Metódy aplikovanej sociálnej práce

Najvýznamnejšie míľniky a osobnosti vývoja metód sociálnej práce s dôrazom na metódy sociálnej práce so skupinou a komunitou.

Metóda

Metóda je pracovný nástroj sociálnej práce. Pojem metóda sa chápe i ako spôsob alebo cesta, ktorá nás dovedie k vopred stanovenému cieľu. O metóde sa stále uvažuje ako o určitej vecnej, logickej a časovej postupnosti prítomnej v praktickej činnosti sociálneho pracovníka.

Podľa Robertis je metóda spôsob postupovania sociálneho pracovníka, ktorý sa začína prvým stretnutím s klientom a trvá do skončenia práce s ním.

Podľa Strieženca je metóda postup, návod, ktorým dospievame k výsledku, súhrn pochodov  a pravidiel k dosiahnutiu žiaduceho cieľa.

Podľa Levickej je metóda overený sled poskytnutých krokov, prostredníctvom ktorých sa klient pod vedením sociálneho pracovníka usiluje dosiahnuť vytýčený cieľ.

V definovaní metód sociálnej práce existujú 2 prístupy:

– prístup charakteristický snahou definovať metódu na základe jej vonkajších charakteristík (de Robertis)

– prístup orientovaný na objasnenie, opísanie, analyzovanie jednotlivých krokov (Charvátová)

Deľba metód

Podľa skupín:

SP využíva metódy, ktoré sa dajú zaradiť do 3 skupín:

Metódy všeobecné používané

Metódy všeobecné používané takmer vo všetkých spoločensko-vedných disciplínach, samozrejme po ich aplikácii na konkrétnu oblasť poznania

• Analytická metóda;
• Logická metóda;
• Induktívna metóda;
• Genetická metóda;
• Deduktívna metóda;
• Empirická metóda;
• Výskumná metóda;

Metódy spoločné viacerým vedným disciplínam

Metódy spoločné viacerým vedným disciplínam , používané predovšetkým v psychológii, pedagogike, sociológii

• Hodnotenie;
• Heuristika;
• Zážitková metóda;

Metódy vlastné SP

Metódy vlastné SP , vznikli priamo v oblasti praxe soc. práce

• Metódy časové;
• Metódy demografické;
• Metódy statusové;
• Metódy výkonné;
• Metódy činnostné;

Delenie metód z časového hľadiska

Klasické metódy

• Sociálna práca s jednotlivcom = prípadová sociálna práca = case work;
• Sociálna práca so skupinou;
• Sociálna práca s komunitou;

Moderné metódy

• Sociálny managment;
• Sociálne projektovanie;
• sociálne plánovanie;

Delenie metód z demografického hľadiska

Deliacich faktorov je viacero.

Podľa veku

• SP s deťmi;
• SP s mládežou;
• SP s dospelou populáciou;
• SP s občanmi vyššieho veku;

Podľa pohlavia

• SP so ženami;
• SP s mužmi;

Podľa príslušnosť k etniku

• SP etnickými skupinami;
• SP s Rómami;

Delenie metód zo statusového hľadiska

deliaci faktor je postavenie klienta v spoločnosti.

• SP so zamestnanými;
• SP s bezdomovcami;
• SP s migrantami;
• SP so spoločensky neprispôsobivými osobami;

Delenie metód z hľadiska miesta výkonu

• SP terénna;
• SP inštitucionálna;
• SP komunitná;
• SP ambulantná;

Delenie metód z hľadisko druhu vykonávanej činnosti (aktivity)

služby, poradenstvo, prevencia, soc. právna ochrana, poistenie, dávky, supervízia, penitencionárna a postpenitencionárna starostlivosť, mediácia, terapia, intervencia, výskum…

V praxi sa nepoužívajú čisté metódy, každá metóda má v sebe i prvky iných metód.

Hainessove delenie metód

Hainessove delenie metód (najakceptovanejšie delenie), vychádza z účasti klienta na realizácii danej metódy:

• Metódy orientované na priame konanie;
• Metódy orientované na nepriame konanie;

Priame (bezprostredné) metódy

Orientujú sa priamo na prácu s klientom. Patrí sem:

1. Objasnenie – podporovanie: objasňovanie, podporovanie, sebaporozumenie;
2. Informovanie – edukácia: informačná pomoc, materiálna pomoc, výchovná pomoc;
3. Persuácia – poradenstvo, konfrontácia, persuázia;
4. Dohľad – ovplyvňovanie pomocou autority;
5. Rozširovanie kontaktov – tvorba nových možností: rozširovanie soc. siete;
6. Štrukturovanie prac. vzťahov s klientom – štrukturovanie v čase, využívanie miesta, koncentrácia na hlavné ciele;

Nepriame metódy

Nepredpokladá sa pri nich účasť klienta:

1. organizácia- dokumentácia: organizácia priestoru, organizácia času, dokumentácia

2. programovanie a plánovanie metodického konania: vstupné fázy tvorby skupiny, organizácia delenia skupiny, aktivity napomáhajúce (tvorba programu skupiny)

3. metodické konanie zacielené na zmenu správania klienta

4. spolupráca s inými sociálnymi pracovníkmi: kontakt, koordinácia, tímová práca, konzultačná činnosť

5. metodické konanie na pozadí soc. inštitúcií: soc. pomoc, negociácia, lobovanie, lobovanie alebo hrozba

Prax soc. práce ukazuje, že k najdôležitejším cieľom soc. práce patrí:

– pomáhať jednotlivcovi i skupinám pomenovať a vyriešiť alebo aspoň minimalizovať problémy, vznikajúce z poruchy rovnováhy medzi klientom a prostredím

– poukazovať na potenciálne oblasti, v kt. môže prísť k poruche rovnováhe

– objavovať, poukazovať a rozvíjať na maximálne možnú mieru potenciál jednotlivca, skupiny a spoločnosti

Technika

Technika je návod na použitie metódy, pracovných postupov, ktoré slúži k naplneniu určitého cieľa. Je to spôsob, ktorý umožňuje klientovi v spolupráci so soc. pracovníkom niečo získať, dosiahnuť.

Podľa Hartla-Hartlovej je to činnosť alebo prac. postup, ktorý slúži k naplneniu vytýčeného cieľa.

Rozdiel medzi metódou a technikou

– metódu môžeme chápať ako cestu;
– techniku ako spôsob, ktorým cestu prekonáme;

Metodika

Metodika (metodológia) SP – predstavuje súhrn známych a vedecky akceptovaných metód, postupov a techník, ktoré sú používané v praktickej a teoretickej rovine sociálnej práce (Žilová).

Metodika je teda súbor pracovných metód alebo postupov, ktoré umožňujú, aby si z nich sociálny pracovník vybral najvhodnejší spôsob pomoci pre svojho klienta.

Pôvod metód sociálnej práce

Za krajinu pôvodu SP ako samostatnej profesie a vedy identifikujeme Spojené štáty americké. Brnula identifikuje spolu s USA i Veľkú Britániu, najmä vzhľadom na pôsobenie Charity Organization Society (COS, Združenie charitatívnych organizácií).

Päť etáp vývoja metód sociálnej práce:

1.  mimovoľné formovanie metód SP v období prechodu od dobročinnej, voluntaristickej podoby SP k profesionálnej SP (1900-1920)

2.  vypracovanie metód SP v Európe výrazne ovplyvnené rozvojom SP v USA  (1920-1940)

3.  prechod od klasických metód k rozšíreniu a dopracovaniu o metódy zamerané na soc. analýzu so zreteľom na realizované úlohy (1940-1955) (nastal presun významu od výkonovej, individuálnej SP k administratívnemu chápaniu SP)

4.  znovuobjavenie významu metódy „case work“ (1955-1960)

5.  znovuobjavenie práce so skupinou, s komunitou, a tiež komplexného prístupu (od 60-tych rokov)

1. mimovoľné formovanie metód SP v období prechodu od dobročinnej, voluntaristickej podoby SP k profesionálnej SP (1900 – 1920). SP sa vykonávala na základe životných skúseností soc. pracovníkov. Išlo o neorganizovanú soc. starostlivosť. Na konci tohto obdobia dochádza k jej profesionalizácii. Alice Salomonová (1908) – založila prvú nemeckú školu pre sociálne pracovníčky. Mary Richmond (1917) vydala prácu s dôrazom na oblasť metodiky sociálnej práce – Social Diagnosis. U nás Masaryková, Berkovcová (1918) – Česká akadémia SP v Prahe. 

2. vypracovanie metód SP v Európe ovplyvnené rozvojom SP v USA (1920 – 40)

V r. 1925 – v Nemecku vzniká cech sociálnych pracovníkov. V r. 1926 vo Francúzsku vychádza preklad diela Mary Richmondovej, Salamonová ju preložila v Nemecku 1927,

1928 v Paríži prvý medzinárodný kongres zameraný na soc. služby.

Podľa Krakešovej-Doškovej v 30-tych rokoch sa rozpracovali najmä tieto metódy soc. práce: soc. diagnostika, plánovanie postupov soc. práce – etapy soc. práce, soc. terapia.

1934 – míľnikom dielo Krakeš, Krakešová-Došková – Sociálny prípad – systematické zozbieranie prípadovej SP.

3. prechod od klasických metód k metódam zameraným na soc. analýzu (1940 – 1955). Organizujú sa medzinárodné kongresy soc. práce, Metóda case work sa rozšírila vďaka OSN, Termín metóda sa zamieta a nahrádza sa termínom „technika“.

4. znovuobjavenie významu metódy „case work“ (1955 – 1960) Problémy povojnového obdobia viedli k zmenám, napr. k odtrhnutiu výkonovej časti SP (priamej práce s klientom) od administratívnej časti. Od soc. pracovníka sa vyžadujú hlbšie znalosti a vzdelanie univerzitného typu, vytvára sa soc. pracovník ako Profesia. V 50. r. 20. stor. fáza preberania klasických amer. modelov – prípadová, skupinová a komunitná sociálna práca.

5. znovuobjavenie práce so skupinou a komunitou a komplexného prístupu (od 60-tych r.)

6. kritické obdobie –  zač. 70-tych rokov pod vplyvom prác Pincus, Minahanová spochybnenie klasického delenia metód SP.

7. V 80.tych rokoch nové delenie metód používaných v praxi soc. práce, tri zákl. prúdy: mikroprax – orientácia na jednotlivca, mezoprax – metódy používané v práci s rodinou a inými skupinami, makroprax – orientované na celú spoločnosť. Začínajú sa používať nové metódy, ako poradenstvo, terapia, supervízia, sociálno-pedagogický dohľad.

8. 90. r. 20 stor. – 1993 počas osamostatňovania Československa sa osamostatňuje práca ako profesia, odbor vzdelávania a vedy.

Johannes Schilling (4 fázy)

–  fáza: začiatky (začiatok 20.storočia)

–  fáza: preberanie amerických modelov (50-te roky)

–  fáza: kritika metód (1968-1975)

–  fáza: diferenciácia (80-te roky)

Robertis sa zamerala viac na rozvoj metód používaných v oblasti soc. služieb a Schilling sa pozerá na vývoj metód vo všeobecnosti.

Prípadová sociálna práca

Vznik a rozvoj prípadovej SP (prelom 20.st. – začiatok 30. rokov 20.st.):

Mary Richmondová

Za pionierku americkej sociálnej práce považujeme Mary Richmondovú (1861 – 1928), pracovala ako asistentka v COS v Bostone, neskôr v Baltimore. Absolvovala výcvik friendly visitor, aby mohla pomáhať núdznym a ich navštevovať. Zistila, že pracovníčky potrebujú viac vedomostí a výcvikov, systematickejšie teoretické a praktické vzdelávanie. Svoje skúsenosti z COS spolu s vlastnými teoretickými poznatkami spracovala v publikáciách, ktoré sú považované za prvé vedecko-teoretické diela SP. V roku 1897 zverejnila svoje praktické skúsenosti v publikácii Friendly Visiting among the Poor (Priateľské návštevy núdznych) Postupne pribudli ďalšie publikácie The good neighbor in the Modern City 1907, A Study of Nine Hundred and Eighty-five Windows 1913. Jej najvýznamnejšia kniha Social Diagnosis (Sociálne diagnóza) v roku 1917 vychádza z praxe, teoretického štúdia dejín, legislatívy, zdravotníctva, psychológie, psychiatrie, európskej kriminológie (Hans Gros – nemecký kriminológ) a vlastného vedeckého výskumu realizovaného v roku 1916 s cieľom stanoviť metódy vyšetrenia a pomoci klientom. V knihe reprezentuje techniky pre posudzovanie situácie chudobných. Chcela ustanoviť diagnostické metódy, jednu štandardnú metódu vhodnú na použitie od začiatku do konca práce s klientom, techniky pre posudzovanie chudobných a spoločný základ pre všetky typy prípadovej SP; zozbieranie a zhrnutie informácií o klientovi nazvala social diagnosis, sociálna diagnóza – dnes to označujeme ako sociálne posudzovanie. Názov sociálna diagnóza je jasne vypožičaný z medicíny a upozorňuje na skutočnosť, že intervencia sociálnej práce by mala byť výsledkom systematického zberu a analýzy relevantných sociálnych dát o klientovej situácii. V roku 1922 publikovala dielo What is Social Case Work (Čo je prípadová sociálna práca?) – vzhľadom naň je Richmondová považovaná za zakladateľku prípadovej sociálnej práce, ktorá je prvou systematickou a vedeckou metódou SP. Zaviedla do teórie SP pojem sociálny prípad a označila ho za predmet SP. Richmondová venovala pozornosť aj rodine a manželstvu v dielach Child Marriages 1925 a Marriage in the State 1929. Richmondovej dielo sa stalo základom pre rozvoj prípadovej SO nielen v USA ale aj v európskych krajinách. Jej dielo bolo preložené do francúzskeho (1926), nemeckého (1927) a českého jazyka (1934).

Josef Krakeš a Marie Krakešová-Došková

V roku 1934 v Československu vydali Josef Krakeš a Marie Krakešová-Došková publikáciu Sociální případ – je systematickým rozoberaním prípadovej sociálnej práce v československých podmienkach a prvý teoretický príspevok československej prípadovej práce. Dielo zachytáva priebeh, formy a techniky prípadovej SP realizovanej v našom prostredí. Uvádza sa, že v roku 1923 sa Československý červený kríž snažil, aby individuálna sociálna práca zakotvila v miestnych spolkoch a mala povahu trvalej starostlivosti. O ukotvenie prípadovej sociálnej práce do systému sociálnej starostlivosti sa usilovala Alice Masaryková (1879 – 1966, dcéra T.G.Masaryka).

Alica Salomonová

Ako prístup Mary Richmondovej, aj prístup Alice Salomonovej sa snažil nájsť priesečník medzi psychologickými a sociologickými faktormi, navrhoval ako dosiahnuť lepšiu integráciu jednotlivcov do danej spoločnosti. Alice Salomon, napísala Sociale Diagnoze (1927), zakladala školy SP (1927), stala sa prezidentkou asociácie SP v 1908.

Ďalším impulzom pre rozvoj sociálnej práce bol vznik jednotlivých škôl SP, najprv v USA, následne v Európe: 1921 bola vytvorená AASW – American assiciation of Social Workers, prvá profesijná asociácia sociálnej práce, ktorej členmi boli predovšetkým prípadoví sociálni pracovníci. Organizovali aj konferencie sociálnej práce, prvá sa uskutočnila v Paríži v roku 1928 a bola na nej založená IFSW – International Federatin of Social Workers. Ďalší systematický rozvoj prípadovej SP je spojený z tzv. Milford Conference (Milfordská konferencia) v rokoch 1923 – 1927, v záverečnej správe konferencie bolo identifikovaných 8 všeobecných znakov prípadovej SP: 1. Znalosť typických deviácií (odchýlok), 2. Využívanie noriem ľudského života a ľudských vzťahov, 3. Dôležitosť sociálnej histórie ako základu pre špecifikovanie ľudí v núdzi, 4. Vytvorenie metód pre štúdium a pomoc ľuďom v núdzi, 5. Vytvorenie a využívanie komunitných zdrojov v sociálnej terapii, 6. Adaptácia vedeckých poznatkov a formulovanie skúseností pre potreby prípadovej SP, 7. Využitie filozofických myšlienok, ktoré určujú ciele, etiku a povinnosti prípadovej SP, 8. Spájanie uvedených bodov do sociálnej terapie.

Skupinová sociálna práca

Metóda: Sociálna práca so skupinou sa začala rozvíjať ako špecifická metóda práce organizovaná v rámci rôznych náboženských a svojpomocných hnutí. V USA a Európe postupne vznikajú a rozvíjajú sa spolky zamerané na riešenie soc. problémov. Skutočný rozvoj tejto metódy však nastáva až koncom 19. stor. a začiatkom 20. stor.

Hnutie settlementov (na zakladanie materských centier v najchudobnejších štvrtiach) vzniklo v 19. Storočia v Anglicku. Hlavným prínosom týchto inštitúcii bolo vytvorenie možností pre chudobných a ukrivdených, aby prostredníctvom skupinovej interakcie jednotlivci rozvíjali svoju osobnosť a obohatili tak vlastný život. V roku 1923 sa na pôde Western Reserve University uskutočnil prvý kurz zameraný na sociálnu prácu so skupinou. SP so skupinou bola oficiálne zaradená medzi hlavné metódy soc. práce v roku 1935 na Národnej konferencii SP, kde boli prijaté ciele SP so skupinou.

Práca so skupinou je metódou orientovanou na odstraňovanie alebo elimináciu prekážok v oblasti sociálnej interakcie jej jednotlivých členov, na schopnosť tvoriť a dosahovať spoločné ciele.

Vznik a rozvoj skupinovej SP: Vznik a rozvoj skupinovej práce môžeme vnímať v dvoch líniách. Jednou bol rozvoj tzv. settlementov (osídlení), kde sa pracovalo s konkrétnou cieľovou skupinou a druhú líniu tvorili organizácie pracujúce so skupinami mládeže (skauting, YMCA a iné). Obe línie majú korene ešte v 19.st. Prvý settlement založil Canon Samuel Barnett spolu s manželkou Heriett v Londýne v roku 1884 pod názvom Toynbee Hall. Americké settlementy potom vznikali podľa britského modelu. Pracovníkmi v nich boli dobrovoľníci zo stredných vrstiev a vyšších vrstiev, ktorí sa usadili v okrajových, prisťahovaleckých štvrtiach veľkých miest, kde bývali imigranti. Settlementy mali charakter inštitúcie a budovy, ktorá ponúkali rôzne sociálne služby a snažila sa o budovanie mostov medzi obyvateľmi odlišných spoločenských vrstiev a hľadali sa riešenia lokálnych problémov.

Jane Addamsová

Pionierka skupinovej SP je Jane Addamsová (1860-1935), v roku 1889 založila v Chicagu spolu s Ellen Starr americký settlement Hull House (tu sa začala história sociálnych služieb – starostlivosť o deti migrantov, učenie jazyka, strava, škola, škôlka, ihriská, jedáleň, práčovne), išlo o systematizáciu poskytovania sociálnych služieb), v ktorom žila a pracovala až do svojej smrti. Sama seba označovala ako settlement worker alebo residence head (vedúca zariadenia).

Grace Coylová

Významnou osobnosťou vzhľadom na teoretické koncepty a vzdelávanie v skupinovej SP bola Grace Coylová (1892 – 1962). Rozvinula metódy SP s využitím myšlienok o progresívnej výchove a skupinovú sociálnu prácu chápala ako druh formatívneho procesu realizovaného v záujmových skupinách vo voľnom čase s účasťou vedúceho. V roku 1923 začala viesť prvé kurzy sociálnej práce zamerané na skupinovú SP na Western Reserve University v Clevelande. V roku 1930 vyšlo jej dielo Social Proces in Organized Groups (Sociálny proces v organizovaných skupinách).

Kurt Lewin

Vplyv na skupinových sociálnych pracovníkov mal výskum amerického psychológa Kurta Lewina, ktorí indikovali, že demokratické vodcovstvo pomáha skupinovým aktivitám a začali sa zdôrazňovať interakcie medzi jednotlivými členmi skupín.

Bill Wilson

V roku 1935 vznikla v Ohiu prvá a doposiaľ najrozšírenejšia svojpomocná skupina na svete: AA (Anonymní Alkoholici – fungovanie začalo stretnutím dvoch alkoholikov, lekára a burzového makléra, ktorí sa viac krát pokúšali abstinovať a podarilo sa im to až po spoločných stretnutiach, rozhovoroch a zdieľaní problémov – svoje skúsenosti a poznatky potom šírili ďalej.)

Skupinoví sociálni pracovníci neboli až do roku 1937 prijatí do AASW, boli považovaní skôr za ľudí, ktorí sa hrajú s deťmi, vyučujú alebo chodia kempovať. Práca so skupinou začala byť všeobecne akceptovaná, keď do nemocníc pridali služby práce so skupinou.

Neva Boydová

V roku 1935 na Americkej národnej konferencii sociálnych pracovníkoch Neva Boydová opisovala prvé použitie skupinovej sociálnej práce s mentálne chorými na Chicago State Hospital.

Komunitná sociálna práca

Komunitná práca sa rozvíjala najmä v 50.-tych a 60.-tych rokoch 20.st. Pri rozvoji komunitnej Sp rozlišujeme obdobie praktického formovania komunitnej práce a jej vedeckého rozvoja.

Metóda: Komunitná sociálna práca. Rozpad tradičných komunít v dôsledku industrializácie a urbanizácie má za následok vznik komunitnej práce, ktorá sa datuje do druhej polovice 19 storočia. Jedným zo zakladateľov komunitnej práce bol anglikánsky vikár vo východnom Londýne Samuel Augustus Barnett, ktorý začal so svojou manželkou organizovať praktickú pomoc medzi farníkmi. Barnett tvrdil, že poskytovatelia pomoci chudobným by mali s nimi žiť, aby sami zažili, aké problémy prináša chudoba. V roku 1884 založil univerzitu – Toynbee Hall, kde mohli študovať aj chudobní študenti vedľa bohatých.

Predchodcovia komunitnej práce – robotnícke hnutia. Ich centrom bol Glasgow, kde na začiatku storočia prebehlo množstvo stávok a kampaní za 40 hodinový pracovný týždeň, proti zvyšovaniu nájmu, za lepšie bytové podmienky. V prvej polovici 20 storočia – sociálni pracovníci opúšťajú úrady a idú do ulíc za tými, ktorí sa ocitli v sociálnych problémoch. Práve tu zistili, že je potrebné pracovať nielen s ľuďmi, ktorí majú problémy, ale aj s rodinou, komunitou, skupinou. Postupne sa komunitná práca stávala nielen prostriedkom pomoci sociálne slabým, ale aj spôsobom, ako „modelovať“  život v komunite.

Octavia Hillová

Za pionierku komunitnej práce považujeme Octaviu Hillovú (1839-1912). Hillovej diela Home of the London Poor (Domy londýnskej chudoby 1975) a Our common land and other essays (Naša spoločná zem a iné eseje 1879) patria k prvým teoretickým dielam komunitnej práce. Vo svojich reformných aktivitách sa snažila o zlepšovanie bytových podmienok chudobných ľudí a robotníkov, ktoré sa rozhodla riešiť stavbou a prestavbou robotníckych domov. Odstránenie chudoby podľa nej závisí od rozvoja komunity a práca s komunitou podľa nej umožňuje viesť život bez nutnosti individuálnej pomoci.

Eduard Christian Lindeman

K ďalším dôležitým teoretikom komunitnej práce patrí Eduard Christian Lindeman, ktorý v roku 1921 publikoval dielo The Community (Komunita), v ktorom načrtol základný koncept komunitnej organizácie. Pojem komunitná práca sa v minulosti často zamieňal s plánovaním a aktivitami mestských štvrtí. Po 2. sv. vojne vznikla v USA Americká asociácia pre štúdium komunitnej organizácie. Od roku 1950 v USA až 16 škôl sociálnej práce ponúkalo najmenej jeden kurz komunitnej SP. V 60.-tych rokoch sa začalo s komunitným plánovaním, ktoré zahŕňalo aj komunitných prijímateľov služieb a modelové mestské programy spolupracovali v rámci federálneho boja proti chudobe.

Povojnové obdobie

Povojnové obdobie bolo charakteristické preberaním klasických amerických metód v Európe. 50.-te roky boli fázou preberania klasických amerických modelov ako prípadová SPP, skupinová a komunitná SP. Metóda case work sa rozšírila vďaka OSN, ktorá organizovala v 50.-tych rokoch odborné semináre pre prípravu sociálnych asistentiek. Dôležitý v tomto období bol vplyv Medzinárodnej konferencie sociálnej práce v Paríži v roku 1950. Európske krajiny mechanicky nepreberali prípadovú prácu USA, ale snažili sa do nej zakomponovať poznatky z psychológie, psychoanalýzy a iných vedných disciplín, čo prispelo k budovaniu SP a zmene profilu sociálneho pracovníka. V tomto období sa rozvinul v prípadovej práci psychosociálny prístup (Marie Krakešová Došková a jej dielo Psychogneze sociálních případú, O vzniku sociální úchylnosti 1946). Zároveň v tomto období nastal presun významu od výkonovej, individuálnej SP k administratívnemu chápaniu SP.

Obdobie spolupráce

Spájanie prípadovej, skupinovej a komunitnej SP v USA (50., 60. Roky 20st.): v tomto období stúpa význam rodiny a členovia rodiny začínajú byť považovaní prípadovými sociálnymi pracovníkmi za skupinu. Rodinná terapia si vyžadovala techniky, ktoré boli známe skupinovým sociálnym pracovníkom a prípadoví a skupinoví pracovníci začali užšie spolupracovať. V roku 1955 sa spojilo sedem najdôležitejších organizácií americkej SP, aby takto vytvorili jednotnú organizáciu National Association od Social Workers (Národnú asociáciu sociálnej práce), ktorá začal vytvárať spoločné štandardy a smernice pre SP (platy v SP, výkon SP, etika v SP).

Sociálna práca s rodinou

Virginia Satirová

Kritické obdobie

Kritické obdobie (60. – 80. Roky 20.st): odborníci v sociálnych vedách začali poukazovať na nevedeckosť, nejasnosť a nepresnosť terminológie. Dôležité je dielo Social work and Practise: Model and Method, v ktorom sa vychádza z generalistickej podstaty SP a požaduje sa, aby sociálni pracovníci boli schopní využívať celý rad intervencií a metód vzhľadom na široké spektrum sociálnych problémov. Dnešná prax opodstatňuje tieto požiadavky, nakoľko i jednotlivec je vždy členom ľudského spoločenstva a spoločenstvo je zložené z jednotlivých členov. Pri práci so skupinou musí sociálny pracovník rešpektovať a vnímať aj jednotlivých členov skupiny.

Postmoderné obdobie

Postmoderné obdobie metód SP (od 80.-tych rokov 20.st.): v tomto období dochádza k fragmentácii metód, k ich diferenciácii. Klasické metódy sa preformovali na nové, pretože tradičné metódy a kompetencie nepostačovali pri identifikácii profesie a prispeli k tomu i nové sociálne krízové stavy. V SP vznikajú alebo do nej prenikajú nové metódy, ktoré boli už rozvinuté v iných pomáhajúcich profesiách (poradenstvo, sociálna terapia, supervízia, krízová intervencia). Je to obdobie zmeny v metodike SP vo vzťahu ku globalizačným tendenciám – globalizácia začal ovplyvňovať svetovú ekonomiku aj sociálnu realitu v jednotlivých štátoch. V Európe vznikla Európska Únia, ktorá priniesla nové príležitosti, ale aj nové sociálne ohrozenia. Do sociálnej práce začína prenikať požiadavka komplexného systému SP, čiže sociálny pracovník by mal ovládať všetky známe metódy SP a vedieť ich používať. 90. roky 20.st. majú špecifický význam pre postkomunistické krajiny východnej Európy, vrátane ČSFR a od roku 1993 pre Slovenskú republiku. Popri osamostatňovaní Slovenska sa osamostatňuje i SP ako profesia, odbor vzdelávania a vedecká disciplína. Typickým znakom sa stalo preberanie všetkých známych metód SP, od klasických až po novšie, typický je preto tzv. princíp mozaiky, sociálni pracovníci v našom prostredí sa zoznamovali naraz s metódami klasickými i novšími, čo vytvorilo bohatú poznatkovú mozaiku, z ktorej môžu sociálni pracovníci čerpať pri svojej činnosti.