo chvíli slabosti zhrešiť. Toto je úplne odpustiteľné, akonáhle to oľutujeme. Ale iná vec je zvykovo hrešiť v rámci dobrovoľne zvoleného životného štýlu a nemať z toho žiadne výčitky svedomia, ba naopak, byť na to hrdý. Pavol hovorí, že v takomto prípade je nutné danú osobu úplne odmietnuť. Netvrdí, že ten hriech je neodpustiteľný – duša tejto osoby teda môže byť spasená. Ale Pavol hovorí, že nemôže byť súčasťou komunity. Prečo? Pretože zlé správanie, ktoré je tolerované, môže povzbudiť ostatných, aby sa tiež správali zle. Takáto komunita by sa za veľmi krátky čas rozpadla v zmätku hriechu a sebectva. To by bol opak nebeského kráľovstva. Takže jedným z dôvodov na vylúčenie danej osoby je ochrana komunity.

Existuje však aj iný a oveľa lepší dôvod na vylúčenie takéhoto človeka. Myslím si, že tento akt odmietnutia zo strany komunity, z nebeského kráľovstva, má Pavol na mysli, keď hovorí: „…vydať satanovi na záhubu tela.“ Každý, kto opustí nebeské kráľovstvo a vráti sa do sveta, podlieha zničeniu svojho tela, pretože stratil večný život. V tejto situácii však stále existuje nádej. Možno sa človek v dôsledku tohto vylúčenia posunie od pýchy k smútku. Možno sa potom bude kajať, zanechá svoj predchádzajúci spôsob života, bude mu odpustené a jeho „…duch bude zachránený v deň Pána“. Lepším dôvodom na vylúčenie takého človeka teda je, že by to mohlo viesť k spáse jeho duše, ktorá je momentálne v ohrození kvôli nesprávne zvolenému životnému štýlu.

Takže poučenie pre nás je nasledovné: Ak je niekto vylúčený z nášho spoločenstva, mali by sme sa zaňho naďalej modliť, zostať v kontakte a nechať dvere otvorené pre prípad, že by sa chcel vrátiť. Treba mu povedať, aký je vzácny a ako veľmi komunita túži po jeho návrate, akonáhle sa rozhodne žiť v podriadenosti Ježišovej vôli, alebo sa aspoň bude chcieť podriadiť a pokúsi sa o to. Na druhej strane, ak človek zostáva v spoločenstve v otvorenom odpore voči Ježišovej vôli, všetci by sme mali nesúhlasiť so skutkami, ktoré koná. No nemáme ho súdiť. Čokoľvek viac než toto je zodpovednosťou vedenia spoločenstva. Následne by sme mali podporovať vedenie spoločenstva bez ohľadu na to, ako sa rozhodne. Dúfam, že Korinťania sa rozhodli podporiť Pavla, hoci nám nie je povedané, čo sa s tým človekom stalo. Vieme však, že nech sa mu stalo čokoľvek, sme povzbudení, aby sme sa ako spoločenstvo spojili nie so zlom a hriešnosťou, ale s čestnosťou a pravdou.“