Deň tridsiaty šiesty

„Osvietenie (Jn 8; 12) nie je možné vykonštruovať, zmanipulovať alebo dostať na objednávku. Vždycky ho odovzdáva jeden druhému. Múdrosť nie je projekt „urob si sám“. Duch vanie, kadiaľ za mu zapáči, a nám, ktorí sme sa vydali na cestu, nezostáva než naslúchať jeho poučeniu a zostávať otvorení. Toto Ježiš nazýva vierou.

V skutočnosti môžeme sami robiť jediné: prosiť o milosť, aby sme boli dostatočne otvorení a ochotní rozpoznať tajnú bránu, ktorú Boh otvára práve nám. Táto brána sa takmer vždycky ukazuje v podobe nejakého utrpenia – fyzického, vzťahového, emocionálneho, intelektuálneho či štruktúrneho. Utrpenie definujem ako niečo, čo sa človeku prihodí, čo nemá pod kontrolou.

V osvietení nejde ani tak o vedenie / poznanie ako skôr o „odvedenie“ / „odpoznanie“, nejde v ňom ani tak o učenie ako o odnaučenie. Ide v ňom o to, vzdať sa a nechať veci plynúť, nie o to dosahovať výsledkov privlastňovať si ich. Spočíva skôr v tom, aby človek vstúpil do tajomstva, než aby dosiahol mentálnej istoty.

Milosť osvietenia prichádza vždycky úplne nevypočítateľne a jedinou zmysluplnou odozvou na ňu je vďaka v srdci a uznanie faktu, že tajomstvo nás vždycky presahuje.

Kedy som zažil osvietenie a aký podnet k nemu viedol?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Moja úvaha:

Verím, že Boh chce každého jedného človeka previesť cestou osvietenia – svätosti. Pritom pre všetkých úplne jedinečnou a neopakovateľnou. Zároveň verím, že Boh si k tomu bez problémov poslúži tak našimi vlastnými chybami, slabosťami a hriechmi, ako aj sebaväčšími omylmi a hlúposťami druhých. I tie najväčšie previnenia, krivdy a krutosti vie Boh zmeniť na živnú pôdu pre ešte väčšie požehnania. Boh nás nikdy nechce zlomiť a neláme, pretože On je ten, ktorý nalomenú vetvičku nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí. On nikdy neláme a nikdy netrestá, hoci jedna z hlavných právd viery je, že Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá, myslím, že túto pravdu viery často vôbec nechápeme. V Rohrovej meditácii sa píše: „V skutočnosti môžeme sami robiť jediné: prosiť o milosť, aby sme boli dostatočne otvorení a ochotní rozpoznať tajnú bránu, ktorú Boh otvára práve nám.“ Domnievam sa, že v skutočnosti nejde o to, že Boh nám spôsobuje tieto utrpenia. Boh dopúšťa tieto utrpenia, aby nás vyviedol zo zabehnutých koľají nášho nepravého ja = klamstva o sebe = pýchy = ega. Myslím si, že prvým krokom je prijať bezmocnosť! prijať, že to nie je v našich rukách! prijať, že to nie je o nás! prijať, že nás to presahuje viac ako si vieme predstaviť! prijať tajomstvo! Toto všetko je v tej prosbe o milosť otvorenosti a ochoty… Odpoznanie / odvedenie / odnaučenie sa je prerodom od života, ktorý pevne zvieram vo svojich rukách – teda aspoň si to myslím – k životu otvorenému pre volanie Ducha, k životu, ktorý naplno môžem žiť, až keď ho pustím z rúk. Utrpenie je pozvaním skočiť do prázdnej čiernej hlbokej priepasti plnej desov, pretože verím, že ma tam čaká Otcovo náručie… Je v tom vlastne prejav Božej nehy, nežného dotyku, milujúceho známeho hlasu, ktorý volá po mene. V osvietení teda nejde predovšetkým slovami Rohra o to vedieť pravdu, ako viac o to pustiť sa lži: pýchou, či egom nazývame klamstvá o sebe, ktorým sme uverili, a ktoré žijeme, potom pokorou a pravým ja môžeme nazvať pravdu o sebe, ktorú žijeme. No to sa potrebujeme najskôr pustiť tých klamstiev. odnaučiť sa žiť ako starý človek, a žiť ako nový. Toho nie sme schopný! Preto je tu odporúčanie nechať veci plynúť, lebo Duch Pánov je jemným vánkom, ktorý vanie kde chce. Pustiť sa všetkých istôt a vstúpiť do tajomstva – istoty viery.