„Ježiš sa rozpráva so saducejmi, ktorí neveria vo vzkriesenie kvôli svojej viere v zákony a tradície Židov. Hovorí o tradícii, ktorá bola napísaná na ochranu dedičstva rodiny v prípade, že muž zomrel bez detí. V takomto prípade bolo ďalšie manželstvo nevyhnutné, aby prišli deti, ktoré by získali a zabezpečili dedičstvo. Ale čo ak ľudia nezomrú? Potom nie je žiadne dedičstvo, ktoré by bolo možné odovzdať.

Ježiš vysvetľuje, že po zmŕtvychvstaní nie je žiadna ďalšia smrť, a preto tu nie je ani potreba manželstva alebo dedičstva. Každý dostane svoje vlastné dary priamo od samotného Boha. Boh Otec hovorí, že túži po tom, aby sme ho volali Otcom, poznali ho ako svojho Otca. Potom On bude ten, kto nám dá „rozkošnú krajinu a najskvostnejšie dedičstvo“ (Jeremiáš 3:19).

Filozofia saducejov je beznádejná. Pre nich neexistuje žiadna dlhodobá budúcnosť. Ale ak majú ľudia nádej na vzkriesenie, nemôžu byť bez nádeje. Ak nie je zmŕtvychvstanie, potom nás môžu iní ľutovať ako najúbohejších zo všetkých ľudí,  pretože veríme v klamstvo.

…

Sme nesmrteľnými duchovnými bytosťami s dočasnou fyzickou skúsenosťou na zemi. Naša budúcnosť je zabezpečená a to je dobré. Nebudú už žiadne slzy, bolesť, choroba alebo smrť. Musíme dovoliť Otcovi zmeniť naše srdcia, aby sme uverili tejto pravde. Potom dokážeme čeliť všetkým ťažkostiam s nádejou. Druhí ľudia  budú vidieť, že sme zdrvení, ale nie premožení. Nič nás nemôže zničiť. A potom budú aj oni chcieť vedieť, čo my máme a oni nemajú.“