„Obe tieto čítania pojednávajú o aspekte autentickej viery, ktorý je niekedy prehliadaný. Ježiš prijal určité správanie od Otca a odovzdal ho ďalej svojim učeníkom. Pavol dostal od Ježiša vzor správania a odovzdal ho svojim nasledovníkom. Na našej viere je niečo, čo nemá nič spoločné s našim vlastným správaním. Namiesto toho máme kopírovať správanie, ktoré vidíme u Ježiša, ktorý zase kopíroval to, čo dostal od otca. Týmto spôsobom reprezentujeme Otca a Ježiša. 

Dlhé roky som sa zaoberal predajom veľkých a drahých softvérových produktov veľkým korporáciám a vládnym oddeleniam. Softvérový priemysel bol notoricky nestabilný, takže som bol z času na čas nútený zmeniť zamestnávateľa. Potom mi trvalo nejaký čas, kým som sa prispôsobil novým okolnostiam. Aby som mohol verne zastupovať svojho nového zamestnávateľa a výrobky, musel som zabudnúť na minulosť a ignorovať svoje vlastné predsudky. Musel som prezentovať výrobky, ktoré chcel môj nový zamestnávateľ, tak, ako on chcel, inak som mu nebol na nič. Ale aby som to robil dobre, musel som veriť a dôverovať spoločnosti, ktorá ma zamestnávala, a odložiť vlastné agendy bokom. Prečo? Pretože rozumeli produktom, trhu a úspešným štýlom prezentácie, omnoho lepšie než ja. Trvalo nejaký čas, kým som mohol zastupovať svojho zamestnávateľa bez toho, aby som vkladal svoje vlastné nápady do toho, čo odo mňa chceli. Môžem vďaka Bohu povedať, že som bol rok čo rok veľmi úspešný. Tento úspech však spočíval skôr v tom, že som bol verným služobníkom, ako v čomkoľvek inom. Keď boli časy ťažké, mojou odpoveďou bolo poučiť sa od ľudí, ktorí to vedeli lepšie než ja. Nezávislosť a hrdosť neboli kľúčom k úspechu; iba pokora. Myslím si, že dnešné čítania mi hovoria to isté o mojej viere. Keď sú časy duchovne ťažké, musím sa jasnejšie zamerať na to, ako chce Ježiš, aby som sa správal a čo chce, aby som povedal. Prísť s novými vlastnými nápadmi jednoducho nepomôže. Ježiš pozná mňa a moje srdce oveľa lepšie ako ja sám.

Dnes sme s Vicki išli na svätú omšu do kostola, kde sme museli dodržiavať odstupy.  Mohli ma rozptyľovali moje vlastné myšlienky. Aké je nepríjemné mať masku na tvári; ako nemôžeme hovoriť s inými ľuďmi okrem zdvorilých poznámok; ako si musíme umývať ruky pri príchode a odchode a podobne. Ale namiesto toho som sa zameral na zázrak, že sa kúsok chleba stane pre mňa telom Kristovým. Hneď ako som to urobil, pocítil som úžasný pocit príslušnosti k Ježišovi. 

Verím, že umývanie nôh je prejavom pokory. Ak bol Ježiš pokorný, bolo to preto, lebo videl svojho Otca a kopíroval ho. A dovoliť, aby bol prítomný v chlebe a víne, čo je bežné jedlo a pitie, je tiež prejavom pokory. Takže keď sa stretneme s ťažkými okolnosťami, môžeme byť pokornejší, a tým sa snažíme čo najlepšie reprezentovať Ježiša. Ako? Modlením sa za vzniknutú situáciu, umožnením lásky riadiť naše správanie a žehnaním ľudí, kedykoľvek je to možné. A viete čo? Je úžasné, ako často je to skutočne najlepšie riešenie náročných situácií.“

Vlastná úvaha

Spočiatku som pri čítaní týchto slov pociťoval odpor voči tomu, čo som videl pred sebou. Mám robiť, čo vidím, že robí Ježiš, lebo On robí to, čo vidí robiť svojho Otca. Predstavil som si autority v svojom živote a videl som, že robiť to, čo robia oni je sebadeštruktívne.
O odstavec nižšie opäť odznievali veci, ktoré mnou pohýnali k odporu. Byť verným služobníkom. Odložiť svoju nezávislosť, odložiť svoju hrdosť. Odložiť svoju agendu bokom. Byť pokorným. Priznať, uveriť a dôverovať spoločnosti a tomu, že rozumejú produktom, trhu a úspešným štýlom prezentácie omnoho lepšie než ja. Poučiť sa od ľudí, ktorí to vedia lepšie než ja. Bez toho, aby som vkladal svoje vlastné nápady do toho, čo odo mňa chceli, pretože prísť s novými vlastnými nápadmi jednoducho nepomôže. Zaspomínal som si na chvíle, kedy …služobník znamenal rohožka… nezávislosť bola otázkou života… poníženie sa považovalo za pokoru… žiadna vlastná agenda nebola možná… uveriť a dôverovať, že druhí vedia, čo majú vedieť bol veľmi, veľmi zlý nápad… lebo nevedeli, nerozumeli, nepoužívali vhodne…
Text pokračuje ďalej: Keď sú časy duchovne ťažké, musím sa jasnejšie… zamerať na Ježiša… iste, že Jeho riešenie je to najlepšie… ale tiež On nechce, aby sme „ho napodobňovali“, ale aby sme s Ním, v Ňom a cez Neho robili vlastné rozhodnutia. Nechce sluhov, ale priateľov ba bratov. Ježiš pozná mňa a moje srdce oveľa lepšie ako ja sám. To je veľká pravda, pretože On sám je v tom srdci a to najlepšie, čo môžem spraviť, je byť tam vo vlastnom srdci s Ním. Len tak skutočne zachytím dve veci: po prvé, čo mi hovorí moje vlastné srdce a po druhé, čo mi hovorí On sám, že je pravda. Pokorou je potom prijať to, čo mi hovorí On. Ako sa mám správať? Čo mám povedať? Mám zostať ticho? Alebo sa modliť za druhého? Alebo mu dokonca žehnať? Alebo voči nemu dokonca prebúdzať lásku?
A dokážem to aj keď na mňa útočí? Zosmiešňuje ma? Ponižuje ma?
Kedy je čas mlčky milovať, žehnať a modliť sa? Kedy je čas hovoriť a vysvetľovať? Kedy je čas zdvihnúť sa a odísť?