Dovoľujme Bohu, aby nás miloval!

„Podľa mojich skúseností málokto z kresťanov má sens (predstavu), aký je to pocit byť milovaný Bohom. Mohli by sme to získať intelektuálne alebo dokonca vycítiť vo svojich srdciach, ale manželstvo duše a Boha sa prežíva na hlbšej úrovni, keď sa staneme zraniteľnými voči tomu, aby nás premohla Božia drvivá túžba po nás. Ponúkam túto kontemplatívnu úvahu od karmelitánskej mníšky Ruth Burrowsovej o modlitbe ako o zážitku dovolenia, aby nás Boh miloval.

Čo myslíme pod pojmom modlitba? Čo toto slovo znamená v kresťanskom kontexte? Takmer vždy, keď hovoríme o modlitbe, myslíme na niečo, čo my robíme, a z tohto východiskového bodu prúdia otázky, problémy, zmätok, skľúčenosť, ilúzie. Pre mňa je zásadné dôležité tento názor napraviť. Naša kresťanská skúsenosť nás uisťuje, že esenciou modlitby je v podstate to, čo robí Boh, čo Boh adresuje nám, ako sa Boh pozerá na nás. Nie je to primárne niečo, čo my robíme Bohu, niečo čo my dávame Bohu, ale to, čo Boh robí pre nás. A to, čo pre nás Boh robí, je to, že nám dáva božské Ja v láske. . . .

Čo je jadrom, ústredným posolstvom zjavenia Ježiša? Určite to je bezpodmienečná Božia láska k nám, ku každému jednému z nás: Boh, nevysloviteľné, nepochopiteľné tajomstvo (Mystérium), Realita všetkej reality, Životu všetkého života. A toto znamená, že božská Láska si želá komunikovať nám Svoje Sväté Ja. Nič menej! Toto je Božia neodvolateľná vôľa a účel (zmysel); to je dôvod, prečo všetko, čo je, je a prečo každý z nás existuje. Sme tu na to, aby sme prijali túto nevysloviteľnú, všepremieňajúcu a blahorečujúcu Lásku. . . .

Musíme si uvedomiť [preto], že všetko, čo musíme urobiť, je nechať sa milovať, byť tu, aby Láska milovala nás. . . . Skutočná modlitba znamená chcieť BOHA, nie ego. Skvelé je položiť (odložiť) tento ego-pohon (smerovanie). Toto je „život“, ktorý musíme stratiť, toto „ja“, ktoré musíme opustiť, ak máme mať skutočný život a stať sa tým samými sebou, takými ako Boh chce, aby sme boli, čo môže poznať iba Boh a v konečnom dôsledku jedine Boh to môže uskutočniť. . . .

To podstatné, čo musíme urobiť, je veriť v rozvíjajúcu sa, vychovávajúcu a premieňajúcu Božiu lásku, ktorá je Realitou: Realitou, ktorá je absolútne, totálne tu, či už k Nej smerujeme alebo nie. Modlitba je, z našej strany, zámerné rozhodnutie smerovať k Nej, odpovedať na Ňu čo najplnšie ako môžeme. Aby sme to dosiahli, musíme si vyhradiť čas na to, aby sme sa mohli venovať výlučne dávaniu „áno“ tejto viere. . . .

Ak sme presvedčení, že toto je srdcom modlitby, týmto základným rozhodnutím zostať otvoreným prílevu božskej lásky, potom pochopíme, že si môžeme zvoliť ktorúkoľvek metódu, ktorá nám pomôže zachovať túto základnú túžbu a úmysel.“