Deň tridsiaty piaty

„„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som pozvať spravodlivých ale hriešnikov“ (Mk 2; 17)

Ako sa zdá, je nevyhnutné zažiť najskôr odcudzenie a osamelosť, prejsť cestou pádu, než budeme schopný začať čo i len túžiť po ceste návratu. Väčšina z nás musí toto odlúčenie pocítiť veľmi silno, než poznáme, po čom skutočne túžime a čo vpravde chceme. Do rajskej záhrady nemôžeme len tak vojsť sami od seba, dokým sme neboli od záhrady odlúčení. Takzvaný „pád“ Adama a Evy nepredstavuje nejaké nešťastie: je to predobraz toho, čo sa stane a pravdepodobne musí prihodiť každému z nás.

To všetko znamená v zásade len nasledujúce: muž sa musí jedného dňa prebudiť a uvedomiť si: „Som úplný blbec a už ma štve, ako ma všetko stále štve.“ Až takýto moment sa môže stať počiatkom zrelej duchovnosti.

Kedy som si začal uvedomovať, po čom skutočne túžim, či mi chýba?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty štvrtý

„Zakaždým, keď sa v mytológii stretneme so zákazom „toto nečiň“, môžeme si byť istý, že mladý muž – hrdina – práve to učiní. Tento vzorec, ktorého počiatok siaha k nám drahej dvojici Adama a Evy, nepozná takmer žiadne výnimky. Práve tu teda zjavne spočíva podstata náboženských zákonov – aby boli porušené a aby sa s nimi zápasilo (či prinajmenšom tak to v zásade hovorí Pavol v liste Rímanom). Len týmto spôsobom môže človek zakúsiť potrebný pocit odlúčenia, odcudzenia a straty veľkého tajomstva a svojej vlastnej pravdy. Až potom môže túžiť po návrate do rajskej záhrady.

A tak sa zdá, že pozitivita je vytváraná a privolávaná negativitou. Pád privoláva obnovenie. Vyhnanie z rajskej záhrady nás učí, ako moc po tejto záhrade túžime. Porušenie pravidiel nám ukazuje dôvod, prečo boli tieto pravidlá vôbec zavedené.

Ako negativita vyvolala v mojom živote niečo pozitívneho?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty tretí

„Nedokážem v mužských príbehoch nájsť jediný prípad, kedy by sa nejaký muž dostal k osvieteniu na základe kurzu, štúdia filozofie, svätenia, pripojenia sa k nejakej komunite alebo chodenia do školy. To všetko sú celkom dobré veci, ale samé o sebe nás nepremieňajú.

V mytologických tradíciách nemôže mladý muž dosiahnuť osvietenia, pokým neutŕžil nejaké rany, nezakúsil sklamanie alebo nenarazil na nepochopiteľné paradoxy. Muž sa musí ako Odysseus zakaždým ocitnúť v pasci medzi útesom Skyllou a výrom Charybdou. Práve tu sa odohráva múdrosť.

Je úplne jednoznačné, že mladý musí zviesť zápas s temnotou, zlyhaním a zármutkom. Fyzicky môže túto temnotu zakúšať ako bolesť alebo hendikep. Intelektuálne ju môže zakúšať v zápasoch s hádankami, dilemami a absurditami života. K svetlu nevedie žiadna priama, jasná či neprerušovaná cesta. Pravé svetlo musí rovnako ako svetlo fyzické prijať a prekonať temnotu (Jn 1;5), čo nie je možné uskutočniť výlučne v intelekte.

Do akých činností som sa pustil, aby som dosiahol osvietenie, a aký to prinieslo výsledok?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty druhý

„Tým jediným, čo môže spôsobiť, aby nevedomie spontánne vyvrelo do vedomia, bývajú najčastejšie nechcené stretnutia, bolestivé vzťahy a nové situácie, ktoré nemáme pod kontrolou – najčastejšie prežitky trúchlenia, veľkej lásky alebo nezvládateľného utrpenia. Tieto skúsenosti nás dotlačia k vedomiu. Nič menšie než zážitky tohoto typu nemá takú silu, aby dokázalo strhnúť pokrievku z našej dôkladne stráženej identity a odhalilo nám náš skutočný hriech.

Čo u mňa vyvolalo erupcie nevedomia?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty prvý

„Pretože nie je nič zahaleného, čo nebude jedného dňa odhalené, a nič skryté, čo nebude poznané.“ (Mt 10; 26)

Aký význam má hovoriť o prechádzaní rôznymi úrovňami vedomia? Nie je to len nejaká ďalšia psychobublina? Na túto otázku môžeme odpovedať i nasledujúcim spôsobom: pretože nie sme schopný porozumieť veciam, ktoré zostávajú skryté v nevedomí (a ktoré môžu byť zodpovedné trebárs až za deväťdesiat percent našich motívov, obáv, slepých miest a plánov), musíme ich nejako vniesť do vedomého sveta, aby sme ich mohli identifikovať a prevziať za ne zodpovednosť.

Nie je možné uzdraviť niečo, čo si nepriznávame. Náboženstvo používa pre tento skrytý, temný, „neposlušný“ aspekt našej povahy najčastejšie slovo „hriech“. Hriech je tá naša časť, ktorá je nepravdivá; je to akýkoľvek prípad, kedy zrádzame svoju pravú prirodzenosť a svoj najvlastnejší osud. V tomto najhlbšom zmysle sme vskutku všetci hriešnici a väčšinu času jednáme z tejto svojej hriešnosti. Podľa výkladu svätého Gregora z Nizie znamená hriech jednoducho odmietnutie rastu.

Kedy som zakúsil prechod z jednej úrovne vedomia do inej?

Čo tento posun vo mne spôsobilo?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň tridsiaty

„V klasických duchovných rozprávaniach z celého sveta prechádza hľadajúci muž niekoľkými úrovňami, ktorým sa dnes obvykle hovorí úrovne vedomia. Putuje od prostého, jednoduchého vedomia ku komplexnému vedomiu a nakoniec k osvietenému vedomiu, ktoré opäť vypadá prekvapivo prosto a jednoducho.

Prvá prostota sa druhá prostota sú však v skutočnosti úplne odlišné. Prvá prostota je nevyhnuteľne naivná a neskúsená. Muž v prvej fáze taktiež musí vo svojom živote rozlišovať – prirodzené od duchovného, svetlo od tieňa, problémy od ľahkých chvíľ. Ke´d ale dospeje k osvieteniu a onej druhej prostote, vie už začleňovať, prijímať a odpúšťať negatívne stránky, problémy i rozpory, ktoré sa odhalili v prostrednej fáze.

Mohli by sme to formulovať taktiež nasledovne: starneme a pritom žijeme, milujeme, hrešíme, zlyhávame, odpúšťame, čítame, čakáme, bojujeme a hľadáme, pričom predpokladáme, že je správne, aby sme toto všetko vykonávali iba vlastnými silami. Nakoniec však objavíme Zdroj i vedomie, a keď v túto širšiu skutočnosť zložíme svoju dôveru, život sa stane opäť prostým a jednoduchým.

Ako by som výstižne popísal fázy, ktorými som už prešiel?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň dvadsiaty deviaty

„Ježiš svojim učeníkom často zakazoval hovoriť o zázrakoch, ktoré Ho videli konať. Taktiež tých, ktorých uzdravil, nabádal: „Nikomu o tom nehovorte.“ Keď my v našom Centre pre akciu a kontempláciu sprevádzame mužov iniciačnými rituálmi či inými intenzívnymi skúsenosťami, hovoríme im, aby o tom, čím prešli, niekoľko týždňov s nikým nerozprávali, ani s manželkou. Hovoríme im: „Nerozdávajte svoje zlato, dokým nie je skutočne vaše!“

Ak raz niečo vložíme do slov, ako by sme to zafixovali na film, zarazili to na danej úrovni, a tým sa často zamedzí ďalšiemu rastu. Slovami svoju skúsenosť človek polapí a omnoho viac by úprimne nemal ani očakávať. Namiesto pokračujúcej skúsenosti sa z nej stáva skôr majetok ega. Potom nemôže dôjsť k postupnému rozvíjaniu ani k hlbšej syntéze, z ktorých sa stáva skutočné zlato, vaše vlastné zlato, zlato nadobro integrované, a človek príde o ten kúsoček, ktorý už mal.

Preto nikdy nevydávajte svoje najhlbšie skúsenosti, kým ste ich neintegrovali ako svoje vlastné.

Ako obvykle používam svoje zlato?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň dvadsiaty ôsmy

„„Pretože každému, kto má, totiž bude dané a pridané; kto nemá, bude odňaté i to, čo má.“ (Mt 25; 29)

Dokým neobjavíme svoju vlastnú identitu a nadanie, mávame sklony idealizovať si druhých, napodobňovať ich a stavať ich na piedestál. A svoju silu delegujeme na nich, namiesto toho aby sme ju hľadali v sebe a čerpali zo svojich vlastných zdrojov. Ide o istý typ milostného vzplanutia, anglicky infatuation – z latinského ignis fatuus, „falošný oheň“, ktorý nás nakoniec sklame a rozčaruje.

Často sa zamiluvávame do ľudí, ktorí zdanlivo vládnu nejakou silou, po ktorej sami túžime: fyzickou príťažlivosťou, peniazmi, postavením, talentom alebo vplyvom. Uctievame druhých za to, že niečo dočasne vykonávajú za nás, tým sa ale nestretáme s vlastnou hodnotou a s vlastným základom. Svoje zlato budeme skôr alebo neskôr z tejto dosť neistej úschovne aj tak musieť vyzdvihnúť. Ak tak neučiníme, zostaneme večne chudobný.

Kde je práve teraz moje zlato?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.

Deň dvadsiaty siedmy

„Mnoho východných tradícií nedovoľovalo mužom študovať spiritualitu najmenej do obdobia okolo tridsiateho piateho roku života. C.G. Jung uplatňoval podobné obmedzenie na študentov vo svojom inštitúte v Zurrichu. V katolíckej cirkvi sa muž nemôže stať biskupom pred tridsiatym piatym rokom.

Prejavuje sa tu kolektívna mužská múdrosť, ktorá vie, že pokiaľ sa muž vydá na cestu príliš skoro, potom pravdepodobne doposiaľ dostatočne nemiloval, alebo dostatočne nezlyhal, alebo dostatočne netrpel, aby mohol poznať terén cesty v jeho najzakladanejších ohľadoch. U takéhoto muža je veľká pravdepodobnosť, že použije Boha či náboženstvo na účel vlastnej kariéry alebo presadzovania ega, akokoľvek sa pritom bude zaprisahávať, že sa ničoho takého nedopúšťa. Privlastní si pár uhladených odpovedí, ktoré osobne nijako nepreveril a ktoré zhodou okolností prospievajú príbehu jeho osobného úspechu. V rannej fáze života si muž stále ešte stavia svoju súkromnú vežu a celkom určite nie je pripravený pomáhať komukoľvek druhému so stavbou tej jeho. Presne z toho dôvodu považovali takmer všetky kultúry náročnú iniciáciu za čosi, čo je pre muža nevyhnutné – rozumeli ľudskej povahe.

Ako láska, zlyhanie a utrpenie doposiaľ utvárali môj osobný vývoj?“

Richard Rohr: Na prahu premeny – Denné meditácie pre mužov.